Vyhnanstvo

Adan Sivoll, mladý policajt, pomstí smrť svojej priateľky po tom, čo jej vrah, senátor Hedgerow, vyviazne s nízkym trestom. Adana však čaká za vraždu senátora omnoho krutejší trest - vyhnanstvo na mesiaci Drom.

Pre lepšie pochopenie tohto románu som vytvoril slovník neznámych výrazov, ktoré sa v ňom nachádzajú. Jednotlivé výrazy však nie sú uvedené v abecednom poradí, ale sú zoradené tak, ako postupne nasledujú v jednotlivých kapitolách románu.

OPTUNIA = hviezda

DROM = mesiac

CALLIOPE = planéta

TUNARIA = štát (oblasť); hlavné mesto

MONACRA = galaxia

elektrozbraň = buzzer (čítaj bazer); molekulátor = rozbíjač smetí; chronobil = hodinky, mobilný telefón; extrée = alkoholický nápoj; burus = rastlina, z ktorej extraktu sa vyrába extrée; kandizátor = cukrík proti bolesti hlavy; aeroloď = vzdušné vozidlo; mikroserver = telefonický vyhľadávač; sietnicová karta = očný skener; nanovlákna = špeciálne vlákna žiaroviek; stereosklá = špeciálne „lietajúce“ okuliare; LABEM = pracovná (reálna) pamäť (mini)robota; enkvirum (enkvirá) = holografická tlač, noviny; wapiti = jednorohý jeleň; 1 bon = cca. 1,3 €; turnikeum = otočné pódium; kartína = opona; megabot = robot, spravidla slúžiaci ako člen bezpečnostnej zložky; tubér = infúzna ihla na „kŕmenie“ väzňov; enkvirista = novinár; keramitová obuv = špeciálne topánky, vhodné do akéhokoľvek prostredia; syntetická zmes = jedlo v prášku; tagač = druh ryby; sklovity = dromské kamene na kresanie ohňa; holomica = malá (spravidla jedovatá) chobotnica; dromský mor = nemoc na Drome, postihujúca najskôr zrak obete. Po fyzickom utrpení prichádza psychické šialenstvo, končiace spravidla smrťou; kvardal = dromská „dvojhlavá“ opica.

Martin Lančarič

V Y H N A N S T V O

(sci-fi román)

Niekedy si myslíme, že najväčšou zbraňou

pre potrestanie vinníkov je ich vlastný strach

z nepoznaného.

Často si však neuvedomujeme,

že tá zbraň môže byť namierená

i proti nám samotným

PROLÓG

Moderný letopočet, tisícpäťsto rokov od nultého roku, a história planéty Zem je už niekoľko storočí spečatená. Pokrok ľudstva vo výrobe zbraní spôsobil neprirodzený zánik Modrozelenej planéty, ktorá stratila všetko zo svojej krásy. Ľudstvo sa však pohlo vo svojej evolúcii ďalej. Aby sa vyhlo vlastnému zániku na už spustošenej Zemi, muselo sa „premiestniť“ na exoplanétu, ktorá by dala ľudstvu druhú šancu na vlastné prežitie. Z predchádzajúcich šesť miliard ľudí zostali necelé tri miliardy, ktoré raz a navždy opustili Modrozelenú planétu a premiestnili sa na najvhodnejšie miesto v „známom“ Vesmíre; to miesto malo nahradiť rodnú Zem. Stala sa ním planéta Calliope v hviezdnom systéme Monacra.

Hoci na Calliope si ľudia postupne zvykli, horšie to bolo s priľahlým mesiacom, zvaným Drom. Drom sa stal miestom, kam sa ľudská noha neodvážila vstúpiť, a to ani napriek atmosfére, vhodnej pre život človeka. To, čo robilo Drom „neobývateľným telesom“, boli mýty a tajomné legendy, visiace nad jeho povrchom ako neviditeľná pavučina. Hoci bol Drom jediným mesiacom planéty Calliope (tento status získal vďaka tomu, že sa stal obežnicou pridruženej planéty), bol rovnako schopný vytvoriť podmienky pre ľudský život ako jeho materská planéta. A ľudia si boli toho vedomí, lenže ...

... bol to práve strach, ktorý ľuďom nedovolil osídliť povrch tohto neznámeho telesa. Prieskumné roboty prišli so šokujúcou správou, že v hustých, na kyslík až nad mieru bohatých pralesoch Dromu žijú stvorenia, ktoré nemajú s tými „mierumilovnými“ calliopskými takmer nič spoločné. K ľuďom sa dokonca dostali informácie, že rastliny na Drome sú akýmisi strážcami tajomného dromského života a v plachých ľudských mysliach sa začalo veriť tomu, že akýkoľvek „nevhodný“ zásah na toto miesto prinesie ľudstvu skazu. Bolo to zvláštne, ale ľudská bázeň vytvorila postupne z Dromu akúsi okultnú ikonu, ktorú ľudia tajne prosili o odpustenie, ak sa dopustili nejakého ťažkého hriechu či zločinu.

Tento kult dokonca prerástol do takých rozmerov, že sa hrôzostrašnými príbehmi naháňal strach neposlušným deťom a čo bolo ešte horšie, prišlo sa s nápadom, že na Drom sa budú posielať zločinci najťažšieho kalibru do večného vyhnanstva. Bol to taký krutý trest, že mnohí vrahovia po vynesení rozsudku radšej požiadali o dobrovoľný trest smrti. Pre politické a vojenské mašinérie to bola zábavná hra na mačku a myš a odsúdení boli napokon „omilostení“ výstrelom z elektrozbrane do temena hlavy, čo bola okamžitá smrť.

Takéto šťastie však spravidla nemali nepohodlní politickí väzni, ktorí si často - odvolávajúc’ sa na demokratický štát – otvárali ústa a v očiach politikov doslova na seba privolávali problémy. Takíto úbožiaci boli neľútostne posielaní na Drom, pričom prieskumné roboty mali za úlohu „z diaľky“ sledovať ich konanie.

Bolo jasné, že toto boli zo strany vlády pokusy na ľudských obetiach, lenže doposiaľ sa ani jednému odsúdencovi nepodarilo stráviť tam viac než päť hodín: Dokonalá ľudská demagógia a zvláštne správanie Dromu urobili svoje. Každý, kto sa ocitol na povrchu tohto mesiaca, najneskôr do piatich hodín podľahol absolútnemu šialenstvu a skočil dole z niektorého z vysokých brál, ktorých je na Drome viac než dosť. To bola v podstate rýchla smrť.

Prieskumné roboty sa vracali na Calliope práve s takýmito správami. Nikto z ľudí nebol schopný prežiť na Drome jeden jediný deň. Nikto, až na jedného človeka. Tým človekom bol Adan Sivoll.

1. č a s ť :

C A L L I O P E

1/

Planéta Calliope rozlišuje v podstate dve ročné obdobia: teplý a studený „term“. Teplý term je obdobie neskorej jari, celého leta a začiatku jesene; studený term zahrňuje zvyšné obdobia.

Ľudia čoskoro zistili, že na Calliope je vskutku desať mesiacov v roku, len raz za päť rokov sa obežná dráha planéty okolo slnka Optunia „predĺži“ o jeden mesiac, takže v tomto prechodnom období sa vždy pripočíta i jedenásty mesiac.

Aby sa ľudstvo vyhlo zbytočným komplikáciám, mesiace teplého i studeného termu nemajú názvy, ako tomu bolo na Modrozelenej planéte, ale len poradové číslo. Ak sa teda niekto narodil v roku 1550 moderného letopočtu (čiže tisícpäťstopäťdesiat rokov po zániku Zeme), mohol by na otázku ohľadom svojho narodenia odpovedať napríklad takto: „Narodil som sa v prvom mesiaci roku 1550 M. C.“ K tomu by mohol upresniť napríklad: „V studenom terme.“ (Skratka M. C. za rokom je z anglického výrazu ‘modern chronology’, čiže ‘moderný letopočet’)

Calliope by sa dala veľkosťou prirovnať k bývalej Zemi. Rozloženie pevniny a oceánov na jej povrchu je už však rozdielne: kým na Zemi bol väčší pomer „vody“, na Calliope je tento pomer zhruba polovičný, pričom všetky tri kontinenty, nazvané Horná Pangea, Stredná Pangea a Dolná Pangea, sú na určitých miestach prepojené úzkou pevninskou doskou.

Najväčšou časťou sa stala práve Stredná Pangea, ktorá vytvorila pre ľudí najvhodnejšie podmienky na kolonizáciu planéty. V Strednej Pangei, veľkej asi ako celá Amerika, vznikol i najväčší štát s rovnomenným hlavným mestom: Tunaria.

Táto oblasť nesie názov podľa už mŕtveho zakladateľa najväčšej calliopskej oblasti – Alana Tunara.

Takmer desaťmiliónové mesto Tunaria sa stalo domovom väčšiny ex-pozemšťanov, ktorí sa navždy rozlúčili s existenciou svojej materskej planéty – Zeme.

Niekoľko storočí po kolonizácii boli tí, ktorí ešte poznali Zem, dávno po smrti. To platilo i o generálovi Alanovi Tunarovi, na počesť ktorého bol na námestí hlavného mesta postavený mohutný monument. Na jeho piedestáli žiaria obrovské zlaté písmená – slová, ktoré kedysi vyslovil samotný Tunar: NIKDY NESMIEME ZABUDNÚŤ, KAM V SKUTOČNOSTI PATRÍME.

Práve tento slogan sa stal symbolom planéty.

2/

Tanya Vanesse sa cítila šťastne. Mala len dvadsaťdva rokov a už bola zasnúbená. Dôkazom tejto pečate jej osobného šťastia bola strieborná záušnica, pripnutá do vlasov za jej ľavým uchom. V duchu uvažovala nad tým, ako o dva mesiace vymení striebornú záušnicu za zlatú; zo snúbenice sa stane nevesta. Naviac vedela, že je necelý týždeň tehotná – túto príjemnú skutočnosť jej oznámili lekári pri pravidelnej prehliadke (Tanya mohla ďakovať pokrokovým prístrojom, ktoré dokázali potvrdiť tehotenstvo už v počiatočnom štádiu).

Dôvodom na svadbu bolo však nielen očakávané dieťa, ale i jej skutočná láska k Adanovi Sivollovi. Zoznámili sa v čase, kedy mali obidvaja osemnásť rokov, pričom Tanya oslavovala s kamarátkami svoje narodeniny a Adan úspešné prijatie do policajnej školy. Začalo to nevinným tancom v jednom tunarijskom bare, pričom – ako neskôr vysvitlo – sa Adan stavil s kamarátmi, že ju pozve do tanca. Z tohto nevinného flirtu sa napokon vyvinul pevný vzťah dvoch mladých ľudí. Aspoň Tanya tomu verila.

Teraz bolo ráno uprostred teplého termu a Tanya sa chystala do práce. Bol to len necelý mesiac, čo ju ako jednu z mála prijali v kancelárii senátora Alfreda Hedgerowa ako sekretárku. Pre ňu osobne to bola veľká česť, pretože „pracovať v senáte“ sa podarilo len tým najšikovnejším ženám a konkurencia bola naozaj silná. Pravdou však bolo, že táto práca bola náročná a častokrát si vyžadovala i dosť času zo súkromia človeka. Hoci Adan ako mladý policajný dôstojník bol ohľadom svojho voľného času na tom podobne, s tým, čo robí Tanya, otvorene nesúhlasil. Jej mesačný plat bol síce prinajmenšom raz taký vysoký ako jeho, ale Sivoll – napriek tomu, že do spoločnej domácnosti sa im hodil každý bon – bol proti jej zamestnaniu z jedného jediného dôvodu: arogantného a pyšného senátora Alfreda Hedgerowa, ktorý si cestu k vlastnej moci razil intrigami a hlúposťou, nemal nikdy zvlášť v obľube. Toto bola vec, v ktorej nedokázal nájsť s Tanyou spoločný názor.

„Znova nestíham!“ povedal nahnevane, keď prešiel okolo nej. Pozrela na jeho hladko oholenú tvár.

„Chcú toho od teba príliš,“ povedala potichu. Adan si napriek rannému zhonu našiel čas, aby sa jej pozrel do krásnych tamvohnedých očí. Tanya si prešla prstami po dlhých vlasoch a v lúčoch rannej Optunie, ktoré dnu prenikali cez dúhové sklo kuchynského okna, sa objavil strieborný lesk záušnice. To mu na chvíľu pripomenulo, že o dva mesiace sa stanú manželmi.

„Dôležité je, aby si TY oddychovala,“ upozornil ju, hoci to nemyslel karhavo. „Kým sa narodí naše dieťa, zaberie to ešte nejaký čas, ale aj tak by som bol radšej, keby bol k tebe senátor Hedgerow čo najtolerantnejší.“

„Ty proti nemu stále čosi máš,“ zaprotestovala, hoci ich konverzácia prebiehala pokojne. „Vďaka senátorovi zarobím viac peňazí a každý jeden bon sa nám hodí, takže sa upokoj, drahý!“

Myslela ti vtipne a Adan sa usmial. I tak jej napokon prezradil, čo mal na srdci.

„Máš pravdu, ale ... vieš, aký mám názor na senátora Hedgerowa. Je však ráno a nechcem riešiť takéto záležitosti. Musím ísť do práce, takže to necháme tak. Súhlasíš?“

Mlčky prikývla. Adan ju letmo pobozkal a pozrel na chronobil na ľavej ruke – už bolo veľa hodín. Skôr než však vybehol z domu na rušnú ulicu, Tanya mu stihla ešte oznámiť jednu vec.

„Dnes prídem domov neskoro večer. Vieš, blížiace sa senátorské voľby sa týkajú i zamestnancov bez funkcií a mňa čaká s kolegyňami príprava na kampaň. Možno ťa to nahnevá, ale ak sa chcem vrátiť späť do svojej práce i po ukončení materskej dovolenky, mala by som sa teraz trocha obetovať.“

Adan už stál vo dverách; napriek tomu sa ešte obrátil a prebodol Tanyu vyčítavým pohľadom. Tentoraz prejavil svoj hnev.

„Vážne? V tom prípade sa teším na to, keď ubehnú dva mesiace a ty ostaneš doma. Mám totiž pocit, že Hedgerow ťa zbytočne využíva. Jedna vec je práca a volebná kampaň, iná vec je pokoj a odpočinok, ktoré budeš čoskoro potrebovať viac než tú prácu. Niekedy sa o tom porozprávame dlhšie a pokiaľ možno, vysvetlím ti svoj oprávnený kritický postoj k Alfredovi Hedgerowi. Teraz už musím ísť do práce. Uvidíme sa večer.“

Keď vybehol na ulicu, nevedela si celkom vysvetliť jeho negatívny prístup k senátorovi. Vedela síce, že veľa špiny na predstaviteľov politickej scény nanášali permanentne médiá, ale zároveň vedela, že Adan nepatrí k ľuďom, ktorí by posudzovali iných na základe klebiet. To, že mal na senátora takýto názor, muselo byť podmienené určitými skutočnosťami. Na druhej strane, jej snúbenec bol policajtom a isto vedel potvrdiť, či sa za senátorovým správaním skrývajú nejaké nebezpečné činy alebo podvody. Jej osobne sa vždy zdal byť príjemným starším mužom, ktorý vie, ako má pristupovať ku svojim zamestnancom.

Ale ktovie; možno sa mýli a jediný, kto má pravdu, je práve Adan. Povedala si, že v mužoch je niekedy naozaj ťažké sa vyznať.

3/

V pondelok ráno bolo na policajnom oddelení v Tunaria Centre rušno. Keď Adan dorazil do práce, už naňho netrpezlivo čakal jeho o dvadsaťdva rokov starší kolega Alistair Chronis s oznamom, že v neďalekej oblasti Trade Park bola vylúpená banka. Sivoll sa vždy snažil o to, aby svojho kolegu zbytočne nedráždil – Alistair bol vo svojich štyridsiatich štyroch rokoch skúseným policajtom, od ktorého bolo možné sa veľa naučiť. Chronis so Sivollom si dobre rozumel, ale vyžadoval od neho plné pracovné nasadenie. Predsa len, bol jeho nadriadeným.

„Prepáč, že meškám,“ ospravedlňoval sa Adan po tom, čo prišiel zo šatne do kancelárie. Alistair jeho poznámku ignoroval. Namiesto toho mu oznámil: „Hliadka robotov je už pripravená a čaká na nás v Trade Parku.“

„Čo sa stalo?“ nechápal Adan.

„Prepad v Národnej Banke. Piati lupiči. Už sú tam aj z Vyšetrovacieho Úradu. Sme poslední, ktorí tam ešte nedorazili.“

Adan videl, že jeho kolega je vážne nahnevaný, preto radšej mlčal.

