Krištof 1/3

Kedysi dávno som vám sľúbila ďalšiu poviedku o bubákoch. A síce som nedokončila žiadnu novú, našla som jednu staršiu, ktorá už dokončená je. Len je príliš dlhá, tak som ju rozdelila na viac častí.
Filmová história sci-fi časť 9. (2010-2020)
Mia vyšla z budovy a poriadne sa nadýchla čerstvého vzduchu, ktorý z nej vyhnal únavu z dlhého štúdia. Deň bol ešte krajší ako cez okná knižnice a rozhodla sa, že časť cesty domov pôjde pešo.
No nezašla ďaleko. Len čo vošla do neďalekého parku, vzduch sa ochladil a stromy boli akési tmavšie. Zastala uprostred kroku a snažila sa zistiť, čo ju vyrušilo zo zamyslenia. Na pozadí zvukov parku si uvedomila tichučký hlások, ktorý znel ako nárek, ale nárek veľmi maličkého tvora. Začala sa obzerať, odkiaľ by mohol prichádzať, až pri jednom strome našla bútľavý koreň a tam pod strieškou z lístia a vetvičiek učupeného škriatka.
Malého chlpatého škriatka, ktorý nešťastne nariekal.
Rozhliadla sa okolo. Nikde nikoho.
„Ehm... dobrý deň? Pán škriatok?“
Postavička sa strhla a okamžite prestala fňukať. Od toho náhleho pohybu sa celý domček zrútil a pochoval škriatka v hromade lístia.
„Ste v poriadku?“ Mia opatrne začala odhrabávať lístie, až kým sa neukázala malá hlavička s rožkami. Škriatok vyceril zuby a zavrčal, ale nevyzeralo to, že by jej chcel ublížiť.
„Ty ma vidíš?“ spýtal sa, zrazu oveľa hrubším hlasom.
Mia prikývla.
Škriatok podozrievavo prižmúril oči, po predchádzajúcom plači nebolo ani pamiatky. „A nebojíš sa?“
Tu sa dievča na jeho veľké prekvapenie zasmialo: „Nie. Veď ste maličký,“ a natiahlo ruku, aby ho mohlo pohladiť po hlave. Škriatok sa uhol a vyskočil z kopy lístia na koreň. „Maličký?“ vykríkol nahnevane a zahrozil jej pästičkou veľkosti čajovej lyžičky. „Ja ťi dám maličký, sem bubák a ty seš obyčajný človíček a za normálnych okolnosťí bych ťa zežral na jeden šup!“
„To by som chcela vidieť,“ smiala sa ďalej.
„Neveríš? Stačí, aby sem urobil toto... a hned budem veliký... a zím ťa... a...“ malý bubák sa začal všakovako skrúcať a naťahovať a hroziť, ale nič nezabralo; stále bol rovnaký. „Bisťubohu sa na to možem... aj s týmto svetlem... do má veďet porádňe strašit, ket naňho šeci kukajú a nemože sa porádňe skovat...“ nadával a mrmlal si pod nos a nahnevane sa mračil na všetko okolo.
Mia si ho zatiaľ prezrela pozornejšie. Vyzeral ako malá chlpatá guľka s tenkými rukami a nohami a na hlave s veľkými čiernymi očami mal dva rožky zahnuté dozadu. Vyceril na ňu špicaté zúbky a zasyčal, ale nakoniec to vzdal a sťažka dosadol na koreň. „Nejde to...“ zhodnotil svoje pokusy a smutne zvesil hlavu.
„Vy ste naozaj bubák?“ odvážila sa po chvíli spýtať.
Bubák prikývol.
