Staré resty

Pre čo všetko by ste boli ochotní zabiť človeka? A prinesie v tejto oblasti budúcnosť nejakú zmenu? Viac sa dozviete v tejto veselej poviedke z neveselého prostredia.
Podporte scifi.sk
Bol to tehlový trojpodlažný dom s nízkou sedlovou strechou, natretý okrovou farbou, a dozaista zažil už lepšie časy. Sprejeri si ho viackrát vzali do parády.
Bola treskúca zima - december, ale tam hore sa nedonieslo, že je načase vyrobiť i zopár snehových vločiek. Zaparkoval som o dva bloky ďalej.
Na mieste, kde mali byť zoradené tlačidlá bytových zvončekov, trčala zo steny kovová konštrukcia a pestrofarebná zmes tenkých káblov. Prekročil som torzo hlavných vchodových dverí s chýbajúcou sklenenou výplňou. Boli tri hodiny popoludní. V dome bez výťahu som sa vyštveral na druhé poschodie. Prezrel som si čísla na dverách, zabočil doľava, na konci chodby doprava a za rohom opäť doľava a nakoniec zaklopal na dvere s číslom 24.
V zámku zašramotil kľúč. Dvere sa otvorili na malú škáru, len toľko čo dovoľovala reťaz, tak aby na mňa mohlo zazerať oko pohľadom zosilneným dioptrickým sklom.
„Dobrý deň. Som Villy Win,“ uviedol som sa, „od spoločnosti Par-Krat. Pán George Jarinko? Telefonovali sme spolu.“
Oko obyvateľa kobky párkrát žmurklo, avšak zo štrbiny sa ozval iba nezrozumiteľný blabot. Podišiel som bližšie a do odchýlených dverí, čím som skrývajúcej sa bytosti zahmlil sklíčko okuliarov, znovu zopakoval: „Ste pán George Jarinko?“
Retiazka zaštrngotala. Vo dverách sa objavil vysoký mladík v ošúchaných teplákoch, a vo vyťahanom sivom tričku. Niečo prežúval. Zazeral spoza dioptrických skiel položených na orlom zobáku. Mohol mať tak dvadsaťpäť.
Podal som mu ruku. „ Môžem vojsť?“
Preglgol sústo, obtrel si dlaň o tepláky, potriasol rukou a zamumlal: „Hej.“
„Dúfam, že vás nevyrušujem,“ spýtal som sa, i keď som vedel, že mládenec, ak nezabudol na včerajší telefonát, ma očakával.
„Nie, už som sa naž - práve som dojedol,“ odpovedal a spakruky si prešiel po ústach.
V byte visel ťažký puch. V predsieni, na popraskanom linoleu, položenom pri príležitosti inaugurácie Ronalda Reagana, sa povaľovalo niekoľko párov špinavých pánskych topánok. Vľavo, pri stene stála úzka skriňu, o ktorú sa opieral rám bicykla. Buď sa majiteľ snažil svojpomocne zhotoviť nenáročný dopravný prostriedok alebo, čo bolo najpravdepodobnejšie, prednedávnom dokončil jeho pitvu. Z neveľkej miestnosti viedli troje dvere, i keď označenie “dvere“ nebolo náležité - chýbajúci priestor okupovali plastové závesy.
George odhrnul priesvitnú futrovú výplň a navigoval ma do niekoľko rokov nevetranej kuchyne. Neunúval sa pomôcť mi so zvrchníkom. Zmietol zo stola omrvinky, vzal prázdny tanier, otočil sa mi chrbtom, a dôkladne kotúč umelej hmoty vylízal. Vyleštený ho opatrne vyložil na kopec riadu týčiaci sa z drezu. Jeden z pôvodcov zápachu bol odhalený, ďalším zdrojom bol samozrejme George.
„Predpokladám, že ste majiteľom?“ spýtal som sa.
„Hmm,“ pokýval hlavou, „nie tak celkom. Som nájomník. V tejto štvrti je to neskutočne lacné. Doslova zadarmo, iba zopár dolárov týždenne,“ zaškeril sa a luskol prstami.
Popravil som si rám okuliarov. „A žijete tu sám, však?“
„Áno. Prečo?“ opáčil nedôverčivo.
„Len tak, aby reč nestála.“ Po pravde ma jeho rodinné pomery nezaujímali. Vyzliekol som si kabát, prehodil ho cez operadlo stoličky a posadil sa na vŕzgajúci posed.
„Ako som vravel,“ vytiahol som z kufríka štrnásťpalcový ultrabook, a položil ho na stôl. Mladík sa posadil oproti. „Ako zákazníkovi našej spoločnosti, vám ho ponúkame za veľmi výhodnú cenu – o tretinu lacnejšie než v bežných obchodoch.“ Zdôraznil som slovo tretina. Obratný obchodník by ho ohuroval dvojcifernou percentuálnou zľavou. Nechtom som zaťukal po hliníkovom veku a pokračoval: „ Toto je iba prezentačný exemplár, ten váš vám doručí kuriér. Čoskoro vám končí záručná doba notebooku. Dúfam, že ste s ním spokojný?“
Mladík prikývol.