O chvíľu sedeli v elektromobile a uháňali po rušnej tunarijskej triede smerom k miestu činu. Vysoké mrakodrapy vrhali na ulice chladný tieň a čoskoro sa ich vozidlo ocitlo pod budovou Tunarian Towers – najvyšším mrakodrapom, aký kedy ľudská ruka dokázala postaviť. Boli to vlastne dve „veže“, čnejúce do výšky 4200 stôp, ktoré – ako jediné tunarijské „dielo“ – bolo vidno z vesmíru. A práve v tesnej blízkosti tohto kolosu sa nachádzala Národná Banka.

Keď dorazili na miesto, už boli všade zátarasy a celá oblasť bola uzavretá policajnými hliadkami. Keď vystúpili z elektromobilu, prišiel im v ústrety náčelník Gaspar, ktorý sa ujal samotného vyšetrovania. Nezabudol im pripomenúť, že prišli neskoro a aktérov tohto činu už odviedli preč. Taktiež ich informoval, že zamestnancom banky sa nič nestalo a podarilo sa zachrániť i ukradnuté peniaze. Verejné pokarhanie pred členmi Vyšetrovacieho Úradu znamenalo pre oboch veľkú hanbu, hoci zodpovednosť za svojho priameho podriadeného niesol Alistair Chronis. Adan preto vedel, že jeho starší kolega má právo hnevať sa.

Keď sa po polhodine vracali späť, Sivoll mlčky pozoroval vzdialený horizont nad mestom, kde zelenožlté lúče Optunie vytvárali dúhovofarebné obrazce svetiel. Toto bol pre Tunarijčanov pohľad, ktorý doslova vyrážal dych a táto scenéria sa v teplom terme počas premenlivého počasia často opakovala. I Adan patril k ľuďom, ktorí v takomto diele prírody nachádzali akýsi hlboký zmysel vlastných myšlienok. Nechcel nič hovoriť, pokiaľ sa Chronis neupokojí. Vedel, že boli právom „verbálne“ potrestaní a rovnako vedel, že na vine bol on. Teraz bolo výhodnejšie nechať všetkému voľný priebeh. O necelých desať minút sa i dočkal: jeho kolega sa upokojil.

„Prečo si vlastne meškal?“ spýtal sa už bez hnevu. Adan mu venoval pohľad svetlohnedých očí.

„No ... riešil som s Tanyou otázku senátora Hedgerowa a nejako sa to predĺžilo. Hlúpych desať minút a aké to spôsobilo zbytočné problémy! Prepáč...“

„Tebe ten senátor nedá pokoj, však?“ spýtal sa Alistair, pričom zapol autopilota, aby sa nemusel venovať riadeniu – premávka uprostred mesta bola v tomto čase na nevydržanie.

Ako provokácia sa pred nepriestreľným sklom ich vozidla objavila pestrofarebná reklama – lietajúci billboard defiloval priamo pred ich očami a Adan si v duchu prial, aby na semafore zasvietilo zelené svetlo. Reklama upozorňovala na blížiace sa senátorské voľby a na holografickom zozname fotografií sa objavila i usmiata tvár senátora Hedgerowa.

„No prosím!“ pohoršoval sa Sivoll. „Ani na ulici nemám od toho hlupáka pokoj!“

Keď sa auto opäť pohlo vpred, lietajúci billboard sa rozplynul ako ranná hmla. Alistair sa zahľadel priamo na Adana.

„Pozri... Možno je senátor Hedgerow navonok nepríjemný človek, ale na politiku sme my dvaja prikrátki. Určite nie je sám, kto financuje ilegálne obchody, klame verejnosť, defrauduje a neviem čo ešte. Ale čo s tým chceš robiť? Chceš proti nemu viesť vojnu?“

„Pracuje uňho Tanya!“ nedal sa Adan. Alistair si povzdychol.

„No a? Je ešte len na začiatku tehotenstva a pokiaľ viem, robí sekretárku. Naviac, zamestnala sa dobrovoľne – nikto ju k tomu nenútil, tak čo? Vieš, Adan, osobná nenávisť z tvojej strany sa nemusí prenášať na iné osoby! Ak Hedgerowa nenávidíš, tvoja vec, ale prečo chceš, aby sme ho nenávideli i my?“

Adan si uvedomil, že jeho kolega má vlastne pravdu. Snažil sa mu však vysvetliť pravú podstatu problému.

„Vieš, Alistair, ide mi len o to, aby senátor Tanyu do niečoho nenamočil. Ten sviniar je schopný urobiť akúkoľvek podlosť-”

Vtom sa pred ich očami priamo v interiéri vozidla objavila holografická tvár náčelníka Gaspara. Mal na nej vážny výraz a rovnako vážne i prehovoril: „Prestaňte klebetiť ako staré baby a choďte na intergalaktický terminál. Akýsi turista-študent bol okradnutý.“

Chronis prepol na štandardné riadenie, aby mohol ísť rýchlejšie. Hoci tvár Gaspara zmizla hneď, ako im povedal správu, obaja dobre vedeli, že náčelníka hnev ešte neprešiel. Preto (aby ho zbytočne viac nedráždili) poslúchli daný rozkaz, aj keď vyšetrovať takúto bezvýznamnú krádež bolo vlastne úlohou Mestskej hliadky, čiže pod ich úroveň. V tomto prípade však poslúchli. Chronis bol aspoň rád, že sa nemusia baviť na tému senátor Hedgerow.

4/

Tanya sedela pred monitorom, ktorý sa pred ňou „zhmotnil“ do holografickej formy po tom, čo zadala verbálny príkaz minipočítaču, umiestnenému na pracovnom stole. Samotné úlohy počítačového programu teraz vykonávala púhymi „dotykmi“ na plochu holografickej obrazovky.

Kým program sa excelentne pohrával s problémom odstraňovania zbytočných súborov a zložiek, mala chvíľu čas na premýšľanie. Nešlo jej opäť do hlavy, prečo má Adan taký negatívny vzťah k jej šéfovi. Dnes ráno je Hedgerow potešil oznamom, že jej zvýši mesačný plat. Keď jej to povedal, usmieval sa a mal veselú náladu. Na jeho okrúhlej tvári nezaznamenala ani náznak vypočítavosti či chamtivosti; mala dokonca pochybnosti o tom, čo sa o ňom rozprávalo. Nechcelo sa jej veriť, že by bol namočený do akýchsi pochybných obchodov. Jednoducho verila tomu, že tou špinou sa ho niekto snaží zdiskreditovať.

Program počítača sa začal venovať inej úlohe a Tanya sa na chvíľu sústredila na to, čo robí. Pred jej očami vyskočil zoznam pripravených kampaní pre terajšie senátorské voľby, pričom Alfred Hedgerow bol na hlavnom zoname kandidátov ako prvý. Vtedy nemala pochýb, že ho bude voliť (Adanov názor ju pritom vôbec nebude zaujímať).

Vtom sa pri nej zjavil samotný senátor. Stál kúsok od nej a hľadel na ňu hlbokým pohľadom čiernych očí. Hoci mal nápadné vrásky priamo pod očnými viečkami, pripisovala to starostiam, súvisiacim s vedením senátu. V podstate si neuvedomovala, že jeho fyzické črty tváre sú ovplyvnené častým pitím nápoja extrée; najsilnejším alkoholom na Calliope. Tento silný nápoj, vyrobený z výťažkov rastliny, nazvanej burus, pôsobil v najhorších prípadoch ako droga. Možnosť, že by senátor holdoval alkoholu, si Tanya ani nedokázala pripustiť.

Cítila, ako ju prepaľuje očami.

„Stalo sa niečo?“ spýtala sa po chvíli, pričom sa usmievala. Hedgerow prehovoril hrubým hlasom.

„Nie, slečna Vanesse. Len pozorujem, ako Vám ide práca od ruky.“

„Ďakujem.“

Priam cítila, ako sa červená. Jej nadriadený mal síce štyridsaťpäť rokov, čiže bola od neho o dosť mladšia, ale vedela si predstaviť, že ako mladý muž vyzeral veľmi sympaticky. Vtom senátor zvážnel a keď prehovoril, jeho hlas znel prosebne.

„Chcel by som Vás požiadať o jednu láskavosť, slečna Vanesse. Zajtra večer organizujeme ten večierok, o ktorom ste isto počuli, a keďže som s Vašou prácou veľmi spokojný, chcel by som od Vás, aby ste tu ostali až do večera. Možno dlhšie. Prídu sem významní prominenti a pre mňa by bolo vážne cťou, keby ste sa zúčastnili večierku. Pochopiteľne, odmena Vás neminie...“

Zdalo sa, že toto nečakala. Zahľadela sa naňho úprimnými tmavohnedými očami a prešla si rukou po dlhých, medovosvetlých vlasoch. Hedgerow letmo zazrel lesk záušnice za jej ľavým uchom.

„Tak čo? Aká je Vaša odpoveď?“

Tanya vedela,že takúto poctu nemá hocikto, ale na druhej strane ju trápilo, ako to vysvetlí Adanovi. Akási zvláštna moc zo strany senátora však nad ňou napokon zvíťazila. Preto rezignovane oznámila: „Myslím, že by to išlo. Svojmu snúbencovi to nejako vysvetlím.“

„Tak to som rád.“

Keď odchádzal z jej kancelárie, v duchu uvažoval nad tým, ako sa dá s niektorými mladými ženami manipulovať. Iste, vravel si, tá mladá lasička Vanesse je pekná, ale zároveň hlúpa ako malé dieťa a naivná. To však vyhovuje jeho zámerom. Muži zo senátu sa na oslavách radi bavia a sladká mladá dáma nikdy nie je na zahodenie. Prvý, kto však okúsi jej krásne štíhle telo, bude on sám. Až potom ju „požičia“ ostatným.

Pri tejto predstave sa mu úplne zlepšila nálada.

5/

Dalo sa predpokladať, že Adan s tým nebude súhlasiť. Keď mu Tanya oznámila, že na druhý deň musí ostať v práci dlhšie, pretože pripravujú predvolebnú kampaň (o večernej akcii sa zatiaľ nezmienila), trocha sa nazlostil, hoci jeho hnev bol skôr sústredený na osobu Hedgerowa než na ňu samotnú.

„Drahá, si predsa tehotná!“ snažil sa o vysvetlenie, pričom zakrýval osobné dôvody. „Viem, že si šikovná a v práci vynikáš, ale predsa len – nemohol by zajtra niekto ostať dlhšie namiesto teba?“

Tanyu mrzelo, že hlúpym terčom ich rozhovorov bývala často jej práca (senátor Hedgerow), preto mu vrátila hlúpu prihrávku.

„Adan, nechcem sa s tebou hádať. Nemá to význam. Nie kvôli hlúpostiam. Pravdou však je, že často si práve ty kvôli práci dlhšie preč a ja ti to nevytýkam. A naviac, chcem, aby sme si urobili pekný večer. Súhlasíš?“

To bola – napriek všetkému – lákavá myšlienka. Adan sa zamyslel, prižmúril oči a položil jej tajomnú otázku: „Myslíš tým i to ostatné?“

Buchla ho kamarátsky po bruchu. „Vy chlapi! Na čo myslíš, hm?!“

„Veď vieš!“ odpovedal a pobozkal ju. Vrátila mu bozk a dodala: „Musíš mi však sľúbiť, že sa už dnes nebudeme baviť o mojej práci.“

„A ty mi musíš sľúbiť, že budeš dnes ku mne jemná...“

Potom sa obidvaja zasmiali.

Ich spoločný večer stál naozaj za to. Najskôr sedeli na terase ich domu a hľadeli na vzdialený horizont, kde sa pýšili do obrovskej výšky obrie mrakodrapy. Keď začala Optunia klesať za obzor, nebo nad Tunariou sa sfarbilo nefritovozeleným odtieňom a čoskoro sa v diaľke objavila malá, oranžovozelená guľa. Bol to tajomný mesiac Drom a práve o tom, ako asi vyzerá život na tomto mystickom a strašidelnom mieste, sa spolu rozprávali, pričom si takmer neuvedomili, ako rýchlo sa zotmelo.

V príjemnej nálade si napokon ľahli do postele. Netrvalo dlho a boli celkom nahí. Po hodinovej vášni si obaja uvedomili, že nedokážu žiť jeden bez druhého a Adan odprisahal, že nech by sa stalo čokoľvek, ochráni ju pred každým nebezpečenstvom.

Tanya bola v ten večer rada, že Adan dodržal slovo a vôbec nespomenul senátora Hedgerowa.

6/

Zdalo sa jej, že čím viac je Adan unavený, tým je k niektorým veciam ľahostajnejší. Kým večer sa takmer vôbec nezmienil o senátorovi Hedgerowi, ráno to bola opäť hlavná téma ich rozhovoru. Adan ju prosil, aby v práci neostávala dlhšie, pričom jej sľúbil, že sám príde načas. Tanya však nechcela sklamať ani senátora, hoci vo vzťahu k Adanovi to nebolo celkom spravodlivé. Verila však tomu, že za ochotný prístup k senátorovi sa vybojuje na vysokú úroveň, ktorá bude i výhodne platená. Netušila však, ako veľmi sa mýli.

Teraz bola vo svojej kancelárii a hoci si to nechcela priznať, mala trému. Začiatok oslavy bol stanovený na večer, ale veci spojené s ňou sa pripravovali už v priebehu dňa. Tanya nevedela presne, čo sa dnes bude od nej očakávať, ale ako čoskoro zistila, jej úlohou bude „obsluhovať“ hostí. Nedokázala si to celkom predstaviť, ale Hedgerow ju uistil, že sa nemá čoho obávať. Jedlo i pitie pre večierok pripravia miniroboty – všetko vlastne dokonale naaranžujú – ale je vhodné, aby prominentných hostí obsluhoval skutočný človek. Keďže ide najmä o pánsku spoločnosť, najvhodnejším „hostiteľom“ by bola žena. Tanye to celé pripadalo zvláštne, ale napokon súhlasila. Koniec-koncov, i toto bola súčasť jej práce.

Pred zotmením zostali prázdne všetky kancelárie jej kolegýň a spoločnosť jej robili miniroboty, pobehujúce hekticky z jedného miesta na druhé. Boli to jednoduché stroje, plniace jednoduché príkazy, a komunikácia s nimi bola na bode mrazu, takže kým pripravovali v malej miestnosti jedlo i pitie na večierok, Tanya sa nudila. V duchu uvažovala nad tým, ako „odpadky“, ktoré ostanú po oslave, skončia v molekulátore – štvorcovej kovovej nádrži, slúžiacej na „rozbíjanie“ smetí. Trocha jej to prišlo ľúto, hoci vedela, že s tým nič neurobí; „plytvanie“ si ako nežiadúci zlozvyk vzali ľudia so sebou ešte z Modrozelenej planéty.

Náhle ju prekvapil minirobot, ktorý podišiel priamo k nej – kvôli nízkemu vzrastu musela skloniť hlavu nižšie.

„Už-si-Vás-žia-da-jú,“ oznámil stroj metalickým hlasom. Tanya mlčky prikývla a vstala. Robot ju navigoval von z miestnosti.

To bolo po prvýkrát, čo bola Tanya prekvapená zo správania senátora Hedgerowa. Napriek tomu, že bol na oslave, kde bolo množstvo alkoholu, prekvapilo ju, že ho vidí opitého. Nezdalo sa, že má v sebe príliš veľa alkoholu – držal rovnováhu tela, rozprával celkom plynulo a pôsobil sebaisto – bol však červený v tvári a postrehla v jeho očiach akýsi chlípny pohľad. Naviac, z jeho úst vychádzali lascívne výrazy, s akými sa uňho ešte nikdy nestretla. Stál medzi viacerými mužmi (všetci boli elegantne oblečení) a smial sa na akomsi hlúpom vtipe, ktorý sám povedal. Veľkou reprezentačnou miestnosťou sa ozýval hurónsky smiech. Keď sa senátor konečne pozrel smerom k vstupnej časti, zbadal slečnu Vanesse. Usmial sa (odrazu sa jej ten úsmev nezdal milý) a nahlas prehovoril: „Dobrý večer, slečna Vanesse. Poďte medzi nás.“

Pocítila v sebe zvláštnu trému. Napriek tomu vykročila vpred. Minirobot šiel tesne za ňou.

Bolo to vyčerpávajúcejšie, než si dokázala priznať. Senátorovu spoločnosť tvorili vysoko postavení hostia z politických kruhov a Tanya im predovšetkým nalievala do misiek extrée. Výťažok z burusu mal v špeciálnych sklených miskách svetlooranžovú farbu, ale keď sa nápoj premiešal, zmenil sa na číru tekutinu. Aj keď Tanya podávala hosťom na striebornom podnose rôzne druhy jedál (všetko dokonale pripravené kuchynskými minirobotmi), muži dali prednosť alkoholu. Netrvalo dlho a už boli všetci opití a arogantní. Keď začali hovoriť oplzlé poznámky na jej adresu, požiadala svojho nadriadeného, či by mohla ísť na chvíľu do svojej kancelárie; senátor ju pred všetkými ospravedlnil a dovolil jej odísť.

