Cesta vysypaná hviezdami (Príbeh Stelly a Alana 4. časť)

Stella a Alan zoči-voči spomienkam. Stella a Alan zoči-voči budúcnosti. A čaká ich vôbec nejaká? Sú hviezdy či len tma tam, kam sa musia uberať ich kroky?
Filmová história scifi
Bolo to bláznivé, bol to dokonale šialený výjav, ale v podaní profesora nepôsobil divadelne, nebolo to hrané, myslel to vážne. Po malej chvíľke váhania, po tom, ako profesor zabodol svoj prísny zrak do zhromaždených, ho poslušne nasledovali aj všetci ostatní. Vzalo ma to tak, že musím s kyslím úsmevom, trochu polichotený, hlavne však veľmi pobavený a dojatý, nad tým doteraz neveriacky krútiť hlavou.
„To byť Stella, Stella! A Alan. Môj Alan, aha, mrauuu,“ vzrušene sa opakovala, mraučala a nepokojne začala prebiehať po izbe. Keď sa konečne posadila, to už uplynula aspoň minúta ticha, profesor sa pozrel smerom do objektívu, teda priamo na nás a povedal:
„Prijmite naše poďakovanie, a ak sa teraz na nás náhodou dívate, vedzte, že neexistujú slová, ktoré by mohli vyjadriť našu vďaku. Nepoužijeme ani slová, veď čo povedať? Kedysi niekto vyhlásil: ´Ešte nikdy tak veľa ľudí nevďačilo takej malej hŕstke.´ Zase iný o čosi neskôr prehlásil: ´Toto je najväčšia chvíľa, akej sa kedy ľudská rasa dočkala, najdôležitejšia udalosť od tej doby, kedy človek vynašiel písmo.´ Nevymyslím už nič lepšie, nič výstižnejšie, a ako vravím, v ľudskej reči sa nedá povedať dostatočne úprimné Ďakujem, pretože toto slovo sa stalo nadužívané. Preto sme pokľakli. Zdá sa to niekomu byť patetické? Ja tvrdím, že tento moment si zaslúži ešte oveľa viac pátosu. Keby sa dalo, keby to mohlo nejako pomôcť, kolenačky by som sa na svojich geriatrických kĺboch teperil až na Pluto a späť,“ profesor sťažka vstával a jeden z novinárov úslužne pribehol, aby mu pomohol. Profesor ho hneď odohnal odmietavým gestom sprevádzaným podráždeným zavrčaním.
„Keby som nebol tak fosílny... najradšej by som tam išiel sám!“ vykríkol profesor. „Chlapci, pardon, chlapče a slečna, nakopte im zadky, to je moje najvrúcnejšie prianie, prosím, splňte mi ho!“
To, samozrejme, patrilo nám, a Stella reaguje nadšeným mňaukaním, pričom od samej nedočkavosti zasekne do dubovej výplne dverí svoje nabrúsené pazúry. Titán v okamihu mení poctivý saturnský dub na triesky. Nemôžem sa na ňu hnevať, som len zas omráčený jej smrtiacou silou. Aká je len disciplinovaná, aká nežná je voči mne! Nikdy ma nepoškriabala, a to ani počas tej najväčšmi náruživej hry. Ona necúvne, ani len nezakolíše. Čo však ja? Plán je možno nastavený tak, že uspejem, aj keď zlyhám, ale nebude to úprimné, nebude v tom moje presvedčenie, nezohrá žiadnu úlohu moja odvaha, moje odhodlanie. Ale zohrá... bude tam Stella. Pre ňu čokoľvek. Čokoľvek. Chápem význam sebaobety. Ale iba keď sa jedná o ňu, len pre ňu, len za ňu, myslite si o tom čokoľvek, je mi to jedno, alebo takmer jedno. Áno, nadzviera je pre mňa viac ako človek, alebo aby som bol presnejší, Stella pre mňa znamená viac ako desiatky miliónov ľudí. Je to hrozné? Je to fakt. Ak je pravda hrozná, tak nech! Potom je to jej pravá podstata, na nič sa nehrajme, nebudem klamať iba pre to, aby som si v očiach druhých vylepšil obraz o sebe. Nedokážete to prijať? Hlavne nebuďte sentimentálni. Pre mňa za mňa, pohoršujte sa, robím to síce kvôli vám, ale svoj život zverujem do rúk, do láb s titánovými pazúrmi, Stelle. Robím to pre vás, ale snažiť sa budem pre ňu. Vám, ľuďom, patrí moja povinnosť, môj záväzok, ale moje srdce patrí Stelle.
