Ticho a vôňa ozónu

PNP
Podporte scifi.sk
„Myslíš, že niekedy ovládnu svet?“ opýtal sa Kubo zamyslene, kým farbou v spreji obkresľoval gigantickú tvár robota na starom plagáte. NAJLEPŠÍ SPOLOČNÍK, stálo tam. A v pravom dolnom rohu malým písmom: Prepláca poisťovňa. Robotova tvár vyzerala úplne ako ľudská, len bola akási hranatejšia a, tak po robotsky, oceľovo modrá.
„Mašiny? Nie, na to sú príliš to... hlúpe,“ odpovedal mu Šviho a zakopkal nohami, ledabolo prehodenými cez okraje nákupného vozíka, v ktorom sedel.
Bol jesenný, trochu sychravý deň a ticho na starom sídlisku bolo takmer rovnako hmatateľné ako vôňa ozónu napĺňajúca vzduch. Vôkol dvoch unudených pubertiakov sa len sem tam ozvalo jemné škrabkanie maličkých nožičiek o plasty – to staré roboty vyberali šrot zo smetiakov, aby si trochu privyrobili, keď im už na tele neostala žiadna zbytočná súčiastka, čo by sa dala speňažiť.
Kubo jedného zazrel asi tri metre od nich. Znepokojene si jeden druhého premerali, on malého robotíka s hnátikmi tenkými ako špáratká, robotík jeho, vyziabnutého chlapca, čo sa ešte nestihol naučiť, ako skoordinovať svoje pridlhé paže s pridlhými nohami – akurát toto leto sa výnimočne vytiahol. Obaja sa rozhodli, že si jeden druhého nebudú všímať, robot pokračoval v preberaní odpadu a Kubo v devastovaní verejných priestorov.
„Počuješ to?“ opýtal sa z ničoho nič Šviho.
„Čo?“ vyletelo z Kuba automaticky, ale už to počul aj on. Neďaleko, muselo to byť v jednej z okolitých bytoviek, hral ktosi na klavíri.
Šviho znovu zakýval nohami. „Vidíš? Toto! Toto z nás robí ľudí. Cit! Žiaden robot by takto nezahral! Žiaden robot by to nedal tak s citom!“
Kubo by prisahal, že sa od smetiakov ozvalo nesúhlasné hundranie. „Nemal by si to hovoriť tak nahlas!“ chcel povedať, ale že nebol práve konfrontačný typ, tak len mykol plecom.
„Musíš to ísť preskúmať!“
Kubom trhlo, akoby na neho Šviho zaútočil aj fyzicky a nie len hlúpym nápadom.
„Prečo?“ zašomral.
„Aby si videl, že to nie je robot! Že to hrá človek.“
„Al musím ja?“
„Jasne, ty si oveľa vyšší ako ja, ja by som do okna nedovidel.“
Kubo mraštil nosom. Mal pocit, že ho robôtik sleduje a čaká, čo urobí. Mal pocit, že to tomu plecháčovi dlhuje. Že by tam mal ísť a zistiť, kto to hrá, len aby mu ukázal, že nie je stopercentne presvedčený, že to robot hrať nemôže. Aspoň si to nahováral, v skutočnosti vedel, že tam pôjde len preto, že proste nedokázal povedať nie. Moja puberta bude ťažká, priznal si sám pred sebou, život ma schytí, zožerie a vypľuje.
„A kde to vlastne je?“ pýtal sa Kubo, no to už liezol po požiarnom schodisku a nakukával do okien.
Šviho niečo nezrozumiteľne zahuhňal. Cez celú tvár mal omotaný šál a teraz si ho pritiahol k ústam ešte viac, lebo znovu začalo kropiť a nič nebolo horšie ako studené kvapky za golierom. Kubovi sa začali šmýkať tenisky, ale radšej by zomrel, ako sa vrátil a čelil Švihovmu pohľadu. Doslova. Možnože fakt zomrie. A ten debilný robôtik ani nebude vedieť, že to robí kvôli nemu. Aj keď v skutočnosti nie.
Konečne našiel to správne okno. Pery sa mu roztiahli do úsmevu. „Šviho, neuveríš, ale... Šviho?“
Nákupný vozík bol odrazu prázdny. Šviho sa zakrádal k nejakej hore šrotu, zdalo sa, že sa s niekým háda, s niekým mimo Kubovho dohľadu. Ten si nešťastne vzdychol. Šviho furt do niekoho skákal, furt! A teraz, keď on sám zíde dole z požiarneho schodiska, bude mu musieť pomôcť. Ani nevie ako a zaplietol sa do bitky!
No kým sa Kubo vrátil k nákupnému vozíku, už cez neho znovu prevísali nohy v lacných teniskách.
„No čo, bol to robot?“ ozvalo sa spopod šálu.
„Rádio!“ prikývol Kubo. Z nejakého dôvodu pritom ceril zuby.
„To je šedá zóna!“ odvetil Šviho nezaujato. Kubo si pomyslel, že znie akosi inak ako pred chvíľou. Akosi menej huhňavo. Akoby si dával na každé slovo veľký pozor.
Zvláštne, pomyslel si Kubo, keď sprejoval robotovi na plagáte fúzy. Zvláštne, že za tamtým kontajnerom ktosi leží a má na nohách Švihove tenisky. Nenápadne sa obzrel po kamošovi – aj ten mal na nohách tenisky. Na nohách, ktorými kyvkal každý jeden deň, keď sa tu stretli a uvelebil sa do vozíka. Na nohách, ktoré boli práve teraz alarmujúco nehybné. Pomedzi šál, okuliare a čiapku sa zalesklo oceľovomodré čelo.
Kubo potriasol sprejom a ozvalo sa tiché ssssss. Fúzy boli čoskoro hotové.
„Príliš hlúpe hovoríš. Na to aby ovládli svet,“ opýtal sa Kubo znovu, akoby sa ani neprestali rozprávať.
„Isteže,“ odvetil modrý Šviho. „Ak by chceli ovládnuť svet, museli by dokázať dokonale imitovať človeka. Nestačí len ako človek vyzerať. To žiaden robot nikdy nezvládne. Všetko je to o nuansách. Jemných detailoch.“
„Napríklad nesmieš zabudnúť kopkať nohami. Tu, ty jeden sprostý plecháč, nažer sa sprejom!“ chcel Kubo povedať, ale naozaj nebol konfrontačný typ.
Bol sychravý, jesenný deň. Tichá klavírna hudba sa ozývala sídliskom. Koľko mašín stačí na ovládnutie sveta?