„Výborne. Doniesli by ste ho?“
„Prečo?“
„Ako kážu regule, musím overiť výrobné číslo, či je to skutočne pôvodný počítač, “ podvihol som sa a z vrecka nohavíc vylovil neveľký USB kľúč, „ diagnostickým softvérom.“
„Neviem načo je to dobré,“ vysúkal hostiteľ, pokrčil plecami a neochotne sa vytratil.
Znovu som otvoril aktovku a skontroloval obsah - všetko bolo na svojom mieste.
„Hneď to bude! Je na nabíjačke!“ zakričal odkiaľsi George, vzápätí sa ozvali rýchle kroky. Len čo zašuchotal záves, zaklapol som kufrík. Stihol som to len tak-tak, v momente mi dýchal na krk, a mlčky podával prenosný počítač. Aktovku som položil späť k nohám.
Poprevracal som ošúchaný notebook v rukách a do jedného z portov zasunul pripravené zariadenie.
Domáci vzal zo šporáku kanvicu, napustil ju vodou, a spýtal sa: „Dáte si kávu?“.
„Nie, ďakujem. Mám vysoký tlak.“
Mladík položil nádobu na šporák a zapálil horák. Z červenobielej krabičky pohodenej na mikrovlnke vytiahol cigaretu, a pripálil si o plameň olizujúci dno čajníka. „Viete,“ vyfúkol dechtový obláčik, „ zdáte sa mi akýsi povedomý. Už som vás niekde videl. V televízii? V nejakej estráde? Alebo ... no neviem si spomenúť.“
„S niekým si ma mýlite.“
„Hmm, to je možné. Ale, čo tam potom!“ zahlásil a mávol rukou. „ A čo kšefty? Idú?“
„Nesťažujem sa. Dnes mám ešte jedno stretnutie. Touto prácou mažem staré resty, dlžím to sám sebe i spoločnosti, plánoval som to dlhšiu dobu a stále som to odkladal.“ Prostredníkom som pohyboval po ovládacej dotykovej ploche. „Je to taká sizyfovská práca.“ Niekoľko krát som prudko treskol do klávesu Enter.
„Systém už zase blbne? Mal som ho preinštalovať. Ani tá „desina“ sa im nevydarila. Že?“ znovu sa zaujímal.
„Myslíte?“ odpovedal som a vzápätí víťazoslávne prehlásil: „Ták, hotovo!“ Vytiahol som kľúč, notebook odsunul nabok, na stôl položil kufrík, a zabubnoval po ňom prstami. „Teraz zmluvu.“
Otvoril som aktovku.
„Je výkonná tá nová mašinka?“ vyzvedal. „Budú sa na nej dať hrať hry? Milujem 3D strielačky“.
„K tomu sa dostaneme.“
Ucháň náhle zmeravel, s cigaretou na pol ceste k pootvoreným ústam. Stál a vypliešťal oči. Príčinou tohto stavu nebolo, žeby civel na kontrakt, ktorého posledná strana bola vytlačená mikroskopickým písmom. Alebo žeby som mu mával pred nosom ostatným číslom Playboya, s úžasnou, a špeciálnou 3D prílohou. Sopliak zízal do otvoru tlmiča poloautomatickej pištole.
V rýchlom slede sa ozvali dve tiché puknutia. Projektily rozrezali dvojmetrovú vrstvu vzduchu a vytvorili v Georgovom tričku dve deväťmilimetrové perforácie. Cigareta mu vypadla z ruky.
Zasmradnuté ovzdušie pozvoľne akumulovalo sivastý odér pušného prachu. George stál stále na nohách, a s nechápavým výrazom na tvári sa bez jediného hláska zosunul k zemi. Okuliare odleteli kamsi pod stôl, ležal na boku, a na ľavej strane hrudníka sa mu rozpíjala červená škvrna.
Podišiel som k nehybnému telu. „Nikto nebude beztrestne používať nelegálny Windows.“ Predniesol som pokojným hlasom nad nebohým a káravo mával zbraňou.
Cigareta zasyčala v kaluži krvi.
„A mimochodom, volám sa Bill Gat-“. Prerušil ma vibrujúci mobil. Z náprsného vrecka saka som vytiahol zrolovaný komunikátor, okuliare posunul do čela, a spustil videoprílohu zašifrovanej správy.
Na displeji sa objavila spotená plešatá hlava priateľa Steveho, bývalého kolegu. Po unavenej tvári sa mu rinuli potôčiky poty. Šibrinkoval pred objektívom nožom s dlhou čepeľou, z ktorej stekala hustá červenkastá tekutina - marmeláda to rozhodne nebola. Zaškeril sa a zadychčal: „Vediem 17:9“. Video končilo krátkym záberom na mŕtvolu skrútenú na skrvavenom gauči.
To bolo nechutné Steve, ale ty si bol vždy taký šialenec. Už získaval výrazný náskok. Mal by som si vylepšiť skóre ... ale veď deň sa ešte neskončil, a tam niekde v studenom meste, ma čaká ďalší nedočkavý klient. „Ech, tak veľa práce a tak málo času,“ povzdychol som si a vytočil číslo.
-Fííí-, zahvízdala kanvica ...