Zaborím hlavu do ladnej krivky Stellinej šije. Objímem ju. Zapradie, vymaní sa z môjho objatia, ňufákom ma ďobne do líca a prehovorí: „Stella to zvládnuť, zvládnuť. Stella ísť bojovať s Alan a Stella a Alan zabiť pijavec. Všetky pijavec. Všetky pijavec!“ jej slová prejdú takmer do revu.
A revú aj všetci zástupcovia médií. Jedna otázka stíha druhú, jeden sa snaží prekričať toho druhého a nikto nechce byť druhý... Profesor reve tiež a prehluší všetkých v sieni. „Ticho! Ste horší ako moji minuloroční študenti, ste horší ako zhýraná priposratá mládež z Kallisto. Držte huby, lebo vás vyhodím!!!“ Keď sa konečne hluk utíšil, a profesor sa prestal triasť hnevom, povedal: „Za trest vám už na nič neodpoviem, ALE!,“ rýchlo zarazil zdvíhajúcu sa vlnu rozhorčenia, „teraz radšej, moji milí, si pustíme nahrávku interview, ktorá bola vyhotovená s Alanom a Stellou pred pár dňami. Iste pochopíte, že potrebovali pokoj, že práve dnes potrebujú kľud, preto sme sa s nimi nemohli spojiť v priamom čase, aby sami odpovedali na vaše otázky, taktiež dúfam, že v nasledujúcom rozhovore sa vám osvetlia všetky prípadné nejasnosti. Bude teda lepšie, keď odovzdám rovno slovo našim dvom hrdinom. Čušte, a dívajte sa!“ Jeho posledné slová neboli adresované len tým fyzicky prítomným v sieni, ale všetkým divákom. Všetkým tým miliónom dychtivých tvárí. Stovkám, tisícom miliónov.
„Och, Stella, to už nepotrebujem počuť druhý raz, vypnem to, dobre?“ hovorím to preto, lebo odrazu akosi strácam silu pozrieť sa do očí svojho dvojníka. Nechcem sa stretnúť so samým sebou, to naozaj nepotrebujem.
„Nie, nie, Alan, nie! Prosím! Nevypínať!“ Stella, hodí sa na zem, prevaľuje sa z boka na bok a od nevôle mrnčí a skoro zavýja.
Prevraciam oči. Presvedčila ma a ani sa nemusela snažiť. „Joj, dobre, dobre, pozeraj sa.“
„Mjau, mňau, aha, Alan, tam byť Alan!“ pradie od rozrušenia a spokojnosti.
Je zvláštne dívať sa na seba. Nie som žiaden narcis, takéto situácie sú mi protivné. Tomu interview som sa ale nemohol vyhnúť, dlhoval som to ľudskej zvedavosti, dlhoval som to ľuďom. Ja sám na ich mieste by som to chcel vedieť. Mali na to právo.
