Babička pohladila Jozefa po vlasoch. Chcel, veľmi sa chcel odtiahnuť, no vydržal to. Mal z babičky nepríjemný pocit, vždy sa správala tak čudne. Nemal rád jej zápach a aj bradavica pri nose, z ktorej trčali chlpy mu nebola dvakrát príjemná. Bola to však jeho babička a tak statočne vydržal jej blízkosť a dotyky.

„A keďže už vieš čítať, môžeš si prečítať toto.“ Babička mu podala špinavú, zamastenú a dosť ohmatanú knihu. Na prvej strane bol nápis, no Jozef nevedel prečítať ani jedno jediné písmeno. Vrstva nečistota ich celkom slušne zakryla. Jozef si posunul svoje obrovské okuliare bližšie k očiam. Nič sa nezlepšilo.

„Tá kniha urobila zo mňa to, čím som teraz. To ona mi poradila, aby som ti ju dala, ako tvoj narodeninový darček.“

„To iste, kniha niečo radila mojej šibnutej babke. Som prekliaty...“ Jozef tieto slová samozrejme prehltol a kyslím úsmevom odpovedal na babičkine spiklenecké zažmurkanie.

Ako rýchlo naháňačka začala, tak rýchlo aj skončila. Jozef bol v pasci. Vbehol do tej jedinej chodby, do ktorej vbehnúť nechcel a bežať už nebolo kam, pretože pred ním bola už len tma a do nej on určite nepôjde. Na sklenenom okienku dvier sa ukázala tvár. Bola skrútená do zlostnej masky. Koloman. Vrah. Tak ho volali všetci druháci.

Koloman bol piatak a samozrejme žiadny vrah nebol, no jeho výzor a hlavne agresívne správanie sa ku všetkým mladším alebo slabším mu vyslúžili túto prezývku. Jozef mal obrovskú smolu, že dnes bol Kolomanovi najbližšie práve vtedy, keď sa pošmykol, spadol a rozpleštil sa na zemi, ako hnilý zemiak padajúci z tretieho poschodia na betónový chodník a na nešťastie sa neudržal a dovolil si plachý úsmev. Kolomanova tvár sa pri pohľade na Jozefov úškrn zmenila do nenávistného úškľabku a vyštartoval za ním. Bolo jasné, že sa mu nechystá zablahoželať k narodeninám.

Jozef sa rozbehol v ústrety záchrane a teda opačným smerom, kde bol Koloman. Tento boj by bol dopadol jednoznačne v piatakov prospech, no Koloman sa opäť pošmykol na tom istom mieste kde aj pred tým a tak Jozef získal zaujímavý náskok.

Šialený beh začal chodbou na prvom poschodí, potom schodisko na prízemie, spojovacia chodba s ďalšou budovou, znovu schodisko do suterénu až sa pred Jozefom objavila slepá ulička s jedinými dverami, za ktorými sa teraz ukrýval. Neskoro si uvedomil, že sú to práve tie Dvere.

Spomenul si, ako raz okolo nich išli celá trieda aj s učiteľom a on sa opýtal, čo sú to za dvere. Začul odpoveď: „Tam straší Diabol.“ Na odpovedi ho potom mátali dve veci. Nikdy sa nedozvedel, kto ju povedal, hoci sa po autorovi dosť vypytoval. Druhou vecou, ktorá ho trápila bola reakcia učiteľa. Nebola žiadna. Nepokáral toho, kto vetu povedal, že si vymýšľa, dokonca sa ani neotočil. Pri svojom pátraní začínal byť po začudovaných pohľadoch svojich spolužiakov presvedčený čím ďalej tým viac, že tú vetu počul len on. Záverom celej príhody bolo, že ku týmto Dverám sa určite ani nepriblíži.

Teraz nielenže prekročil ich prah, on dokonca ustupoval hlbšie do temnoty pred stále viac zúriacim Kolomanom, ktorého dychtiaca tvár sa občas mihla v okienku. Jozef sa potil a okuliare mal celé zarosené. Prstom si ich očistil.

„Otvor ty okuliarnik, lebo ťa zabijem.“ Kolomanovi od zúrivosti preskakoval hlas. Kľučka na zamknutých dverách zúrivo skackal.

„Tu straší Diabol.“ Začul Jozef za svojim chrbtom a prudko sa otočil. Bál sa. Naháňal ho najobávanejší žiak školy, hodina sa mu už začala a on nebol v triede. Kolomanovi to bolo určite jedno, jemu samotnému nie. Strach z problémov tohto typu však dokázal zvládnuť. Čoho sa skutočne bál bola bezvýchodiskovosť celej situácie. Dopredu nemohol. Tam ho čakala bitka a možnože aj niečo ešte horšie. Dozadu nemohol tiež, tam bol Diabol.

Fantázia mu začala pracovať. Jeho silná stránka, ktorú mu mnohý závideli a ktorá mu vyniesla mnoho pochvál sa obrátila proti nemu. Mysľou mu prebleskla zdeformovaná a hladná tvár Diabla. Od zúfalstva stisol ruky a pocítil, ako sa zaryli do babkinej knihy. Skoro na ňu zabudol. Tesne predtým ako stretol Kolomana ju niesol učiteľovi aby mu pomohol rozlúštiť písmená na jej obale, keďže všetky ostatné stránky boli prázdne. Zdalo sa, akoby pod obalom knihy zacítil pohyb. Pozrel na knihu a neveriacky vytreštil oči.

