Gravitačné červy

Niekoľko minút nečujne hľadel na mohutnú horu pred sebou a po chvíli to zbadal...srdce sa mu rozbúšilo a cítil ako mu do žíl začína prúdiť adrenalín. Bola to pravda. Davidovi sa v zornom poli ďalekohľadu zrazu objavil pomaly približujúci sa ničivý stĺp.
Podpor scifi.sk 2 % z dane v roku 2024
David s vypätím posledných síl pribil o podlahu poslednú stoličku a s ťažkým kladivom v ruke si utrel kropaje potu stekajúce po špinavom čele. Ešte raz sa rozhliadol po svojom malom a skromne zariadenom príbytku a skontroloval či všetko poriadne upevnil a zabezpečil. Zo silnejúcou bolesťou v kolenách sa postavil a posledný krát sa ešte prešiel po chatrči. Keď bol s kontrolou hotový, podišiel k neveľkému obitému drevenému stolíku na ktorom ležali dve, už na prvý pohľad ťažké kovové obruče. Jednu po druhej si ich upevnil na členky a pomalým, ťarbavým krokom sa vybral ku dverám. Kovové obruče ho na rozhorúčenom a spotenom tele nepríjemne chladili, no v tejto chvíli to bola tá posledná vec čo ho trápila.
***
Odkedy sa od stalkerov pred pár dňami dopočul, že spoza hôr sa k ich táboru blíži stredne silný antigravitačný červ, sa ani na chvíľu nezastavil. Okamžite začal zhromažďovať zásoby jedla, vody a hlavne klincov. Klinec mal v tomto svete oveľa väčšiu hodnotu ako zlato a častokrát slúžil ako cenné platidlo či vyhľadávaný artikel. Nemenej dôležitou komoditou bolo ešte drevo na kúrenie, ale toho mal pred blížiacou sa zimou dostatok, keďže tábor ležal hlboko v divokých lesoch a zimy tu bývali veľmi tuhé a dlhé. Mohli trvať aj niekoľko rokov.
David bol na podobnú chvíľu dobre pripravený. Život v divokých horách a neustály útek pred meniacim sa svetom ho naučil dostatočne predvídať a vždy myslieť niekoľko krokov dopredu. Tí, čo neboli dostatočne pripravení si museli narýchlo zbaliť len pár svojich najnutnejších veci tak, aby mohli čo najskôr a čo najviac naľahko odísť. Lenže kam? Na ako dlho? Budú sa môcť ešte vrátiť?
Pri gravitačných či antigravitačných červoch bola najnebezpečnejšia ich nepredvídateľnosť a obrovská nestabilita. Človek nikdy nevedel kedy, kde a aký červ sa objaví a ani to akú bude mať silu, koľko bude trvať a ktorým smerom sa bude pohybovať. Niektoré červy zmizli z povrchu zeme tak rýchlo ako sa objavili, iné sa zas zakorenili na svojom mieste aj na niekoľko desaťročí. Rovnako rôzna a nepredvídateľná bola ich veľkosť. Tie najmenšie mohli zaberať plochu nie väčšiu ako kovová minca, tie najväčšie zas dokázali v priebehu niekoľkých sekúnd odsať do vesmíru celé jazero o veľkosti Bajkalu, či vtlačiť do zeme celý les. Problémom bolo, že červ sa v sekunde mohol zmeniť z antigravitačného na gravitačného a tak vás v jednej chvíli mohlo začať odnášať do vesmíru a vzápätí šmariť o zem ako handru a nezostal po vás ani mastný fľak. David si toho bol vedomý a nič nechcel nechávať na náhodu.
Červ, ktorý sa blížil k ich táboru mal podľa stalkerov priemer okolo kilometra a jeho silu odhadli zhruba na štvorku, čo znamenalo, že nebol dostatočne silný aby vytrhával stromy z koreňov, či vysával vodu z jazier, no poľahky by si poradil s padnutým stromom, väčším kameňom či nepripraveným človekom. Priamy stret s takýmto antigravitačným červom sa dal prežiť, no dlhodobý pobyt v jeho prostredí by zanechal na ľudskom tele trvalé následky, ktoré by skôr či neskôr spôsobili pomalú a bolestivú smrť. Zostávalo len dúfať, že tak rýchlo ako sa červ objaví, tak rýchlo aj zmizne.
***
David sa tesne pred dverami ešte otočil a vrátil sa pre svoj starý, obitý ďalekohľad visiaci na háčiku pri piecke. Otvoril dvere a uprel svoj unavený pohľad ďaleko na severný horizont, odkiaľ sa mal každú chvíľu vynoriť ten skurvený červ. Ako tam tak stál v otvorených dverách, pozoroval vyplašených a pobehujúcich ľudí, ktorí v panike ešte na poslednú chvíľu priväzovali a upevňovali všetko čo sa dalo. Ďalšia skupinka si v rýchlosti balila najnutnejšie veci, ktoré bez ladu a skladu upevňovali na postroje nič netušiacich a na pohľad pokojných koní. V duchu sa za nich pomodlil a hlbokým nádychom cez nos vtiahol do seba čerstvý jesenný horský vzduch, ktorý ho príjemne chladil na pokožke. Pot, ktorý sa mu pred chvíľkou leskol na čele pomaly uschýnal.
