Kapitán Maldorán a muž z tajomného ostrova!

Kapitán Maldorán cestuje na tajomný ostrov aby našiel odpovede. Prvá poviedka tohto autora na našom serveri.
Filmová história scifi
Ilustračné obrázky k spacenews - Kapitán Maldorán a muž z tajomného ostrova!
Ilustračné obrázky k spacenews - Kapitán Maldorán a muž z tajomného ostrova! / Zdroj Disclaimer
Bolesť hlavy a krvavé ruky u kapitána MALDORANA poukazovali nato, že včerajšia noc nedopadla podľa jeho predstáv. Otvorené okno a studený vánok dostal do jeho izby aspoň aký taký život. Hlasité klopanie na dvere mu vytváralo strašne muky, ale dokázal sa cez to preniesť a otvoriť ich a slušne pozvať ľudí, ktorí čakali predo dvermi.
Vo chvíli, keď vo dverách uvidel stáť políciu a taktiež starostu mesta, tak ostal mierne vystrašený, aj keď nevedel prečo. Krvavé ruky a krv okolo jeho postele možno vzbudzovala nejaké podozrenia z nejakého zločinu, ale našťastie ho títo páni navštívili z úplne iného dôvodu.
„Dobre ráno Kapitán!!“ – ozval sa starosta a tvrdým stiskom potriasol MALDORANOVI rukou.
„Dobre ráno pán Starosta! Môžem prosím vás vedieť čím som si zaslúžil vašu návštevu v takýchto skorých hodinách??“
„Ale áno samozrejme! Ide o jedného muža!“
Kapitán aj Starosta na seba chvíľu hľadeli a po krátkej odmlke starosta podišiel bližšie k otvorenému oknu a znova prehovoril!
„Ťažko sa mi to hovorí Kapitán, ale ten muž...ten muž o ktorého ide, tak včera večer..bol zavraždený!“
Kapitán stále len nehybne stál a sledoval Starostu a premýšľal nad tým o čo môže ísť.
„Kto bol ten muž a kto ho zavraždil??“ – po chvíľke sa spýtal Kapitán.
Starosta muž, ktorého nevyvedie z miery, len tak hocičo, tak v tejto chvíli bolo vidieť, že mu tečú slzy. Chytil kapitána za rameno, do pohárika nalial rum, ktorý stál na stole a Kapitánovi rukou ukázal, že nech sa radšej posadí.
„Ten muž..bol váš syn kapitán!“ – Starosta si vytiahol kapesník a utrel si ním slzy, ktoré mu stekali po líci.
Na Kapitánovi bolo vidieť, že sa ho zmocnil hnev, ale aj strašný smútok, keďže to bol jeho jediný syn a posledný živý člen jeho rodiny. Chvíľku nehybne sedel na posteli s pohárom v ruke a snažil sa nájsť správne slová na túto situáciu, ktorá mu obrátila život na ruby.
„Ja..ja..neverím!! Ako? Kto? Prečo?!“ – s nechápavým pohľadom sa pozrel Kapitán na Starostu a snažil sa skryť slzy.
„Ten muž, ktorý ho zavraždil sa vola Anthony Blinder!! Nájomný vrah a taktiež zlodej.“
Ticho ktoré v tej chvíli zavládlo v izbe neznamenalo nič iné, len to že Kapitán ma plán, a tým plánom je nájsť muža ktorý zavraždil jeho syna a pomstiť sa mu!
„Dúfam, že ste ho zadržali a bude nastolená spravodlivosť!“ – zhúkol Kapitán a treskol päsťou po stole.
„Bohužiaľ nie! On je totiž ako vzduch! Ihneď sa vyparil!“
Kapitán chvíľu naštvane hľadel na Starostu a nevedel čo ma robiť až nakoniec zahlásil.
„Nájdem ho, zabijem ho, jeho vnútornosti dám zožrať krysám a jeho hlavu napichnem na kôl a dám ju pred dvere jeho ženy!“
Hnev ktorý prevládal v Kapitánovom vnútri bol neukrutný a stále viac a viac sa zväčšoval a jeho oči boli odrazu zaliate krvou.
On mi zabil môjho syna! Toto nemôže byť pravda, ja tomu proste neverím. Bol tak mladý, tak šikovný a za pár mesiacov z neho mohol byť dospelý muž.