Keď osamela, začala sa chvieť, hoci sama nevedela, prečo. Pri odchode z reprezentačnej miestnosti na ňu muži posmešne vykrikovali, aby sa čo najrýchlejšie vrátila späť. Dúfala však, že už sa tam vôbec nebude musieť vrátiť.

Náhle sa rozplakala. Večer, ktorý považovala za azda najkrajší vo svojom živote, nestál vôbec za to. Nedokázala pochopiť, ako ju mohli takto podviesť.

7/

Minirobot podišiel k nej.

„Má-te-tu-náv-šte-vu,“ povedal kovovým hlasom. Tanya si utrela oči, červené od sĺz, a obzrela sa. V miestnosti stál Hedgerow. Dvere za ním sa automaticky zatvorili.

Senátor podišiel k nej. Tanya sa podvedome postavila, pričom dúfala, že na jej tvári nebude vidieť stopy po plači. Hedgerow stál teraz tesne pred ňou a keďže bol mohutný a ona nižšej postavy, musel trocha skloniť hlavu, aby jej videl do očí.

„Tuším Vás ten večierok unavil,“ povedal bezfarebným hlasom. „Nič si z toho nerobte. V podstate o nič nejde.“

Cítila z neho silnú arómu extrée. Mlčky hľadela na jeho oči – boli akoby sklené. Tanya však mala pocit, že senátor ‘niečo’ chce. Výraz jeho tváre pripomínal predátora. Náhle k nej načiahol ruku. Intenzívne sa posunula dozadu. Senátor jej začal tykať.

„Mňa sa nemusíš báť. Ja ti neublížim.“

Tanyu jeho slová šokovali. Skôr než pokračoval vo svojej hre, otočil sa na troch minirobotov, ktorí chystali ďalej od nich nejaké veci.

„Nechajte nás osamote,“ povedal im s dávkou vážnosti. Stroje, naprogramované na frekvenciu jeho hlasu, začali vychádzať z kancelárie. Hedgerow ešte na ich adresu dodal: „Keď budem potrebovať, zavolám vás.“ Zvláštne ticho okolo Tanye pôsobilo desivo. Nepáčilo sa jej, že je tu so senátorom sama. Nie s ‘týmto’ senátorom. Toto bol muž, ktorého nepoznala: s despotickým pohľadom. Vtom sa dotkol jej tváre. Tanya začala zhlboka dýchať. Hedgerow prehovoril.

„Neboj sa, lasička... Ja ti neublížim.“

Jeho ruka bola stále drzejšia. Odhŕňal jej vlasy z tváre, prstami jej behal i po ušiach a v duchu obdivoval striebornú záušnicu. Potom sa zameral na jej pery. Prsty mu kopírovali jej tvár a Hedgerow, posilnený extrée, dostal obrovskú chuť ukojiť svoju vášeň.

„Si nádherná,“ dostal zo seba a tentokrát ju pobozkal. Zavial ju silný pach alkoholu. Chcela niečo povedať, ale senátor pritlačil svoje pery k jej. Z jeho úst vychádzal nechutný šepot, sprevádzaný striedavo bozkami.

„Chcem... ťa! Buď... moja! Nebude... to... bolieť...“

V okamihu, keď sa pokúsil strhnúť z nej blúzku, vedela, že najkrajšie sny sa rozbili ako dom z kariet. Dostala strach a v pude sebazáchovy sa pokúsila o krik. Hedgerow sa nazlostil, pričom jej pravou rukou silno zakryl ústa.

„Tak toto nie, ty šľapka! Toto sme si nedohodli!“

Potom sa pokúsil zhodiť z nej oblečenie, lenže Tanya ho začala udierať rukami priamo do tváre. Senátor jej na chvíľu pustil ústa, aby sa inštinktívne kryl, ale vzápätí jej jednou rukou bránil v pohybe a druhou opäť zakrýval ústa. I napriek tomu sa jej však podarilo uvoľniť z pevného zovretia a využiť nepatrný okamih na to, aby mu dala facku. Ten úder nebol silný, ale senátor, neočakávajúc’ od nej takú reakciu, sa na okamih zarazil a pustil ju. Potom zažmúril od hnevu oči a facku jej vrátil.

Tanya tento úder nečakala. Od muža, silnejšieho než ona sama, to bol prekvapivý úder, po ktorom nasledoval pád. Hedgerow to možno ani nečakal; Tanya stratila rovnováhu a začala nezadržateľne padať dozadu. Pri svojej rýchlosti sa však nemohla vyhnúť kovovému stolíku, ktorý jej stál v ceste, pričom zhodila podnos s jedlom i pitím. Z podlahy sa však už nepostavila – zostala ležať pri stolíku so zvláštne naklonenou hlavou. Senátor si s hrôzou uvedomil, že je mŕtva – podľa polohy hlavy mala zlomený väz.

Hedgerow sa radšej ničoho nedotýkal, hoci jeho odtlačky boli na jej tvári. Vedel, že to musí ohlásiť Prvej Pomoci a polícii, pričom mal vopred pripravenú verziu toho, čo sa stalo: slečna Vanesse nešťastnou náhodou spadla práve v okamihu, keď vošiel do miestnosti. Chcel ju v poslednej chvíli zachytiť, ale už sa mu to nepodarilo – bola od neho príliš ďaleko. S touto myšlienkou sa obrátil smerom ku dverám a vzápätí zostal prekvapene stáť – od prahu ho chladnými očami pozoroval jeden minirobot. To bol šok. Neočakával, že sa v jeho pláne objaví náhodný svedok (v duchu uvažoval, prečo stroj neposlúchol príkaz a nečakal na zavolanie). Senátor, znechutený tým, ako nešťastne to celé dopadlo, položil letargickému stroju opatrne otázku: „Čo si videl?“

Minirobot, nižší od neho, zdvihol na mikromotoroch hlavu.

„Ud-rel-ste-že-nu, pa-ne.“

Hedgerow sa zhlboka nadýchol. Takejto odpovede sa najviac obával. Vedel, že stroj videl to, čo nemal; bolo preto potrebné upraviť jeho program tak, aby to vyhovovalo senátorovej výpovedi.

„Zostaň na mieste!“ povedal napokon minirobotovi a vykročil smerom k nemu, aby ho vypol a následne upravil dáta na jeho pracovnej pamäti. Až potom bude môcť zavolať Prvú Pomoc a políciu.

8/

Adana Sivolla na tú správu upozornil chronobil. Volali mu z kancelárie senátora, pričom ho požiadali, aby k nim čo najskôr prišiel. To, čo mu však povedal robotický hlas do chronobilu, bola lož: Adan teda uháňal do senátu v domnienke, že Tanya sa zranila. To, že je mŕtva, netušil.

Hedgerow musel upraviť verziu svojej výpovede, aby vyplnil medzeru v čase, keď modifikoval program minirobota, ktorý by ho mohol usvedčiť zo zločinu. Hoci bol senátorom a v určitých kruhoch mal veľký vplyv, rozhodol sa byť nápomocný pri vyšetrovaní. Podarilo sa mu upraviť program v robotickej pamäti tak, že na zázname bude vidieť len slečnu Vanesse po jej „nešťastnom“ páde. Všetky potrebné záznamy budú, samozrejme, pre vyšetrovanie k dispozícii. Dúfal, že takýmto spôsobom si bude dokonale kryť vlastný chrbát.

Keď Adan dorazil na miesto, kancelária už bola zabezpečená vyšetrovacím tímom. Bola hlboká noc, ale to nebral do úvahy. Ignoroval i hnev jeho staršieho kolegu Alistaira Chronisa, ktorého nemilosrdne zobudil so žiadosťou o pomoc. Na Sivolla však čakalo najhoršie prekvapenie jeho života: Muž, oblečený v dlhom čiernom odeve, bol koroner, ktorý potreboval identifikovať jej mŕtvolu (jednalo sa len o formálne potvrdenie). Adan zostal bledý ako stena.

„Bolo mi predsa oznámené, že ... Tanya je len zranená,“ povedal trasľavým hlasom. Koroner – vysoký muž bez vlasov na hlave – prehovoril profesionálne chladným hlasom.

„Žiaľ, pri páde si zlomila väz. Potrebujeme Vás pri identifikácii, aj keď niet pochýb o tom, že sa jedná o Vašu snúbenicu.“

Napokon však vošiel do miestnosti, aby potvrdil, že sa skutočne jedná o Tanyu.

Senátorovi ani nepozrel do tváre, hoci ten sa mu pokúšal vyjadriť úprimnú sústrasť. Keď potichu pošepol Alistairovi Chronisovi o svojom podozrení, že smrť Tanye má na svedomí práve senátor, takmer mu vynadal. Adan sa preto rozhodol, že nebude nikomu úplne dôverovať a svoje obvinenia si nechá radšej pre seba. Nejaký zvláštny pocit v mysli mu však napovedal, že smrť Tanye má na svedomí práve tento muž. Bol o tom stopercentne presvedčený.

Vyšetrovanie pokračovalo na policajnom oddelení v Tunaria Centre. Prípadu sa ujal náčelník Gaspar v spolupráci s Alistairom Chronisom. Alistair vedel, aký je názor Adana na senátora Hedgerowa; kvôli možnej konfrontácii týchto dvoch mužov posielal Sivolla domov.

„Myslíš, že by som to doma vydržal sám?“ spýtal sa nahnevane. Vzápätí vyhlásil: „Zostanem tu a zúčastním sa vyšetrovania.“

V tom čase nebol v kancelárii náčelník, ktorý by s Adanom za žiadnu cenu nevyjednával. Chronis bol však muž jemnejšej povahy a s Adanom boli viac než kolegovia: bolo medzi nimi určité kamarátstvo. Preto súhlasil s Adanovou námietkou, ale požiadal ho striktne o jednu vec.

„Dobre, môžeš tu ostať, ale do vyšetrovania zasahovať nebudeš. Si z toho vonku, jasné?“

To sa Adanovi nepáčilo.

„Ako môžem byť z toho vonku, keď sa jedná o moju priateľku?!“

Alistair sa pokúsil uviesť veci na správnu mieru.

„Vieš, ako to myslím, Adan. Otázky budem klásť výlučne ja! Ty budeš len sedieť a bez ohľadu na to, aké podozrenia budú v tebe klíčiť, necháš si všetko pre seba a nijako neovplyvníš vyšetrovanie. Ak áno, vieš, že budem nútený poslať ťa domov. Myslím príkazom!“

Na to Sivoll reagoval mlčaním. Vedel, že jeho kolega má pravdu: Jedna vec bolo osobné obvinenie bez priamych dôkazov, druhá vec riadne vyšetrovanie. Aby zmiernil napätie, ktoré sa dalo krájať, ospravedlňujúco povedal: „Prepáč, máš pravdu. Budem mlčať ako hrob, ale sľúb mi, že budem mať k dispozícii záznam nahrávky minirobota, ktorý bol svedkom tej udalosti. Vieš, že mám na to právo...“

V tomto nevidel Alistair žiaden problém.

„V poriadku. Keď vypočujeme senátora Hedgerowa, môžeme preskúmať ten záznam. Súhlasíš?“

Adan mlčky prikývol.

Potom obaja prešli do vedľajšej miestnosti, kde už na nich netrpezlivo čakal senátor.

9/

Sivoll dodržal slovo. Počas celého výsluchu, trvajúceho necelú hodinu, neprejavil jedinú pripomienku, hoci chcel viackrát zasiahnuť. Otázky kládol Chronis a to, čo sa dozvedeli, nedávalo Adanovi zmysel. I napriek tomu, sediac’ v rohu miestnosti, mlčky počúval senátorovu výpoveď.

„Takže Vy tvrdíte,“ vyzvedal Alistair (záznam z výpovede sa nachádzal v pracovnej pamäti jedného minirobota), „že ste vošli do kancelárie slečny Vanesse po tom, čo ste ju dali zavolať robotom a ona napriek tomu nereagovala na Vašu žiadosť. Potom – podľa Vášho tvrdenia – ste ju našli ležať na dlážke. Podľa Vašich slov bola mŕtva, ale i tak ste zavolali Prvú Pomoc a políciu. Naviac ste nám dovolili použiť záznam jedného z Vašich robotov, ktorý bol svedkom tejto nehody.“

Hedgerow len poznamenal: „Áno.“

Keď ho po necelej hodine prepustili späť do senátu, bolo krátko po druhej hodine ráno. Bol najvyšší čas ísť spať a Alistair sa už nevedel dočkať. S Adanom to však bolo iné: Nechcel odísť do prázdneho bytu.

„Musíš sa predsa niekde vyspať!“ namietal Chronis. Sivoll sa nedal odradiť.

„Vyspím sa u mňa v kancelárii.“

Alistair hľadel naňho unavenými očami.

„Ako chceš. Ale mal by si si odpočinúť.“

Adan prikývol. Potom požiadal Alistaira o jednu láskavosť.

„Potreboval by som voľno. Dva, možno tri dni. Bolo by to možné?“

Chronis k nemu pocítil nečakanú ľútosť. Potľapkal ho kamarátsky po pleci a napriek únave sa pokúsil o úsmev.

„Samozrejme, Adan, že je to možné! Môžeš si vziať toľko voľna, koľko potrebuješ. Viem, že nechceš ísť domov, pretože každá maličkosť ti ju bude pripomínať, ale časom sa s tým budeš musieť zmieriť. Vieš, Adan, život ide ďalej...“

Sivollovi sa tlačili slzy do očí. Náhle zistil, že chce byť sám – potreboval si zrovnať v hlave smutné myšlienky. Bál sa samoty – bál sa šialenstva zo samoty, ale napriek tomu túžil byť sám. Zdalo sa, že Alistair s ním sympatizuje, pretože videl, aký je smutný. Položil mu preto logickú otázku: „Mám ťa radšej nechať osamote?“

Adan prikývol. Alistair chápavo vyšiel z miestnosti a nechal svojho mladšieho kolegu samého so svojím žiaľom. Adan prešiel do svojej kancelárie a sadol si na pohodlný gauč v rohu miestnosti. Na chvíľu zatvoril oči a začali sa mu zdať príšerné predstavy. Videl Tanyu na vlastné oči umierať; keď sa však pokúsil otvoriť viečka, aby zahnal zlý sen, únava nad ním zvíťazila a prinútila ho ponoriť sa do hlbokého spánku. Príliš unavený ignoroval i to, že zaspáva v svetlosivej policajnej uniforme, v ktorej dnes pracoval celý deň. To bola vec, na ktorej mu nezáležalo. V danú chvíľu mu nezáležalo už na ničom.

10/

Vstal príliš skoro a pri pohľade na svoj chronobil zistil, že spal necelé štyri hodiny. Napriek únave však už nebol odhodlaný spať. Vedel, že ho čaká práca.

Navzdory hlúpemu pocitu išiel na chvíľu domov, aby sa osprchoval a preobliekol do iných šiat. Bál sa tej prázdnoty, na ktorú natrafí v opustenom byte; bál sa väčšmi, než by si to bol priznal. Ešte stále nedokázal poriadne uveriť tomu, že jeho milovaná Tanya je mŕtva. Čím si to vlastne zaslúžila? Jej nečakanú smrť považoval za obrovskú nespravodlivosť.

Prázdnota v byte bola ako otvorená krvácajúca rana. Ozvena bolesti mu kričala v mysli, ale cez to všetko vliezol nasilu pod sprchu.

Keď vyliezol o pätnásť minút von z príjemne chladivého kúpeľa, na chvíľu sa cítil pokojnejšie. Obliekol si pohodlné dlhé tričko svetlej farby a dlhé svetlomodré nohavice. Jeho odev obsahoval špeciálny gelový pás, pomáhajúci chladiť telo v horúcom počasí. Takéto oblečenie používali ľudia na Calliope v období teplého termu často, aj keď Stredná Pangea bola v podstate miernym pásmom.

Adan ostal chvíľu stáť uprostred veľkej obývacej izby. Do prázdnoty sa vryl bzučivý zvuk mnirobota Stanleyho, siahajúceho výškou po kolená. Mikrorobotický stroj prechádzal z jednej miestnosti do druhej a upratoval každú nečistotu, na ktorú natrafil. Adan premýšľal o tom, že Stanleyho dočasne vypne, ale napokon to zavrhol. Bolo príjemnejšie počuť v prázdnom byte aspoň „neživý“ zvuk, než žiaden. I napriek tomu si s nechuťou uvedomil, že mu to Tanyu späť nevráti.