Tam v tme skladu poškodených lavíc, stoličiek, nefunkčných rozhlasových búdok údery na dvere ustúpili zvláštnemu tichu a Jozefovu tvár osvetlilo oranžové svetlo sálajúce z písmen na obale knihy. Zmizli špinavé šmuhy, mastné fľaky a ohnivé písmená vytvorili dve slová. KNIHA PRAVDY. Okolo tých písmen sa zreteľne krútili dva prazvláštne poprepletané ornamenty. Zdalo sa, že sú neustále v pohybe.

Poobzeral sa okolo seba, či si z neho niekto nerobí žarty. Bol sám. Srdce mal až v krku a nohy sa mu začali podlamovať. Našiel si stoličku, ktorej chýbalo operadlo, sadol si a knihu otvoril. Už nebola prázdna. Na prvej strane stálo: Si vyvolený poznať pravdu života a sveta, no najskôr poznaj pravdu o sebe. Kto ostane stáť na polceste, ten v polopravde uväznený ostane a skutočného cieľa a zmyslu života nedôjde. Pokračuj v tom, v čom si začal a osvietený budeš.

„Kristepane,“ vydýchol pre seba Jozef. „Šibe mi, normálne mi šibe. Presne, ako mojej babke. V prázdnej knihe sa objaví text, ktorému aj tak nerozumiem a čomu rozumiem, to mi radí, aby som pokračoval ďalej do tmy. K Diablovi. Ale ako mohla kniha vedieť, že ostanem stáť na pol ceste? A ako je vôbec možné, že mi radí kniha?“

Kvapky potu z Jozefovho čela dopadli na stránku. Bolo tu dosť teplo. Ťažké okuliare mal opäť na konci nosa.

Jozef zavrel knihu a bola to opäť tá stará ošúchaná a zamastená kniha. Rozhodol sa, že bitka od Kolomana je predsa len horšia, ako Diabol, o ktorom aj tak naisto nevie, či vôbec existuje. Jozef si knihu vložil pod pazuchu, obišiel hromadu lavíc a vošiel do temnoty.

Išiel pomalou chôdzou asi desať minút, keď mu došlo, že tu niečo nebolo v poriadku. Chodba po ktorej kráčal bola rovná, na stene boli akési rúry a sem tam boli porozhadzované rôzne haraburdy. Presne takto si to predstavoval v opustenom sklade. Problém bol, že za tú dobu, čo kráčal v chodbe sa už musel dostať mimo areál školy. Chodba neklesala, ani nestúpala a on vedel, že z vonku žiadna podobná stavba pri škole nie je.

Chodba sa zrazu rozšírila, skončil sa jej pravidelný tvar a Jozef sa ocitol v jaskyni. Zo stropu trčali kvaple a miesto podlahy jaskyňu vypĺňal močiar ponad ktorý viedla na druhú stranu úzka drevená lávka. Jozefovi do tváre zavial vietor. Rozohnal nehybný opar nad olejovitým povrchom a zároveň k Jozefovi privial hnilobný zápach. Ako opar mizol, odokryl sa Jozefovi pohľad na postavu stojacu v strede močiara, ktorá pomaly klesala do olejovitej hmoty. Bola to Jozefova babička. Vtedy sa spoza Jozefa ozvalo: “Už idem. Máš sa na čo tešiť. Ja už idem.“

Kolomanov hlas plný nenávisti vyplnil celý priestor jaskyne. Jozef sa inštinktívne rozbehol na opačnú stranu z ktorej sa ozval hlas. Vykročil na lávku a pohľad mu opäť padol na babičku, z ktorej nad hladinu trčal len trup. Len tak tam bez slova stála, ruky natiahnuté Jozefovým smerom, v tvári jej typický, nesmelý úsmev.

„Už idem,“ Kolomanov ťažký dych sa ozval o trochu bližšie.

Jozef vkročil na lávku a mal čo robiť, aby sa nerozbehol. Musel ísť opatrne, rovnováha nikdy nebola jeho silnou stránkou a určite nechcel skončiť v smradľavom blate a potopiť sa doň. V kútiku mysle si povedal, že toto by sa nemalo stávať malým deťom, ako je on. Ako sa on, druhák má rozhodnúť čo je lepšie, zachraňovať babku, ktorú nemá rád a nechať sa chytiť, alebo utiecť a nechať babku utopiť? Druháci by sa mali zaoberať maximálne rozhodnutiami typu, či si na desiatu dať termix, alebo čokoládovú buchtu.

Akurát prechádzal nad miestom, kde sa ponárala, ruky vystrčené, v očiach nádej na záchranu. Vtedy Koloman dobehol na začiatok jaskyne a keď zbadal Jozefa, neľudsky zavyl. Jozef pozrel na babku a neveriaco sledoval, ako ho vlastné nohy nesú po lávke ďalej. Strach o vlastný život bol príliš silný, aby bol schopný zachraňovať iný.

