Planet smrti

PNP
Podporte scifi.sk
Môj sen bol let na Azhurg. Šetrila som si na to roky. Planéta priezračných morí, zlatistého piesku a vlhkosti, ktorá sa vnára do pľúc a naplňuje dušu pokojom. Tešila som sa na belasé nebo, na otlačky bosých nôh v piesku. Jej fotku som nosila so sebou roky.
No po príchode sem ma nič z toho nečakalo. Miesto vlhkosti cítim v pľúcach piesok. Voda je skazená, na piesok by som sa bosými nohami vstúpiť neodvážila a nebo bolo znečistené výparmi z vesmírnych lodí.
A to slnko. Pálilo až vražedne.
Mal to byť raj. Miesto, kde môj úbohý život dostane aspoň trochu potechy.
„Toto nie je to, za čo som si zaplatila!“ zúrim.
Pilot sa len uškrnie a sŕkne do seba ďalší rum.
„Zaplatili ste za cestu, za to čo tu vidíte nie som zodpovedný. A teraz ma ospravedlňte, čaká ma ďalší zákazník.“
Do hlavy sa mi nahrnie hnev a moje žili temer prasknú: „To nemyslíte vážne! Hádam ma tu nechcete nechať?“ schytím ho za rameno a muž na mňa hodí ľahkovážny pohľad.
„Na cestu späť nemáte. Počul som váš výlev v bare. Šetrili ste na to celý život.“ Vytrhne sa z môjho zovretia a pokračuje do lodi.
„Tak si to tu užite.“ Šibalsky sa usmial a zatvoril padacie dvere. Loď sa dvihla do výšky skôr, ako som vyriekla všetky nadávky v Azhurgčine.
Pred očami mi zostal jeho uškľab a päste som stisla do pevného zovretia.
Otáčam sa na všetky strany. „Nie som v raji. Som v pekle.“
Bolo také teplo, že sa z mora vyparovala voda priamo pred mojimi očami. Na žeraví piesok by položil nohu len blázon.
Oklamali ma! Rozhliadnem sa. Som na žeravej planéte, z ktorej niet cesty späť. A jediné čo musím urobiť, je prežiť.
Prehodím si šatku cez vlasy a vydám sa na cestu. Slnko páli ako nikdy predtým. Kráčam k polorozpadnutým budovám, ktoré sa púštne búrky snažia zničiť. Snáď nájdem nejaké útočisko.
Pozriem však na horizont. Nikde ani náznak života. Čo sa do pekla stalo s touto planétou?
...
Zdroj pitnej vody som nenašla. Ale musí tu byť! Veď tu ešte niekto predsa žije!
Vysilená a plná zúfalstva, dehydrovaná a naštvaná zároveň, sa odovzdane spustím popri bielej stene k zemi. Čo by som dala teraz za kus ľadu. Za obyčajnú vodu.
Mala som zostať na Zemi. V tejto dobe by som sledovala staré hrané rozprávky, ktoré sledovali moji prarodičia na Vianoce. Sneh by nežne poletoval po oblohe a zahalili by celú krajinu bielou perinou.
Takmer ho vidím pred sebou. Je to tak, alebo mám vidiny? Je to fatamorgána?
Načiahnem sa za snehovou vločkou v tejto púštnej krajine. Zahliadnem vysušené ruky s popraskanou kožou. Koľko vlastne ubehlo od vylodenia? Dni? Hodiny? Týždeň?
Sneh klesá k zemi pomaly a ja si pomyslím, že je to to najkrajšie, čo som kedy videla. Je to ale skutočné? Som príliš vyčerpaná nad tým uvažovať.
Načiahnem sa za malou vločkou, roztvorím dlaň a čakám kým spadne.
„Je ti teplo, dievčatko?“ ozve sa za mnou a z posledných síl sa ohliadnem za mužom v červenom oblečení. Je smiešny. Nie je odetí do tejto horúčavy.
Zrazu precitnem a uvedomím si, že sneh aj muž zmizol. Stiahne ma v krku. Započujem vlastné chrčanie, snahu prehltnúť slinu, ktorú nemám.
Možno už blúznim.
Cítim ako moju kožu páli slnko za živa. Nevládzem sa už ani dvihnúť. Nenašla som nikoho, kto by mi pomohol. Som tu sama. Len ja a kostry ľudí a zvláštnych tvorov s veľkými zubami. To oni môžu sa vyhladenie?
Ľudia tu korigovali počasie, tak ako na každej planéte. Toto vznikne, keď zostane planéta bez ľudí? Žiarenie sa postaralo o zvyšok.
Planéta smrti, pomyslím si.
Cítim ju. Smrť. Neviem síce ako, ale viem, že je blízko. Vnára sa do mňa ako sa smrtiace slnko vtláča do mojej kože. Vysáva moju energiu a ja sa jej nedokážem brániť. Berie si posledný výdych a necháva ma tu ležať presne tak, ako ostatných úbožiakov, snažiac sa ukryť jej sile.
Pred smrťou sa nedá ukryť.
Môj sen bol let na Azhurg. Mala som v pláne tu dožiť svoj úbohý život. Mať v ňom aspoň trochu šťastia.
Nuž, aspoň to prvé sa mi podarilo.