„Mám aj nemám strach,“ odpovedám na prvú z radu otázok. „O seba sa nebojím. Hej, priznávam, pud sebazáchovy je silný a ja som šťastný človek, kto by chcel teda umrieť, kto by chcel na mojom mieste čo len riskovať smrť? Ale bude hlúpe, slabošské, sebastredné myslieť na seba, keď bude ohrozený niekto, koho milujete. O Stellu sa bojím. A predsa viem, že ona sa o seba najlepšie postará, že ak niekto, tak ona to zvládne. Nikto nie je taký silný, taký schopný ako ona.“
„Ako ste niesli to, že vás vybrali? Boli ste hrdý? Bolo ťažké prijať to?“
„Bol som oslovený. Spolu s mnohými ďalšími. Mohol som odmietnuť. Ja som to ale neurobil, ak by sa dalo, prihlásil by som sa sám od seba. Vnímal som to ako svoju povinnosť. Môžem povedať, že som tomu vtedy tak úplne nerozumel, nevidel som všetky riziká, a rozhodne som si nemyslel, že vyberú práve mňa a Stellu. Hoci o Stelle by som nikdy nepochyboval, nemyslím si, že ja som materiál na výrobu záchrancu ľudstva,“ zasmial som sa škrobeným, skoro hysterickým smiechom, „ale aj keď tomu nemôžem doteraz celkom uveriť, prijímam to naďalej ako svoju povinnosť, na ktorú som hrdý.“
Na chvíľku, na pár dlhotrvajúcich sekúnd som sa odmlčal, a keď chcel mi reportér, ktorý to vnímal ako signál na pokračovanie v rozhovore, položiť ďalšiu otázku, zopakoval som a doložil: „O seba sa nebojím. Bojím sa, že to nevyjde, to iste. Bojím sa ale hlavne o Stellu. Prepáčte. Viete, keď máte niekoho radi, keď vaša duša spieva rovnakým tónom...“ Pozrel som sa do objektívu, a svoj pohľad som neadresoval ohromnému počtu divákov, ale sebe. Pred tými neúprosnými očami odvraciam teraz svoj zrak. Stelle pohráva v tvári láskavý úsmev, oči sa jej lesknú a hltá každé moje slovo. Má postoj sochy sfingy, rovnaký vekovitý, nadčasový pôvab, len trpezlivosť kameňa jej chýba. Pod kožou jej pulzuje život, neskrotný a dravý pôvab. Láska k životu.
„Môžete mi, môžete nám,“ opravila sa reportérka, „prezradiť akým spôsobom hodláte bojovať proti pijavcom? Ako chcú dve bytosti, akokoľvek statočné, poraziť celý živočíšny druh?“
„Už to prezradiť môžem. Už áno – zajtra odchádzame... Ja budem nakazený vírusom. Smrtiacim pre pijavcov, neškodným pre človeka či zviera. Naši biológovia sa vyznamenali. Hoci... až tam, priamo na mieste, zistíme nakoľko je táto biologická zbraň účinná. Viete, neveľmi dobre sa testuje takéto niečo v inom priestoročase.“ Pochmúrne som sa usmial a pokračujem: „Ak to ale vyjde... ! Každopádne, táto zbraň má naozaj potenciál vyhubiť celý druh. Alebo aspoň významne zredukovať počet tých hávedí.“
„Ale z toho vyplýva, že aby bol plán účinný, musia vás pijavce priamo napadnúť.“
„Presne tak. Ide o to, že v našej dimenzii napádajú len ľudský energoinformačný systém. Tam budem vystavený ich fyzickému útoku, čo je úžasná možnosť, a vlastne aj jediná možnosť, ako ich nakaziť vírusom. Inkubačná doba je síce trochu dlhšia, no prenos z jedného pijavca na druhý takmer stopercentný a účinnosť je dokonale stopercentná. Vrátime im to, zasiahneme ich podobným spôsobom, ako oni nás, ale na citlivejšom mieste, a oveľa silnejšie. Teda... ak to bude skutočne fungovať, simulácia je niečo iné ako realita,“ uškrniem sa a cez tvár mi preletí tieň.
