PVC killer 3000

Stroje na zber plastov vyhodnotili najväčšiu hrozbu... Je ňou človek.

Kurva, ticho vysloví muž s kálačkou v ruke, kurva! Opakuje si svoju novú mantru. Chrbtom sa tlačí ku dverám a z končeka nosa mu visí kvapka potu. Zaškúli, aby sa na ňu v šere kancelárie pozrel. V tom zacíti náraz z druhej strany dverí. Drevo okamžite praská a on odskočí. V očiach výraz odhodlania a zúrivého očakávania. Do miestnosti vrazí kopa železa na kolesách. Lietajú triesky a po stenách kmitá odraz červeného výstražného svetla, ktoré má „návštevník“ namontované niekde navrchu. Kálačka mu ho rozmláti skôr, ako ste si o ňom stihli prečítať, chlapík hneď napriahne znovu, a vidí, ako sa kolieska pod tým hovädom podlomia. Železné chápadlá chmátajú okolo, zachytia jeho nohu. Obráti zbraň ostrím dolu a sekne po hnátoch, potom znova tupou stranou búši do železného trupu. Až dovtedy, kým nezostane úplné ticho. Z rozmlátenej konštrukcie sa parí.

Ty hajzel, ja neprodukujem plasty, zapamätaj si to! Vydýchava sa, zovretie drevenej rukoväte však nepovolí ani o trochu.

Dvere veľkej skrine za jeho chrbtom zavŕzgajú. Vyjde vystrašená žena, v ruke dlhá železná tyč, v tvári kŕč. Pozerá na kolegu v prepotenej bielej košeli.

Čo teraz?

Bežia dlhou chodbou, uši nastražené, sú len vyplašené zajace a vedia to. Neónové svetlá rozbité, iskria ako v postapokaliptickej počítačovej hre. Ale toto nie je hra. A toto nie je žiadne post.

Koľko je tých strojov, pýta sa Tatiana. Pritom by sa mala volať Lara Croft. Beží tu s ťažkou tyčkou. Epické meno jej chýba rovnako ako vojenský výcvik. Administrátorka proti vzbure strojov. V mysli má práve divoký laser tag. Keď na nich zaútočia, ona môže ísť urobiť kávu a občerstvenie, to je jej super power. Nepodceňuj sa, dohovára si, vedenie síce vie všeličo o fyzike, ale bez teba by sa im účtovníctvo rozpadlo na atómy.

Dostali sme dotáciu na milión kusov, keď tie svine chybne vyhodnotili situáciu, musela byť polovica hotová. Odpovedá Dominik, ktorý v živote kálačku nedržal. Keby mal starých rodičov z dediny, možno by sa s ňou vedel trochu oháňať a nemusel by sa to učiť za chodu. On je predsa vedec a na tých mašinách sa podieľal. Svoju novú zbraň našiel pri zvyškoch údržbára a ten ju určite doniesol z kotolne, kde musela slúžiť hádam ešte v socializme a kto vie, na čo vôbec.

Niekde sme spravili chybu. Povie, prikrčený vo vestibule za kreslom. Hľadí cez presklené steny na ulicu. Tri železné zberače plastu práve šrotujú tradičnú rodinu, ktorá išla z nákupu. Možno ani nemali kartón plastovej minerálky, tento raz nie, ale pravdepodobnosť, že ho raz kúpia, bola evidentne vyhodnotená ako veľmi vysoká.

Ja neviem, ale nemali len zbierať PET flaše? Jeden stroj na ulici zvrtol svoju vrchnú časť ich smerom a začal panicky blikať na červeno.

Dominik na ňu vyčítavo pozrel. Už to nikdy nevyslovuj!

Zakvílila.

Rozbehli sa k dverám. Všetky tri exempláre PVC killerov vyštartovali, aby ich privítali. Dvojica dorazila k autu s otvorenými dverami. Sedadlá postriekané krvou. Triasli sa mu ruky, ale naštartoval. Kľúče boli v zapaľovaní, nie preto, že by sa mal majiteľ čoskoro vrátiť...