Vety, ktoré si Kapitán opakoval vo svojej hlave počas toho ako sa pozeral na fotku svojho syna, ktorú si vytiahol z vrecka! Už viacej nevládal udržať slzy a tak to vypustil von so sklonenou hlavou k zemi!
„Pán Starosta? Čo ešte viete o tom mužovi??“ – spýtal sa po chvíli Kapitán.
„Vieme to že má pevnosť na ostrove Board Lanin!“
„Kde to je??“
„Nie je to moc ďaleko odtiaľto! Ak chcete dám vám nejakých svojich mužov a môžete tam ísť!“
V hlave kapitána sa stále objavoval muž, ktorý mal znázorňovať muža, ktorého nečaká nič iné, len smrť!
Stále zahľadený von oknom sledoval mesto a dážď, ktorý dopadal na cestu a na muža v kapucni, ktorý stál pod jeho oknom a až nakoniec sa obzrel ku starostovi a prehovoril.
„Ďakujem vám pán Starosta..ale nebude mi treba nikto, okrem niekoho kto ma tam doplaví!“
V jeho očiach bolo vidieť, že jeho hon za pomstou je vážny a že chce všetko zobrať do vlastných rúk a nepotrebuje nikoho pomoc! V podstate je to osobné a chce sa o to postarať sám bez pomoci zákona.
„Dobre rozumiem! Tak a kedy chcete vyraziť na cestu pane?!“
„Hneď!!“
„Dobre dobre! Pripravím pre vás loď a niekoho kto vie kde sa ten ostrov nachádza!“
„Ďakujem, naozaj vám moc ďakujem za to čo pre mňa robíte!“ – pousmial sa na starostu a kývol rukou, že chce aby ho nechali chvíľu samého.
Potichu zatvoril dvere a hodnú chvíľu premýšľal o tom čo mu starosta povedal. Smrť jeho syna je niečo strašné, niečo čo Kapitána nakoplo smerom ku pomste a vráteniu sa na more.
Veľká skriňa v rohu izby. Na tú uprel svoj pohľad na nasledujúcich asi päť minút. V starých hnedých nohaviciach a krvavej košeli podišiel bližšie ku skrini a otvoril ju a z nej vypadol dlhý meč s rukoväťou v tváre orla! Stisol ho tak silno ako keby chcel niekoho zaškrtiť a nepustiť ho dokým mu neodpadne hlava!
Nakoniec odtiaľ vytiahol aj ďalšie veci, ktoré potreboval a hodil ich na posteľ!
Veľký hnedý klobúk, starý ale stále krásny. Ďalej dlhý čierny bavlnený kabát, taktiež starý, ale s dlhou históriou. Nakoniec ešte čižmy a nohavice s opaskom čo boli vlastne obyčajne lacné veci, ktoré v tej skrini mal ukryté.
Trvalo len chvíľu dokým to všetko hodil na seba a bol pripravený vydať sa na výpravu na pomstu svojho syna.
Na nočnom stolíku si ešte všimol prsteň, prsteň ktorý dostal od svojho otca a chcel ho darovať svojmu synovi v deň jeho plnoletosti. Znova so slzami v očiach vzal prsteň zo stolíka a dal si ho na prst.
Ešte chvíľu sa obzeral po izbe či niečo nezabudol a nakoniec odišiel po strmých schodoch, ktoré viedli z chodby až k východu.
Vonku ho už čakali dvaja muži a taktiež Starosta!
„No vidím že ste na výpravu riadne pripravený Kapitán“ – uškrnul sa Starosta a potriasol ešte raz Kapitánovi rukou.
Kapitán bez mihnutia pery nastúpil do koča, ktorý čakal pred domom a popohnal kone.
„Pán Starosta! Za pár dni som späť, aj s hlavou toho...!“ – nebol si celkom istý, že či ho Starosta na tu diaľku ešte počuje a tak ani nedokončil vetu a viac sa sústreďoval na cestu k lodi, ktorá ho v tej chvíli zaujímala najviac.
Ako tak cestovali ulicami mesta, tak všetci boli celý čas tak nejako ticho čo sa Kapitánovi moc nepáčilo. Chvíľu hľadel na dvoch mužov, ktorí sedeli pred nim s kamennými výrazmi tváre a hovoril si, že či sú není náhodou nemí, alebo sa len boja.