Teraz to bola reportérka, kto mlčal dlhšiu dobu, než bolo vhodné. Nakoniec sa skoro nesmelo ozvala: „Prepáčte, ale zdá sa mi, že je tu priveľa neznámych premenných. Príliš veľa „čo“ a „ak“. Čo sa stane v prípade neúspechu?“
„Ak nesplní naše očakávania samotný vírus, bude to zlé, veľmi zlé. Ak zlyhám ja, alebo ak bude operáciu potrebné opakovať, nič také strašné sa nestane. Sú tu ďalší čakatelia, zdravím vás chlapci a dievča, nezáviďte a užite si pár dní voľna,“ oslovil som svojich konkurentov a zároveň priateľov a takmer koketne som na nich žmurkol, „ktorí sú určite rovnako schopní, ale pravdepodobne schopnejší ako ja, ibaže ich zvierací partner, a to ani ten najlepší z najlepších, Rala, nemá na moju Stellu, tá je najskvelejšia, vyčnieva nad akýmikoľvek kritériami. A preto ani nezlyhám. Pretože bude pri mne, chrániť ma.“ Pôsobím sebaisto, ale sú tu faktory, ktoré ovplyvniť nemôžem, moje hranice sú veľmi limitované a možno je Stella to najúžasnejšie nadzviera pod Slnkom, no ani ona nie je bohyňa, aj ona je iba tvorom z mäsa a kostí, pravda, mäso a kosti sú nedávno doplnené o titán a volfrám... Pôsobím tak sebaisto hlavne preto, lebo sa snažím presvedčiť publikum rovnako ako seba. Presvedčiť o úspechu, v ktorý v hĺbke duše neverím. „Poď sem, Stella, poď sa nám predstaviť, všetci ťa chcú vidieť.“
Objektív ma konečne prestane portrétovať a zameria sa na Stellu, ktorá vykukne spoza môjho chrbta. Položím jej ruku na zátylok a škrabkám ju. Pôsobí krotko, až hanblivo, kto by povedal, že v tomto pôvabnom, roztomilom tvorovi prebýva taký zabijak? „Pozdrav, Stella,“ ukazujem do objektívu, „každý ťa chce spoznať.“
„Mraúúú, ja Stella! Ja byť priateľ Alan.“
„Ahoj, Stella,“ zdraví ju reportérka. „Veľmi ma teší. Si naozaj krásna. Krajšie nadzviera som asi nevidela. Ale, Stella, povedz, dokážeš aj ochrániť svojho priateľa pred pijavcami? Nebojíš sa ich? Myslíš si, že to zvládneš?“
Spokojné zamraučanie vyvolané reportérkinou pochvalou sa zmenilo po vyslovených pochybnostiach na nebezpečné a výhražné klokotanie, ktoré vychádzalo až kdesi spoza bránice. Najprv ohrnula pysk a odhalila tak zuby ostré ako ihly a pevnejšie než žula, schopné prehryznúť železný plát o hrúbke jedného centimetra. Potom pred objektív pozdvihla labu, roztiahla od seba jednotlivé prsty a vzápätí vyskočilo päť dýk, na čepeliach ktorých sa zaleskol odraz samotnej smrti. Vedľa stál obsluhujúci robot – pomocný technik. Stella k nemu podišla ladným, ležérnym krokom a naraz skočila. Takmer hneď nato sa jeho hlava s kovovým rachotom odkotúľala mimo záber. Robot ešte zotrvačnosťou ušiel dva kroky, potom spadol presne tak, ako padá podťatý strom. Reportérke spadla sánka a oči skoro vypadli z jamôk. Škoda, že objektívy sa upriamili na mňa a nedopriali divákom pohľad na ňu, ktorý som si tak vychutnával. Nuž som len ledabolo pokrčil plecami a s nádychom jemnej irónie som povedal: „Robota opravia. Pijavec to už ale nerozchodí.“
„Stella zabiť všetky pijavec. Všetky!“ zahrmela búrka, ktorá sa z nej drala von. Hladením po chrbte som ju upokojoval. Musím ju upokojovať aj teraz, lebo boky sa jej chvejú a pazúry samovoľne vysúvajú od rozrušenia.