„Taký spod postele? Čo straší malé deti?“
Znova prikývol, „Ale né len malé decká. Strašíme kde-koho. Len dospeláci o tem nevyprávajú.“
„Tak prečo nie ste pod nejakou posteľou a nestrašíte?“
Bubák si vzdychol. „Lebo nemožem... nejsem odtálto. Došel sem pred pár dňama, že si nájdem robotu, lenže nemožem žádnú zehnat, lebo že nevím vyprávat porádňe a sem špinavý a strapatý. Ale jaký má bubák byt? Voňavý a ulízaný? To neňi strašidelné...“
„Neverili by ste, ale niekedy veru je,“ zverila sa Mia dôverne, ale bubák si ju nevšímal a pokračoval vo svojej litánií. „No ale aj keby, tak sa nemám kde umyt a učesat. Myslel sem, že dojdem, hned mi priďelá ňejakú postel a tam sa usalaším. Aspoň tak mi to tvrďil bratranec. Zjavňe sem mu nemal verit. Aj tak sem ho ňikdy nemňel rád...“
Ako sa tak naňho pozerala, ako smutne hompáľa nohami a brble si pod nos, rozhodla sa, že jej je sympatický a pomôže mu. „Môžete ísť bývať pod moju posteľ, kým sa vám nepodarí zohnať si prácu.“
„Cožeto?“ overoval si bubák, ktorý ju stále tak celkom nevnímal, „Pomoc od človíčka?“
„Ale jedine keď mi sľúbite, že ma nebudete strašiť.“
Bubák chvíľku zvažoval svoje možnosti a keď si uvedomil, že už všetku svoju hrdosť stratil tým úbohým fňukaním, rozhodne sa postavil a prikývol, „Dobre! Ono aj tak je také bubácke pravidlo, že nestrašíme tých, pod kerýma bývame. Ak neňi sú mladší jak dvanást rokú.“
Mia natiahla ruku a bubák na ňu preskočil; bol prekvapivo ťažký. Uložila ho do tašky, aby ho mohla tajne preniesť do bytu.
V izbe položila vak na zem k posteli, aby si mohol nerušene nájsť pohodlné miesto na spanie. Pritom sa snažila tváriť čo najnormálnejšie, čo ale začínalo byť zložité, keďže si začala uvedomovať, že si práve pod posteľ doniesla bubáka. Naozajstného bubáka! Ak pravdaže netrpí halucináciami z nádoru na mozgu.
Bubák prekutral celú miestnosť a napokon sa usalašil v skrini. Potom sa pred Miou vyzývalo rozkročil a narovnal sa v celej svojej výške dvadsiatich centimetrov. A že či chce vidieť, ako sa vie zväčšiť. Mia súhlasila a podľa pokynov zamkla dvere a zastrela okno. Nebola tam úplná tma, ale šero bolo na trochu strašenia dostatočné.
Vtedy sa bubák bez varovania zväčšil tak, že vyplnil celý priestor od podlahy až po strop. Rohami škrkal po strope a dlhé ruky, ktoré už vôbec nevyzerali tenko a slabo, načahoval po Mii. „FČIL UŽ MI VJERÍŠ, ŽE BYCH ŤA MOHEL ZEST?“ zahrmel a jeho hlas roztriasol sklá v oknách. Izba potemnela, ale zato jeho doteraz čiernočierne oči začali strašidelne žiariť. Keď urobil krok, podlaha zlovestne zaškrípala, aj keď nebola drevená. Mia vydesene skríkla a zatackala sa dozadu, až narazila na stenu.
„SEM BUBÁK VELIKÝ A...“ a vtom narazil do lustru, zazmätkoval, potkol sa o vlastné nohy a spadol na zadok. Mia sa rozosmiala, ale vzápätí sa nervozita vrátila.
„Takže vy ste naozaj bubák...“ dostala zo seba priškrtene. Až teraz si to naozaj naplno uvedomila.
Bubák si pretrel narazené čelo. Postavil sa, oprášil si zadok aj predok a vystrel sa. Už bol sotva väčší ako urastený chlap. „Bubák bez roboty...“ zamračil sa, keď si zrazu spomenul na svoju situáciu a že už dlho takto nikoho nepostrašil. Napriek smutným okolnostiam mu to strašenie urobilo veľmi dobre.
Mia sa zdvihla a odvážne k nemu pristúpila. Ak je to halucinácia, tak jej nič neurobí, no nie? „Takže, pán bubák...“
„Ale jaký pán bubák,“ mávol ten rukou. „Sem Krištof.“
„Ja som Mia,“ chcela dodať aj zdvorilé teší ma, ale akosi to... nešlo...
„Takže pán... ehm... Krištof. Čo keby sme sa dohodli tak, že tu môžeš zostať, kým si nezoženieš prácu? A ja ti medzitým pomôžem naučiť sa rozprávať spisovne,“ navrhla. Chvíľu sa podozrievavo mračil, ale nakoniec sa usmial a tak nadšene jej potriasol rukou, až si myslela, že jej ju odtrhne. „Dobre, dobre, súhlasím! Odfčil seš oficiálňe múj najoblúbeňejší človíček!“
„Ale nebudeš ma strašiť!“ zopakovala pre istotu, keď si spomenula na veľký čierny tieň, čo sa na ňu chystal vrhnúť a zožať ju.