„Páni ako ďaleko je ešte tá loď?“
„Pane ešte pár minút a sme tam, nemajte strach..dopravíme vás na ten ostrov!“ – prehovorili dvaja mladí muži, ktorých starosta poslal aby robili Kapitánovi spoločnosť.
Kapitán sa len pousmial a bez slova ich oboch len potľapkal po pleci a s kľudom sa oprel o sedadlo.
Orlím pohľadom sledoval okolie a ľudí, ktorí boli práve v uliciach. Videl zlodejov, vrahov, slušných ľudí, bezdomovcov ale aj uznávaných ľudí v dlhých plášťoch.
Chamraď. Všetci títo ľudia čo tu žijú! Nenávidím ich! Potichu hovoril Kapitán a už len čakal, že kedy ich koč zastaví a uvidí loď.
Neprešla ani minúta a v diaľke sa čosi mihotalo, ale Kapitán starý muž nevedel presne určiť že čo to je.
„Pane tam vidíte vašu loď.“
Kapitán uprel pohľad na loď a zase začal premýšľať viac nad pomstou ako nad tými ľuďmi z mesta.
Silný vietor a dážď stále neutíchal ale Kapitán nemal strach cestovať po mori v takýchto podmienkach, predsa..zažil už aj horšie veci ako toto.
Nakláňal sa z lode a pozoroval rybárske lode, ktoré plávali okolo veľkého majáku. Svetla majáku vyžarovali na všetky svetové strany a taktiež svietili tak silno, že v diaľke bolo vidieť les a veľký zámok.
Toto bude asi ten ostrov. Hovoril si Kapitán počas toho ako sa snažil napiť sa z dreveného krčahu, ktorý práve držal v ruke.
Chvíľu bol jeho pohľad stále uprený na to čo videl v diaľke až sa ho nakoniec zmocnil divný pocit. Tá úzkosť a strach, ktorú práve prežíval boli veci na ktoré Kapitán nie je zvyknutý a nevedel si to nijak vysvetliť. Pomalým krokom odišiel z paluby a išiel si oddýchnuť do svojej kajuty v podpalubí.
Staré červené závesy a veľká vŕzgajúca posteľ mu ako keby navracala spomienky na nejaké chvíle, ktoré strávil za svoj život na mori.
Len tak nehybne stál a obzeral si izbu a nebol schopný spraviť krok aby si aspoň sadol a trochu si oddýchol.
Bol som tu. Na tejto lodi. Už som ňou cestoval, lenže neviem si spomenúť kedy to bolo. Vystrašený výraz Kapitána Maldorana nasvedčoval tomu, že sa mu niekedy na tejto lodi niečo prihodilo. Či už to bolo niečo príjemne, alebo nie to vie len on sám.
Zrazu sa Kapitána zmocnil strašne nepríjemný pocit, ktorý ešte nikdy nezažil. Silné povzdychnutie a náhly pád na zem neznamenal nič dobrého. Okamžite k nemu do kajuty pribehol jeden z mužov, ktorých Starosta poslal s ním aby mu robili doprovod a snažil sa mu rýchlo pomôcť.
Kapitán ani nedýchal a len nehybne ležal na zemi. No muž naňho hľadel a nevedel čo ma robiť. Či ma niečo spraviť, alebo ho nechať len tak ležať a nechať zomrieť.
Po chvíli sa nakoniec rozhodol, že sa mu skúsi pomôcť a tak mu hneď podal prvú pomoc. Trvalo asi dve minúty dokým uňho pocítil nejaký tep a Kapitán začal znovu dýchať.
„Čo..čo sa stalo?“ – opýtal sa ležiaci Kapitán muža, ktorý stál nad ním.
„Pane, odpadli ste a chvíľu ste ani nedýchali!“
„Ďakujem ti mladý! Ďakujem ti za záchranu života!“
Muž pomohol Kapitánovi vstať a nalial mu do pohára trochu čistej vody.
„Tu máte pane, napite sa, pomôže vám to verte mi!“ – pousmial sa muž počas toho ako podával Kapitánovi pohár.