So slzami kotúľajúcimi po lícach a slovami prosby o odpustenie na perách sledoval, ako sa pod hladinu ponorila aj babkina hlava a nakoniec aj ruky trčiace z bahna, ako dve steblá tŕstia.

Konečne bol na konci lavičky a mohol sa rozbehnúť pred prenasledovateľom preč. Ostal však stáť, hlavy sklonená, plecia zvesené, ťažko dýchajúc sa mu hlave točili myšlienky, ktoré prehlušila jedna.

„nechal si ju zomrieť, nechal si ju zomrieť, nechal...“

To, čo urobil nebolo správne a je jedno, či je druhák, alebo deviatak. Nesmie kvôli nemu zomrieť človek, aj keby ho prenasledovalo tisíc Kolomanov. Ešte je čas, povedal si, otočil sa a strnul. To, čo ho prenasledovalo teraz stálo na lávke a nebol to Koloman.

Bytosť mala asi dva pol metra a vyzerala presne, ako múmia z filmu, ktorý Jozef videl v televízore. Vtedy išiel neskoro večer a on ho chcel veľmi vidieť. Mama mu to však nedovolila. V programe si však prečítal, že ho ráno opakujú a tak keď ho mama prišla zobudiť, zahral malé divadielko s chorobou. Mama mu ako vždy strčila pod pazuchu teplomer a keď odišla na chvíľu ho priložil ku lampe nad posteľou. Ortuť vystrelila na štyridsať tri stupňov. Jozef však vedel, že pri takejto teplote by mama začala jančiť a asi by išli ku doktorke. Preto teplomerom opatrne potriasol a teplotu skresal na prijateľných tridsať osem. Už raz takúto teplotu mal a mama ho nechal doma a na druhý deň, keď teplota ustúpila, išiel do školy.

Stalo presne to, čo predpokladal. Mama ustarostene pokrútila hlavou a nechala ho doma a dôrazne mu nakázala ležať a ku posteli mu dala dva litrové džbány plné čaju. Dvojlitrový bol preňho ešte ťažký. Ešte mu dala pusu na čelo a povedala, že keď bude mať teplotu aj zajtra, pôjdu ku doktorke.

Jozef samozrejme na zajtrajšok teplotu neplánoval. Chcel si len pozrieť ten film. Nakoniec všetko dopadlo inak. Múmia vo filme vyzerala tak hrôzostrašne, že televízor po polhodine vypol a naozaj sa až do príchodu mamy krčil pod perinou. Ďalší deň ho prepadli vysoké teploty a doktorka a odporné lieky ho neminuli. Odvtedy ho na klamstvá prešla chuť. Svojim detským rozumom to bral ako výstrahu a pochopil, že klamstvom málo získa a veľa stratí. A múmia z televízora sa mu pripomínala v desivých snoch. Dobre si z filmu pamätal čvachtavý zvuk jej krokov a suchý sípavý dych.

A presne takéto zvuky vydávala múmia, ktorá sa k nemu blížila cez lávku. Ako sa kolísavo pohybovala, z tela jej odpadávali kusy hnilého mäsa.

Pod prstami zacítil známe teplo. Kniha sa prebrala. Teraz nemal čas na čítanie, teraz musel vymyslieť, ako zachrániť babku a nenechať sa roztrhať múmiou. Svetlo z knihy zintenzívnili a teplo, ktoré z nej vychádzalo ho začínalo páliť do končekov prstov. Múmia zastala. Na tvári sa jej zračil výraz hlbokého odporu. Jej prázdne očné jamky sa upierali na svit knihy. Ruky vystrelili pred jej tvár akoby si ju chcela pred svetlom chrániť. Jozef neveriaco pozeral z knihy na múmiu. Niečo ho napadlo. Knihu otvoril. Prudké svetlo zalialo jaskyňu a múmia skríkla od bolesti. Jozefovi sa do očí zabodli písmená: „Niekedy sa život zachrániť nedá, no každý jeden stojí za to, aby si sa o to pokúsil.“

Tak toto Jozef pochopil okamžite. Vrátil sa, aby sa pokúsil zachrániť babičkin život. Svetlo žiariace z knihy bolo intenzívne, nie však nepríjemné. Dodávalo mu odvahu. Je síce malý, ale už počul o deťoch, čo svojou odvahou pomohli zachrániť druhým život. Chcel byť ako oni, no nikdy k tomu nemal príležitosť. Až teraz. Pochopil, že byť odvážnym je hrozne ťažké. Vedel, že keď bude ešte chvíľu váhať, stratí odhodlanie a utečie preč. Keďže nevedel vymyslieť nič iné, položil otvorenú knihu na zem dúfajúc, že svetlo udrží múmiu v bezpečnej vzdialenosti, prekročil malé zábradlie lávky a nohami napred sa vrhol do močiara. Keby bol väčší, bol by vedel, že urobil obrovskú hlúposť, lebo v bahne močiarov sa plávať nedá a väčšina z nich sú dosť hlboké, takže aj veľmi dobrý plavec sa tam takmer isto utopí.