Keď sa reportérka konečne spamätala, položila mi otázku, na ktorú som čakal od začiatku: „Ako ste sa so Stellou stretli?“
Pri tej otázke mi zmatnel zrak, na oči mi sadla hmla času a ja som si zaspomínal. Spomínam aj teraz, o deň neskôr. A už celkom jasne. Cestujem v čase.
Vchádzam opäť do Rezervácie. Obrovského územia s rozlohou niekoľko stoviek kilometrov štvorcových. Do miest, kam je človeku umožnené vkročiť len s povolením a na vlastné riziko. Povolenie, ktoré sa za normálnych okolností vybavuje veľmi ťažko a veľmi zdĺhavo mi spadlo priamo do náručia. Náhoda? Náhody neexistujú. Napriek svojej asociálnosti predsa len nejakých kamarátov – medzi ľuďmi – mám. A jeden dávny priateľ z dávnej éry šťastného detstva bol práve v tom čase vplyvným členom Rady Rezervácie. Totiž to, čo žije mimo Rezervácie sa do nej dostane len veľmi ťažko, to, čo žije v nej sa von nedostane vôbec. Aspoň za klasických okolností, poznamenávam. Je to nutné, ak sa má zabrániť nežiaducim vplyvom zvonka, lebo tomuto miestu vládne príroda. Poslednému miestu na planéte. Je to posledná divočina na Zemi. Chránená a strážená. A čože to tam žilo? Zvieratá a nadzvieratá. Slobodne a voľne, ničím a nikým nerušené, odkázané iba samé na seba. Vybral som sa tam, znudený životom medzi ľuďmi, otrávený životom vo veľkomeste, ktoré zaberalo takmer celú súš.
Ktovie, čo som hľadal. Sám to neviem, nevedel som to vtedy, neviem to ani teraz. Ak ale poviem, že som hľadal oddych, a to možno oddych večný, nebudem asi ďaleko od pravdy. Chcel som skrátka ujsť. Ujsť zo života, ktorý ma nenapĺňal, ale desil. Našiel som tam ale niečo celkom iné. Bola to radosť. Bola to ona. Stretol som tam Stellu. Vtedy mala ešte polovičnú veľkosť, nerozprávala ľudskou rečou a, samozrejme, jej pazúry boli tvorené len rohovinou. Odkedy vymreli jednorožce, pravda, ak budem veriť starým legendám, a ja im veľmi veriť chcem, bol to ten najkrajší tvor, aký kedy dýchal pozemský vzduch. A čestne môžem vyhlásiť, že ani nijaký iný tvor v celej slnečnej sústave sa jej nevyrovná.
Podišla ku mne a zahľadeli sme sa jeden druhému do očí. Nikto z nás neuhol pohľadom, naše zraky sa tak dlho dotýkali, až sa dotkli naše mysle. Potom sme sa dotkli čelami a nakoniec i srdcami. Vzniklo medzi nami prazvláštne, no pevné puto. Trúfnem si povedať, že pevnejšie, než sa vyskytuje medzi dvoma blízkymi ľuďmi. Bolo to nevšedné puto. Áno, netrvalo dlho a zvedavosť sa zmenila na očarenie, očarenie rozkvitlo do lásky. Každý bol uhranutý kúzlom toho druhého. Očarovali sme sa navzájom svojimi očami. Videl som dva citríny, tak sýte, a tak rýdze, že každý ďalší odtieň žltej musel Boh odvodiť zo Stelliných dúhoviek. Namiesto očí mala hviezdy. Čo ale ona videla v mojich nezaujímavých, nevýrazných šedých očiach? Keď už vedela rozprávať, bolo to o mnoho rokov neskôr na inom mieste, raz mi sama od seba a z ničoho nič, povedala: „Alan mať oči farba ako obloha. A veľké ako obloha. Stella vidieť Stella v Alan. Stella byť v Alan.“