Kapitán v rýchlosti schmatol pohár a vypil všetku tú vodu na jeden glg. Opatrne položil pohár na stolík a ľahol si na posteľ. Chvíľu len tak hľadel na strop až sa nakoniec jeho pohľad stretol s pohľadom muža, ktorý bol s ním.
„Môžeš ma teraz nechať samého, keby som niečo potreboval ozvem sa ti! A ešte raz ďakujem!“
„To nestojí za reč pane. Som tu nato aby som vám pomáhal.“ – tichým tónom odfrkol mladý muž a rýchlym krokom opustil Kapitánovu kajutu.
Hlboké ticho! To bolo to čo práve teraz Kapitán potreboval. Vedel, že nebude trvať dlho a loď sa zastaví a budú na mieste, kde čaká muž, ktorý sa so smrťou zmieril vo chvíli keď zabil Kapitánovho syna.
Lesknúce sa oči Kapitána boli veľké a jeho zvráskavená a zjazvená tvár poukazovali nato, že je to silný bojovník a prežil už veľa bojov.
Cez otvorené okno sa mu do kajuty dostával chlad. Vtáky lietali vo vetre a na oblohe vytvárali rôzne obrazce.
Obrazec, ktorý pripomínal orla Kapitána upútal najviac pretože to bol jeho symbol a symbol jeho rodiny po celé stáročia.
Nakoniec Kapitán privrel oči a upadal do spánku. V hlave počul hlasy muža, ktorý ho volal. Nevedel kto to je, ale ten hlas mu bol povedomí a cítil, že to ma niečo spoločného s tajomným ostrovom na ktorý práve cestuje.
Brána, schody, dvere, muž v klobúku...SMRŤ!! Veci ktoré videl v svojom sne. Netrvalo dlho a Kapitán otvoril oči a zase začal vnímať svet normálne. Pomaly vstal z postele a snažil sa dostať ku schodom.
Nehýbal sa a nevedel či je správne ísť hore, alebo ešte bude naďalej oddychovať a premýšľať nad tým mužom. Ukrutná bolesť v jeho vnútri mu dovoľovala myslieť čoraz viacej na muža, ktorý spáchal ten hnusný čin, ale aj tak sa ešte dokázal ovládať. Nakoniec sa rozhodol, že potrebuje čerstvý vzduch a tak sa vybral, že pôjde hore za mužmi, ktorí sú na palube.
Vyleštená paluba a poriadok, ktorý mal pred očami mu vracali spomienky na svojho syna. Dni keď so svojim otcom strávil na palube a snažil sa na lodi udržiavať poriadok aby bolo všetko perfektné.
Pred očami mal zahmleno a nevedel či to čo sa deje v danej chvíli je pravda alebo zase len nejaká jeho ilúzia.
„Otec! Konečne som ťa našiel! Ľudia v dedine hovorili, že si mŕtvy“ – ozýval sa detský hlas!
„Synak! Nie žijem..som živý a zdravý!“ – prehovoril muž a objímal svojho syna so slzami v očiach.
„Už ma nikdy neopúšťaj! Sľúb mi to!“ – nariekal chlapec.
„Sľubujem syn môj. Otec a syn navždy spolu!“ – pousmial sa muž, ktorý držal svojho syna tak silno, ako keby ho chcel rozpučiť.
„Pane..pane!! Už sme tu!“ – ozval sa hlas muža na palube.
Kapitán, ktorý bol ešte trochu otrasený z toho čo videl nakoniec otvoril oči a videl, že mu muž neklamal.
S vážnym pohľadom sledoval raz more a raz mužov na palube. Vedel, že sa už z ostrova nevráti a nikdy tých mužov neuvidí a na more sa taktiež nepodíva takýmto pohľadom.
Nakoniec s úsmevom na tvári podišiel bližšie k mužovi, ktorý mu zachránil život a objal ho. Počas toho ako mu ešte niečo šepkal do ucha si z prsta stiahol svoj prsteň, ktorý je v ich rodine celé generácie.
„Tento prsteň patril môjmu otcovi a ja som ho chcel dať svojmu synovi!! Viem že ty nie si môj syn, ale si správny človek a viem že u teba bude v bezpečí! Zober si ho prosím!“ – silno naliehal Kapitán na mladého muža, ktorý si ten prsteň od neho vziať nechcel.