Táto krutosť mu opäť zhoršila náladu. Nechal Stanleyho chodiť po byte a vyšiel na terasu. Obloha na vzdialenom horizonte bola sfarbená do ametystova a odvážne lúče Optunie vytvárali na oblohe zvláštne zelené odtiene. Adan sledoval, ako pomedzi vysoké mrakodrapy jazdia aerolode, zabezpečujúce vzdušnú premávku rozľahlej Tunarie. To mu pripomenulo, že ho čaká práca. Vrátil sa späť do domu a vošiel do kuchyne, aby si vzal kandizátor – cukrík proti bolesti hlavy. Vďaka nemu sa mu dostane do tela primerané množstvo kofeínu a ibuprofenu, takže by mohol vydržať dlho bez bolesti hlavy a únavy. Potom zanechal byt v nemej prázdnote (rušenej občasným pohybom Stanleyho) a keď sa ocitol na ulici pred svojím elektromobilom, ťukol ukazovákom po chronobile na ľavej ruke. Ozval sa tenký robotický hlas. Adan odpovedal: „Spoj ma s technikom Reydom Midasom.“

Na malom holografickom štvorci, tesne nad chronobilom, začal mikroserver vyhľadávať telefónne číslo. Onedlho sa na štvorci zjavila tvár usmiateho mladého muža.

„Zdravíčko, Adan! Ako ti pomôžem?“

Sivoll sa pokúsil o slabý úsmev. Nasadajúc’ do elektromobilu, odpovedal Midasovi. „Potreboval by som vedieť podrobnosti ohľadom záznamu toho senátorovho minirobota.“

Reyd žmurkol očami. „Myslel som si to.“

Adan zatiaľ zadal pravou rukou súradnice do panela elektromobilu. Zároveň zapol autopilota, aby mohol telefonovať, pretože používať chronobil počas manuálnej jazdy bolo zakázané. Midas sa znova ozval.

„Je tu niečo, čo by som ti rád ukázal, Adan. Myslím, že by ťa to mohlo zaujímať. Si ochotný nájsť si pre mňa čas?“

Reydov humor liezol niekedy Adanovi na nervy, ale jeho rady a pomoc boli neoceniteľné. Kým jeho vozidlo smerovalo do Robotic Laboratories v Tunaria Centre, Adan pokojne odpovedal svojmu externému kolegovi.

„Práve som na ceste k tebe. Dúfam, že to, čo mi ukážeš, má pre mňa cenu.“

„No, myslím, že áno. Ale podrobnosti sa dozvieš až na mieste.“

„Rozumiem,“ odpovedal Sivoll. Keď spolu prerušili spojenie, zahľadel sa pred seba na preplnené tunarijské ulice. Autopilot viedol elektromobil do robotických laboratórií a keď vozidlo zastavilo na križovatke pred semaforom, Adan radšej sklonil hlavu, aby nevidel tvár senátora Hedgerowa na holografickej kampani, ktorá sa pred ním objavila v rámci reklamy. Dúfal, že sa čo najrýchlejšie dostane k Reydovi Midasovi. Z tých predvolebných kampaní bol dosť znechutený.

11/

Robotic Laboratories sa nachádzali v hlbokom podzemí Tunaria Centre a vstupnou bránou do tohto kybernetického sveta boli prísne bezpečnostné predpisy a kontroly. Adan Sivoll mal – ako policajný dôstojník – rôzne právomoci, a „sietnicová karta“ bola jednou z výhod, ktoré ho oprávňovali vstúpiť do rôznych suboddelení hlavného veliteľstva Tunaria Centre. Princíp sietnicovej karty bol jednoduchý: počítačový skener „prečítal“ údaje z oka dotyčnej osoby a na základe toho sa bezpečnostné dvere buď otvorili, ale ostali zatvorené. Tento princíp bol v podstate rovnako účinný ako daktyloskopia a používal sa všade, kde bolo treba zvýšiť bezpečnosť či ochranu.

Keď sa Adan dostal do hĺbky stopäťdesiatich stôp pod povrch tunarijského centra, horizontálny eskalátor ho doviezol až k hermeticky uzavretým dverám, kde naňho čakal jeden z mnohých očných skenerov. Tento bol posledný – za dverami sa už nachádzala laboratórna pracovňa Reyda Midasa.

Reyd mal dvadsaťpäť rokov, ale za sebou už mal profesionálne obdobie počítačového a kybernetického odboru. Policajné oddelenie v Tunarii si ho ponechalo vo svojich laboratóriách ako skúseného zamestnanca, ktorého rady boli neoceniteľné.

Keď Adan vstúpil do obrovskej podzemnej miestnosti, osvetlenej špeciálnymi žiarovkami s neviditeľnými nanovláknami, Midas už o ňom vedel; automatické robotické zariadenie mu „avízovalo“ návštevu. V príjemnom osvetlení sa chudé telo technika Midasa, oblečeného v bielom pracovnom plášti, zdalo byť komickejšie, než aký v skutočnosti bol. Vysokému štíhlemu telu dominovala nápadne veľká hranatá hlava, s kávovohnedými kučeravými vlasmi. Husto pehavej tvári a drobným svetlým očiam robili spoločnosť stereosklá, čo boli vlastne špeciálne okuliare, „lietajúce“ pred očami zrakovopostihnutého človeka. Tieto sklá sa vždy prispôsobovali pohybu hlavy svojho majiteľa.

„Nájdi si niekde v tom neporiadku miesto,“ povedal nečakane Reyd, pričom sa na Adana takmer ani nepozrel. V ruke držal akýsi žiariaci drôt, ktorým spájal iné zariadenie na veľkom kovovom stole. Sivoll našiel na podlahe akúsi veľkú krabicu, na ktorú sa usadil. Mal pocit, že kým sa Reyd otočil priamo k nemu, ubehlo päť minút.

„Prepáč, ale musel som dať dohromady jedno zariadenie,“ ospravedlňoval sa Midas. Adan prikývol hlavou na znak súhlasu. Netrvalo dlho a Reyd sedel oproti nemu na ďalšej kovovej krabici. Vizitka, pripnutá na ľavej strane jeho plášťa vo výške pŕs, svietila na červeno. Reyd párkrát niečo naťukal do chronobilu na ľavej ruke a vzápätí sa na malom holografickom štvorci objavila akási scéna.

„Tu je záznam tej nešťastnej udalosti,“ povedal Reyd. „Časť z neho som si nahral i do chronobilu. Všimni si jednu vec.“

Adan sa poriadne zahľadel na drobný výjav, ktorý pri dobrej vôli pripomínal animovaný film. Na holografii bolo vidieť kanceláriu, v ktorej sa pohybovala akási ženská postava. Keď sa Adan lepšie prizrel, spoznal v nej Tanyu. Vyzeralo to, akoby sa pokúšala kráčať z jedného miesta na druhé, keď vtom nečakane zakopla o nohu stola (aspoň sa to tak javilo), a zostala ležať nehybne na dlážke. Všade okolo nej bolo rozliate pitie a vysypané jedlo, pretože pri páde sa zachytila strieborného podnosu a stiahla ho so sebou. Niekoľko sekúnd po jej páde sa v miestnosti objavila silueta muža; pri lepšom skúmaní Adan zistil, že sa jedná o senátora Hedgerowa, ktorý pôsobil dojmom, akoby práve odniekiaľ prišiel. Jeho kroky smerovali k nehybnému telu na dlážke, ale Adanovi sa zdalo, že hľadí na dva rozličné záznamy: pád Tanye a príchod senátora.

„Nezdá sa ti na tom niečo zvláštne?“ spýtal sa ho Reyd. Sivoll odpovedal s prižmúrenými očami.

„Mám pocit, že ide o dve sekvencie v čase, aj keď to nemožno povedať s istotou. Dá sa ten obraz ešte priblížiť?“

Midas pokýval záporne hlavou. „Žiaľ, to je maximum. Ale s tou časovou súslednosťou máš pravdu. Najskôr som si hovoril, že je to len zdanie; že sa to naozaj stalo tak, ako ukazuje záznam. Jedna vec ma ale presvedčila o opaku.“

Adan spozornel. Reyd nečakane vypol záznam v chronobile a vzápätí vytiahol z vrecka plášťa malý notebook, pripomínajúci televízny diaľkový ovládač s displejom.

„Vieš, čo je to LABEM?“ spýtal sa so záujmom. Keď Adan pokýval záporne hlavou, Reyd sa pokúsil o vysvetlenie.

„Ani sa ti nečudujem. Nič v zlom, Adan, ale si laik, takže o LABEMe si nemusel nikdy počuť. Je to interná pracovná pamäť každého robota, akého vyrobila ľudská ruka. Myslím tým ‘skutočnú’ pamäť. Vieš, Adan – som ochotný ti pomôcť, ale musíš mi sľúbiť, že technické záležitosti, o ktorých ti poviem, si necháš pre seba ako tajomstvo.“

Sivoll spozornel ešte viac. Midas pokračoval vážnym hlasom.

„Viem, Adan, že sa ti dá dôverovať, lenže to, čo sa dozvieš, ťa natoľko rozruší, že určité veci v tvojom živote budeš chcieť radikálne vyriešiť. Totiž... LABEM je takou dôležitou súčasťou robotických zariadení a strojov, že o jeho existencii vedia len tí, ktorí sú schopní udržať jazyk za zubami. LABEM je zariadenie veľkosti ľudského nechtu, inštalované spravidla do trupu samotných robotov. Je pritom umiestnené tak hlboko, že len skúsený technik vie, kde ho nájsť. Zdá sa, že senátor Hedgerow vedel len o ‘hlavnej’ pracovnej pamäti minirobota, slúžiacej vlastne ako jeho mozog. O tejto základnej pamäti vie snáď i každý laik a šikovnejší človek dokáže v nej modifikovať posledné záznamy, ktoré sa tam nahrali. Skutočný záznam sa však i napriek modifikácii nevymaže – práve naopak! ‘Skutočné’ záznamy sa totiž nenahrávajú len na hlavnú pracovnú pamäť, ale i na LABEM. A práve to Hedgerow nevedel...“

Sivoll bolo z jeho slov trocha popletený, ale hlavný zmysel toho, čo mu chcel povedať, pochopil. Midas bol náhle ešte vážnejší. Keď jediným dotykom ruky spustil notebook, Adan cítil, ako ho ovláda hrôza. To, čo sa pred ním objavilo na holografii, mu vyrážalo dych. Na skutočnom zázname, ktorý Midas skopíroval z LABEMu do svojho počítača, bolo vidieť senátora Hedgerowa, ako sa približuje smerom k Tanyi. Záznam bol síce len vizuálny, nie zvukový, ale i tak bolo zrejmé, že sa pred ním snažila ustúpiť. Vzápätí bolo vidieť jeho ruky – dotýkal sa jej po tvári i po vlasoch. Vtom ju pobozkal. Nasledoval pokus strhnúť z nej šaty. Potom slabá obrana z jej strany. Napokon prešla z obrany na útok a dala mu facku. Jej slabý úder bol vrátený späť. Adan s nechuťou a hrôzou sledoval výjav, na ktorom senátor Hedgerow udrel jeho milovanú Tanyu a tá zostala napokon ležať nehybne na dlážke.

V miestnosti ostalo chvíľu ticho. Adan potreboval nejako stráviť to, čo videl. Záznam z LABEM pamäte bol usvedčujúcim dôkazom – tým si bol istý, ale obával sa, že usvedčiť Hedgerowa z ublíženia na zdraví s následkom smrti nebude až také jednoduché. Reyd, ktorý medzičasom zbalil notebook do vrecka plášťa, sa zahľadel na Adana a v duchu ho ľutoval. Vedel, že tento záznam ho prekvapí, ale považoval za dôležité informovať ho. Keďže Adan len mlčky sedel a hľadel kamsi do neznáma (čomu sa ani nečudoval), rozhodol sa Reyd prehovoriť ako prvý.

„Predpokladám, že to nenecháš len tak.“

Adan naňho pozrel smutnými očami.

„To máš pravdu. Záznam, ktorý si mi ukázal, je dôležitým dôkazom, ktorý by mohol tomu hnusnému senátorovi poriadne znepríjemniť život. Najhoršie na tom je, že viac ako hnev pociťujem smútok. Možno by som mal vtrhnúť do senátu a rozstrieľať Hedgerowi hlavu buzzerom. Možno by som mal potom buzzer namieriť proti sebe, ale napriek všetkému sa snažím uvažovať triezvo. Naviac, musím sa stretnúť s Tanyinimi a mojimi rodičmi. Čaká nás pohreb a záležitosti spojené s ním. Vieš, ako sa teraz cítim?“

Midas nič nehovoril. Sivoll pokračoval a okolo očí sa mu objavila červeň – dôkaz toho, že naňho doľahol ešte väčší smútok.

„Cítim sa ako prázdny Vesmír bez hviezd a planét. Mám v srdci obrovskú dieru, cez ktorú uniká von moje šťastie.“

Reyd sa ho snažil upokojiť.

„Ak budeš čokoľvek potrebovať – naozaj hocičo – budem stáť po tvojom boku. Senátorovi Hedgerowi treba konečne naklásť polená pod nohy. Som za to, aby si vzal spravodlivosť do svojich rúk.“

„Presne to chcem!“ vyhlásil rezolútne Adan. „Keby to záležalo odo mňa, poslal by som ho na mesiac Drom, kde by pykal za to, čo vykonal!“

Bolo to odvážne tvrdenie; Midas predpokladal, že z Adanových úst vyšla skôr zlosť než zdravý úsudok, ale i tak by sa neodvážil povedať, že by niekoho poslal na Drom. Bolo mu však Adana ľúto a snažil sa mu dať najavo svoj súhlas. Sivoll bol zas rád, že mu Reyd poskytol svoje neoceniteľné rady.

12/

Nasledujúce dni boli pre Adana deprimujúce a frustrujúce. Musel sa stretnúť so svojimi a Tanyinimi rodičmi a dohodnúť podrobnosti ohľadom jej pohrebu. Adanovi rodičia bývali na západnom predmestí Tunarie, kým jej na východnom. Krutú skutočnosť o jej smrti im však oznámil Alistair Chronis, čím ušetril Sivollovi aspoň časť starostí. Ako rýchlosťou svetla sa táto správa šírila i po celej planéte Calliope, pričom „enkvirá“ (tlač v holografickej podobe) si kládli v podstate zhodnú otázku: Nejedná sa o nejaký škandál za senátorovými dverami kancelárie?

Adan by bol najradšej vykríkol z plných pľúc pravdu, ktorú poznal; musel byť však zdržanlivý, pokiaľ chcel na Calliope dosiahnuť aspoň čiastočnú spravodlivosť.

S rodičmi sa Adan stretol na mieste, ktoré úplne vyhovovalo situácii: v Nemom Háji. Tento veľmi rozľahlý park sa nachádzal na južnej strane Tunarie a napriek množstvu ľudí, ktorí ho pravidelne navštevovali, bol miestom takmer s božským pokojom. V celom parku sa nachádzali dlhé rovné aleje, lemované vysokými stromami s mohutnými korunami a hrubými kmeňmi (mnohé z nich boli „skrížené“ s pôvodnými druhmi niektorých stromov z Modrozelenej planéty, takže vytvárali vskutku nové, jedinečné druhy). Adan prechádzal jednotlivými uličkami parku a v príjemnom tieni burusov, pigmejských líp, modrých topoľov, čiernych borovíc a iných drevín sa rozprával so svojimi a Tanyinimi rodičmi práve o jej smrti. Aj keď informácie, získané od Reyda Midasa, ho nútili k absolútnej mlčanlivosti, nedokázal si pomôcť a zdôveril sa im o zázname z LABEM pamäte. Mal však stopercentnú istotu, že jeho rodičia – Adan senior a Brigitte – a Tanyini rodičia – Helix a Clodia – ho v tomto smere nikdy nezradia a skutočnú pravdu udržia v tajnosti. Adan sa naviac zaprisahal, že navštívi prokurátora Sammicka Thallusa – známeho tým, že bol „najmenej predpojatým“ prokurátorom na Calliope. Sľúbil im, že dohliadne na to, aby sa Tanyina smrť riadne prešetrila a urobí všetko preto, aby dostal senátora Hedgerowa za mreže.

Keď stáli všetci piati pri veľkej lúke a pozorovali jednorohé jelene wapiti, spokojne spásajúce čerstvú trávu, mlčaním vyjadrovali a prehlbovali svoj smútok, akoby sa v Nemom Háji obávali zbytočných slov.

Po päťhodinovom stretnutí sa Adan vracal späť do mesta ako iný človek: stretnutie s rodičmi v ňom – napriek závažnosti situácie – zanechalo lepšiu náladu. Naviac bol prekvapený, že Tanyinu smrť brali veľmi statočne.