B.T. Niromwell

B.T. Niromwell
Má rada: dobrú literatúru, dobré béčka, knihy, filmy, rýpanie do začínajúcich autorov. Nemá rada: zlú literatúru, ľudí, čo používajú slovo "moc" ako príslovku

Diskusia

Nietzscrates Seeker of Arts
Použil som ako príslovku raz a moja existencia je definíciou zlej literatúry... xD Ale dobrá a krásna poviedka je dobrá a krásna poviedka. Gratulujem.
19.02.2022
xius
Uz ked som videl obrazok, vravel som si, ze "nope, toto je rajon Niromwell, tam si netrufam". :) Ale dala si vsetky tri a tak nadherne neprvoplanovo... Toto pokojne mohli byt prve stranky knihy pre deti a dospelych. Povzdych nad tazkov pubertov, uvahy kvoli komu a preco sa ide pozriet na autora hudby, ze je radio seda zona... Pila si z Euterpé plnymi duskami! :) Strasne sa mi to pacilo.
19.02.2022
xius
*tazkou pubertou, bohovia zmilujte sa, kde sa edituju komentare :D
19.02.2022
YaYa
Super je to, vidno , že ti šlo písanie ľahko od ruky. Páčilo sa mi, ako mali postavy už na takom malom priestore naznačené povahy. A aj, že to bolo rádio :)
20.02.2022
nenasytnik
Takze zoberies vsetky 3 indicie na pisanie. Z kazdeho spravis efektivne dolezitu cast pribehu. Kto hral na klaviri nechas ledabolo visiet vo vzduchu a este to tak mrazivo zakoncis ze z obycajneho dna pubertiakov je celkom drsna prihoda.
Skvele.
20.02.2022
Monika Kandriková
Nemožno neoceniť tri indície a živosť postáv. Kopnúť do toho! Desina. :D :D
22.02.2022
Veronika Valent
Neuveriteľné, koľko sa dá spraviť na malom priestore. Páčili sa mi slovné spojenie ako začalo kropiť, strašne dávno som to nepočula. Takisto veta: "Robot pokračoval v preberaní odpadu a Kubo v devastovaní verejných priestorov." Vyvolala mi úsmev na tvári aj pri takejto vážnej poviedke. Spôsob, ako prirodzene si zakomponovala všetky výrazy, ma tiež dostal. V jednom momente som bola na sídlisku môjho detstva, keď sme nejaké veci po robotníkoch aj my ničili, v druhom v postapokalypse, kde všetkým ide iba o prežitie. A možno aj o niečo viac.
02.03.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.