„Ale pane prečo mi ho dávate?? Je váš, je to prsteň vašej rodiny!“ – bránil sa neodbytný mládenec.
„Možno sa nevrátim živý, a možno áno! Chcem jedine aby aj po mojej smrti niečo po mne ostalo a preto ti dávam tento prsteň do úschovy! Nos ho s hrdosťou a so cťou!“
Nikto nechápal čo to Kapitána napadlo a že prečo rozpráva tak čudne.
„Ako pane? Nerozumiem vám!“ – ozval sa muž, ktorý ešte pred chvíľou zachránil v kajute Kapitánovi život.
„Urob to pre mňa prosím, nič viac od teba nežiadam, iba to aby si ho nosil a t o je všetko.“ – pousmial sa Kapitán a pomaly už odchádzal.
„ A ešte niečo..choďte domov! Vráťte sa ku svojím rodinám, ja to tu už zvládnem sám a odvoz naspäť už asi nebude potrebný!“
„Pane? Prečo sa nechcete vrátiť? Tam v meste je váš domov!“
„Môj domov je tam, kde je moja rodina!“ – so slzami v očiach odfrkol Kapitán počas toho ako hľadel na oblohu.
„Ale pane..vaša rodina je mŕtva!“
Toto sa Kapitánovi moc nepáčilo, že mu to takto nahlas pripomína ale nakoniec nič nepovedal a jednoduchým gestom naznačil druhému mužovi čo stal pri kormidle aby sa vrátili domov.
„Som rád, že som ťa spoznal..môj záchranca! Ďakujem ti za všetko čo si pre mňa behom cesty spravil! Boh s tebou!“ – pousmial sa Kapitán a vykročil pravou nohou von z lode.
„Dúfam, že spravíte čo musíte Kapitán! Zbohom!“ – tichým hlasom prehovoril muž.
Kapitán sa ešte raz podíval na loď a na svojich nových priateľov a vydal sa dlhým kľukatým chodníkom, ktorý viedol do hôr, mysľou stále v zámku pri mužovi, ktorý si zaslúži smrť.
Kráčal po chodníku a a jeho dlhý čierny kabát sa mu šúchal po zemi a zanechával za sebou kusy bavlny. Tichučké šumenie vetra a zavíjanie vlkov v diaľke Kapitánovi vôbec nerobili strach a tak kráčal stále kludný ďalej.
Strom, ktorý mu stál v ceste bol vysoký a Kapitán vedel, že ten strom ma nejakú históriu. Hoci ten strom nepoznal a nikdy predtým ho nevidel, tak vedel že je výnimočný.
Zatmelo sa a silný vietor, ktorý mu fúkal do tváre mu nejakým spôsobom oslepoval oči ako keby niekto nechcel aby sa dostal na miesto na ktoré cestuje.
Je to nejaká mágia. Hovoril si Kapitán na náhlu zmenu počasia vo chvíli, keď vystúpil von z lode.
Ale Kapitán silný a statočný muž sa nenechal odbiť ani tým čo sa práve dialo a ďalej nasledoval svoje srdce svoju myseľ a túhu po pomste.
Skalnaté útesy a dlhý drevený most, ktorý sa mu objavil pred očami v ňom budili nádeje, že už je tam kde chce. Most bol rozheganý, starý a Kapitán sa obával, že sa pod ním prepadne a nikdy nepomstí svojho syna. Ale tieto obavy Kapitána v momente prešli a vkročil na most a kráčal po ňom asi tri minúty až sa nakoniec v poriadku dostal na druhú stranu, kde bola veľká brána a hradby.
Brána bola napol otvorená, takže Kapitán mal voľný priechod dovnútra.
Ako už prechádzal dovnútra, tak počul divný hlas ktorý sa ozýval zo zámku. Ten hlas mu pripomínal hlas svoje ženy.
Ona je mŕtva. Toto nemôže byť ona. Už som sa nadobro pomiatol? Hovoril si kapitán.
Zahľadený kapitán znova nevnímal okolie a svet tak ako by mal, ale zase žil vo svojich predstavách.
Vo svojej hlave znova počul hlas muža, ktorý ho volá! Zmätený Kapitán sa snažil spomenúť si že kto to je, ale jeho myseľ zaslepená pomstou mu to nedovolila.
