Sviatky pokoja a mieru

Také normálne Vianoce jednej americkej rodinky.

Sviatky pokoja a mieru

Gwen Smithovú v jej peknom malom domčeku v pokojnej štvrti na okraji Minneapolisu ráno 25. decembra prebudil hurónsky rev.

S ťažkým vzdychom vstala a zbehla po schodoch. Zdroj uši drásajúceho škreku našla dolu pri stromčeku, kde jej malý syn Kenny plakal nad rozbaleným darčekom, akoby ho na nože brali.

„Čo sa deje?“

„Batman je mŕtvy!“ zachytila pomedzi vzlyky. Keď pristúpila bližšie, s hrôzou zistila, že Kennyho vytúženej akčnej figúrke trčí z hlavy veľmi realistická miniatúrna sekera a celý netopierí muž je postriekaný značnou dávkou Heinzovho kečupu. Hneď vedela, koľká bije.

„Andyyyyyyyyy!“ zrevala. Po ďalších piatich výkrikoch sa z vedľajšej izby, jedinej spálne na prízemí, vyvalil vlasatý tínedžer s neodmysliteľným iPhonom v ruke.

„Toto naozaj nie je vtipné! Aj my sme si robili srandu z tety Helen, keď sme boli malí, ale teraz si zašiel priďaleko.“ Andrew sa zatváril nechápavo. Keď mu ukázala zavraždeného Batmana, pustil sa šibrinkovať rukami vo vzduchu.

„Mamka, to nie... to som nebol ja!“

„A kto potom? Ocko? Babka? Včera, keď som darček balila, všetko bolo v poriadku.“

Tínedžerovi stemneli oči.

„To snáď nie je pravda! Vlastná mater mi tak málo verí! Keby si sa aspoň trošku zaujímala o môj život, vedela by si, že také niečo by som nikdy, NIKDY neurobil...“ Krik pokračoval, až kým ho neprehlušilo tresknutie dverí a hlasná hiphopová „melódia“.

To konečne vydurilo zo spálne aj Gweninho manžela.

„To tu nemôže byť ani na Vianoce kľud?“ dudral, kým schádzal zo schodov. To však matka rodiny pokladala za najmenší problém, lebo vtedy ju niekde zdola oslovil tenučký hlások:

„Mami? Ako to myslíš, že si mi balila darček? Nedoniesol mi ho Santa?“ Gwen v duchu škaredo zanadávala.

„Nie...“ pokúsila sa vynájsť, „vieš, len mal veľa roboty, tak ma poprosil, aby som to zaňho dokončila.“

Vtedy ju zaujalo čosi na stole. Na tácke s perníkmi, ktorá zostala vyložená od predchádzajúceho večera, síce nechýbal ani jeden koláčik, zato bolo z každého odhryznuté.

„To snáď nie, Kenny!“ v mihu zabudla, že sa malého pokúšala upokojovať. „Veď sme si hovorili, že keď zahryzneš do koláčika, máš ho aj dojesť. Aj my ostatní by sme si dali!“

„Nechaj tak, Gwen,“ prerušila prednášku po takých dvoch minútach jej matka, „veď je ešte malý. Poďme si radšej pootvárať darčeky.“

Po márnom dohováraní Andymu sa Gwen musela zmieriť s tým, že na rodinnej tradícii sa tento rok nezúčastní.

V snahe udržať aké-také dekórum sa aspoň dospelí disciplinovane usadili okolo stromčeka. Všetko šlo dobre, až na to, že Gwen dostala od manžela mixér. No áno, potrebovali už nový, ale to by mal byť darček pre všetkých, nielen pre ňu. Nechcela mu však v napätej situácii vynadať, že jej nekúpil nič osobné.

Nanešťastie to vyčítal z jej pohľadu.

„Ale, ja neviem, odkiaľ to prišlo!“ ohradil sa. „Ja som ti kúpil kašmírový šál!“

„Kúpil? Mamke nedoniesol darček Santa?“ ozval sa Kenny, ktorý práve urobil druhý krok k nepríjemnej pravde.

Kým sa stihla nadýchnuť, aby hociktorému odpovedala, ozval sa ďalší výkrik, tentoraz od jej matky. Pozrela tým smerom.

Kenny tam napäto stál, v očakávaní odpovede na existenčnú otázku a ruky mal až po lakte omotané v kope dokrčenej zelenej vlny.

Babkin tradičný sveter bol úplne na cucky a ona sa v zlom tušení pustila otvárať aj ostatné balíky – s červeným svetrom pre Gwen, modrým pre Dana a kompromisným čiernym pre Andyho. Všetky vyzerali rovnako.

„To ste fakt nemuseli,“ rozplakala sa, až sa jej roztiekol make-up, ktorým každé ráno poctivo zakrývala svoj vek.

„Ale to my nie, možno sa k nim dostala Kitty.“ Gwen sa síce pokúšala zvaliť vinu na mačku, po tom všetkom už ale sama neverila tomu, čo hovorí.

„To ti tak verím. Myslíte, že som vás nepočula, keď ste si včera šepkali? Od babky budú zase škaredé svetre! Však ja čoskoro umriem a nebudete mať starosti ani so mnou ani s mojimi svetrami.“

Buchnutie dverí, čo nasledovalo, bolo snáď hlasnejšie než to, čo predviedol Andy.

Gwen bezmocne zastala uprostred obývačky.

Dan, aby sa vyhol jej pohľadu, radšej prikročil k oknu a rozhrnul závesy.

„Kurva,“ precedil pomedzi zuby, „zase padajú tie biele hovná, kto to má furt odhadzovať!“

„Dan! Ako to rozprávaš pred malým!?“

V hlasnej hádke, čo sa rozpútala, si ani jeden z nich nevšimol, že im do okna nakúka vysoký, objemný muž s bielou bradou, zababušený do tmavočervenej vetrovky, s menovkou Stanley Claus vyšitou na vrecku, a šialene sa chichoce do kockovaného šálu.

Syndróm vyhorenia je sviňa.


YaYa
Má rovnako rada bosorky na metlách aj vesmírne lode. Pre scifi.sk najmä recenzuje knižky a dohliada na pravopis a gramatiku.

Diskusia

Monika Kandriková
Veľmi dobre napísaná poviedka, ktorá je ale smutná takým spôsobom až sa ju nechce čítať. Chytla by úplne inú atmošku, keby mal ten záškodník zelený kabát a volal sa Grinč. D :D Škoda.
10.12.2018

Marek Čabák
Napísané plynulo bez väčších zádrheľov, pobavil som sa hoci pointa bola jasná od začiatku. Trochu mi nesadla záverečná veta. Nečakal by som, že situácia potrebuje vysvetlenie, Stanely Claus sám o sebe poukazuje minimálne na krízu stredného veku a to by mi bohate stačilo.
11.12.2018

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.