Škoda Fabia zaškrípala gumami o asfalt a vyrazila po okraji cesty plnej áut. Odbočili na vedľajšie ulice, kde by mohlo byť menej opustených automobilov.

Ďaleko nedôjdeme. Máš plán? Odvážila sa spýtať Tatiana.

Asi by sme sa mali staviť v Hornbachu, tá tyčka ti je totiž na hovno.

Premýšľala som, že by som ju skrátka šuchla pod podvozok a zapáčila, musel by sa prekotiť, nie? Na to nemusím byť vedátorka.

Lenže v tej chvíli by ťa už držal tými hrabličkami za krk.

Z budovy, okolo ktorej prechádzali, bolo počuť streľbu.

Dá sa to akože zastreliť? Uvažovala nahlas.

Skôr nie, neviem... Rukávy vyhrnuté, volant pevne v rukách a gumy rozsekané na obrubníkoch. Budú musieť vymeniť auto, už chvíľu hľadá niečo väčšie.

Táňa je hlavou doma. Kto vie, ako je na tom Peter, dnes nešiel do práce. Telefónne linky spadli v momente prvých útokov. Nič necíti, mrzí ju to, ale zrazu si uvedomuje, že možnosť Petrovej smrti s ňou ani nepohla. Ak to prežijú, rozíde sa s ním, to bude fér.

Tamten Landrover, zahlási. Pribrzdí, obzerá sa, či je tu bezpečne, potom zájde tak blízko, ako sa dá. Mimovoľne si povolí kravatu, vezme rukoväť, steal killer, prebehne mu v duchu hlavou. Kálačka však nemá programovanie, je to rustikálny manuálny nástroj, boh jej žehnaj.

Táňa s tou tyčkou vyskočí na kufor Fábie a obzerá sa okolo. Dominik sa zaškerí, nachvíľu mu napadne, že ho to začína baviť. Beztak už bol vyhorený. Dosiahol, čo mohol. Jeho vynálezy prekročili hranice. Ok, teraz síce vyhubia ľudstvo, aby definitívne zabránili rozširovaniu plastov, ale kým sa tak stane, on si tie chvíle užije. Bude to poriadna jazda!

Domino, vidím jedného!

V zapaľovaní nič, pozerá sa naokolo, napokon zbadá kľúče pri topánkach. Bože, sú v nich chodidlá. Napne ho. Nasadne a auto chytí, prečo by nechytilo? Keď bude takto niekde štartovať opustený džíp o pár mesiacov, možno to už tak ľahko nepôjde. Počká, kým nasadne kolegyňa a pomaly sa začne prepletať medzi autami. Jedna vedľajšia ulica je úplne voľná.

Tam nie, presne tam som ho videla!

Ja viem. Chcem niečo vyskúšať. Otvorí okienko, rozvážam plasty! Plasty do každej rodiny! Vystrčí ruku a dlaňou trieska po dverách. Táňa na neho vyjavene hľadí. Jebe ti? Domino začalo ti jebať!? Zvrieskne.

Buď ticho Bonnie, sleduj. PVC, PET fľaše, kožky, kože, kurvaaa! Huláka zmyslov zbavený.

Zošalel, Tatiana skloní hlavu a zapchá si uši. Toto je ich koniec. Asi tridsať metrov pred nimi sa na ceste ukáže PVC killer, tiež sa zdá prekvapený, Dominik sa zasmeje. Motor zahučí, kolesá sa pretočia na mieste, ako keď býk pred útokom hrabe nohou. Ten zdegenerovaný stroj vyzerá odhodlane, lenže toto je Land Rover ty zkurvysyn. Táňa pomaly zdvihne hlavu. Pery sa jej zavlnia, rukami sa zaprie o prístrojovú skrinku. Si magor Dominik. Náraz vymrští stroj na požieranie plastov do výšky. Land Rover nezaváha a hneď berie ďalší, ktorý práve zliezol z chodníka.

Dominik jačí ako na rodeu, Tatiana naposledy takto bľačala, keď bola s kolegyňami na hokeji a tí modrí dali gól. Cez otvorené okienka prúdi vzduch a nečakane vyplavené endorfíny napĺňajú priestor.