***
Mia spokojne vliezla do postele a prikryla sa až po uši. Dnes Krištof urobil len dve chyby a verila, že budúci týždeň bude už môcť ísť na pohovor. Veľmi mu želala, aby získal svoju vysnenú prácu, aj keď neisto tušila, že je to práca proti ľuďom. Ale existovalo aj veľa ľudí, ktorí pracovali proti ľuďom, takže na to jednoducho nemyslela a sústredila sa na šťastie, ktoré to jej kamarátovi prinesie, o životnej istote, streche nad hlavou a pravidelnom príjme ani nehovoriac.
Už takmer spala, keď začula nejaké šuchotanie z druhej strany izby. Asi radiátor, pomyslela si a otočila sa na druhý bok.
Lenže šuchotanie pokračovalo a približovalo sa.
Pomrvila sa a snažila sa to ignorovať.
„Len radiátor, len radiátor,“ opakovala si ako mantru.
Kroky a klopanie pazúrov po podlahe.
Pretiahla si prikrývku cez hlavu, ale veľmi to nepomohlo – skôr sa to zhoršilo. S očami široko roztvorenými hľadela do tmy a predstavovala si, čo všetko sa k nej blíži, idú ju uniesť, ukradnúť, okradnúť, zavraždiť...
A potom dych... tesne pri uchu, počula ho aj cez prikrývku.
Tichý dych predátora, ktorý vyčkáva a potom...
Ticho.
Plytko dýchajúc sa meravo otočila a nakukla spod prikrývky...
Nikto tam nebol. Izba bola prázdna.
Posadila sa, aby si mohla prezrieť celú miestnosť. Ale keďže z nejakého záhadného dôvodu cez žalúzie nepresvitalo žiadne svetlo z pouličných lámp, izba bola úplne tmavá. Natiahla sa po vypínači stolnej lampy, keď tu sa jej niečo dotklo vlasov.
Bleskovo sa otočila, vydesene sa snažiac očami preniknúť tmu.
Niečo jej na druhej strane potiahlo vankúš spod ruky.
Niečo zašuchotalo za chrbtom.
Niečo buchlo za oknom.
Dych sa jej zrýchlil, ako sa snažila pozerať na všetky strany.
Až sa napokon tma pred ňou začala hýbať, formovať sa do mohutnej postavy, ktorá sa zväčšovala, ako sa zväčšuje tieň strachu v mysli dieťaťa.
Do tváre jej zavanul horúci dych, keď sa telo vytvorené z tmy a tieňov vztýčilo vo svojej plnej veľkosti, s labami pripravenými zaútočiť.
Ozvalo sa zavrčanie.
Mia vykríkla a snažila sa pohnúť, no svaly ju nechceli poslúchať.
Zuby cvakli naprázdno tesne pred jej tvárou presne v okamihu, keď sa rozleteli dvere skrine, z ktorej sa na votrelca vrhol Krištof. Strhol bubáka na zem a v tom momente sa rozsvietili lampy na ulici, takže Mia mohla vidieť dve bijúce sa huňaté telá.
„Co to má znamenat? Do si? Co tu robíš?“ dorážal Krištof na cudzieho bubáka a snažil sa ho udržať pod sebou.
Mia ich nemo pozorovala a keď sa jej vrátil do tela cit, roztrasenou rukou ukázala na klbko kožuchov: „ČO TO JE? AKO TO? Povedal si... povedal, že nikto nepríde! Že ma nebude strašiť...! Sľúbil si...!“ hlas jej preskakoval od strachu, nemohla dopovedať ani jednu vetu, ale Krištof vedel. Sľúbil jej, že ju nikto nebude strašiť, lebo je jeho pomocníčka. Doma to tak vždy fungovalo, človek spolupracujúci s bubákom mal iný pach, ktorí bubáci cítili a nechali takého človeka na pokoji.
Tu to tak zrejme nefungovalo.