Jozef toto všetko nevedel a možno aj preto a možno práve preto, že v tej chvíli prekonal sám seba ako nikdy, mu po dosť tvrdom dopade siahal močiar len do pása. Mohol sa v ňom celkom ľahko pohybovať a tak začal rukami hmatať pod jeho hladinou v miestach, kde videl naposledy babku ponoriť sa. Zabudol na múmiu, zabudol na Kolomana, zabudol na školu, teraz sa sústredil na jediné. Každý život stojí za to, aby sa ho pokúsil zachrániť. To robil. Pokúšal sa tak ako ešte nikdy. Vtedy niečo nahmatal. Skoro pri tom od ľaku umrel, no nebolo pochýb. Nahmatal ruku a tá sa mu zovrela okolo jeho vlastnej. Zazdalo sa mu, že sa mu na pár úderov zastavilo srdce, no potom tú ruku takisto stisol a začal svojou druháckou silou vyťahovať nad hladinou. Na svoje prekvapenie sa mu to darilo. Najskôr sa nad hladinou objavila ruka, potom špinavé šedivé vlasy, vráskavá tvár, krk a nakoniec trup. Babka sa potom prevrátila na chrbát a ostala plávať na hladine, ako nejaký čudesný ľudský čln. Čo mám robiť? Panika akoby dostávala obrysy.

Jozef zodvihol ruku a poplieskal babku po tvári. Presne takto videl oživovať utopených ľudí v jednom seriály. Videl aj dýchanie z úst do úst, no celkom nechápal jeho princíp a navyše babine ústa boli zašpinené blatom a tak to radšej neskúšal. Po pár sekundách plieskania po lícach babka otvorila kalné oči, ktoré sa najskôr rýchlo pohybovalo dookola a potom zaostrili na Jozefa.

Na starej tvári sa rozprestrel úsmev, aký Jozef ešte nevidel. Bolo v ňom veľa radosti, lásky a vďaky. Hovoril, vrátil si sa po mňa a zachránil si ma. Mňa, tvoju bláznivú babku so škaredou bradavicou na nose a nepríjemným pachom z úst. A potom sa tá tvár začala meniť. Mizli vrásky, nos sa zmenšil, blato sa odparovalo. Babka omladla a stal sa z nej anjel.

Aspoň to si Jozef myslel, lebo takto si ho predstavoval. Oblečenie sa zmenilo z vyťahaného svetra na biele šaty. Nádherný anjel stále plával na chrbte po hladine močiara, no nebol už špinavý.

„Keď zachrániš život, akoby si zachránil svet,“ povedal mu anjel, „a svet ti bude vďačný a bude tvojim dlžníkom. Pamätaj, svet nezabúda.“

Anjel zmizol a ostalo po ňom len rýchlo miznúce kruhy na hladine.

Jozef pozrel nad seba, kde sa stále krčila múmia pred svetlom z knihy.

Mal zo seba dobrý pocit. Skočil do močiara, zachránil babku, tá sa zmenila na anjela, ktorý zmizol. Nerozmýšľal nad tým, že je to nejaké čudné. Mal pocit, že je to v poriadku.

„Svet nezabúda,“ zneli mu slová v hlave.

Svet asi zabudol, pomyslel si trpko, lebo keby nie, asi by mi pomohol z tohto močiara nazad na lávku a vtedy sa pred Jozefom z vody vyrútil k lávke kovový rebrík. Jozef sa poobzeral okolo seba a keďže nezbadal nič podozrivé začal po rebríku liezť nahor vysporiadať sa s múmiou.

Tá sa stále krčila vo svite knihy, no Jozef so znepokojením zisťoval, že svetlo slabne. Čo sa stane, keď zmizne úplne? To bolo jasné, múmiu už nebude nič zadržiavať a vrhne sa naňho či knihu zoberie, alebo nechá tu. Čo má urobiť? Ako z tejto situácie vybŕdnuť? Čím porazí strašidlo, ktorého sa tak strašne bojí? Nevedel na nič prísť.

Bol len osemročný druhák základnej školy a nebol pripravený bojovať so strašidlami. S babkou to bolo iné. Pravdou bolo, že ju najskôr nechal potopiť sa, lebo sa bál Kolomana, pred ktorým utekal, no pravdou bolo aj to, že sa vrátil. Síce nakoniec to nebola babka, koho zachránil, ale anjel. Bol síce malý, ale pochopil dôležitú pravdu. Život jeho aj životy druhých sú veľmi dôležité a na ich ochranu treba vynaložiť mnoho úsilia a odvahy.

To bola pravda. PRAVDA. Cítil, že toto je cesta, ktorou by sa mal dať. Nehovorila náhodou o pravde kniha, keď sa mu v nej prvý raz zjavil čitateľný text? Poznaj pravdu o sebe? Intuitívne chápal, že malý kúsok o sebe už spoznal. Vedel sa veľmi báť, keď mu hrozilo nebezpečenstvo. Utiekol a možno by nechal zomrieť kohokoľvek. Ale takisto dnes zistil, že dokáže strach prekonať. Poznať pravdu bolo dôležité. Konať podľa nej bolo však dôležitejšie. Ešte nikdy nikoho nezachránil, až dnes a rozhodol sa, že v tom bude pokračovať. Teraz nastal čas zachrániť seba a rozhodol sa ostať na ceste, ktorú začal. Povie teda múmii pravdu.