V jednom z tých unavujúcich dní navštívil i prokurátora Thallusa. Sammick Thallus bol päťdesiattriročný muž a v právnickom svete jeho meno znamenalo nestrannosť a objektivitu. Ako prokurátor mal moc fungujúceho mechanizmu – dokázal pohnúť i tie najhrdzavejšie skrutky súdnych sporov a riadiť tak veci tým správnym smerom. Adan veril, že tento muž s aristokratickým priezviskom nebude mať strach otvoriť prípad, týkajúci sa silného oponenta.

Návštevu si dohodli cez chronobil, ale Adan musel riskovať: Sammick Thallus sa nechal pozvať do jednej z najluxusnejších reštaurácií v Tunarii, kde vyšiel obed v priemere na tridsať bonov. Adan však musel podstúpiť i toto riziko. Sedeli na obrovskej terase, s výhľadom na jazero Callia. Na hladine spali celé kŕdle hnedých labutí a z brehov sa do vody plazili dlhé listy vodných ruží. Adana tá pokojná atmosféra takmer uspala; musel sa však sústrediť na dôležité stretnutie. Prokurátor, sediaci oproti nemu pri veľkom stole, mal na sebe bezchybné sako s gelovým pásom, a k jeho bridlicovosivej farbe dokonale ladili sivomodré nohavice a luxusné čierne topánky. Krátke vlasy mal dokonale uhladené a na pokojnej, i keď vekom poznačenej tvári, sa mu usadil príjemný úsmev. Adan vsadil najvyššiu kartu na jedlo: prokurátor mal výborný vkus a reštaurácia Kallianský Kvet bola preslávená skvelými kuchármi.

Sivoll sám seba prekvapil, keď si objednal žraločí steak „á la Callia“ (jedna porcia len za 28 bonov!). Dúfal, že svojho hosťa prekvapí, keď si dá na pitie Rosette du Neuchamps – jedno z najlepších calliopských červených vín. Thallus však prekvapil jeho: objednal si tri chody jedál a celé to dovŕšil kvalitným pangejským koňakom. Keď si Adan predstavil sumu, ktorú bude musieť zaplatiť za tento obed, takmer ho prešla chuť do jedla. Vkladal však do toho všetky svoje nádeje.

„Tvrdíte, že máte dôkaz, ktorý svedčí v neprospech senátora Hedgerowa,“ povedal prokurátor, pričom si odhryzol z kúska chobotnice. Sivoll odpovedal.

„Áno, ale podrobnosti Vám môžem prezradiť až vtedy, keď mi zaručíte, že sa tomu prípadu budete naplno venovať.“

Sammick si hlasno odkašľal a napil sa koňaku. Potom prehovoril.

„Pán Sivoll, všetka česť, ale nezabúdajte, že ak od človeka, ako som ja, očakávate pomoc, musíte mi dôverovať, či sa Vám to páči, alebo nie.“

Adan s tým i počítal; potreboval však nazrieť hlbšie do duše tohto človeka.

„V prvom rade chcem zistiť, či sa Vám naozaj dá dôverovať,“ poznamenal Adan a odpil si z vína.

„Musíte to jednoducho risknúť.“

Bolo to zvláštne, ale takáto odpoveď sa Adanovi páčila. Všetko mal vopred premyslené a najmä dohovorené s Reydom Midasom, bez ktorého súhlasu nechcel šíriť ďalej tajné informácie. Spoločne sa dohodli, že pokiaľ to bude možné, eliminuje pojem LABEM zo svojho slovníka, ale bude tvrdiť, že má dôležitý usvedčujúci dôkaz v neprospech senátora Hedgerowa. Sammickovi Thallusovi povedal len náznak pravdy: „Mám jednoducho dôkaz, ktorý by obstál i pred súdom.“

Prokurátor sa zasmial a napichol si na vidličku veľký kus zeleného šalátu.

„Stále sa opakujete, pán Sivoll. Musím Vás však upozorniť, že cesta, po ktorej ste vykročili, je strastiplná a nebezpečná. Položím Vám teraz jednu otázku: Máte dôkaz priamo z LABEM pamäte?“

Tak to bol šok. Takúto konkrétnu otázku Adan vôbec neočakával. Len sa nemo pozrel na Thallusa a cítil sa ako malý chlapec, ktorému dali nečakanú úlohu.

„Zdá sa, že som Vás prekvapil,“ povedal Sammick úplne pokojným hlasom. „Pán Sivoll, nebuďte taký konsternovaný, lebo si ešte pomyslím, že sa ma bojíte. K otázke ohľadom LABEM pamäte som dospel na základe toho, čo ste mi povedali. Máte údajne záznam z minirobota a keďže predpokladám, že klasická pamäť robotov sa dá svojvoľne modifikovať, musíte mať silnejší argument. LABEM je typ pamäte, s ktorým neurobia žiadne zmeny do histórie dát ani tí najskúsenejší kybernetickí technici.“

Zdalo sa, že toto na Adana zapôsobilo. Zistil, že prokurátor je človek, ktorý už musel prísť s LABEMom do styku, čo znamenalo prístupnejšiu cestu pre ich spoluprácu.

„Už nemám čo pred Vami skrývať,“ povedal trocha sklamane. Thallus sa však usmial a zdvihnutým pohárom s koňakom naznačil Adanovi, aby sa vôbec netrápil.

„Pán Sivoll, kvalitná spolupráca je predovšetkým o vzájomnej dôvere. Tá potom robí malichernými i akékoľvek tajomstvá.“

V tomto mu dal Adan mlčky za pravdu.

Stretnutie s prokurátorom Thallusom dopadlo napokon lepšie, ako mohol očakávať. Tento skúsený muž prekvapil Adana, keď mu povedal, že svoje porcie obeda i pitia si zaplatí sám. Predovšetkým ho však šokoval tým, že bol ochotný pustiť sa s ním do boja proti mužovi, ktorý mal na svojej strane korupčný vplyv bezcharakterných ľudí. Adan bol však ochotný bojovať za každú cenu. To bolo to jediné, čo mohol urobiť pre svoju milovanú Tanyu.

13/

Pohreb Tanye sa konal na okraji mesta, na kopci zvanom Bavaria. Zúčastnilo sa ho len zopár ľudí – takmer všetko príbuzní z rodiny. Keď sa malá kovová urna s Tanyiným popolom ukladala do chladnej pôdy, Adan sa neubránil slzám. Zároveň si vytýkal, že ju lepšie neochránil pred skrytým nebezpečenstvom, ktoré na ňu číhalo. Iste, varoval ju aspoň tisíckrát, ale ona – jeho dobrosrdečná Tanya – si nedala povedať a jeho slovné výstrahy považovala len za prejav osobnej nenávisti k senátorovi. Dokonca i Alistair Chronis (ktorý sa zúčastnil i pohrebu) sa mu ospravedlnil za to, že mu v tejto otázke krivdil. Teraz už nebolo pochýb o tom, že Alfred Hedgerow spôsobil nepriamo jej smrť: bol tu ‘skutočný’ záznam.

Keďže sa vlastne jednalo o vraždu, tohto prípadu sa ujala samotná polícia, ale náčelník Gaspar Adana rázne požiadal, aby nepodnikal žiadne kroky bez ich vedomia. Sivoll však zatajil, že zaplatil zálohu päťsto bonov Sammickovi Thallusovi za tajnú pomoc pri vyšetrovaní Tanyinej smrti. Bola to vysoká suma peňazí, ale Thallus využil túto zálohu na to, aby najal pre Adana advokáta, ktorý zároveň hral i rolu súkromného detektíva.

Adan využil posledné dni na oddych. Thallus mu sľúbil, že v okamihu, keď bude mať nové informácie, ozve sa mu prostredníctvom chronobilu. Krátky oddych vlastne Adanovi padol vhod – mohol teraz tráviť viac času so svojou rodinou.

14/

Muž, ktorého Sammick Thallus vybral, bol tým najlepším tromfom, aký mohol Adanovi poskytnúť. Volal sa Carpass Simon, mal tridsaťdeväť rokov a bol najlepším Sammickovým zamestnancom. Paradoxne o ňom mnoho ľudí nevedelo a pre Thallusa bol vysoko cenený pre svoju oddanosť.

Carpass sa vedel správať podľa toho, ako si to vždy vyžadovala situácia; svoje správanie však využíval i podľa vlastného vkusu a ak si to vyžadovali okolnosti, bol na jednej strane slušným, elegantne oblečeným človekom, kým na strane druhej vedel zahrať drsného a nekompromisného muža. Keď sa vybral na návštevu do senátu, obliekol si čierne, ale pohodlné sako, aby budil dojem určitej autority a inteligencie. Vedel, že Hedgerow má rôzne styky medzi dôležitými ľuďmi, lenže vkladal veľkú nádej do svojich skúseností s diplomaciou.

Prvá prekážka (s ktorou tak trocha počítal) ho čakala pri vstupe do senátnej budovy. Vysoký robot-android žiadal od Carpassa povolenie vstúpiť do budovy, ale Simon vedel, že android tajne informoval Hedgerowa, že ho pri vstupe čaká návšteva a senátor mu dával tajne príkazy, aby ho nevpustili dnu. Až v okamihu, keď Carpass predložil advokátsky preukaz a spomenul, že prišiel ohľadom smrti Tanye Vanesse, android ako zázrakom zmenil prístup a srdečne odprevadil Simona do chodby, odkiaľ ho navigoval do senátorovej kancelárie. Prvú prekážku mal úspešne za sebou.

Ďalšou, tentokrát väčšou prekážkou, bol samotný senátor. Stretnutie s ním znamenalo pre Simona veľkú skúšku, ale napriek svojej schopnosti bojovať až do konca musel pred ním udržiavať veľký odstup – Hedgerow sa zdal byť slizký ako úhor.

„Tvrdíte, že ste prišli kvôli smrti mojej zamestnankyne,“ povedal hrubým hlasom, pričom nedovolil Carpassovi Simonovi vôbec si sadnúť. Sám, sediac’ za svojím stolom, sa ani nepostavil, aby si s ním potriasol rukou. Carpass bol však na takéto správanie zvyknutý.

„Prišiel som riešiť smrť Vašej zamestnankyne,“ opravil senátora. Hedgerow sa naňho škaredo zamračil.

„Vy ste z Vyšetrovacieho Úradu? Alebo z Pohrebného Ústavu?“

Druhá otázka bola myslená ironicky. Carpass sa statočne bránil.

„Nie, pán Hedgerow, ja som splnomocnený advokát pre priame vyšetrovanie smrti Tanye Vanesse. V tejto súvislosti by som Vám rád položil niekoľko otázok.“

V senátorovom obličaji nastala určitá zmena, ktorú Simonove pozorné oči zachytili. Hedgerow však i naďalej predstieral ofenzívny prístup.

„Pán Simon! Ujasnime si jednu vec. O tom, čo sa tu vlastne v ten večer stalo, som už informoval chlapíkov z Vyšetrovacieho Úradu a polície. Naviac im bolo poskytnuté telo robota, ktorý nahral záznam z toho večera. Všetky kópie záznamov sa teraz nachádzajú tam. I s minirobotom. Ešte niečo?“

Carpassovi sa táto hra náramne páčila. Už sa tešil, ako ho šokuje svojím dôkazom.

„Áno, vážený senátor, ešte niečo. Máte pravdu v tom, že na otázky, spojené s vyšetrovaním, sú tu iní. Môj dotaz je však nasledovný... Je jasné, že máte teraz veľa práce a o mesiac sú senátorské voľby, ale chcem sa Vás spýtať, kedy ste ochotní podstúpiť súdny proces.“

Hedgerow zostal na chvíľu v šoku. Čoskoro sa však spamätal, keď si uvedomil, že je to logická otázka – jednalo sa predsa o prípad, ktorý mal predpoklady na súdne vyšetrovanie. Preto sa nenechal zaskočiť.

„To závisí od toho,“ povedal nenápadne, „kedy sa stanoví prvý dátum súdneho procesu, nie? A naviac, ešte stále prebieha vyšetrovanie, hoci je jasné, že sa jednalo o nešťastnú náhodu.“

Teraz prišla vhodná chvíľa na útok. Carpass zámerne stíšil hlas, aby dodal svojím slovám správnu váhu.

„Ste si celkom istí, že sa skutočne jednalo o nešťastnú náhodu?“

Senátor nápadne zbledol. „Čo tým chcete povedať?“

Simon neodpovedal. Namiesto toho čosi naťukal do chronobilu a vzápätí sa nad senátorovým pracovným stolom rozžiaril holografický výjav. Šokovaný Hedgerow hľadel s otvorenými ústami na záznam, ktorý vlastne sám poznal: v ostatnom čase si ho premietal vo svojej mysli ako nejaký film. Bol z toho, čo videl, taký ohromený, že nedokázal nič hovoriť. Prehovoril až po niekoľkých sekundách, keď dohral záznam a Simon vypol prehrávač chronobilu. Jeho hlas bol však trasľavý a prezrádzal rozpaky.

„Odkiaľ máte ten záznam?“ spýtal sa vystrašene. Simon si v duchu gratuloval za skvelý ťah pešiakom.

„To Vás nemusí trápiť, pán senátor. Isté je, že tento dôkazný materiál už zmenil celý priebeh doterajšieho vyšetrovania. Viem, že máte teraz mnoho starostí – blížia sa predsa voľby – ale vyšetrovanie nabralo nový smer, čo pre Vašu kampaň isto nie je prínosom.“

Carpass ukončil stretnutie so senátorom.

„Chápte to tak, pán Hedgerow, že ste urobili pekný prešľap. Dopustili ste sa zločinu, za ktorý by ste mali niesť plnú zodpovednosť.“

Senátor sa rozkričal. „Bola to nešťastná náhoda! Sám ste to predsa videl!“

Carpass bol ako žihadlo.

„O tom musíte presvedčiť sudcu.“

Potom sa nečakane otočil, aby opustil senátorovu kanceláriu. Pri dverách však ešte zostal stáť, aby povedal Hedgerowi posledné pichľavé slová.

„Dostanete predvolanie na súd, takže sa snažte nič si vopred neorganizovať. A ešte jedna vec: Nabudúce si dávajte väčší pozor na miniroboty. Sú zradnejšie, než by ste si boli mysleli. Bolo mi potešením navštíviť Vás.“

Potom odišiel z miestnosti a senátor – len pred malou chvíľou vystrašený – teraz pociťoval hnev. V duchu sa sám seba pýtal, kto dal tomuto pochybnému advokátovi právo jednať s ním tak arogantne a povýšenecky. Predstavil si ho ako zúboženého, únavou zničeného odpadlíka spoločnosti, ktorý (za svoje odporné správanie) poletí do vyhnanstva na mesiac Drom. Tá myšlienka sa mu natoľko zapáčila, až jeho hnev začal ustupovať.

Potom (už pokojnejší) zavolal svojmu osobnému právnikovi.

15/

Obrovský psychický tlak zo Simonovej strany prinútil senátora okamžite konať. Začal si overovať rôzne skutočnosti ohľadom minirobotov, až sa mu podarilo zistiť, že existuje LABEM pamäť. Pravdivá informácia o tom, čo sa v ten večer skutočne stalo, sa dostávala na svetlo sveta a netrvalo dlho a už o danej téme písali všetky možné tunarijské enkvirá. Hedgerow sa musel na nejaký čas vytratiť z politickej scény, aj keď – paradoxne – trávil väčšiu časť voľna v senáte. Dostal sa do takých problémov, že sa nemohol teraz ani vrátiť domov; jeho manželka sa naňho hnevala. Nebola však sama. Tragédia s Tanyou Vanesse spôsobila nepriamo problémy i jeho kolegom v senátorskom kruhu a senzáciechtivé enkvirá písali o ‘pochybných večierkoch’ v budove senátu. Hedgerow však i napriek svojej situácii myslel na prichádzajúce voľby, preto priamo ukážkovo spolupracoval s políciou. To, čo však malo hlavné slovo na Calliope, boli peniaze. Čím viac bonov, tým lepšie.

Hedgerow zaplatil doslova horibilné sumy rôznym ľuďom na to, aby mu pomohli dostať sa z tohto problému (jedným z ‘podplatených’ bol i Adanov hlavný šéf, náčelník Gaspar). Najal si skorumpovaného sudcu s menom Bravis, ktorý mu sľúbil, že ho z toho dostane, ale bude musieť tvrdiť, že „Tanya Vanesse ho vyprovokovala a v skutočnosti ju nechcel udrieť, nie tak ešte zraniť. Naviac bol pod vplyvom extrée, čo mu môžu potvrdiť kolegovia“ (sudca Bravis v tejto kauze ďakoval aspoň tomu, že LABEM pamäť nemá zvukový, len vizuálny záznam. Inak by sa ťažko vysvetľovali oplzlé slová, ktoré – ako sám tvrdil – povedal. Naviac, veľkú pomoc mohlo znamenať práve to, že senátor bol v tom čase pod vplyvom alkoholu).