WriterInTheDark

WriterInTheDark
Milujem sci-fi, horor, fantasy, pretože nie je krajší únik z reality, ako na krídlach fantázie :)

Diskusia

Aleš Horváth
Páčilo sa mi to, vedel by som si to predstaviť aj ako román. úvodna kapitola o šetrení a radosti z planéty za posledné peniaze a ostatné kapitoly o prežití na panéte.
18.12.2021

xius
Ajajaj. Necakane temne! Trochu prirychlo skok do takych ocakavatelnejsich tahov o smrti a zrade, ale uhravas to celkom rozumne. Chcelo by to o chlp viac pozadia, malych zaujimavych detailov.
Alebo aj nie, pravda. PNP porusuje vela pravidiel. :)
18.12.2021

WriterInTheDark
BNČP - Bo není čas provokatér :) ale nie, ja som fakt asi na dlhšie diela, tiež nie som spokojná, ale keď som videla tie témy, skoro mi vystrelil dekel :) Zamrzol mi mozog, zo všetkých strán mi dávali nápady ( zmiešané s Rumom ) tak som ich poslala kade tade a išla za jedinou myšlienkou, ktorá ma neopúšťala - púšť a zrada. Nič v tipné ma nenapadlo :D
18.12.2021

Magda Medvecká
Páčilo sa mi, ako si to "je ti teplo?" otočila. Zatiaľ tuším všetci (vrátane mňa) to mali také to Mrazíkovské, uprostred zimy :D Aj to naznačenie osudu planéty bolo zaujímavé, možno by sa oplatilo niekedy v budúcnosti to rozpracovať? Minimálne mňa by to celkom zaujímalo :)
Len mi nesadol ten rozprávač, všeobecne nemám rada 1. osobu a hlavne v podobných veciach, kde niekto opisuje svoje vlastné umieranie a myšlienky akoby presahovali tú smrť.
18.12.2021

WriterInTheDark
Mne prvá osoba vyhovuje, nejako sa jej neviem zbaviť, pretože mi iné pohľady nepripadajú natoľko zaujímavé, aby ma vtiahli do deja. Ale som ti vďačná, že si si všimla, ako som to poňala. Nijak inak ma to ani neťahalo.
18.12.2021

xius
@WriterInTheDark: Jasne, kazdy z nas ma slusnu kopku PNP, kde sa hlava vyprazdnila. :)
Skus aj ine osoby! A ine styly a zanre. To je krasa PNP, experimentovat. Hodina casu sa obetuje lahsie ako pri niecom vacsom.
18.12.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.