Smrť je len začiatok

PNP
Podporte scifi.sk
Bol posledný aprílový deň roku 1580. Rebecca si náhlivo balila nejaké jedlo do šatky. Vlasy uviazané do dlhého vrkoča mala rozcuchané. Ale to ju netrápilo. Nevedela ako dlho bude na úteku, ale to, čo doma našla, jej musí postačiť aspoň na pár dní. Dýchala rýchlo, bála sa. Vedia už o nej? Bola si istá, že Sarah ju nezradila. No vedel o nej aj Gilbert. Stále nevedela, či mu môže veriť. Zvesila zo stropu zavesené sušené bylinky a priviazala si ich okolo pása. Prilbica bude jej posledná nádej. Vybehla z chalúpky, naposledy jej venovala krátky pohľad plný smútku a stratila sa v lese.
Predierala sa húštinou, dlhá sukňa sa jej tu i tam zachytila o konáriky. Zastala a načúvala. Nezdalo sa jej to. V diaľke počula štekot psov a mužské nahnevané hlasy. Tak predsa idú po nej! Tep sa jej zrýchlil a ona pridala do kroku. Dvadsať rokov sa jej to darilo ukrývať. Jej pravé ja. Vždy bola opatrná, na rozdiel od Sarah. Aj keď to bola jej najvernejšia priateľka už od malička, nepáčilo sa jej, ako arogantne sa niekedy správala. A teraz sa jej to vypomstilo. Nebola ešte dostatočne silná a proti takej prevahe nemala šancu. To, že ju nakoniec chytili, sa Rebecca dozvedela až keď už bolo neskoro. Pribehla v poslednej chvíli na nádvorie a videla, ako sa jej priateľka topí v plameňoch. Oči sa im naposledy stretli a ona v nich videla strach a bolesť, aké u nej nikdy predtým nevidela. Sarah vždy bola tá silnejšia.
Potlačila myšlienky na ňu a sústredila sa na to, kam šliape. Už niekoľkokrát sa potkla. Hlasy teraz zneli vzdialenejšie. Možno má predsa len šancu ujsť. Nebola pripravená bojovať tvárou v tvár proti toľkým mužom. Dvoch-troch by zvládla, ale stres z nej vysával mágiu. Musí sa poponáhľať, slnko už takmer zapadlo a po tme sa jej pôjde ťažšie.
Už bola takmer na mieste. O tejto starej chatrči nevedel nik. Bolo to jej a Sarine útočisko.
„Ach, tu si.“
Rebecce zamrelo srdce. Z tieňa chalupy sa vynoril mladík. Bol to Gilbert. Rýchlo premýšľala či má naňho zaútočiť. Lenže čo ak ich je tu viac?
„Neboj sa. Ja ti neublížim,“ pomaly sa k nej blížil so zdvihnutými dlaňami.
„Ako vieš o tomto mieste?“ spýtala sa nedôverčivo držiac si od neho odstup.
„Sarah mi to povedala. Vieš, my dvaja sme...“ hlas sa mu zlomil a ona cítila jeho bolesť nad tou strašnou stratou.
Podišla k nemu a pozrela mu do očí. Zdalo sa, že vraví pravdu. Jej cit rozoznať klamstvo od pravdy bol však naštrbený náhlivým útekom z domova.
„Kam pôjdeš?“ opýtal sa.
„Niekam ďaleko. Ale sama,“ dodala, keď videla, že chce niečo povedať.
„Ja už nemám miesto v tejto dedine. Všetko mi ju pripomína. Nedokážem to.“
Rebecce zišlo na um, že mať za spoločníka obyčajného človeka, by jej na cestách mohlo pomôcť.