„Hej David! Nemáš požičať zopár klincov, vrátim ti dvojnásobok!“ zakričal na neho sused, ktorí už hodnú chvíľu zmätene pobehoval s kladivom v ruke popred svoju chatrč.
„Sorry kámo, som na suchu, už nemám ani jeden, všetky som použil!“ odpovedal bez akejkoľvek emócie David a priložil si k očiam svoj ďalekohľad.
Niekoľko minút nečujne hľadel na mohutnú horu pred sebou a po chvíli to zbadal...srdce sa mu rozbúšilo a cítil ako mu do žíl začína prúdiť adrenalín. Bola to pravda. Davidovi sa v zornom poli ďalekohľadu zrazu objavil pomaly približujúci sa ničivý stĺp. Antigravitačný červ sa nezadržateľne blížil a to, že v mieste svojho pôsobenia narúšal gravitáciu spôsobovalo, že vynášal do vzduchu sneh, kusy ľadu a skál, ktoré vzápätí z rachotom padali naspäť na zem. David si zložil ďalekohľad z očí a z plného hrdla zreval :
„Už ide!“ a prstom pri tom ukázal na majestátnu horu pred nimi.
Ľudia v momente prestali bezcieľne pobehovať okolo svojich chatrčí a všetci upreli svoj zrak blížiaci sa tenký biely pásik, vychádzajúci z nemej hory. David odhadoval že majú tak hodinu kým červ bude pri nich. Posledný krát ešte pohľadom prešiel svoju skromnú chyžu a vybral sa skontrolovať rady narúbaného dreva, úhľadne poukladaného popri bočnej stene chatrče. Skontroloval kotviace laná, pozatváral hrubé masívne okenice a vrátil sa k ešte stále otvoreným dverám svojej chaty. Ďalekohľad si opäť priložil k očiam a uprene sledoval ako sa pás vymršťujúci do vzduchu veľké skaliská vnára do lesa, ktorého pásmo sa začínalo na úpätí hory. Do vznášajúcej sa zmesi snehu, ľadu a skál sa razom pridali tony lístia, konárov, lesných porastov a zazdalo sa mu, že tam vidí aj lesnú zver, ktorá nestihla ujsť pred týmto tichým a rýchlo blížiacim sa zabijakom.
David znova pohľadom prebehol po tábore. Skupinka, čo sa rozhodla odísť bohvie kam, priväzovala ku konským postrojom posledné veci. Keď zbadal zmäteného suseda ako stále pobehuje s kladivom v ruke okolo svojho domu, siahol do vrecka svojho ošúchaného kožucha a vytiahol z neho za hrsť pokrivených klincov.
„Hej George!“ sused mu prekvapene opätoval svoj pohľad a David k nemu vystrčil ruku plnú pokrútených klincov, „dúfam, že mi ich všetky vrátiš!“
David vošiel dnu a zabuchol za sebou ťažké masívne dvere, ktoré krížom zaistil hrubým dreveným hranolom. Chladný jesenný vzduch vysal z chatrče aj posledné zvyšky tepla a zavreté okenice spôsobili, že vo vnútri bola takmer úplná tma. David, ktorý sa vedel vo svojej chatrči pohybovať aj poslepiačky, podišiel k provizórnemu a stroho zariadenému kuchynskému kútu a v polici nad pieckou nahmatal magnéziové kresadlo. Podišiel ku stolíku stojacemu v strede miestnosti a kresadlom podpálil svoju ručne vyrobenú, otrepanú petrolejku, pribitú o stôl dvomi klincami. Ponurú izbu razom zalialo teplé a mäkké svetlo. David si sadol na nehybnú stoličku a z ľavého vrecka vytiahol zažltnutú fajku, ktorú až po vrch napchal tabakom, ktorého vôňa sa zmiešala so zápachom petroleja. Rozťahal fajku a ponorený v myšlienkach uprene pozoroval tancujúci plameň. Zvonku k nemu doliehali tlmené pokriky a búchania kladív, ktoré postupne utíchali. Sedel, fajčil a čakal.
Zrazu to prišlo. Nastalo absolútne ticho. Strašidelné, hlboké ticho, ktoré predznamenalo len jediné - červ už je tu. Celá chatrč sa zrazu začala triasť, cítil ako sa tiaž jeho tela pomaly stráca a neviditeľná sila sa ho snaží zdvihnúť zo stoličky. Rukami sa pevne chytil stola a jediným fúknutím zhasol lampu, ktorej plameň sa teraz ani nepohol. Praskanie dreva a rinčanie riadov prerušil hrozivý a postupne sa vzďaľujúci výkrik kdesi vonku. Zavrel oči a začal sa modliť.
Po chvíli všetko stíchlo. Riady s rachotom popadali na svoje miesto a David pocítil ako jeho telo opäť pomaly oťažieva. V duchu sa potešil, že červ je už preč, až kým nepocítil ako ho neviditeľná sila neprirodzene tlačí k zemi. Vtedy mu to došlo. Rýchlo si z nôh odopol kovové závažia a čo najrýchlejšie sa vybral ku dverám. S ťažkosťami sa mu podarilo odhodiť teraz ešte ťažšiu závoru a vyvaliť dvere. Zhrbený pod ťarchou celého sveta sa vykotúľal pred svoju chatu a ležiac na zemi kútikom oka pozoroval ako sa všetky okolité chatrče s obrovským rachotom prepadajú do seba.
Posledný zvuk ktorý počul bolo praskanie svojich kostí. Bolesť už cítiť nestihol.