„Pane!! Konečne ste sa vrátili!“ – ozval sa neznámy hlas muža v kapucni stojaceho vedľa Kapitána a prerušil ho v premýšľaní.
„Kto ste? Nepoznáme sa!“ – Kapitán ostal vyplašený a hľadel na muža.
Ale ako tak naňho hľadel napadlo ho jediné. Že ten muž je ten muž, ktorého hľadá..Blinder!
„To si ty..Blinder! Si to ty??!“ – zhúkol nahnevaný Kapitán a priložil meč k hrudi muža.
„Nie pane ja nie som Blinder. To vy! Vy ste pán tohto zámku a nie ja. Vy ste Anthony Blinder!“ – vysvetľoval mu vystrašený muž, ktorý práve ležal na špinavej zemi.
Kapitán nechápal tomu čo mu ten muž rozpráva neveril ani jednému jeho slovu.
„Klameš! Ja nie som ten za koho ma považuješ! Ja som Kapitán Jack Maldoran!“ – čoraz viacej nahnevaný Kapitán sledoval mužove oči a nakoniec mu mečom prebodol srdce.
S trochou krvi na tvári sa rozbehol ku čiernym dverám, ktoré boli hlavným vchodom do hradu.
Schody, ktoré viedli ku ďalším poschodiam boli vysoké! Boli z dreva, ale vypadali, že sú nové a že sa po nich ešte moc nekráčalo.
Kapitán sa hodnú chvíľu len tak obzeral po miestnosti a uvedomoval si, že mu to tu je nejaké povedomé a že tu už niekedy bol!
Čo ak mal ten muž pravdu? Čo ak som ja ten, ktorý tu býva? Čo ak som Anthony Blinder vrah môjho syna. Opakoval si tieto slová Kapitán vo svojej hlave aj keď to boli preňho úplne nezmysly.
Ukľudnil sa a rýchlym krokom vybehol po schodoch až hore. Na konci chodby boli dvere. Veľké dvere v podobe orla, tak isto ako aj rukoväť Kapitánovho meča.
V tichosti sa ku nim priblížil a pokúsil sa otvoriť dvere. Boli otvorené. V izbe bolo svetlo, ktoré vyžarovalo zo sviečok, ktoré boli položené na stole.
Na stenách bolo mnoho obrazov, obrazov, ktoré boli Kapitánovi taktiež povedomé. Ako tak Kapitán kráčal po miestnosti a prezeral si všetky obrazy, tak jedine jeden obraz, ktorý visel nad posteľou ho dokázal znehybniť tak moc, že to ani on sám nechápal. Bol to obraz muža, ktorý vládne tomu zámku. Obraz Anthonyho Blindera.
Vlasy po plecia, modré oči a zvráskavená, zjazvená tvár, tak vypadal muž na obraze.
Kapitán stále s nechápavým pohľadom hľadel na obraz a neveril vlastným očiam.
Ten na tom obraze som ja! To nemôže byť pravda! Ak som to naozaj ja, tak to ja som potom zabil svojho syna.
Kapitán tomu vôbec nechápal a nechcel uveriť tomu, že on zabil svojho jediného syna.
Ale sľúbil som pomstu vrahovi môjho syna a tak ju aj dostane. Aj keby som mal zabiť sám seba.
Hovoril si Kapitán keď odtrhol zrak z obrazu. Pootvoril okno a sledoval oblohu a vtáky ktoré na nej lietali. Zložil si z hlavy klobúk, ktorý mu zakryl skoro polovicu tváre a hodil ho von oknom a čakal a sledoval, že kam dopadne. Klobúk nedopadol, ale v závane vetra ho čoraz viac a viac odfukovalo zo zámku na znak toho, že Kapitán Maldoran si ho nezaslúži.
Slzy ktoré mu stekali po oboch lícach sa tentoraz nesnažil vôbec skryť, alebo rýchlo utrieť. Bol sám, nikto ho nesledoval a aj tak po tom všetkom čo zistil na ostrove nemal nutkanie zakryť slabosť statočného muža.
Ešte chvíľu stal v okne a dýchal vzduch, ktorý cítil a užíval si ten jemný vánok, ktorý mu vnikal do izby.
