Martin bol dobrý obchodník, ale mizerný mág. Preto vlastne nedokončil školu za tichého pobúrenia celej rodiny. Ale dnes? Dnes mu zobali z ruky, bol pre nich symbolom úspechu a nasledovania vlastného inštinktu!

„Koľko tých koboldích chvostov?“

„Dvanásť. Ale čerstvých! Musia byť čerstvé!“ gúľal očami nekromant. Martin z nich bol vždy nervózny. Nevadilo mu, že sa im zelenala pokožka, že im z tela náhodne vykúkali kosti, ani že z nich poodpadávali nejaké tie kúsky. Vadilo mu, že tie kúsky odpadávali aj v jeho obchode! Raz musel z koberca vyškrabkávať hrubé črevo. Pri tej spomienke sa mu zahmlilo pred očami.

„Tákže! Jeden zub baziliška, päť vlasov trolla, dve grifonie vajcia a dvanásť,“ hodil pohľadom po nekromantovi, „čerstvých koboldích chvostov. Je to správne?“

„Áno!“ zajasal nekromant zachovalo. „Všetci mi vás odporúčali, ale neveril som. S takouto objednávkou by ma inde dávno hnali. Či som sa zbláznil! Že kde by zohnali grifonie vajcia takto uprostred leta!“

Martin pyšne nadúval hruď. Jeho obchod stál ani nie rok, ale hovorili o ňom ako o magickej stálici.

Chvíľu sa s nekromantom ešte naťahoval o nároku na zľavu a o členskej karte. Ale dnes sa na vysvetľovanie magickým bytostiam, že bez pečiatky sa im posledný nákup nepočíta, už proste necítil. Mal tesne pred záverečnou a to znamenalo asi stovku objednávok. Najbližší týždeň bude mať zatvorené usilovne plniac požiadavky spísané na drobných útržkoch papiera. Zo začiatku sa pokúšal využiť moderné technológie ľudí, ale koncentrácia mágie v jeho predajni ich mýlila. Aj obyčajná kalkulačka mu skôr ukázala, kde je sever, ako by dokázala niečo vypočítať.

Martin urobil drep. Ponaťahoval si kríže. Zapraskali mu aj krčné stavce.

Facka.

„Maťo! To dáš!“ hecoval sa ako vždy pred lovom. Prehodil si cez plece kušu, za opasok zasunul obrovský nôž a vybral jednu z bojových sekier. Dnes mal chuť na jednoručnú, dvojsečnú. Ťažkú s tupou stranou minule zle očistil. Nechal ju aspoň v dreze odmočiť.

Jeho zákazníci, konkurenti, dokonca ani jeho rodina vôbec netušili ako to robí. Obyčajný chalan zo sídliska, ktorý jedného dňa dostal list. Vraj má Schopnosti a môže študovať mágiu. Vraj je výnimočný a čaká ho úžasný, ľahký a vzrušujúci život. Dobre, povedal si vtedy a skúsil to. Celé dva roky!

Ale stále si šliapal na okraj hábitu, mal alergickú reakciu na vlastný prútik a vlastne mu tá mágia vôbec nešla. Vždy mu pod rukami všetko vybuchovalo! Niekedy aj spolužiaci.

Až jeden z profesorov vyhlásil, že Martin je nekontrolovaným nástrojom hromadného ničenia a buď ho vyhodia alebo odíde on. Univerzita, celkom nečakane, vyhodila profesora. Maťo ešte z úcty k viere, ktorú doňho všetci vkladali, absolvoval aj druhý ročník a potom zlomil prútik, všetkým pekne poďakoval a…

A nikto nevie, čo bolo ďalej! Lebo im to nepovedal. Lebo dostal nápad. A o skvelé nápady sa nedelí!

Každý správny mág sa snaží stvoriť kúzlo, zanechať vlastný odtlačok v komunite. Väčšina na to však nemá a len trochu upravia nejaké upratovacie zaklínadlo. Alebo v starých knihách vyhrabú zabudnutú kliatbu a pri skúškach ju vydávajú za svoju. Martin tým celkom oprávnene opovrhoval, lenže narozdiel od nich mal ten dar – bol nekontrolovaným nástrojom hromadného ničenia. Chcel svoj problém vteliť do kúzla, stvoriť niečo svojské, čo by stavalo na len a len jeho prednostiach.

Zákaznící, konkurenti, dokonca ani jeho rodina nemali dovolené vojsť za pult v jeho predajni. Za pultom boli dvere a keby nimi prešli, ocitli by sa v neveľkej, zle osvetlenej miestnosti. Celej pokrytej dverami. Jednými, možno dvoma by prešiel aj troll. Tucet z nich boli akurát tak pre ľudské dieťa. Do mnohých by sa vošla len ruka a zopár bolo veľkých tak na nakuknutie. Martinov „sklad“ bolo jedným z najnebezpečnejších miest vo vesmíre. Celkom náhodou, pri budovaní vlastného kúzla, on totiž vyrazil tisícku otvorov do tisícky magických vesmírov, bodov v čase a priestore. Časopriestoru z tej drzosti až zabehlo, ale… asi bol zvedavý, kam to celé povedie? Namiesto, aby ho rozpučil ako drzú muchu, dovolil mu na tie diery osadiť pánty. Odtiaľ už bol len krok k podniku sľubujúcemu „magické suroviny od výmyslu sveta“ a „garancia dodania do siedmych dní“. Nazval ho „U neúspešného študenta“, lebo prečo nie?

Martin sa unavene škrabal za uchom. Trollov na začiatok nechcel. Zvykol nimi začínať a ten stereotyp mu bral chuť žiť. Chcelo to zmenu! Otvoril teda menšie dvere v rohu miestnosti.

Skupinka koboldov prekvapene zízala ako sa im priamo v ohnisku otvoril kus priestoru. Nenáhlivo ním prešiel človek v koženej zbroji a šiltovke nakrivo.

„Zdravím. Poprosím, vaše chvosty, ale friško!“ a svet okolo nich vybuchol.

* * *

Martin pil kávu. Strašne čiernu a strašne horúcu. Ďalší úspešný týždeň za ním, dokonca aj sekeru v dreze umyl. Bolo skoré ráno a on s tikom v ľavom oku podozrievavo škúlil na všetky svoje dvere. Prisahal by, že v noci sa jedny pootvorili a pár očí na druhej strane neveštil nič dobré.