V momente, keď sa rozhodol, kniha zhasla, ostalo len svetlo prenikajúce sem odniekiaľ zo stropu. Múmia sa prebrala z omráčenia a vycerila hnijúce a trčiace zuby v zlovestnom úškľabku. Jej kroky začvachtali a suchý, škrípavý dych sa rozbehol. Múmia vykročila, ruky zakončené čiernymi pazúrmi natiahnuté pred seba. Nebolo pochýb, čo sa chystá vykonať.

Jozef sa nadýchol ako sa nadychoval vždy, keď sa chystal prednášať pred celou triedou básničku a takýmto spôsobom zaháňal trému a roztraseným, ale odhodlaným hlasom povedal: „Mám z teba veľký, naozaj veľký strach. Bojím sa, že ma tými nechtami poškriabeš, ja dostanem infekciu a budem dostávať injekcie, ako ich dostával môj kamarát Peter. Bojím sa, že ma pohryzieš a bude ma to bolieť, ako keď ma uhryzol ten pes na ulici, ktorého som chcel pohladkať. Takisto sa bojím, že keď sa ťa budem báť ešte chvíľu dlhšie, pocikám sa. Toho sa bojím asi najviac. Raz sa pocikal v triede Samo a všetci sme sa mu smiali. Smiali sme sa tak, až sa rozplakal. Tak a teraz to vieš a preto ťa prosím, aby si sa ku mne prestala ku mne približovať. Prosím choď preč a nechaj ma ísť preč.“

Jozef bol o pravdivosti svojich slov presvedčený až do hĺbke duše. Veril, že keď bude hovoriť pravdu, múmia mu dá pokoj. Veril tomu tak veľmi, až sa z tej viery a úprimnosti jeho slov stala fyzická sila.

Múmia sa zastavila. Nebolo to naraz. Zastavovala sa postupne, akoby proti jej postupu fúkal čoraz silnejší vietor. Nebol to však vietor. Boli to slová. Neboli pokryté falšou a dvojtvárnosťou. Boli čisté a silné a mali presne takú funkciu, akú im dal Boh. Stala sa z nich sila schopná všetkého.

Ako Jozef povedal tie slová, zrazu bol strach preč. Tým ako svoj strach opísal a dal mu podobu, mohol z neho prúdiť von. Cítil sa ľahký. A tam v pozadí tých slov sa v mieste, kde dostal nápad poraziť pravdou múmiu, zrodil sa skutočný Jozef. A ten dodal: „Nie, ja ťa neprosím. Ja ťa o to žiadam.“

Múmia sa pri tých slovách prehla v páse smerom vzad. Jozef necítil nič, no zdalo sa, že múmia súperí s víchrom. Kusy mäsa odlietavali z jej tela a hrozilo, že ju ten neviditeľný nápor rozmetá.

S čistou pravdou toho, čo Jozef povedal nemohla múmia svojou silou súperiť. Jozef to vycítil a pochopil, že musí skončiť s ničením.

„Nechcem tvoju skazu,“ povedal, a nápor ustal.

„Choď v pokoji a vráť sa odkiaľ si prišla. Cítim, že nie si pánom sama sebe a preto nemôžeš za to, čo si prišla vykonať. Nehnevám sa.“

Múmia chvíľu hľadela na Jozefa, potom sa otočila a odišla z jaskyne preč. Jozef si nebol istý, či na jej tvári zbadal vyzrážanú vlhkosť jaskyne, alebo to boli slzy.

Kniha sa rozžiarila, akoby sa mu chcela pripomenúť. Jozef ju zobral a pocítil, ako sa mu nasilu otvorila. Strany sa otvorili na mieste, kde svietil nápis: „Božia pravda krotiteľa slonov.“

Jozef pokrčil ramenami. Absolútne tým slovám nerozumel. Nebol v nich žiadny príkaz, ani rada.

Kniha zhasla, ostalo len šero a vtedy začul to praskanie pod nohami. Lávka sa rúcala. Rýchlo z nej zišiel a keď už stál za močiarom na pevnej zemi, zrútila sa, na povrchu olejnatej tekutiny sa vytvorili ťažké kruhy. Nebolo cesty späť. No na druhej strane sa už Koloman k nemu nedostane. Nevedel, či sa má z toho tešiť, alebo sa má báť cesty vpred, k Diablovi. Zhlboka sa nadýchol a vykročil ďalej do chodby do ktorej sa jaskyňa zužovala.

Opäť dostala výzor akejsi skladiskovej chodby s teplovodnými rúrami na strope a haraburdami pri stenách. Chvíľu sa krútila a potom vyústila do obrovského chrámu. Jeho strop sa strácal vo veľkej výške v tme, steny s popraskanou omietkou boli zdobené obrazmi. Keďže celý chrám bol osvetlený veľkým počtom pochodní, ktorých plamene sa mihotali, zdalo sa, že obrazy sa hýbu.