Denis

Denis
„Kniha, ktorá nestojí za dvojité čítanie, nestojí ani za jedno.“

Diskusia

8HitBoy
Má to potenciál. Jedna scéna, krátka, ale silná. Dobrý balans medzi vysvetľovačkami a akciou. Pozor na priamu reč pri "Už ide!", pôsobí na mňa pofidérnym dojmom. Páčilo sa mi to a teším sa na ďalšie texty.
07.12.2020
Mikulas Lipovsky
Napad fajn, v uvode stylisticky nestastne opakovanie slova posledny/a/e, vsetky vety su viac rozkonarene ako by sa patrilo, textu by pomohlo so spravnym rytmom striedat dlhe a kratke vety a sucasny text ostrihat a dat si pozor na logiku napr:
Niekoľko minút nečujne hľadel na mohutnú horu pred sebou... Da sa hladiet aj cujne? Myslim, ze nehybne by tu sedelo viac...
ovové obruče ho na rozhorúčenom a spotenom tele nepríjemne chladili...neviem, mne je chladenie neprijemne len ked je doslova zima, alebo mam horucku, inak je chladenie po namahe viac ako prijemne...
11.12.2020
Denis
Ďakujem vám za konkrétnu a vecnú kritiku, vaše postrehy a odporúčania, to je to čo potrebujem! Vážim si to a dúfam, že sa čoskoro opäť "čítame":).
22.12.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.