Jeho krásne modré oči sa zaliali krvou a taktiež cítil aj to že, po ústach mu tiež steká krv. Nevedel, že čo sa to deje, ale bol vlastne aj rád. Vedel, že sa mu život končí a že toto čo sa teraz deje je spravodlivosť ktorú nastolil boh.
Dlhý šíp, ktorý mu trčal z hrude bol šíp poslaný priamo z neba hovoril si Kapitán, ktorý stále stál v okne, ale pomaly už umieral a prežíval svoje posledné chvíle života.
S úsmevom na tvári podišiel bližšie ku posteli a ešte raz sa pozrel na obraz, ktorý nad ňou visel.
„Vidíš? Toto máš zato čo si spravil! Tvoje činy...“ – Kapitán nestihol dohovoriť a celé jeho telo upadlo na zem až ku oknu a Kapitán posledný krát vydýchol a pochopil, že činy ktoré páchal mu boli osudné...

Erik

Erik

Diskusia

Milan Smolka
Dal som tri. Mám pre autora, len jednú radu. Vela vela čítať a o niekolko rokov si poviedku opäť prečítať. Medzitým počúvať ludí ako rozprávajú (teda ako rozprávajú v skutočnosti, pretože tak ako je napísané v poviedke rozhodne nikto nerozpráva)
13.09.2015
Nadalan
Oki, text je plný chýb, hromady diakritiky a opakujúcich sa slov. Nápad je dobrý. Neviem, či originálny. No bavil by ma veľmi, keby bol lepšie napísaný. Hodnosť kapitán a postavenie starosta by sa malo písať s malými písmenami. Starosta sa teoreticky mohol volať Starosta, ale meno kapitána bolo známe. Pri čítaní som sa pozastavila nad tým, prečo ostrieľaný kapitán potrebuje prepravu na ostrov od niekoho iného, keď by to mal zvládnuť sám so svojimi skúsenosťami. Ak počuje na oslovenie kapitán, mal by sa aspoň sám nad tým pozastaviť. Reakcia na smrť syna nebola dobre spisovateľsky zvládnutá a neuverila som jej. Chce to veľa veľa veľa písať a čítať. Pozitívne vnímam to, že šlo naozaj o ucelený príbeh so záhadným začiatkom a tragickým koncom a s tým sa už dá pracovať.
14.09.2015
Brani(slav) Uher
Perfektný obrázok! :) Ale neviem posúdiť, ako sa hodí k poviedke, pretože tú som zatiaľ nebol schopný dočítať. Dôvody: driakritika páli v očiach, zlučuješ vety, ktoré v súvetí nemajú čo robiť a naopak rozdeluješ také, ktoré by mali byť ucelené. Tiež je tam prehnané používanie spojky "a". Otázniky a výkričníka namiesto čiarok alebo zdvojené nie len že netvoria potrebné napätie, ale dokonca pôsobia totálne ppč kontraproduktívne. Čiarky išli na vandrovku, potom naskočili na zlé metro a doviezli sa na najnepravdepodobnejšie miesta, pričom doma nemá kto zastať ich prácu. Slovosled sa podnapitý pováľal pod stolom, kde si polámal a pokrútiul komplet všetky končatiny a poprehadzoval sa skoro až na molekuovej úrovni :) A veta: "V hlave kapitána sa stále objavoval muž, ktorý mal znázorňovať muža, ktorého nečaká nič iné, len smrť" ma dorazila. Sám nepíšem bohvie ako, ale, preboha... Tá forma!