Na väčšine z nich boli vyobrazené rozličné spôsoby, akými sa dajú zjesť deti. Deti tam boli pečené nad ohňom, sladené grankom ako rezance, rezané na kusy a vždy ich jedol Diabol. Jozef v nemom úžase a s vytreštenými očami hľadel na tie hrôzostrašné výjavy a cítil, ako sa mu do očí tlačia slzy. Nemohol uveriť tomu čo vidí. Diabol bol ohyzdná bytosť. Bol veľký, svalnatý, pokrytý čiernou srsťou a všade mal Kolomanovu tvár. Na každom obraze deti očividne trpeli a Diablovi to spôsobovalo radosť. Na stene presne oproti vchodu do chrámu bol najväčší obraz a bol na ňom on sám, ako sa krúti v Diablových rukách, obrovské čeľuste boli otvorené nad jeho hlavou. Diabol sa mu snažil odhryznúť hlavu a pomedzi jeho prsty, ako ruky topiaceho trčala Jozefova ruka v poslednom zúfalom geste odporu.

Pod obrazom stál starý kovový trón a na ňom sedel Diabol. Krvou podliate oči sa naňho pozerali z Kolomanovej tváre. Jozefovi prešiel mráz po chrbte.

„Vravel som ti, že ťa zabijem,“ bolo jediné, čo povedal tichým nenávistným hlasom, potom sa postavil a vykročil k Jozefovi.

Jozef stuhol. Zdalo sa mu to ako večnosť, keď ho napadla prvá myšlienka. Čo teraz? Pozrel s nádejou na knihu. Kniha mlčala. Rýchlo listoval stránkami, no boli prázdne. Iba na prvej bol nezmyselný, nečitateľný text.

„Božia pravda krotiteľa slonov,“ to bolo posledné, čo sa v nej dalo prečítať.

To je jasné, že pravda je Božia. Toto Jozef chápal. Boh, ten dobrý starček s bielou bradou mal pravdu rád. Je dosť možné, že to on ju vymyslel. Aj Jozef mal pravdu rád. Spomenul si, ako mu mama povedala pravdu o tom, že momentálne nemajú dosť peňazí, aby mu mohli kúpiť darček k meninám a že verí, že to pochopí, lebo je už veľký chlapec. Jozef vtedy očakával, ako bude sklamaný, no ten pocit nie a nie prísť. Bol hrdý na to, že ho mama považuje za veľkého. Netrvalo dlho a darček aj tak nakoniec dostal. Jozef uznával, že na pravde niečo bolo. No a keď kniha hovorí, že pravda je Božia, tak asi bude. Veď v nej bolo napísané, že svet mu záchranu babky nezabudne a potom mu poslal rebrík, ktorým sa mohol vyšplhať na lávku. Nebol dôvod, aby mu teraz klamala. Veď to bola kniha pravdy.

Takisto vedel, že Boh je dobrý a Diabol zlý a že proti sebe bojujú. Videl to v jednom kreslenom filme. Boh tam bojoval s Diablom tak, ako Jozef dnes bojuje s Kolomanon. Jozef len dúfal, že on je ten dobrý a Koloman ten zlý. Asi to tak bude. Nedrží v rukách Knihu Pravdy? A nepoužil náhodou pravdu aby porazil múmiu? A nie je pravda Božia? Takže keď je Boh dobrý, je dobrý aj Jozef. To bolo dobré poznanie, bolo dokonca tak dobré, že sa Jozef trochu upokojil a placho sa usmial.

Diabol zastal a nechápavo pozeral na Jozefov úsmev. Tvár sa mu zachmúrila ešte viac a z hrdla vydal zvieracie zavrčanie.

Jozefove myšlienky bežali ako o závod. Znovu bol tým druhým Jozefom, ktorý sa nebál pravdy, aj keď bola nepríjemná. Ale ak som na tej istej strane, ako Boh, musím aj ja bojovať s Diablom, pomyslel si. Ale ako, keď on je taký veľký a ja malý? A vtedy ho niečo napadlo. V mysli sa mu vynorila príjemná spomienka. Cirkus.

„Som malý, ako bol malý krotiteľ slonov a Diabol je veľký ako ten slon v cirkuse.“

Spomenul si, kde ich videl. V cirkuse. No jasne, tam ich videl, veď tam šiel s otcom. Slon bol obrovský, no krotiteľa poslúchal na slovo. Tam na veľkosti nezáležalo. Mohlo by to platiť aj tu? Mohol by Diabla poraziť, aj keď je od neho menší a určite mladší?

Jozef samozrejme očakáva, že naňho Diabol zaútočí a on by sa mal brániť. To by očakával snáď každý. Ale čo takto si úlohy vymeniť, ako si ich vymenili s učiteľom, keď boli príliš hlučný a on sa nahneval a povedal, že nech si to idú skúsiť, aké je to ťažké. Vtedy vybral toho najhlučnejšieho (bol to Samo), nech ide učiť. Učiteľ si sadol na Samovu malú stoličku a Samo išiel za katedru. Za päť minút sa museli vymeniť nazad, lebo všetci boli z tej výmeny v takom vytržení, že sa hluk ešte zväčšil, ale tá výmena ostala v Jozefovej mysli. Nemal čo stratiť. Kniha súhlasne zapulzovala a Jozef vykročil Diablovi v ústrety.