nses

nses

Diskusia

jurinko
A ved dobre. Sice uplne pritiahnute za vlasy a ten sci-fi prvok tam bol tak rozriedeny, az tam vlastne nebol (inak, kedze Steve uz nezije, tak je pravdepodobnejsie, ze sa to odohrava v alternativnej minulosti, nez v buducnosti, no dobre :-) ), ale inak ved fajn. Nejake velke ambicie tato poviedka asi nema, rozsahom nenudi a to, co chce, robi dobre. Nemam zasadne vyhrady. Dal som 6
17.04.2013
mayo
pacilo sa. musim priznat ze az do konca som netusil o co v poviedke ide, skor som cakal ze zakaznikovi ukradne ladvinu alebo co :) takze zaver bol milo prekvapujuci. a myslim ze ide o Steva Ballmera a nie Jobsa.
17.04.2013
William Cody
Slusne napisane:-D.Snad som pochopil aj George Jarinka:-D.Paradne opisana atmosfera toho bytu.Dal som 6.
17.04.2013
kAnYs
Dobra pointa, len sa mi zdalo trochu divne, ze by si resty riesil sam pan Brána. skor by som prijal zasadit to do nejakej kyberpunkovejsej, megakorporatnej buducnosti, kde by taketo tresty za piratenie boli trosku realistickejsie :) 7.
18.04.2013
William Cody
Ja som to pochopil tak, že stvoritelia a hlavní vlastníci hrajú akúsi bizarnú hru, viď skóre. :D Preto mi tam nijako nevadilo, že si resty vyberajú oni :D.
18.04.2013
kAnYs
no ano, len takto to nieje scifi. ani fantastika moc nie. ziadny scifi ani fantasy ani horror element tam nebol.
18.04.2013
jurinko
Suhlasim s kanysom, taka variacia na Repo by z toho mohla byt ovela zaujimavejsia :-)
18.04.2013
Sirius.SVK
Dobre napísané, ten koniec dosť prekvapil.
18.04.2013
William Cody
Suhlasim,nieje to scifi ani fantasy,ale uchroniu aj snahu o horor to splna.Myslim,ze autorka to ani nepredstavila ako scifi,ci fantasy:-D.Tiez mi tam u nej chyba vyhranenejsie sa hlasenie k scifi,ci fantasy,ako mala napr. v tej poviedke z Marsu ale pise celkom dobre:-D.Mna to pobavilo a dobre sa to citalo.Rad si precitam aj nabuduce a drzim palce:-D.
18.04.2013
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.