Obaja si musia priznať, že toto je najlepšie, čo kedy zažili. Majú vysoké školy, sú úspešní v zamestnaní, ale toto je prvýkrát, čo naozaj cítia, že žijú. Teraz držia život skutočne v rukách a odšťavujú ho. Kvapká im zo zovretých pästí.

Dostanú sa na poľnú cestu, Tatiana zapne rádio. Niektoré stanice sú hluché, na jednej bežia mimoriadne správy.

Státisíce strojov boli vo veľkom vedeckom projekte spustené na celom svete v rovnaký čas. Ako pôvodcu plastov okamžite vyhodnotili človeka a začali konať. Vysielame zo zabarikádovaného...

Zasunula cd, ktoré našla v prístrojovej skrinke.

Dominik sa na ňu spýtavo pozrel.

Dark bluegrass, to počujem prvý raz. Som zvedavá.

Zasmeje sa. Jasné, hádam nebudeme počúvať posledné správy skonávajúceho ľudstva.

Tatiana natiahne ruky nad hlavu a začne sa vlniť, hudba prehluší smejúceho sa Dominika. Na ničom už nezáleží, len na tejto chvíli, ktorá môže trvať minútu, možno hodiny a možno, ak budú mať šťastie, i pár dní.

Zaparkujú v lese, hlboko medzi stromami, podivný album stále hrá a Tatiana si dá dolu top, vyhrnie sukňu a vylezie na Dominika. Na ničom už nezáleží.

A potom, bez toho, aby vôbec rádio stíšili, naštartujú a pomaly idú lesnou cestou. Nájdu usadlosť, opatrne vystúpia a pomaly prejdú pred auto.

Jemu visí z ruky kálačka a jej železná tyč. Nezainteresovaný pozorovateľ by prisahal, že si prišli vyrovnať účty.

V dome boli zvyšky ľudí, oboch prekvapilo, že stroje sa dostali aj sem.

Postupujú rýchlo, ako je to možné? Spýta sa ho.

Ja som vždy robil všetko na sto percent. Preto. Na sto percent, ale nie bez chyby.

To znamená, že sú nám v pätách?

Pozrie sa na ňu a usmeje sa.

Pravdepodobne sa v ňom niečo zlomilo a naozaj zošalel. Pomyslí si Tatiana.

Vezmú cestovnú tašku, ktorá je pohodená na chodbe a nahádžu do nej potraviny z chladničky a nejaké tričká a deky. Dominik vyjde z kôlne s ďalšou kálačkou a zapíska na Táňu.

Nechcem ju, na mňa je ťažká.

Priloží si prst k nosu, zreničky sa mu automaticky rozšíria.

Počuje to aj ona. Tiché vrčanie, ako jej roomba 980.

Jeden vylezie spoza kôlne a druhý pri dome. Dominik dvíha kálačku a mláti. Tatiana, dnes úplne nová, iná ako včera, vrazí tyč pod stroj. Koniec, ktorý má v rukách, so všetkou silou dvihne čo najvyššie. PVC killer sa zapotáca a padne nabok. Koncom tyče do neho začne vrážať ako oštepom až kým jej ju nechytí do mechanickej ruky a druhú jej vrazí hlboko do brucha. Táňa sa pozrie na vnútornosti, ktoré sa jej vyvalili z trupu. Zasmeje sa. S Dominikom to bolo naozaj fajn, ale krátke. Dúfa, že je v poriadku. A to je posledné, na čo si vo svojom živote pomyslí. Stroj sa chápadlami odsunie od zeme a postaví sa na kolesá. ZZZZZZ, zabzučí, keď sa otáča smerom ku kôlni. Vidí človeka ležať na bruchu, v rukách ťažkú zbraň, obe nohy chytené v dvoch mechanických rukách PVC Killera. Muž sa nevie dvihnúť, ani otočiť, zbraň z dreva a železa mu je na nič. Druhý PVC killer, ktorý práve vyvrhol vnútornosti ženy, sa chladne blíži. Keď je tri metre od ležiaceho človeka, na displeji sa mu zjavia vlniace sa červené bodky. O sekundu na to v bezpečnej vzdialenosti obchádza chyteného muža, postaví sa vedľa druhého stroja a zozadu príde k bezmocnému človeku, ktorý naposledy zamáva kálačkou a pustí ju za seba. Padne medzi dva stroje a na krku ľudského plemena spočinie chladné mechanické chápadlo. Stisnutím oddelí hlavu od tela.