Nebol to nesmelý krok. Jozef sa pohol vpred rázne, akoby chcel naháňať holuby v parku. Tam kdesi vzadu v mozgu mu pulzovala hrča strachu, ale odhodlanie a hlavne viera, že to čo robí je správne mu pomáhali strach prekonať. Tá obrovská, naivná a pevná detská viera sa opäť začínala zhmotňovať do fyzickej podoby. Diabol najskôr nezastavil a tak vzdialenosť medzi nimi bola len asi päť metrov, no veľmi rýchlo sa zamotával do neviditeľnej pavučiny a postup vpred bol ťažší a ťažší, až zastal úplne. Jozef sa zastavil tesne pred ním, rozkročil sa a pohrozil mu malým prstom. Čo na tom? Teraz bol on dospelým a Diabol malým chlapcom.

„Čo toto má znamenať?“ Káral Diabla svojim detským hláskom, z ktorého však vyžarovalo sebavedomie a autorita. Jozef ukázal na obrazy po stenách.

„Ako mi vysvetlíš toto? Myslíš si, že je v poriadku, keď ješ malé deti, ktoré sa nedokážu brániť?“

Diabol spočiatku divoko sa brániac neviditeľnej sile, ktorá ho spútala, započúval sa do toho, čo mu Jozef povedal. Zdalo sa, akoby sa pod náporom slov málinko prikrčil.

Jozef zvýšil hlas. „Ubližovať slabším je príliš ľahké, čo takto sa postaviť niekomu seberovnému?“ Jozef sa odmlčal a zahľadel sa do zúrivých a prekvapených Diablových očí. Kolomanova tvár sa k nim skoro nehodila.

„Napríklad mne?“ Jozef nachvíľu nemohol uveriť, čo povedal. Vyzval Diabla na súboj. A zasa mu prebehla hlavou spomienka, ako dupal po mravcoch behajúcich po chodníku až to zastavil akýsi ujko, ktorý mu povedal, že ako by sa mu páčilo, keby on bol mravcom a niekto obrovský by ho pripučil topánkou?

Jozefova úžasná predstavivosť mu ten obraz okamžite vyrobila v hlave. On maličký a obrovský Koloman dvíhajúci nohu, aby ju v nasledovnej chvíli spustil naňho. Jozef sa za svoje správanie veľmi zahanbil a keď sa chystal niečo urobiť, vždy sa snažil predstaviť si seba v koži toho druhého. Aj preto pri sebe vždy zniesol pri sebe babku, lebo keby bol na jej mieste, tiež by sa mu nepáčilo, že sa mu každý vyhýbal len preto, že má na nose bradavicu. Niečo ho napadlo.

„Ako by sa to páčilo, keby si bol na mieste tých detí? Rozmýšľal si o tom niekedy? Asi nie, lebo by si ich asi nejedol.“

Jozef bol nahnevaný. Jednak preto, že Diabol ubližoval deťom, ktoré mohli byť kľudne jeho spolužiakmi, ale hlavne preto, lebo nerozmýšľal o následkoch svojich skutkov.

„Čo to nechápeš? Tie deti to muselo poriadne bolieť. A čo ich rodičia? Určite im ich detičky chýbajú a to len preto, že si hladný. Je kopec iných spôsobov, ako si utíšiť hlad. Prečo práve deti?“ Jozef sa nadýchol, jeho hlas dosiahol burácajúci odtieň. Bolo neuveriteľné, že môže vychádzať z detského hrdla.

„Už viem, prečo si to urobil. Tebe to robilo radosť. Ale vieš čo, za všetko zlé raz každý zaplatí. A ty tiež. Ten čas prišiel. Dnes ti požičiam moju fantáziu, aby si si mohol predstaviť, aké je to byť malým dieťaťom, ktoré chce zjesť Diabol.“ Jozef urobil posledný krok, otvoril knihu, tá osvetlila chrám prenikavým svetlom. Konal inštinktívne tak, ako je to schopné len malé dieťa. Obrazy na stenách sa začali hýbať. Tváre všetkých malých variacich sa a trhaných detí sa zmenili. Stali sa z nich tváre Diabla.

Ten zvrieskol. Nedokázal od tých živých obrazov odtrhnúť zrak. Na krku sa mu od námahy napäli svaly, no hlava sa mu aj tak súvislo otáčala dookola.

Znovu zvrieskol a potom už škriekal bez prestávky, ako zažíval všetku tú bolesť, ktorú spôsobil iným. Zažíval ju všetku naraz. Krútil sa, ako sa snažil uniknúť, nebolo mu to nič platné. Jozef sa rozhodol, že mu ukáže, čo spôsobil iným a tak to musel zažiť do konca. Netrvalo to dlho, no Diablovi sa zdalo, že to trvá večnosť. Ohyzdnú tvár mal skrútenú bolesťou, ťažko oddychoval, na čele sa mu perlil pot. Už sa hýbal len jeden obraz. Ten najväčší. Bol to obraz triumfu.