Nejaký čas som sa snažil žiť v Rezervácii, čo bolo prísne zakázané, ale na to som zvysoka kašľal. Nebolo to však nič ľahké, a to ani napriek niektorým moderným vecičkám, ktoré som tam so sebou dovliekol, ani napriek tomu, že Stella pre nás – pre mňa lovila. Hovorím, že to nebolo ľahké, ale pravda je taká, že to bolo o hubu, hraničilo to s nemožnosťou a ja nie som žiadny Tarzan. Napriek tomu to bol krásny čas. Pre mňa ale bol aj najvyšší čas vrátiť sa do civilizácie. Raz darmo, človek 25. storočia neprežije bez ľudskej spoločnosti, a to ani taký outsider ako som ja. Trhalo mi to srdce, ale musel som medzi ľudí, hlavne po tom, ako som si dosť hlúpo a nešťastne zlomil ruku. To som už nemohol otáľať. Lenže Stellu som neuchlácholil, nepristala na to, že sa k nej zas vrátim a pravidelne ju budem navštevovať. Ak naozaj musím ísť, tak jedine s ňou. Z Titanopolisu bola Stella rovnakou mierou fascinovaná, ako zdesená. Presne tak, ako ja z divočiny. Nejaký čas mala všetky zmysly zahltené novými podnetmi, a to Veľkomesto prinášalo každým dňom neutíchajúce priehrštia ďalších a ďalších vnemov. Po čase obozretnosť a opatrnosť ustúpila čírej zvedavosti. Ale nebola šťastná. Istú dobu sme teda v dvojtýždňových intervaloch striedali naše domovy. Takto bol jeden neustále hosťom toho druhého. Divočina a mesto, divočina a mesto, divočina a mesto... Lenže ona znášala zmenu prostredia ešte horšie než ja, a to už je čo povedať.
Saturn bol odpoveďou. Miesto, kde človek v harmónii koexistuje s prazvláštnou, no nádhernou prírodou. Planéta si prešla dlhým obdobím terraformovania, no na svoj predobraz sa príliš nepodala. Medzi Zemou a Saturnom je asi taký rozdiel, ako medzi zvieraťom a nadzvieraťom. Človek dal len prvý impulz a skrotil atmosféru a pripravil miernu, vľúdnu klímu, ktorú pomáha udržovať nezmenenú. Privezené rastlinstvo a živočíšstvo však nadobudlo unikátny ráz a dnes by len málokto hádal, že má svoj prapôvod na Zemi. Taká mocná, taká vynaliezavá je Sila života. Taký je um veľkého Tvorcu, ktorý vymýšľa a tká stále nové a nové vzory na gobelíne bytia. A tak sa so Stellou prechádzame po miernych kopcoch a naháňame po zvlnených pláňach, pozorujeme stáda velikánskych, no krotkých tumurgov, ležíme vedľa seba na svahu nad mestom, alebo sa hráme na skrývačku v niektorom zo šiestich obrovských parkov Astropolisu. A sme šťastní, tak ako len môže byť šťastná bytosť na tejto strane života. Tak šťastní, ako môže byť šťastná neúplná bytosť, ktorá k sebe konečne našla svoju stratenú polovicu. Nechcem o ňu prísť, Bože, nechcem. A nechcem, aby sa to niekedy skončilo. Ale pred nami vidím len tmu.
Je toto koniec?
Tma? Tma bez hviezd?

Goran

Goran
Som priateľ zvierat, nie som pyšný na to, že som človek, ako mnohí iní ľudia. Chcel by som byť vtáčikom, ale zaľubujem sa do mačiek. Vo fantastike hľadám mýtopoetiku, odraz dokonalej krásy, ktorá nie je z tohto sveta, pocit zázračna a večnú túžbu po dobrodružstve.

Diskusia

Buď prvý užívateľ a pridaj svoj príspevok do diskusie
 

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.