Horárka

PNP

Najkrajšia bola v lete.

Vlasy jej žiarili na slnku, zaránky mali farbu sena, podvečer sa menili do bronzova. Plné pery mali farbu i tvar ruže. Očami hľadela až na dno ľudskej duše a vábila k zábave, akoby vraveli, poď, ešte stále je na tomto svete prečo žiť. Biela blúzka obopínala štíhly driek a zahaľovala dráždivé tajomstvá jej tela. Sukňa tancovala okolo jej opálených lýtok.

Vonku bolo vždy veľa práce a ona nikdy neváhala priložiť ruku k dielu. Keď sa ľudia zatúlali za humny, kde hrabávala seno zbierala bylinky, mohli od rána do večera počuť jej spev, ktorým si spríjemňovala chvíľu. Ani vtáci nespievajú sladšie, vraveli. Aká je robotná a aké má dobré srdce, tá naša Dorotka! Chúďa dievča, musí celú zimu stráviť sama v hájovni, pravá ruka svojho otca. Neraz horára prehovárali, aby nechal svoju dcéru cez zimu v dedine. Lenže s tým bola ťažká reč, bol to odľud-samotár a dcéra bola jeho všetko.

„Ani pomyslieť! Kto mi bude pomáhať? Veď cez zimu mám najťažšiu robotu. A vôbec, na celú zimu ju spustím z očí, ešte mi na jar syna prinesie.“

No hoci žila mladá horárka na samote, dobrá nálada jej nikdy nechýbala a po celé leto rozdávala úsmevy každému, kto na nej spočinul pohľadom.

A potom prišla zima. Sneh na dlhé tri mesiace skryl les pod svoju perinu a Dorotu s horárom spolu

s ním.

„Nechoďte hlboko do lesa, len na okraj!“ kričala Zuzka na svojich dvoch bratov. „Nech nezablúdite, v takomto nečase sa neradno ťahať s mrázom za prsty.“ Zima ich pripravila o otca, pred rokmi ho našli bez duše ležať v lese. Takýto pohľad si už nesmie zopakovať, lebo by jej srdce naskutku puklo.

„Neboj nič! Veď najkrajšie jedličky rastú aj tak len na okraji, netreba nám vianočné stromisko, stačí nám vianočný stromček,“ doberal si ju starší Matúš. Ivan len prikývol a bruškom palce oproboval, či je porisko sekery dosť ostré. „Do večere sme naspäť, tak nech sa máme na čo tešiť!“

Lenže večera chladla na na stole, za ktorým sedelo o dve hlavy menej ako obvykle. Zuzka, samotná ako prst, úzkostlivo hľadela cez okno. Hnevala sa na celý svet, hnevala sa na seba, hnevala sa na zimu. Ako bez duše sa zdvihla, cez plecia si prehodila ťažký kabát a jej nohy poháňané smútkom a zúrivosťou ju niesli proti zdravému rozumu von. Do nečasu, do lesa, do zimy.

Bola tmavá noc, beloba snehu zaslepovala jej oči práve tak, akoby kráčala po čiernej zemi. Chlad jej prenikol až pod šaty, ani kabát nepomohol. Šla stále pomalšie, mená bratov volala stále tichšie, až konečne v diaľke uvidela blikotavé svetlo.

Horáreň! uvedomila si a zrýchlila krok, dúfajúc, že ak už nie bezcitný horár, aspoň Dorota jej pomôže.

S celou silou sa pustila do behu, až sa napokon ocitla pred ťažkými dubovými dverami.

„Pán horár!“ búchala malou pästičkou na dvere, čo len vládala. „Pán horár, otvorte, to som ja, Zuza Štajkovie! Dorotka!“

Naveľa začula, ako ktosi uvoľňuje závoru a v medzere medzi dverami sa ukázala horárová prekvapená tvár.

„Ty si to, dievča nešťastné? Čože si rozum potratila, takto sa túlať v noci sama po lese!“ vykríkol horár a hneď ťahal premrznutú Zuzu dnu.

Len čo Zuzka polapila dych, pustila sa do vysvetľovania a pomedzi vzlyky horárovi vyrozprávala, že sa jej bratia stratili. Horárova tvár akoby sa zatiahla čiernym súknom.