Obrovský Jozef držal v rukách malého Diabla, ktorému spomedzi Jozefových prstov trčala ruka v poslednom zúfalom geste. Jozef mal Diabla plne v moci a mohol ho doraziť. Diabol sa krčil v očakávaní svojho konca. Pochopil, že sa pustil do súboja s niekým, koho moc bola mimo jeho obrovskej predstavivosti. No toto bola lekcia, ktorá ho mala niečo naučiť a tak ju Jozef musel doviesť až do konca. Bol takisto v zajatí úžasnej moci, ktorá viedla jeho činy a tlačila ho vpred, ako ženie vpred búrka čln na mori.

Jozef na obraze otvoril ruku, Diabla si privinul na hruď, ako malého plyšáka a vtlačil mu na čelo bozk. Našiel sa niekto, kto odpustil Diablovi jeho ohavné skutky. Kruh násilia bol rozpojený a Diablova existencia stratila význam, lebo Jozef nepokračoval v jeho diele. Nepomstil sa, odpustil. Diablova tvár sa začala meniť. Tvrdé, nenávistné črty zmäkli, oči zjemneli. Jozef na miznúcom obraze objavil pekného chlapca, starého ako on sám. Na tvári sa mu rozhostila úľava a pokoj. Pohol perami a Jozef z nich ľahko vyčítal slovo ďakujem.

Obraz zmizol a s ním aj tie ostatné. Zmizol aj chrám. Jozef zistil, že stojí pred dverami do ktorých vbehol, keď utekal pred Kolomanom. Boli to dvere, za ktorými strašil Diabol. Tie dvere boli otvorené a v nich stál Koloman. Nechápavo sa obzeral okolo seba. Očividne nechápal, ako sa sem dostal. Niečo z toho, čo prežil Jozef zrejme prežil aj on a z náhlej zmeny bol dezorientovaný. Akú časť prežil? Neskúsil náhodou na vlastnej koži, čo prežívali ostatní, keď im robil zle?

Kolomanove oči sa zaostrili na Jozefa. Staré zvyky boli príliš silné. Zovrel ruky v päsť a tvár sa mu skrivila. No Jozef poznal pravdu. Bol s ňou veľmi dobre spätý. Tá maska, ktorú si Koloman nasadil bola len tenkou škrupinkou a Jozef sa rozhodol ju načisto rozbiť.

Koloman sa pohol, no Jozef sa nezachoval, ako očakával. Iba tam pokojne stál a pozoroval ho. Nebál sa ho. To bolo čudné. Kolomana sa zmocnil nepokoj. Niečo nie je v poriadku. Iba tu tak stojí, veď by mal utekať. Ako by tu nestál druhák, ale akýsi dospelák, ktorý nemá dôvod báť sa nejakého Kolomana. A vtedy sa nechápajúci Koloman poriadne pozrel a na chvíľu zbadal, kto pred ním v skutočnosti stojí. Ten človek mal síce telo druháka ale to čo z neho sálalo patrilo niekomu s kým sa neradno zahrávať. Kolomanovi sa vzadu v hlave vynorila spomienka. Tento človek predo mnou vyzval na súboj Diabla a porazil ho spôsobom, ktorý bol úžasný a šokujúci zároveň. On odpustil Diablovi jeho skutky, pretože poznal pravdu o tom, že toto je jediná cesta, ako neprehrať.

„Ešte dlho tu budeš hrať divadlo?“ prerušil Kolomanove myšlienky Jozef. „Aj tak sa nikto iný nepozerá, nemusíš sa hrať na siláka,“ povedal kľudne.

Pozrel na hodinky. „Kruci, mali by sme ísť. Zmeškali sme dve hodiny.“ Koloman neprítomne prisvedčil. Keby mu tento chlapec povedal, aby si dal dolu papuču a zjedol ju, opýtal by sa ho či ju má zjesť samotnú, alebo či aj s ponožkou. Z jeho slov sálala sila.

Jozef si toho veľkého chlapca premeriaval a uvidel to, čo mal možno vidieť už predtým. Už to nebol postrach. Vrah. On bol Samota. Pred Jozefom tu stál chlapec bez kamarátov, bez ľudí s ktorými by mu bolo dobre. Všetci sa ho báli a to ho veľmi deptalo, no nevedel, ako to zmeniť a tak ten strach šíril ďalej.

„A čo keby si poobede prišiel ku nám? Mám na plejku bohovské autá a nemám ich s kým hrať. Oco už nie je pre mňa súper a ktosi hovoril, že ty si dobrý.“

Kolomam pokrčil plecom. To už išli vedľa seba nazad do tried.

„A čo ti povedia vaši?“

Jozef sa schuti zasmial.

„Pravdu. Povedia mi pravdu. Že či mi náhodou nešibe, keď si vodím domov najväčšieho bitkára školy. Ale neboj sa. Ja ich ukecám. Tak ako vždy.“

Koloman chvíľu porozmýšľal a odpovedal: „Tak ja prídem. Rozbijem ťa na márne kúsky. Som fakt dobrý.“

Jozef sa od smiechu pučil.

„Zabudni , nemáš šancu,“ to už sa smial aj Koloman.

Piatak sa ešte zastavil a zakričal za Jozefom: „A ako sa to vlastne voláš?“