Skupina mladých ľudí v New Yorku chystá oslavu. Rozlúčkovú. Rob odchádza do Japonska, kde nastupuje na vysnívanú pozíciu vo firme, a tak je jasné, že posledné momenty v USA si musí užiť. Spolu s ďalšími priateľmi. Jeho byt praská vo švíkoch a nálada je nezatienená. Do chvíle, kedy sa na párty neobjaví Beth. S nejakým novým chalanom. Pre sklamaného Roba, ktorý Beth miluje, by takto večer asi aj skončil. Nebyť elektrického výpadku, malého zemetrasenia a prepadu New Yorku 150-metrovou príšerou...

Čo sa spočiatku ponášalo na priblblý teenagerský film americkej produkcie sa v tomto momente mení na sugestívny no ľahko predpovedateľný akčný horor: skupinka mladých ľudí sa poneviera otriasajúcim sa Manhattanom a hľadá cestu z pekla na slobodu. My ale vieme, že ich žiadna nečaká a tak sa aspoň snažíme stráviť nepríjemne sa natriasajúci obraz ručnej kamery. Tou chceli producenti filmu asi nielen vzdať hold projektu Blair Witch, ale nastoliť atmosféru vlastného pohľadu a tak nás hodiť rovno na miesto činu. A teda nechať rozprávať film prvej osobe jednotného čísla. To sa im zčasti aj podarilo. Na druhú stranu je potrebné povedať, že materiál a držanie kamery sú nadpriemerne kvalitné a teda úplne nepravdepodobné. Realistickosť teda nie je jedna z kvalít filmu. Mne osobne sa totiž najviac páčili práve scény, kedy kamera opustila pozíciu oka a stala sa obyčajným predmetom, ktorý niekto drží v rukách, v niektorých momentoch dokonca nadbytočným.

Cloverfield je ale špeciálny. A to vďaka jednej jedinej veci - perspektíve. Zatiaľ, čo sme doteraz mali možnosť stať sa svedkami veľkých katastrofických filmov (iba na porovnanie spomeniem samotnú Godzillu, o ktorú mal J. J. Abrams už predtým záujem, alebo King Konga), tak Cloverfield ako prvý - práve vďaka kamere - ostáva (až na jednu výnimku) na zemi. Cloverfieldská príšera je takto väčšia, strašnejšia, ničivejšia a samozrejme aj vierohodnejšia ako Godzilla medzi papierovými maketkami budov. Bravo, podarilo sa! Nie až tak sa vydarilo vykreslenie postáv Roba a Beth, či ich vzťahu, prostredníctvom útržkov z premazávaného pôvodného obsahu kazety. Toto kontra k naháňačke s gigantickým monštrom vyznieva zbytočne a zároveň úplne násilne.

Film z dramaturgických dôvodov postráda akúkoľvek hudobný stopu, či atmosferický podmaz scén. Jediná pieseň zazneje pri konečných titulkách a to od nikoho iného, ako od Michaela Giacchina, dvorného skladateľa J. J. Abramsa. A napriek tomu, že je jediná, je naozaj vynikajúca. Moderné perkusie sa miešajú s opernou sopránovou áriou... to samotné úplne postačí.
Herecké výkony sú na priemernej úrovni. Nedočkáme sa žiadnych zázrakov či prekvapení. Prachobyčajné neznáme tváre prichádzajú a odchádzajú, sú zavalené opadajúcimi kusmi budov a vybuchujú po ukusnutí cudzokrajným (žeby dokonca cudzoplanetárnym?) hmyzom. Špeciálne efekty, kulisy a masky sa taktiež ničím nevyznamenali, zároveň ale ani ničím nekazia dojem z celku podareného filmu.

Ak by som to mal zhrnúť, tak musím povedať, že osobne som sa na filme - napriek plytkosti a jednoduchosti, a možno práve preto - bavil. Celkovo je totiž Cloverfield milým akčným hororom. Len škoda, že vhodným iba na jedno jediné zhliadnutie. Viac sa neoplatí...