Dôležitý fakt, ktorý musel zobrať Hedgerow do úvahy (a na ktorý ho Bravis rázne upozornil), bol ten, že ak súd dopadne dobre v jeho prospech (v čo dúfali), bude musieť zaplatiť Adanovi Sivollovi i jeho rodine vysoké odškodné, a zároveň bude musieť zaplatiť i samotnému súdu. Hoci to bude bolestivé nabúranie jeho osobného rozpočtu, Hedgerow pokojne vyhlásil, že je to „malá suma oproti tomu, čo by musel obetovať, keby sa dostal za mreže.“ Bravis mu dal výnimočne za pravdu.

Senátor, hrdý na to, ako si opäť dokázal poradiť, bol teraz pripravený vrhnúť sa do bláznivého kolotoča starostí. Dúfal, že z tohto prípadu vyjde s čo najmenšími zraneniami.

16/

Krátke obdobie pred súdnym pojednávaním bolo psychicky náročné pre všetky zúčastnené strany. Adan bol rád, že sa toho dočkal (a dúfal, že Hedgerowa spravodlivo odsúdia), ale pred samotným súdom mal veľké problémy so svojím nadriadeným, náčelníkom Gasparom. Sivoll síce nevedel, že senátor Gaspara podplatil, ale i tak nechápal, prečo ho chce úplne stiahnuť z prípadu. V Adanov prospech hrala tá skutočnosť, že sa ho zastal i Alistair Chronis, ale náčelník napokon stiahol z prípadu i jeho s hlúpym odôvodnením, že tu ide o poškodenie dobrého mena senátu. Na to mu Adan povedal jediné: „S takým idiotom, ako ste Vy, sa o tom baviť nebudem!“

Reakcia bola očakávaná: takzvaná „bonusová strata“, čo znamenalo „zablokovanie“ prichádzajúcich mesačných prémií. Adan mohol byť rád, že okrem straty nároku na prémie nestratil i prácu. V danú chvíľu mu to však bolo jedno a naviac, začínal mať podozrenie, že jeho hlavný nadriadený je namočený do nejakej korupčnej aféry.

Súdna sieň nebola celkom plná. Sudca Bravis nedovolil totiž mediálnym spoločnostiam, aby sa zúčastnili priamo procesu, pretože tak si to želal senátor Hedgerow (zhodou okolností to nahrávalo v prospech Robotic Laboratories, aby nemuseli priamo pred médiami vymýšľať svoju verziu pravdy o LABEM pamätiach).

V miestnosti boli okrem Adana i jeho a Tanyini rodičia, ďalej Alistair Chronis, náčelník Gaspar, technik Reyd Midas, prokurátor Sammick Thallus, advokát Carpass Simon a, samozrejme, ľudia zo senátorovej strany. Dozor pozostával zo skutočných ľudí i robotov – ľudia znamenali „formálnu“ stráž, kým roboty znamenali fyzickú ochranu. Prvý, kto vlastne musel odpovedať na paľbu otázok, bol Adan, aby – ako mu bolo oznámené – uviedol určité skutočnosti ohľadom jeho života s Tanyou (sudca Bravis ho uistil, že sa jedná len o nevinné otázky, hoci to tak v skutočnosti nebolo). Až po Adanových odpovediach prišla na rad žaloba.

SENÁTOROV OSOBNÝ PRÁVNIK, CRAIG DONATH: „Pán Sivoll, dozvedeli sme sa, že o necelé dva mesiace ste sa mali stať so slečnou Vanesse manželmi. Naviac – a to je dôležitá skutočnosť – bola tehotná. Moja otázka znie: Nemala jej ťarchavosť vplyv na súkromie i pracovný život?“

ADVOKÁT CARPASS SIMON: „Námietka! Nevnímam žiadnu relevantnosť tejto otázky!“

SUDCA BRAVIS: „Námietka sa zamieta! Pán Sivoll, odpovedzte, prosím.“

ADAN SIVOLL: „Tanya bola šťastná, či už z profesionálneho hľadiska, alebo v otázke súkromia.“

CRAIG DONATH: „Nesťažovala sa Vám niekedy na svojho priameho nadriadeného, senátora Hedgerowa?“

ADAN: „Nie, práve naopak. Bola šťastná, že bol ochotný zamestnať ju i napriek tomu, že čakala dieťa, a prácu v senáte si veľmi pochvaľovala. Kto sa však sťažoval na to, že si našla prácu v senáte, som bol ja. Viedol ma k tomu osobný postoj a názor na senátora Hedgerowa.“

(šum v miestnosti)

DONATH: „Napriek tomu ste Vašej snúbenici tolerovali zamestnanie v senáte?“

ADAN: „Áno, pretože mi väčšmi záležalo na jej šťastí.“

DONATH: „Ďakujem, pán Sivoll. Moja ďalšia otázka znie: Akú mala Vaša snúbenica povahu?“

CARPASS SIMON: „Námietka! Nevidím súvislosť medzi prípadom a povahovými vlastnosťami menovanej osoby!“

SUDCA BRAVIS: „Pán Simon, pokúšame sa zistiť, aký vplyv mala povaha slečny Vanesse na prácu v senáte, nič viac! Námietka sa preto zamieta. A Vás prosíme o odpoveď, pán Sivoll.“

ADAN: „Tanya mala pokojnú, dobrosrdečnú povahu. Nebola impulzívna a bola nekonfliktná. Naviac bola čestná, z čoho usudzujem, že svoju prácu vykonávala poctivo a zodpovedne.“

DONATH: „Tvrdili ste, že ste sa sťažovali na jej prácu v senáte. Povedzme, že nateraz budeme ignorovať Vaše osobné výhrady voči jej práci, ale zaujíma nás jedna vec: Myslíte, že po pracovnej stránke mala Tanya – ak mi dovolíte používať toto meno – rada senátora Hedgerowa?“

SIMON: „Zavádzanie od daného problému!“

SUDCA BRAVIS: „Pokračujte.“

(smiech niektorých ľudí v súdnej sieni)

ADAN: „Na to sa opýtajte senátora Hedgerowa.“

DONATH: „Ďakujem. Zatiaľ nemám iné otázky.“

Súdne pojednávanie pokračovalo v kladení otázok Sivollovým a Tanyiným rodičom, ktoré – naproti Adanovi – boli len povrchné a skutočne nevinné (jednalo sa vlastne o rutinu).

Teraz prišiel rad na žalobu.

SIMON (prekladá ako dôkazný materiál záznam z LABEM pamäte; otázky kladie až po „vzhliadnutí“ záznamu): „Pán Hedgerow. Pri investigačnom postupe ste uviedli dve verzie toho, čo sa v inkriminovaný čas stalo. Najskôr ste uviedli, že ste slečnu Vanesse našli ležať na dlážke v jej kancelárii, ale keď sa zistilo, že minirobot nahral skutočný záznam na LABEM pamäť vo svojom internom tele, zmenili ste výpoveď, čo znamená dve veci. Po prvé, že ste klamali pri vyšetrovaní a po druhé, že buď Vy alebo niekto iný musel modifikovať, čiže upraviť reálny záznam v ‘pracovnej’ pamäti počítača. Zrejme ste o tom, že miniroboty používajú ešte jednu pamäť, LABEM, nevedeli. Moja otázka znie: Prečo ste ihneď neinformovali políciu o tom, že večierok v senáte sa nejako zvrtol a slečna Vanesse po tom, čo ste ju udreli, zostala ležať mŕtva na zemi, pretože pri páde si zlomila väz?“

DONATH: „Môj klient bol pod vplyvom extrée a v podstate si vôbec napamätal, čo sa stalo!“

SIMON: „Nie? A prečo asi polhodinu po tomto incidente zavolal Prvú Pomoc a políciu?“

DONATH: „To bol práve čas potrebný na to, aby z môjho klienta ‘vyprchalo’ aspoň trocha alkoholu.“

SIMON (po päťsekundovej pauze): „Nie, pán Donath. To bol čas potrebný na to, aby mohol Váš klient zmeniť záznam.“

(obrovský šum v miestnosti)

Napätie v súdnej sieni bolo ako načasovaná mína. Paľba otázok stále pokračovala, až sa dopracovali k Simonovej poslednej otázke. Tá znela: „Priznávate teda, pán Hedgerow, že ste klamali úrady v obave o ovplyvnenie senátorských volieb a že slečnu Tanyu Vanesse ste skutočne jedenkrát udreli do tváre po tom, čo sa odmietla nechať sa od Vás pobozkať, ale nemali ste v úmysle zabiť ju?“

HEDGEROW: „Áno.“

SIMON: „Ľutujete to, čo ste urobili?“

HEDGEROW: „Áno, ľutujem to a keby som mohol vrátiť čas, nič z toho by sa nebolo stalo. Ak treba, som ochotný odstúpiť zo senátu. Rodinu a snúbenca menovanej odškodním v plnom rozsahu tak, ako mi stanoví Súd.“

SIMON: „Ďakujem, nemám ďalšie otázky.“

Po troch hodinách súdneho pojednávania (a po dohode s ‘podplatenou’ porotou) vyniesol sudca Bravis rozsudok, ktorý znel: MENOVANÝ ALFRED HEDGEROW SA ODSUDZUJE NA TRI ROKY PODMIENEČNE, ČO ZNAMENÁ, ŽE POČAS TOHTO OBDOBIA SA NESMIE DOPUSTIŤ ŽIADNEHO ZLOČINU ALEBO UJMY NA ZDRAVÍ ČI NA MAJETKU; PRED UPLYNUTÍM TEJTO LEHOTY NESMIE UŽÍVAŤ ALKOHOL ANI DROGY V NIJAKEJ FORME – TOTO BUDE PRÍSNE KONTROLOVANÉ HLAVNÝM INŠPEKTORÁTOM. MENOVANÝ SA ĎALEJ ZAVäZUJE ZAPLATIŤ JEDNORAZOVÚ POKUTU POŠKODENÝM STRANÁM, A TO MENOVITE: ADANOVI SIVOLLOVI VO VÝŠKE DESAŤTISÍC BONOV; HELIXOVI A CLODII VANESSE VO VÝŠKE DVADSAŤTISÍC BONOV, A ADANOVI SENIOROVI A BRIGITTE SIVOLLOVCOM VO VÝŠKE PäŤTISÍC BONOV. OKREM TOHO JE MENOVANÝ POVINNÝ HRADIŤ KAŽDÝ MESIAC V MZDOVOM TERMÍNE POŠKODENÝM STRANÁM SUMU VO VÝŠKE STO BONOV. ĎALEJ JE MENOVANÝ POVINNÝ UHRADIŤ SÚDNE TROVY A ŠKODU, SPôSOBENÉ PRI VYŠETROVANÍ PRÍPADU, O KTORÝCH SUME BUDE PRIEBEŽNE INFORMOVANÝ. PRI NEDODRŽANÍ VYNESENÉHO TRESTU SA PODMIENEČNÝ TREST ZMENÍ NA NEPODMIENEČNÝ. ČO SA TÝKA VEDENIA SENÁTU, PÁN HEDGEROW SMIE I NAĎALEJ ZASTÁVAŤ SVOJU FUNKCIU. VZHĽADOM K JEDNOHLASNÉMU STANOVISKU POROTY SA POŠKODENÉ STRANY NEMôŽU VOČI TOMUTO ROZSUDKU ODVOLAŤ. TÝMTO POVAŽUJEM PRÍPAD ZA UZAVRETÝ.

17/

Napriek únave a stresom z posledných dní bol Adan po vypočutí verdiktu mrštný ako antilopa: vyskočil a začal vykrikovať smerom k tribunálu, že s vynesením rozsudku nie je vôbec spokojný a celý prípad by sa mal opätovne prešetriť. Sudca Bravis ho však rázne upozornil, aby prestal vykrikovať, pričom znova zdôraznil, že „prípad je uzavretý“.

Napokon to boli Adanovi a Tanyini rodičia s Alistairom Chronisom, ktorí ho upokojili a naznačili mu, že nemá význam pustiť sa do konfliktu so sudcom, ktorý bol – podľa všetkého – podplatený. Sivoll sa nakoniec upokojil, ale akási vnútorná túžba po spravodlivosti, zožierajúca jeho myseľ ako rakovina, ho prinútila rozbehnúť tajnú vojnu za spravodlivosť; chcel jednoducho dosiahnuť, aby Tanyina smrť nebola „zbytočná“. Vinník musí byť potrestaný.

Adan nepovedal nikomu nič konkrétne: ani svojej rodine, ani svojmu priateľovi Alistairovi. Po súde sa utiahol na krátky čas do úzadia, aby mohol tajne analyzovať, plánovať, ako i zrovnať si myšlienky v hlave. Vedel, že sa vydáva na cestu po veľmi tenkom ľade, ale už bol rozhodnutý – zabije senátora Hedgerowa. Dalo sa predpokladať, že ak to vyjde (v čo dúfal), následky budú preňho tragické. Adan dokonca riskoval, že ho pošlú do vyhnanstva na Drom, ale ani to ho neodradilo vo svojom pláne. Rozhodol sa jednoducho pomstiť Tanyinu smrť.

Pôvodne plánoval odísť i z polície (už totiž vedel, že náčelník Gaspar je na inej strane zákona), ale pre uskutočnenie svojho plánu s tým musel počkať: potreboval legálne držanú zbraň, a tou bol v tomto prípade služobný buzzer, ktorý mohol používať i v civile. Ak dokoná svoje dielo spravodlivosti, bude mu už jedno, že mu k vražde senátora prišijú i neoprávnenú streľbu zo služobnej zbrane.

Adan teda plánoval, ale neprespával doma, aby nemyslel na samotu, ktorá ho neustále obklopovala. Noci sa snažil tráviť v lacných hoteloch a domov chodieval spravidla cez deň. Plán „popravy“ senátora Hedgerowa stanovil na deň pred voľbami, čiže na termín, kedy bude mať senátor predvolebný prejav na hlavnom tunarijskom námestí. Sivoll si v duchu pomyslel, že Hedgerow bude mať aspoň verejnú popravu.

Aj keď proces dopadol v senátorov prospech, jeho výsledok mal ešte dohru. Hedgerow bol totiž pomstychtivý človek a krátko po procese zariadil určité veci tak, aby dosiahol úplnú satisfakciu. Rozhodol sa potrestať ľudí, ktorí nejakým spôsobom ovplyvnili prípad smrti Tanye Vanesse. Adanovi Sivollovi náčelník Gaspar napríklad oznámil, že v ostatnom čase nie je s jeho prácou úplne spokojný, preto ho musí degradovať o hodnostný stupeň nižšie, čo – logicky – znamenalo i nižšiu mzdu. Senátor sa ďalej postaral i o to, aby bol prudko znížený rozpočet financií pre Robotic Laboratories, čím chcel potrestať predovšetkým Reyda Midasa. Ďalej sa mu podarilo znížiť penziu pre Adanových i Tanyiných rodičov. Krutým krokom bolo i „obrátenie“ pozornosti právnických skupín proti prokurátorovi Sammickovi Thallusovi a advokátovi Carpassovi Simonovi (toho chcel pripraviť priamo o licenciu, ale napokon neuspel). Jediný, kto z tohto rozbehnutého turniketu vyšiel bez zranení, bol Alistair Chronis. Zaujímavé bolo, že náčelníkovi Gasparovi sa nečakane zvýšil základ mesačnej mzdy (štedré poďakovanie od senátora za spoluprácu).

Hedgerow tiež plánoval, hoci iným spôsobom ako Adan. Cítil sa spokojnejší, keď vedel, že potlačí revoltu ešte v začiatkoch.

18/

Adan si nahlásil v práci dlhú dovolenku, s čím náčelník Gaspar paradoxne súhlasil, aj keď dôvod bol jasný: potreboval sa ho na nejaký čas zbaviť. Konkrétne na čas, kým téma „Tanya Vanesse“ nevyprchá z ovzdušia ich kancelárií. Počas svojho voľna Adan dosť často navštevoval svoju rodinu, aby spolu spomínali na Tanyu i na svoje detstvo. Pri pohľade na ustarostené tváre svojich i Tanyiných rodičov v duchu uvažoval, či ten ohavný čin, ktorý si naplánoval, musí skutočne vykonať (a stať sa tak človekom na Hedgerowej úrovni), alebo má jednoducho prehĺtať svoj hnev zakaždým, keď sa ráno prebudí v posteli bez milovanej Tanye. A čo Hedgerow? Má prísť po voľbách za ním, potriasť mu rukou a povedať, že sa vlastne nič nestalo a život je krásny i bez toho? Nie, to Adan vážne nedokázal. Hoci navonok pôsobil dojmom tichého človeka, ktorý vedie vnútorný boj s vlastným svedomím, v skutočnosti v ňom horel plameň neskrotného rebela. Kým pokojná časť jeho mysle krotila v sebe zamknuté stádo splašených koní, druhá časť robila všetko pre to, aby tie kone pustila na slobodu. Búriace sa ego, spútané v reťaziach, napokon zvúralo steny stálej mysle a uniklo von s takou vervou, až to Adana samého prekvapilo. Niečo v ňom prasklo; akási bublina nepokoja, ktorej zánik rozhodol o všetkom ... z Adana sa stal iný človek – pomstiteľ. Vedel, že keby Tanya žila, s takýmto jednaním by nikdy nesúhlasila, lenže Sivoll bol už rozhodnutý: senátora zabije, čím mu prischne status vraha. Cesta do pekla, po ktorej vykročil, už nepoznala smer späť.