Krištof sa prestal starať o bubáka, ktorý sa už aj tak nebránil, a pohol sa k posteli, aby upokojil Miu. Ale ona k nemu natiahla ruku v odmietavom geste a pritiahla si prikrývku ku krku. „NEPRIBLIŽUJ SA KU MNE!“
„No tak, ďefča, uklidňi sa, šecko bude v pohoďe...“ snažil sa ju upokojiť, hovoril potichu a zmenšil sa, aby nevyzeral tak strašidelne. Bubák za ním už pochopil svoju chybu, opatrne sa staval, o dve tretiny menší ako predtým, a snažil sa čo najnenápadnejšie odplížiť do skrine, aby nebol na očiach. Keď si však uvedomil, že tam prebýva ten druhý bubák, začal sa plížit ku dverám. Zrazu však začul, že sa k nim niekto z druhej strany blíži. Chytil kľučku a okraj dverí, aby ich dotyčný nemohol otvoriť, kým sa dievča neupokojí a jej bubák jej nebude môcť všetko vysvetliť.
Chyba.
Mia si ho všimla.
„Čo to robí, prečo drží TIE DVERE?! CHCETE MA ZABIŤ A ZJESŤ SPOLOČNE?“ Panika v jej hlase sa čoraz viac stupňovala. Krištof sa na okamih otočil k druhému bubákovi, aby sa pozrel, čo robí a ten mu bezradne naznačil, že tam niekto je a chce sa dostať dovnútra.
Krištof sa priblížil k Mii a chcel ju chytil za plecia, ale ona sa mu uhla, „Nechceme ťi ublížit, no tak, uklidňi sa, šecko sa určiťe vysvjetlí...“
„PREČO DRŽÍ TIE DVERE?“
„Ňekdo je za ňima. Keby sa sem dostal, byli by sme odhalení a to...“
„Nie, nie, nie...“ teraz upierala vydesené oči už len naňho a on vedel, že je zle. Zrazu si položila hlavu na kolená a celú si ju zakryla rukami. Uvedomila si, ako iracionálne sa chová. Bubák, no jasne! A u nej v izbe! Určite je to celé len zlý sen.
„Bubáci neexistujú...!“ chcela vykríknuť, ale z hrdla jej vyšlo len zachrapčanie. Skúsila to znova: „Neverím na bubákov!“ Teraz to vyšlo. Povedala to znova a potom ešte raz. Začala si to opakovať ako mantru a snažila sa prebudiť. „Neverím na bubákov, neverím na bubákov...“
Náhle sa rozleteli dvere a znepokojený hlas sa jej pýtal, čo sa deje a či je v poriadku. Ľudský hlas.
Zdvihla nesústredné oči a pozerala sa do ustarostenej tváre chalaniska, ktorý býval v izbe vedľa nej. „Si v pohode? Mala si zlý sen?“ tíšil ju a nervózne gestikuloval pri pokuse dotknúť sa jej na nejakom neutrálnom mieste. Nakoniec jej položil ruku na koleno a párkrát potľapkal.
„Bubák. Bol tu bubák. Aj keď mi sľúbil...“ hovorila potichu, akoby bola v šoku, a on sa bál, že sa rozplače a chudák nevedel, čo robiť. Preto povedal to jediné, čo sa v tejto situácii dá povedať: „Bubáci predsa neexistujú.“
„Nie?“ spýtala sa s toľkou iróniou, že ho to skoro zrazilo z nôh. V očiach mala ten pohľad, ktorý hovorí, že ona vie.
Vie, že bubáci existujú.
Mlčky vstal a odišiel.
Snažila sa spomenúť na jeho meno. Alfonz? Adrián?
O niekoľko minút sa vrátil s hrnčekom teplého kakaa. „Na, toto vypi. Bude ti lepšie. A ráno ti to všetko bude pripadať len ako sen.“
Prikývla, už sa nesnažila protestovať. Všetka energia z nej vyprchala s tým, ako sa odplavil adrenalín, keď videla ďalšieho človeka a svetlo z chodby. Zmáhal ju spánok.
Omámene mu vrátila prázdny hrnček a keď odchádzal, napadlo jej: Arnold! Tak sa volal. Ako ten guvernér americký. Schwarzenegger.

Magda Medvecká

Magda Medvecká

Diskusia

Buď prvý užívateľ a pridaj svoj príspevok do diskusie
 

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.