16.09.2015
Brani(slav) Uher
Tákže... Základ je čítať, ono sa to na teba nalepí. Budeš aspoň vedieť, ako dať textu formu, ktorá v čitateľovi nevyvolá túžbu po slepote. Hodnotiť budem, až keď si to prečítam, aby som autorovi neukrivdil, pretože jeho potenciál mi je zatiaľ záhadou. Taktiež (to slovo začínam nenávidieť) pardon, milý autor, že si ťa takto podávam :D Asi mám zlý deň, doteraz ma zlá formálna stránka textu nikdy nenasrala, nieto ešte takto. Takže... To be continued. (P.S.- popracuj na dialógoch... Vážne by si mal čítať niečo kvalitné. P.P.S. vadí ti čítať v češtine alebo angličtine? ak nie, rozhodne skús poviedky Zaklínač: Poslední přání a Zaklínač:Meč osudu - je tam napätie, emócie, trošku rozťahaná, ale štylisticky bohatá forma... proste všetko, čo v Tvojej poviedke tak zúfalo chýba. A vlastne čítaj čokoľvek, prakticky hociaká knižka či poviedková zbierka by ti mala ukázať správnu formu)
16.09.2015
Brani(slav) Uher
...neriadiť sa vlastnými pravidlami v komente je iné ako v poviedke!!! xD :D :D :D
16.09.2015
jurinko
Brani(slav), vyborna seria komentarov, a posledny je u mna za 10/10! :-D
16.09.2015
Nadalan
Tá veta s tým "mužom" aj mňa dostala podobným štýlom :D
16.09.2015
mayo
autor zrejme nie je dysgrafik a teda bude sotva dyslektik!! (naopak to ide, takto tusim nie!) takze si to zrejme po sebe len dostatocne vela krat neprecital?? vykricniky vsade dokonca v nadpise! a MALDORAN - treba jeho meno citat zvysenym hlasom? dve bodky miesto troch, kombinovany " plus – sposob pisania priamej reci a ine syntakticke vynalezy! ale pribeh tam bol, aj postavy, ba poznam ludi, ktori tak v skutocnosti rozpravaju. mozno by tak nemali rozpravat vsetky postavy... pri opakovani slov treba porozmyslat ako ich nahradit, ked mas za sebou vety a v kazdej je slovo muz, tak vzdy porozmyslaj ci sa niektore z nich neda zamenit - trebars "pôjde hore za mužmi, ktorí sú na palube" by sa dalo napisat aj ako "pojde za namornikmi hore na palubu". trocha mi vadi, ze som uz od jeho zakrvavenych ruk tusil pointu... ale btw, proti muzovi, ktory mal znazornovat muza, vobec nic nemam, yo dawg! :D
16.09.2015
jurinko
"„Dobre ráno Kapitán!!“ – ozval sa starosta a tvrdým stiskom potriasol MALDORANOVI (zakrvavenou?) rukou."; "Hnev ktorý prevládal v Kapitánovom vnútri bol neukrutný" (cize aky? nezny? :-D ); "muž, ktorý mal znázorňovať muža" (cize nejaky herec? ;-) ); "meč s rukoväťou v tváre orla" (cize ta rukovat bola zarazena do ksichtu nejakemu orlovi? lebo potom tam mas chybu, ma tam byt "v tvari" :-D ); "Kapitán bez mihnutia pery nastúpil do koča, ktorý čakal pred domom a popohnal kone." (cez stenu? ;-) ); "Orlím pohľadom sledoval okolie a ľudí, ktorí boli práve v uliciach. Videl zlodejov, vrahov, slušných ľudí, bezdomovcov ale aj uznávaných ľudí v dlhých plášťoch." (ty kokso, co robi policia v tom meste, ked sa nielen, ze zlodeji a vrahovia prechadzaju za bieleho dna po ulici, ale este sa daju aj rozonat na prvy pohlad?); "Či už to bolo niečo príjemne, alebo nie to vie len on sám." (no ty koky, ...
25.09.2015
jurinko
[pokr.] ja som si myslel, ze rozpravac vie uplne vsetko, ked nam to tak vsetko "pekne" vysvetluje); "...nevedel čo ma robiť. Či ma niečo spraviť, alebo ho nechať len tak ležať a nechať zomrieť. Po chvíli sa nakoniec rozhodol, že sa mu skúsi pomôcť a tak mu hneď podal prvú pomoc." (ale aky promptny, ze mu hned podal prvu pomoc, nemohol este chvilu rozmyslat? :-D ); "Kapitán v rýchlosti schmatol pohár a vypil všetku tú vodu na jeden glg. Opatrne položil pohár na stolík" (asi privela pozera adrenalinove videa, co? ked je chvilu cely hrr, a zrazu je ako spomaleny film...); "vkročil na most a kráčal po ňom asi tri minúty" (si si isty? nebolo to viac alebo menej? je to velmi dolezite, urcite to boli tri minuty? urcite?!); A to je asi tak desatina viet, ktore boli uplne zle. V podstate kazda bola v niecom zla. Toto je level pisania, kedy je mozne odporucit iba vela citat. Dal som 1
25.09.2015
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.