Na displejoch sa vlnia zelené bodky. Jeden stroj otvára prístrojovú dosku druhému a opravuje narušené časti po tvrdom útoku stvoriteľa plastov.

O pár minút pomalým tempom pokračujú poľnou cestou od usadlosti k dedine. Systém ich vyslal kontrolovať vyčistené miesta.

Pred dvojicou strojov zapadá slnko a zozadu to vyzerá, akoby sa držali za ruky. Plasty budú zničené, ale najprv treba zničiť pôvodcu.


Space Geronimo
Zatiaľ sme pokojní a zdá sa nám, že sme tu sami. Ale flotila sa blíži, svetelné roky uletia a jedného dňa budú tu...

Diskusia

Jan Ťuhýček
Povídka je svižná a akční a zapadá do až moc oblíbeného stylu postapo. Kvituji s povděkem, že tu nejsou žádné zombie, ale stroje ztělesňující lidskou posedlost recyklací v uplynulých desetiletích. A autor ví, jak dobře na čtenáře působí, když do všech těch složitých strojů buší primitivními zemědělskými nástroji, bůh jim žehnej (pěkný obrat, ale zní jako něco z amerických seriálů). Asi největší slabina téhle povídky je příliš rychlé střídání vypravěčského úhlu pohledu - jednou z pohledu Tatiany, jednou z pohledu Dominika. Rušivé jsou části obracející se na čtenáře "než jste si to stihli přečíst". Prezentování postav je poněkud nešikovné a matoucí, ale je fajn, že to nejsou jen papírové figury. Netroufám si hodnotit styl, ale i já vidím pravopisné chyby typu "apokalipsa", čárky, přímá řeč a zejména tedy práci s odstavci. Navíc jsem čekal šílenější nápady - na všem se ale dá zapracovat:)
13.09.2019

cyberstorm
Kde sakra su uvodzovky? Ako vazne...minimalne toto znizuje kvalitu poviedky.
Pribeh je sialene rychly a mam taky pocit ze bez hlavy a paty. Niektore veci sa udeju prilis rychlo.
Zaver je fajn...ziaden happy ending. Co ma prekvapuje je predstava 500 000 proti 7,5 mld. ludom. To je cca 1 stroj na 15000 ludi...co je sakra moc.
Napad je. Chut pisat tiez ale nabuduce menej zbrklo a dat si tu namahu a sem tam sa zastavit nad realnostou situacie.
15.09.2019

Milan "Miňo" Tichý
No chcel som aj čosi napísať, ale Fero ma predbehol...toto nie sú Poviedky na počkanie, takže je dosť času to učesať a dať tomu hlavu a pätu...akosi to ale nevyšlo...vidno, že si mal nápad, ale myšlienky ti v hlave asi ubiehali rýchlejšie, ako si z nich stíhal urobiť ucelený príbeh...dám dve rady: 1. Čítať po sebe a ideálne nahlas, vďaka tomu vychytáš čítavosť textu...2. Čítať čo najviac, fantastiku, beletriu...potom si všimneš ako sa píše priama reč, ako sa člení text, ako ho gradovať a podobne...lebo ak čitateľ musí lúštiť, čo je priama reč a kde začína uvádzacia veta, tak je niekde chyba...nechaj si text vždy nejaký čas odležať a potom sa k nemu vráť a sám uvidíš, že s odstupom času už ani tebe nebude príbeh úplne sedieť tak ako si ho vymyslel...potom ho už len treba doplniť, editovať a potom ísť s kožou na trh. Veľa šťastia nabudúce.
15.09.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.