Vedel, že jeho konanie bude nefér voči jeho rodine – pomstu z jeho strany isto nikto neočakáva. Plánovanie senátorovej vraždy ho však pohltilo natoľko, že ešte aj sny, v ktorých predtým vystupovala Tanyina usmiata tvár, sa teraz menili na krvavé drámy, hoci elektrozbraň, s ktorou si vraždu naplánoval, nezanechávala príliš krvavé stopy. Tie sny však boli akousi krutou výpoveďou jeho mysle, kde fantázia pretrhla všetky hranice reality.

Adanovi splývali dni s nocami a noci s dňami. Raz sa dokonca pristihol, ako leží v posteli s vysokou horúčkou a jeho rodičia sa oňho starajú. Inokedy bol akoby omámený; čas preňho plynul neuveriteľne rýchlo a naviac mal pocit, že dátum senátorovej „popravy“ už dávno prepásol. Viackrát i blúznil, čo mohol pripísať vysokým horúčkam. Najhoršie chvíle z tohto bolestivého obdobia boli vtedy, keď sa mu prihovárala Tanya. Videl ju nielen v snoch; zjavovala sa mu i vtedy, keď bol bdelý. Jeho vízie sa dali pripísať horúčkovitým stavom, pričom jej zjavenia ho vyčerpávali viac a viac. Avšak i napriek zmiešaným pocitom, vibrujúcim v jeho nestálej mysli, sa jedného dňa prebudil, aby vykonal svoje „veľkolepé“ dielo skazy. Bol totiž piatok teplého termu; jeden deň pred senátorskými voľbami; deň verejného prejavu senátora Hedgerowa pred davom ľudí na námestí. Bol to deň jeho vraždy.

19/

Bolo desať hodín dopoludnia a turnikeum – otočné pódium – sa nebadane vznášalo v určitej výške nad plochou tunarijského námestia. Za zadnou oponou, zvanou „kartína“, sa týčil do výšky asi dvestodeväťdesiat stôp pamätník, postavený na počesť založenia tunarijskej oblasti. Na jeho podstavci žiarili obrovské zlaté písmená – symboly planéty Calliope – slová, ktoré kedysi vyslovil generál Alan Tunar: NIKDY NESMIEME ZABUDNÚŤ, KAM V SKUTOČNOSTI PATRÍME.

Adan Sivoll si našiel pokojné miesto na strane pred pódiom; vhodné postavenie pre streľbu. Bol v prestrojení: mal dlhý odev s pohodlnou gelovou hmotou, ktorý mu zakrýval nohy i ruky. Na hlave mal falošné dlhšie tmavé vlasy; špeciálne antisolárne okuliare mu zakrývali oči a na parochni mal naviac nasadenú čiapku so šiltom, ktorú ináč nikdy nenosil. Jeho maskovanie malo jediný účel: potreboval byť v „utajení“ v čase pred vykonaním vraždy. To, čo sa bude odohrávať po vykonaní jeho diela, ho už nezaujímalo; hlavné bolo, aby ho niekto nevyrušil skôr, než skazu vykoná.

Šťastie mal v podstate v tom, že pri verejných prejavoch sa spravidla nerobili zložité prehliadky divákov; väčšinou sa využívali stále hliadky robotov i živých ľudí, ktoré dohliadali všade na bezpečnosť. Atentáty na vysokopostavených politických činiteľov sa konali len veľmi zriedkavo (ak vôbec), pretože šanca, že strojcu atentátu skôr či neskôr odhalia, bola veľmi vysoká. Trest bol potom, podľa mnohých, horší než smrť: vyhnanstvo na Drome. Takéto riziko nechceli niesť ani tí najzanietenejší odporcovia politiky.

Adan však nešiel vraždiť z politických dôvodov. Jeho motívom bola prostá láska (ak vlastne pomstu mohol nazvať láskou). Nebál sa žiadnych následkov a jediné riziko, ktoré mu robilo starosti, bolo to, aby mieril presne. Mal skvelý policajný výcvik, ale svoje skúsenosti obohacoval o ďalšie výcviky, tentokrát tajne, a to v záhrade jeho domu, kde mal pripravený cvičný terč.

Výhodou buzzera – elektrozbrane – bol „tichý chod v praxi“ – jediným reálnym zvukom pri tejto nabitej zbrani bolo jemné bzučanie, ktoré mierne zosilnelo pri a po výstrele (podľa tohto zvuku bola zbraň i nazvaná). Adan spoliehal na to, že nikto v jeho okolí nespozoruje okamih, kedy vyberie zbraň z vrecka plášťa a vystrelí. Ak bude mieriť presne a trafí stred čela, senátor by mal byť na mieste mŕtvy – výstrel vlastne paralyzuje mozog tak, že úplne zlyhá.

Za okamih výstrelu si zvolil čas, kedy Hedgerow prednesie slogan planéty pred verejnosťou; táto veta z „pamätníka“ sa totiž muela povedať pri každom verejnom prejave. Bola to tradícia a jej porušenie znamenalo obrovskú hanbu (bolo to niečo podobné, ako keby sa pred športovým podujatím nezahrala hymna krajiny, či počas štátneho smútku nevyvesila vlajka).

S pribiehajúcimi minútami sa Adan cítil stále nervóznejšie, hoci užil niekoľko kandizátorov proti stresu, únave a bolesti hlavy. Jeho čas sa blížil. Na námestí sa malo vystriedať niekoľko kandidátov, ale Hedgerow mal rozprávať ako prvý. Každý z nich mal na prejav asi polhodinu. Hedgerow práve začal.

Rozprával nudne a Adanovi sa napriek určitej vzdialenosti, ktorá ho od neho oddeľovala, zdalo, že je pod vplyvom extrée. Hedgerow mal na sebe elegantný tmavý oblek z nejakého drahého obchodu. Roboti a policajti, tvoriaci stráž, boli čo najnenápadnejšie rozmiestnení po stranách pódia i námestia, aj keď pri dobrej vôli sa dali v tom dave spozorovať. Turnikeum sa pomaly otáčalo zo strany na stranu a určité časti prejavu boli odmenené potleskom, ku ktorému sa zámerne pridal i Adan, aby znížil riziko podozrenia. Napriek nervozite sledoval pozorne okolie a všimol si, že na námestí môže byť do tisíc ľudí. Možno viac. Optunia už od rána zohrievala svojimi lúčami plochu námestia a Adanov gelový odev pracoval stále výkonnejšie, aby ničil čiastočky potu. ‘Priam ideálne počasie na vraždu!’ pomyslel si trpko. Potom sa sústredil viac na to, čo hovorí senátor.

Hedgerow, logicky, sľuboval voličom zníženie mestských poplatkov; vyššie príjmy do komunálnej pokladnice; kontrolu korupcie v celej Tunarii (pri tomto sľube sa skoro Adan nahlas zasmial); zvýšenie kvality školstva a podobne. Sivollovi sa zdalo, že prejav trvá viac než polhodinu, ale čoskoro Hedgerow významne zdvihol zrak, pravou rukou ukázal kamsi za seba (na Tunarov pamätník) a vzápätí nahlas do mikrofónu povedal: „NIKDY NESMIEME ZABUDNÚŤ, KAM V SKUTOČNOSTI PATRÍME.“

Trvalo to možno sekundu, dve ... Hedgerow mal mierne otočenú hlavu smerom dozadu (akoby čítal nápis z piedestálu), ale vzápätí, keď sa obrátil späť, Adan už držal v ruke zbraň a vystrelil. Okolo davu čosi „zabzučalo“ – ten zvuk smeroval až k samotnému senátorovi. Ten si ani nestihol uvedomiť, čo sa vlastne stalo: Sivoll mieril ukážkovo a zasiahol stred čela.

Keď sa Hedgerow zviezol mŕtvy na drevenú podlahu, zo stredu jeho čela vychádzal tenký pásik dymu. Z drobného otvoru, menšieho než ľudský necht, začal vzápätí vytekať tenký pramienok krvi. Alfred Hedgerow bol v tom okamihu defintívne mŕtvy.

20/

Chaos. Absolútna panika. Krik ľudí; reakcia zo strany ochranných zložiek. Adan si na pár sekúnd uvedomil, že mal v tom dave určitú šancu na útek, ale stráž už uzatvárala všetky únikové cesty. Chvíľu sa ešte pohrával s myšlienkou, že rýchlo niekam odhodí prestrojenie a pri kontrole sa preukáže policajným preukazom, čo vysvetlí jeho „držanie“ zbrane. Vzápätí to zavrhol ako zlý nápad. Rozhodol sa nechať všetkému voľný priebeh.

Aj keď sa zdalo, že bezpečnostné zložky zlyhali na plnej čiare, svoju prácu vykonal jeden megabot – robot s výškou dospelého človeka; člen stráže. Hoci nedokázal zabrániť výstrelu, okamžite „objavil“ osobu, ktorá strieľala. Vtedy sa robot rozbehol dunivými krokmi smerom k Adanovi. Ďalší megaboti nasledovali jeho príklad.

Sivoll nemal kam ujsť a vlastne sa o to ani nepokúšal. Megaboti nemilosrdne odstrkovali ľudí, ktorí im stáli v ceste, aby sa čo najrýchlejšie dostali ku vrahovi. Keď boli tesne pri ňom, Adan očakával bolesť. Tá i prišla, hoci krátka: Z robotických ramien vyšľahli prúdy elektriny a ochromili Sivollove telo. Po troch sekundách sa ocitol v bezvedomí.

21/

Prebral sa v absolútnej tme. Nemal pojem o čase ani o mieste, kde sa nachádzal, ale bol si istý, že je vo väzení. Keď sa pohol, zistil, že je rukami i nohami pripútaný k akémusi lôžku. Cez úplnú tmu však nevidel nič konkrétne. Onedlho sa mu podarilo zistiť, že mu chýba chronobil. Naviac pociťoval chlad; mal na sebe iný odev než predtým. Dovtípil sa, že ho prezliekli do väzenského oblečenia.

Adan bol po psychickej stránke silný človek, lenže nepríjemná tma a takmer dusivé ticho mali naňho krutý vplyv. Netrvalo dlho a začal kričať. Najskôr potichu, potom hlasnejšie, až sa jeho krik zmenil na rev. Odpovedala mu najprv len vlastná ozvena; potom sa kdesi napravo od jeho hlavy zjavilo svetlo, ktoré sa zhmotnilo do holografickej podoby. Jemná, hmlovitá žiara kopírovala steny malej štvorcovej cely, kde bol zatvorený. Adan videl len steny, zavreté kovové dvere a nič viac. Žiadne okno, žiadne svetlo. Vtedy si s hrôzou uvedomil, že je na samotke.

Na holografii sa objavil akýsi megabot, ktorý prehovoril absolútne chladným hlasom.

„Ne-kri-čte! Jed-lo a pi-tie do-sta-ne-te zaj-tra cez tu-bér.“

Sivoll naprázdno preglgol. Vedel, že „tubér“ je niečo na spôsob infúznej ihly – pomocou tohto zariadenia „kŕmili“ práve väzňov na samotke. To mohlo znamenať, že tu bude zatvorený na dlhý čas. Adan oznámil megabotovi: „Chcem hovoriť s právnikom Carpassom Simonom.“

Stroj sa ani nepohol, len letargicky poznamenal: „Nie-kto i-ný chce ho-vo-riť s Va-mi.“

Adan nestihol ani zareagovať a holografia sa zmenila. Objavila sa na nej tvár muža, ktorého si pamätal zo súdu. Bol to Craig Donath, senátorov osobný právnik.

„Dobrý deň, pán Sivoll,“ prehovoril karhavým hlasom. „Taký mladý muž – len dvadsaťdva rokov – a takto si zničíte život! Viete, čo Vás za tento pochabý akt hlúpej pomsty čaká?“

„Chcem hovoriť s Carpassom Simonom!“ ignoroval ho Adan. Donath sa škaredo zasmial.

„Pán Sivoll, nepreháňajte! Carpass Simon momentálne bojuje o to, aby si udržal advokátsku licenciu. Ale to nie je podstatné. Dôležité je, že ste v peknej kaši. Boli ste niekedy na Drome?“

Keď neodpovedal, Donath pokračoval. „Taký je spravidla trest za chladnokrvnú vraždu politického činiteľa.“

Adan sa rozkričal. „Nehovorte mi nič o chladnokrvnosti! Senátor Hedgerow zabil moju priateľku a súd ešte skončil v jeho prospech! Je hanbou, že na Calliope vládne absolútne úplatkárstvo!“

Donath sa nedal rozčúliť.

„Problém je v tom, že Vy ste senátora zavraždili, kým u Vašej priateľky to bola nešťastná náhoda.“

Adanovi sa drali na jazyk samé drsné slová. Chcel zareagovať na Donathovu poznámku, ale ten ho predbehol.

„Carpassa Simona Vám skutočne nemôžem zavolať, ale zohnali sme niekoho, kto by sa s Vami rád porozprával.“

Holografia sa opäť zmenila; Donathovu tvár tentokrát vystriedala tvár Alistaira Chronisa. Mal na nej akýsi strhaný výraz, čo dokazovalo únavu z nedostatku spánku. Skôr než prehovoril, obaja mlčky na seba hľadeli (Adan z lôžka, Alistair z holografie), akoby si prostredníctvom očí chceli niečo povedať. Napokon Chronis prehovoril.

„Zdravím ťa, Adan. Mal som určité obavy, že to takto nejako dopadne, pretože si nedal o sebe už dlhší čas vedieť. Chápal som to tak, že chceš byť sám so svojím trápením a žiaľom, ale i tak som mal v sebe akýsi zvláštny pocit...“

Adan vedel, že holografia premieta svoj obraz z niektorej policajnej kancelárie; mal pocit, že v pozadí postrehol zariadenie Gasparovej miestnosti; čiže jeho slová počuli všetci, čo sa tam nachádzali, ale napriek tomu povedal, čo mal na srdci.

„Prepáč, Alistair, ak ťa moje správanie šokovalo, ale potreboval som vziať spravodlivosť do vlastných rúk. Nepýtaj sa na dôvody – vlastne ich poznáš. Možno ma budeš považovať za vraha, ale teraz mám už ruky čisté. Jednoducho sa to muselo stať. Mám však, Alistair, k tebe prosbu. Nechcú ku mne pustiť Carpassa Simona; teda nechcú mi dovoliť s ním hovoriť. Chcem ťa požiadať, aby si mu v mojom mene odkázal, nech sa nevzdáva a nech sa mu podarí ukázať Tanyinu smrť v inom svetle, hoci to bude veľmi, veľmi náročné. Ešte by som sa rád porozprával s rodinou.“

Alistair dostal tajne pokyn, aby svoj rozhovor ukončili, pretože chcel s ním hovoriť ešte náčelník Gaspar, ale keďže v miestnosti boli i Adanovi a Tanyini rodičia, musel s rozhovorom počkať. Alistair sa zasa ozval.

„Adan, úplne chápem tvoje pohnútky. Čo sa týka Carpassa Simona, tu mám v podstate zviazané ruky, takže ti nič sľúbiť nemôžem. Tvoja rodina je tu momentálne s nami, takže o chvíľu ich uvidíš. Drž sa, Adan...“

Keď mu holografia umožnila nepriamy kontakt s rodičmi, snažil sa im vysvetliť, prečo vykonal svoj ohavný čin, aj keď si nebol celkom istý, či ho pochopia. Bol však presvedčený o tom, že chcú spravodlivosť v Tanyinom mene. Keď sa s nimi rozlúčil, prišiel rad na náčelníka Gaspara, z ktorého bol Adan taký znechutený, že s ním neprehovoril jediné slovo. Gaspar mu dával zbytočnú kázeň o tom, ako ho sklamal, ako zneužil svoje právomoci, ako kruto sa zachoval a že za svoj zločin bude i kruto potrestaný. Samozrejme nezabudol dodať, že už nie je členom policajného zboru.

Keď sa konečne Gasparova ukričaná tvár vytratila z obrazu, vystriedal ju krutý a ľstivý pohľad Craiga Donatha, ktorý sa tváril, akoby išlo o nejakú komédiu.