„Dobre. Len si zbalím ešte nejaké bylinky,“ otočila sa k dverám do chatrče, no v diaľke, pomedzi stromy si všimla mihotajúce sa svetlo. Oči sa jej rozšírili od strachu. Spoza chalupy začula nejaký zvuk. Vybehla odtiaľ postava a s hlasným ryčaním sa na ňu vrhla. Rebecca stačila vytiahnuť bylinku prilbice a dotyčného ňou šibla po tvári. Muž zjačal od bolesti, na tvári sa mu zjavila dlhá ryha, akoby dostal zásah dýkou a nie rastlinou. Zasyčalo to a vo vzduchu bolo cítiť pach spáleného mäsa.
Rebecca sa otočila na Gilberta: „Musíme...“ no vetu už nedokončila. Pocítila tupú bolesť na spánku a zrak jej zastrela tma.
***
Prebrala sa. Hlava jej visela nad hruďou. Otvorila oči a videla svoje chodidlá. Cítila, že stojí na niečom drevenom a je pripútaná. Bolo jej teplo. Počula akési pukotanie a silný mužský hlas, ktorý niečo hovoril. Zdvihla hlavu a videla, že okolo nej stojí dav ľudí. Poznala ich, niektorí boli doteraz jej priatelia, ktorí ani len netušili, čo je zač. Zrak sa jej zaostril a ona si všímala ich tváre. Jednu po druhej. Všade bolo len opovrhnutie a nenávisť. Nikdy nikomu nič zlé nespravila, no aj napriek tomu ju všetci odsúdili. To, že je čarodejnica, sa dozvedela už ako dieťa. Jej mama ju naučila svoju mágiu ovládať a ukrývať pred nechcenými zrakmi. Takže sa s ňou stretne skôr ako čakala.
Pozrela sa na rozprávajúceho. Gilbert okázalo gestikuloval rukami. Otočil sa k hranici, na ktorej bola priviazaná a pohľady sa im stretli. Videla, že sa v ňom zmýlila.
Plamene ju začali olizovať. Horúčava spaľovala nielen jej telo, ale aj jej dušu. Pozbierala v sebe posledné zvyšky síl a sústredila sa na to, aby umieranie bolo o niečo príjemnejšie. Už necítila bolesť. Len žiaľ.
Ale niečo sa zmenilo. Paradoxne cítila, že jej sila rastie. Zväčšovala sa a obaľovala ju zvnútra aj zvonku. Neudrží to. Vybuchne!
Cítila, ako jej energia prerazila bariéru, čo ju držala od okolitého sveta a vyletela von. Videla, že všetci naokolo spadli od tlakovej vlny, ktorá vyšla z jej vnútra. Plamene zhasli a ona bola voľná. Cítila sa silnejšie ako nikdy predtým. Zaťala päste, zavrela oči a vzniesla sa do vzduchu. Pohŕdavo sa pozrela na každého, čo jej chcel uškodiť a prekliala ich. Potom sa prepadla pod zem.
***
„Sarah?“ neverila vlastným očiam.
„Ó áno,“ uškŕňala sa, „predsa som ťa tam nemohla nechať. Si mi ako sestra.“
Chytili sa za ruky. Z ich spojenia vyletelo červené svetlo a osvetlilo podzemnú sieň.

Lucika

Lucika
Zasnívaná duša, ktorá sa dala na písanie poviedok

Diskusia

Veles
Aj som si myslel že ju zradí. Ale bolo to dobré, celkom sa mi to páčilo. Chybičky tam boli, ale hodina je len hodina.
29.10.2022

Arcey
Príjemné čítanie, dobrá atmosféra, dobré postavy. Páčilo sa mi aj miesto príbehu.
29.10.2022

Lucika
Dakujem vam :)
31.10.2022

Olex
Ahoj,
musím oceniť, že je tvoja poviedka dobre zrozumiteľná. Čítanie bolo napínavé.
02.11.2022

Lucika
Ahoj, dakujem pekne :) Toto bola moja prva poviedka na pockanie, tak sa tesim, ze sa to dobre citalo
04.11.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.