„Tých už nenájdeš,“ zašomral a posunul k nej šálku teplého čaju. „Nemali sa v noci túlať po lese, čo im vari nestačilo, že tak nerozumne o otca prišli?“

Zuzke jeho slová na radosti nepridali, no nemala viac času prelievať slzy, lebo ju už-už tlačil do komôrky. „Nemôžeš tu ostať, duľa nešťastná! Ale ani vyhnať von ťa nemôžem,“ drmolil horár, strčil Zuzu za sudy s kapustou. „Tu buď a ticho!“ prikázal, potom ju na jej prekvapenie ešte raz chytili silno za plecia a tvár jej pomazal lojom. „Ani muk!“ zopakoval a odišiel.

Zuzka chvíľu ticho sedela za sudmi,od strachu ani nepípla, keď konečne začula, ako sa v dome znova otvára závora.

„Smädná som, otecko,“ ozval sa Dorotkin hlas.

„Už si mala dosť,“ zahučal horár nevrlo, ako mal vo zvyku. „Ústa máš celé zamazané.“

„Ale zima je dlhá,“ vzdychala Dorota.

Zuzke akoby rozum nechcel prijať strašnosti, o ktorých sa tam rozprávali, musela na vlastné oči vidieť, či dobre chápe. Ako očarovaná prikradla sa k dverám a cez kľúčovú dierku hľadela do kuchyne. Dorota sedela za stolom, smutne jastrila očami okolo seba. Zuza ju nemohla spozanť – bielu blúzku mala zamazanú, tvár okolo úst čiernu, zuby, odrazu dlhé a ostré, ani čo by boli vlčie, mala tmavé od krvi. A zrazu sa jej oči stretli so Zuzkinými, ani čo by ju mohla cez kľúčovú dierku vidieť.

„Smädná som,“ povedala skôr Zuze ako otcovi.

Zuza vyskočila na rovné nohy a skočila za sudy, on to sa už dvere na komôrke otvárali.

„Ach Zuza, šťastná Zuza, ani nevieš, ako dobre si spravila, že si tu dnes prišla,“ počula Dorotin hlas. „Zima je dlhá.“

Horár vyskočil na rovné nohy. „Necháš ju, beštia! Tvoja matka bola, čo bola, ale veď po mne musíš mať v sebe aj trochu ľudskosti!“

„Ako povieš, ocko,“ odvetila Dorota poslušne. „Ale zima je dlhá.“

Najkrajšie boli v lete. Líca sa im zafarbili červeňou, vlasy im viali vo vetre. Sú ako sestry,vraveli ľudia. Ako dobre, že sa horár Zuzky ujal. Ach, chúďa malé, takto prísť o bratov! Ale každú zimu sa v hore niekto stratí, a túto zimu ich bolo snáď dvakrát toľko, ako obvykle. Ale aspoň má kto robiť Dorotke v zime spoločnosť.


B.T. Niromwell
.

Diskusia

YaYa
Ľúbim ja takéto pekné, írečité dedinské fantasy - však ma poznáš, vieš :) Poviedka príjemne prekvapila, jazyk fajnový, bodov som zabila jak bodový Sat... ehm, radšej Mikuláš. Akurát "komôrka" je v takýchto povestiach skôr býva malá izbička slobodnej dievčiny - nápadník čaká pod oblôčkom, kým jeho milá vyzrie zo svojej komôrky. Miestnosť so sudmi by mala byť podľa mňa nezdrobnená komora alebo paradoxne ten pitvor, ale asi by mi to ani nenapadlo, keby sme sa o tom pitvore nebavili. Inak by som chcela vedieť viac o tom, ako to so zmenou na príšeru fungovalo, takže tajomno funguje.
09.12.2018

Monika Kandriková
Tejto poviedke chýbalo poriadne prekvapenie a keby došlo i na Veľké Víťazstvo v štýle studenej pomsty napríklad uprostred horúceho leta, pripútala by čítajúceho omnoho viacej. :D :D Toľko nešťastných koncov bolo v týchto PNP, to asi z tej blížiacej sa zimnej depky. :D :D
10.12.2018

Marek Čabák
Pre mňa najlepšia poviedka tohto kola a to sa odrazilo aj na hodnotení. Isteže, záver možno nebol celkom prekvapivý a v texte nebolo nič, čo by naznačovalo že horár je zlý chlap okrem toho jedného komentáre neznámeho obyvateľa, ktorý môže aj nemusí byť pravdivý, na druhej strne celý text je napísaný tak akosi krásne, plynulo, mierne nadpozemsky. Mal som z toho celého dobrý pocit. Nie vždy úplne dopovedané myšlienky, nie vždy úplne dopísané vety, napriek tomu však jednoznačné plynutie deja. Bolo tam toho málo a dosť zároveň, fantázia čitateľa pracovala na plné obrátky. Ako hovorím, veľmi dobré pocity som z toho mal.
11.12.2018

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.