„Nie je to až taká krása,“ zhodnotil Ronald.

„Prosím? Veď sa len pozri na tú veľkoleposť,“ Myrasovi žiarili oči. S údivom obchádzal objekt, ku ktorému ich vyslal veliteľ.

„Hlavne nezabúdaj, na čo sme tu,“ odvrkol.

„Dobre, dobre,“ vrátil sa späť do reality a vytiahol kufrík na odoberanie vzoriek.

„Podľa mňa je to tu desivé. Celá táto planéta. Veď okrem dymu a tmy tu dokopy nič nie je.“

Myras sa naňho cez priezor prilby zamračil. Chcel povedať niečo v tom zmysle, že pred sebou majú predsa obrovský objav. No nahlas povedal len: „Stačí, keď odoberieme vzorky a dokážeme, že sme sa nemýlili.“

„Určite je to nebezpečné. Pozri, zdá sa, akoby sa vnútri niečo pohlo,“ ukázal náhle na obriu dymovú guľu pred sebou.

A naozaj, svetlomodrý svetielkujúci dym, ktorý ju tvoril sa začal meniť na červený.

„Nie je to chvost?“ cúval Ronald a hneď sa mu v mysli vynoril obraz z jedného pekne starého filmu. „Podľa mňa by sme mali ísť,“ vytiahol spoza opaska laserovú zbraň.

„Preháňaš,“ povedal Myras, no aj on stál, pripravený utiecť.

Zrazu červená pominula.

„Pokračujem,“ Myras sa zohol a klieštikmi odcvakol kúsok čierneho súkna, ktorým bola guľa pripevnená k povrchu planéty Chion F83.

No to nemal robiť. Objekt celý sčervenel a začal vibrovať. Tenká blana, ktorá ho pokrývala, popukala. Vnútri sa niečo prebralo k životu.

Myras zbalil kufrík aj so vzorkou a pridal sa k Ronaldovi, ktorý hlásil do vysielačky, čo sa deje.

„Ústup!“ zavelil veliteľ.

Rozbehli sa. K lodi to mali ešte hodný kus ďaleko a terén bol kamenistý. Navyše, gravitačná sila bola väčšia ako na Zemi.

„Pozri sa!“ skríkol Ronald a ukazoval rukou do diaľky. Mraky dymu sa posunuli a odhalili akúsi pláň. Svietili tam desiatky červených svetiel.

„Preboha, kam sme sa to dostali?“ zaúpel Myras.

Vtom za sebou začuli silné puknutie, ako keď niekto plesne bičom. Obzreli sa a zostali stáť ako priklincovaní.

Svetlá z bateriek na prilbách osvetlili tvora, čo vyšiel z gule. Mal asi štyri metre, ohnutý pancierový chrbát, malú hlavu a dlhý chvost. Pripomínal pozemského škorpióna, no mal dve ruky a nohy. Vydal zo seba zvuk, ktorý znel ako škrípanie nechtami o tabuľu. A potom upriamil svoje tri krvavočervené oči na nich dvoch.

Viac im nebolo treba. Znova sa dali do behu, pričom Ronald bol o niečo rýchlejší.

Myras za ním fučal, srdce mu búšilo ako splašené. Bol vedec, nie nejaký atlét. Láska k vesmíru ho dohnala až sem. Bol odhodlaný urobiť v živote veľký objav. Vlastne, asi sa mu to naozaj podarilo. No už o tom svojej rodine nepovie.

Tvor bol v momente pri nich. Pohybovanie sa na domovskej planéte bolo preňho jednoduché. Prvého mal na dosah Myrasa, zahnal sa po ňom a on sa zvalil na zem. Roztrhol mu pri tom skafander.

„Ronald!“ stihol ešte zakričať na kolegu. „Pomoc...“

Obzrel sa, keď začul svoje meno. Tvor stál nad jeho priateľom, ale neútočil. Akoby tušil, že aj tak za chvíľu zomrie. Rýchlo vytiahol svoju zbraň a zamieril. Monštrum však prenieslo pohľad naňho. Začal kráčať oproti nemu a Ronald nevedel, či má vystreliť. Zdalo sa, že ich nechce zabiť. Možno zostal iba prekvapený, keď ho niekto neznámy zobudil z dlhého spánku.

„Kapitán Rendez, počujete ma?“

Ronald neodpovedal, len sledoval tvora, ktorý bol už takmer pri ňom. Jeho pohyby, stavba kostry... pripomínal mu teraz viac človeka, než škorpióna. Bolo to zvláštne. Jeho oči sa leskli, ale už neboli červené. Keď v nich zbadal svoj odraz, spomenul si na svojho psa, ktorého mal ako chlapec doma na Zemi. Bál sa, ale aj tvor sa bál. Videl to na ňom.

„Kapitán, hláste sa. Mám vyslať posily?“ znova sa ozval nedočkavý hlas z vysielačky.

Ty si človek.

Počul to v hlave.

Áno, pomyslel si. Kto si ty?

Tvor sa ho dotkol. Horné končatiny, ktoré pripomínali ľudské aj počtami prstov, mu priložil na spánky.

Môj druh sa volá Scalgen. Moje meno je Zolon.

V hlave sa mu jasne začali premietať obrazy.

Genetický výskum. Mnoho skúmaviek. Vesmírne lode, ktoré pristávali na rôznych druhoch planét. Tisíce a tisíce svetielkujúcich objektov, ktoré slúžili ako akési inkubátory. Tvory, čo sa vyvíjali a prispôsobovali podmienkam planét.

Monštrá, mimozemšťania, pozemšťania.

Jedna genetická informácia. Tisícky druhov.

Ronalda rozbolela hlava. Snažil sa strhnúť tvorove ruky dole. Už nemohol viac vidieť. Bolo to strašné. Také nehorázne manipulovanie naprieč celým vesmírom.

„Prečo?“ spýtal sa napokon.

„Neviem,“ odpovedal Zolon jemu zrozumiteľnou rečou. „Mnohé druhy sú vyspelé. Niektoré zostali vo forme embrya. No tí, kto nás stvorili, pochádzajú zo Zeme.“

„Ale to nie je možné,“ nechápal Ronald.

„Všetko, čo poznáte, je jedna veľká lož. My sme boli prvý pokus. Nečakali, že sa z nás vyvinú také inteligentné bytosti. Preto sa nás zbavili. Uspali, a držali nás v našich plodových vakoch a premiestnili nás na túto planétu stratenú kdesi ďaleko od Zeme. Avšak, pokusy stále pokračujú. Je na čase, aby to niekto stopol,“ vystrel k nemu ruku.

Ronald bol presýtený informáciami. V jeho nevyspelom mozgu však začali veci zapadať na svoje miesto.

„Veliteľ, mám pre vás neskutočný objav,“ povedal do vysielačky. Vedel, že jeho nadriadený dychtil po niečom obrovskom.

Dostane to.

Na znak spolupráce Zolonovu ruku chytil.