„Tak to som opäť ja, pán Sivoll,“ prehovoril. „Aj keď ste zavraždili senátora Hedgerowa, čo nám môže potvrdiť jeden megabot, ktorý Vás videl strieľať, máte právo na svojho obhajcu. Nie však na pána Simona; my Vám obhajcu vyberieme sami. Len pre Vašu informáciu: čím skôr budete s nami spolupracovať a priznáte sa k tomu, čo ste urobili, tým skôr sa dostanete von z kobky, v ktorej ste zavretý. Porozmýšľajte nad tým, pán Sivoll.“

Adan nemal nad čím rozmýšľať, preto ihneď reagoval.

„Ak to chcete mať za sebou a pokojne spávať, môžete byť bez obáv. Priznávam sa k vražde senátora Hedgerowa. Ak Vás zaujíma, či svoj čin ľutujem, odpoveď znie: NIE! Hedgerow dostal presne to, čo si zaslúžil. Tak, a teraz môžete pripravovať ďalší súd. A obhajcu nechcem. Ja sa nebojím trestu smrti ani Dromu. A teraz ma nechajte osamote. To ticho je znesiteľnejšie než Váš falošný hlas.“

Jeho slová sa Donatha očividne dotkli, pretože skôr, než sa prerušilo spojenie, ešte dodal: „Ste pekne tvrdohlavý, pán Sivoll.“

Adan ho však ignoroval. O chvíľu miestnosť opäť pohltila úplná tma.

22/

Nevedel presne, aký dlhý čas bol v kobke zatvorený, pretože v úplnej tme a bez kontaktu s vonkajším svetom nemal absolútne žiadnu predstavu o tom, čo sa deje. Bol stále pripútaný; cez tubér, zavedený do pravého predlaktia, dostal „živiny“ päťkrát a špeciálny filter na zachytávanie „telesného odpadu“, pripevnený na jeho bruchu, mu menili trikrát. Výmeny sa zrejme vždy ujal nejaký robot, ale Adan nevedel nič konkrétne, pretože mu podávali akési lieky, vďaka ktorým veľa času prespal. Holografia sa mu zjavila len v prvý deň jeho pobytu v kobke; odvtedy bol výlučne sám so svojou samotou. Napriek chaosu v jeho mysli sa snažil aspoň sčasti orientovať v čase – vyšlo mu, že je vo väzení šesť dní.

Zmena nastala nasledujúci deň (aspoň podľa jeho výpočtov): Prebral sa na to, ako ním „ktosi“ hýbe, pričom na oči mu dali špeciálne tmavé stereosklá, cez ktoré nič nevidel. Cítil silné kovové ramená megabotov, ktorí ho dvíhali z lôžka a prenášali na iné miesto. Cítil sa tak vyčerpane, že nechal so sebou robiť čokoľvek. Nevedel, kam ho nesú, ani čo s ním chcú robiť, ale bolo mu to jedno. Až o krátky čas pochopil, že ho vedú na súd.

Miestnosť mu už bola dôverne známa, ale rozdiel bol v tom, že kým nedávno tu sedel na strane žaloby, teraz bol sám obžalovaný. Boli tu tváre, ktoré poznal – náčelník Gaspar; Craig Donath; sudca Bravis – ale i mnohí, ktorých nepoznal. Tmavé väzenské stereosklá mal teraz dole, takže mohol pozorovať súdnu sieň. Bola plná a sedelo v nej cez stovku ľudí, z ktorých niektorí tvorili súčasť mediálnych spoločností, čo poznal podľa oblečení so „svietiacimi“ emblémami ich názvov. Adan sedel vpredu v čiernosivom dlhom väzenskom rúchu a na zápästí, položenom na kolenách, mal putá. Z oboch jeho strán sedeli mohutní megaboti.

Adan si stihol letmo prezrieť sálu a kdesi na boku za sebou zazrel svojich a Tanyiných rodičov. Náhle sa s nimi túžil porozprávať, ale na to nebola príležitosť; onedlho sa začal Súd. Adan v tom okamihu nevedel pochopiť, prečo ho ovládla nervozita. Chcel byť silný, no zrazu to nedokázal. Vlastná psychika sa nečakane obrátila proti nemu.

Sudca Bravis začal celé pojednávanie slovami, do ktorých vložil všetok sarkazmus a dbal veľmi o to, aby tak i vyzneli.

„Pán Sivoll, Vy ste zvláštna nátura. Štát Tunaria Vám poskytne bezplatne obhajcu a Vy ho odmietnete, ako keby Vám niekto núkal cigaretu. Vraj sa budete obhajovať sám. Nuž, ako chcete. O tom, že na obhajcu máte právo, ste boli informovaní.“

ADAN: „Chcel som hovoriť s Carpassom Simonom. Rád by som sa stretol i s prokurátorom Sammickom Thallusom, ale pochybujem, že moju požiadavku vezmete na vedomie. Nechcel som, aby ma Simon obhajoval – len som chcel, aby prípad mojej snúbenice pomohol spravodlivo vyriešiť, pretože s vynesením Vášho verdiktu som bol úplne nespokojný.“

SUDCA BRAVIS (klopkaním na stôl sa snaží znížiť šum v sále): „Pán Sivoll, nie ste len tvrdohlavý, ale aj drzý, mladý muž. Vaše správanie Vám raz môže pekne skomplikovať život. Ba myslím si, že Vám ho už skomplikovalo.“

ADAN: „Ak nemáte nič iné, začnite s procesom. Nebudem tu kvôli Vám celý deň!“

SUDCA BRAVIS (opäť upokojuje ľudí v sále): „Pán Sivoll, ak nechcete, aby sa použilo násilie za pohŕdanie Súdom, tak sa láskavo kroťte. Teraz poprosím pána Donatha, aby predstúpil so žalobou.“

DONATH (vystupuje dopredu): „Ďakujem, Vaša Ctihodnosť. Predmetom mojej žaloby je smrť senátora Hedgerowa, ktorého teraz zastupujem ‘postmortem’, čiže po smrti. Počas siedmich dní, kedy bol obžalovaný dvadsaťdvaročný Adan Sivoll vo väzbe, sa prešetrovali okolnosti vraždy senátora Alfreda Hedgerowa. Vyšetrovanie síce prebiehalo bez prítomnosti obžalovaného, alw vypočúvanie nebolo v tomto prípade celkom potrebné, keďže menovaný sa ku svojmu činu dobrovoľne priznal, čoho dôkazom je i záznam z holografie. Ten bol predložený Súdu ako dôkazný materiál. Takisto bol predložený záznam z pamäte megabota s výrobným číslom AZX 3.030, kde je vidieť obžalovaného v prestrojení a so strelnou zbraňou typu buzzer v ruke. Niet pochýb, že sa jedná o tú istú osobu. Naviac, vrah senátora Hedgerowa bol zadržaný priamo na mieste činu. Služobná elektrozbraň buzzer s výrobným číslom DW 380.0050 mu bola odobratá taktiež na mieste činu. Týmto žiadam Ctihodný Súd o zváženie poskytnutých faktov.“

SUDCA BRAVIS: „Ďakujem, pán Donath, posaďte sa na svoje miesto. Teraz si pustíme záznam z holografie.“

Ten výjav už Adan poznal. Odohrávalo sa na ňom presne to, čo sa udialo na samotke; presne tie isté rozhovory, ktoré pred siedmimi dňami (podľa jeho výpočtov pred šiestimi) absolvoval. Ľudia v súdnej sieni počuli i videli, ako sa Adan k vražde priznal. Teraz ostávalo čakať do vyhlásenia verdiktu. Adan dúfal, že to bude čo najskôr, preto – práve ako mu predtým poradil Craig Donath – sa rozhodol svojou spoluprácou urýchliť súdny proces.

23/

Tentokrát trval proces necelú hodinu (čo vyhovovalo i žalujúcej strane), pretože Adan sa ku vražde skutočne priznal, a to i verejne, pred Súdom. Kým pred začatím procesu ho zradilo vlastné sebavedomie a cítil nervozitu, teraz, pri vynesení rozsudku, sa cítil opäť silný a bol dokonca rád, že tu boli „enkviristi“ – novinári, ktorí tento proces popíšu do najrôznejších detailov. ‘Ktovie,’ vravel si v duchu, ‘možno sa zo mňa stane kalliopský hrdina!’

Sudca Bravis napokon prečítal rozsudok:

„OBVINENÝ ADAN SIVOLL SA ZA ÚMYSELNÚ VRAŽDU SENÁTORA ALFREDA HEDGEROWA ODSUDZUJE NA NEPODMIENEČNÝ TREST DOŽIVOTNÉHO VYHNANSTVA NA MESIACI DROM. VŠETOK MAJETOK NA CALLIOPE MU BUDE SKONFIŠKOVANÝ A ODOVZDANÝ ŠTÁTU TUNARIA. ROZSUDOK SA VYKONÁ ZAJTRA V DOPOLUDŇAJŠÍCH HODINÁCH NA INTERGALAKTICKOM TERMINÁLE V TUNARII. NA TOMTO MIESTE SA MôŽE OBVINENÝ NAPOSLEDY ROZLÚČIŤ SO SVOJOU RODINOU. DO TOHO ČASU BUDE I NAĎALEJ VO VäZENÍ. POČAS TÝŽDŇOVÉHO LETU NA DROM BUDE OBVINENÝ V UMELOM SPÁNKU – V HIBERNÁCII. POČAS TEJTO DOBY BUDE RAKETOPLÁN RIADENÝ AUTOMATICKY, PRIČOM AKO DOZOR BUDE PRIDELENÝ NA PALUBU JEDEN MEGABOT. OBVINENÝ BUDE MAŤ SO SEBOU MINIMÁLNE ZÁSOBY JEDLA A PITIA; PO ICH VYČERPANÍ BUDE JEHO ŽIVOT ZÁVISIEŤ OD SAMOSTATNOSTI A SCHOPNOSTI PREŽIŤ V DANOM TERÉNE. PO CELÝ ČAS BUDE OBVINENÝ Z „DIAĽKY“ SLEDOVANÝ PRIESKUMNOU LOĎOU, ABY – V PRÍPADE, ŽE K TOMU DôJDE – MOHLO BYŤ NAHLÁSENÉ JEHO ÚMRTIE.

ZÁLEŽITOSTI, SÚVISIACE SO SAMOTNÝM PROCESOM, BUDÚ VYBAVENÉ PO SKONČENÍ SÚDU; RESPEKTÍVE PRED VYKONANÍM ROZSUDKU...“

Sudca Bravis ešte chvíľu rozprával, ale to hlavné už povedal. Adan ho ani nevnímal; skôr sa sústredil na plač svojej matky, ktorá sedela ďalej od neho. Nebál sa toho, že na druhý deň navždy opustí Calliope a stane sa väzňom na strašidelnom, mýtami opradenom mesiaci ... skôr sa obával o budúcnosť svojich a Tanyiných rodičov, ale vedel, že Justícia nepotrebuje na nich realizovať svoju pomstu – už mali svoju figúrku, ktorú mohli postaviť na šachovnicu a rozhodnúť o jej osude.

Nevedno prečo, ale Sivoll prijal svoj osud so všetkou pokorou.

24/

Sobotňajšie ráno vyvrcholenia teplého termu bolo horúce a ožiarené lúčami Optunie. Kým mnohí ľudia trávili čas niekde pri vodných plochách, Adan senior s Brigitte Sivollom a Helix s Clodiou Vanesse čakali na tunarijskom terminále, kam mali o chvíľu dopraviť Adana. Spolu s nimi tam bol i Alistair Chronis, niekoľko enkviristov či členovia bezpečnostných zložiek. Očakával sa i príchod najvyššej hlavy štátu, prezidenta, ale pre povinnosti svoju účasť napokon zrušil.

Sivoll sedel v malom elektromobile a ruky mal pred sebou v putách. Autonavigácia ho priviezla až na terminál. Adan mal teraz na sebe iný odev než vo väzení: štát mu poskytol jednodielny biely overal so špeciálnou gelovou hmotou a univerzálnu keramitovú obuv, schopnú prispôsobiť sa i v tých najdrsnejších podmienkach. Ako zistil, toto ustrojenie bude jediným odevom, ktorý si so sebou bude môcť vziať z Calliope na Drom. Ako sa s nechuťou dozvedel, nebude si môcť vziať so sebou ani chronobil, žiadne osobné predmety, žiadne zásoby jedla a pitia naviac, a dokonca ani lieky. Zistil, že bude odkázaný výlučne na svoje schopnosti a na to, ako ho mesiac Drom prijme – bude predsa votrelcom v tomto cudzom svete. Bolo isté, že kalliopské úrady si našli ďalšiu obeť pre svoje experimenty.

Medziplanetárny terminál sa nachádzal na vyvýšenom kopci na západnom predmestí Tunarie. Odtiaľ bol nádherný výhľad na celú metropolu. Viacerí megaboti sa ujali Adana, keď elektromobil dorazil k čakajúcemu raketoplánu. Jeho trup bol zatiaľ položený na rampe; tá bola pripravená zdvihnúť sa v okamihu, keď bude pasažier v jeho interiéri. Sivolla však hneď nepremiestnili do raketoplánu – ešte mal k dispozícii desať minút na rozlúčku so svojou rodinou.

Stretnutie s nimi bolo síce krátke, ale zato dojemné. Jeho otec sa mu prihovoril pokojným hlasom (všetci museli stáť ďalej od neho, lebo megaboti ich kvôli bezpečnosti nepustili bližšie): „Drž sa, chlapče! A ukáž im, že Sivollovci sa len tak nevzdávajú!“

Adan iba mlčky prikývol; pre dojatie nebol schopný rozprávať. Potom sa ozvala Brigitte, jeho matka.

„Vždy sme ťa mali radi. Budeš nám chýbať.“

Nato sa rozplakala a s ňou i Tanyina matka, Clodia. K rozlúčke sa pripojil Helix Vanesse.

„Chlapče, sme pyšní na to, čo si urobil pre našu dcéru. Nikdy na teba nezabudneme.“

Ďalší, kto sa k nim pridal, bol Alistair.

„Cez všetky starosti, ktorým sme museli spoločne čeliť, si ťa nesmierne vážim. Si skvelý človek, Adan.“

Sivoll bol taký dojatý, že sa zmohol na jedinú vetu: „Budem na vás myslieť vo dne v noci.“

Keď ho megaboti začali viesť hore po nástupnej rampe, zaplavila ho vlna otázok od zvedavých enkviristov. Adan ich dotazy nevnímal; keď však bol tesne pred vstupnými dverami do raketoplánu, stihol ešte otočiť hlavu a zakričať do senzáciechtivého davu: „Napíšte tam, že sa nebojím nijakého Dromu!“

Potom sa už ocitol v raketopláne. To bolo vlastne poslednýkrát v jeho živote, čo videl planétu Calliope zblízka.

25/

Na palubu s ním vošli viacerí megaboti, aby aktivovali činnosť niektorých prístrojov. Adana pripútali k sedadlu, pričom putá mal ešte stále na rukách. Po desiatich minútach odišli a jediný robotický stroj, ktorý s ním ostal v interiéri raketoplánu, mu oznámil: „Som me-ga-bot TE-REX a som po-ve-re-ný strá-viť tu čas do Váš-ho pris-tá-tia na Dro-me. O chví-ľu zač-ne štart. Keď bu-de-me mi-mo or-bit, dám Vám na-vždy do-lu pu-tá z rúk. Do-vte-dy však zo-sta-ne-te pri-pú-ta-ný. Mi-mo o-bež-nú drá-hu mu-sí-te ísť do hi-ber-nač-nej ko-mo-ry. Let bu-de tr-vať týž-deň; po tom-to ča-se Vás pre-bu-dím z hi-ber-nač-né-ho spán-ku. Te-raz sa pri-prav-te na štart.“

Adan bol tak dokonale pripútaný k sedadlu, až mal strach, či to nepreháňajú. TEREX sa pokojne prechádzal po kabíne, akoby sa jednalo len o púhe cvičenie. Bol však stroj a štart raketoplánu bol preňho asi takou hrozbou ako pre stromy silnejší vietor. Väčšie obavy mal však Adan: mimo planétu letel prvýkrát v živote a zvláštny strach, ktorý ho ovládol, bol naozaj silný.

Potom to prišlo: mohutná rampa dvihla celý raketoplán do vertikálnej polohy. Motory v zadnej časti trupu sa automaticky zapli a keď sa celý raketoplán odpojil od istiacej rampy, Adan pocítil takú silnú zmenu tlaku, že chvíľami strácal vedomie. TEREX sa pritom správal, akoby sa nič nestalo ... pevné chodidlá ho držali bez problémov na podlahe. Rýchlosť telesa bola taká veľká, že Adan ani nevnímal, kedy jasnú oblohu vystriedala chladná tma vesmíru. Planéta Calliope bola od nich každou sekundou ďalej a ďalej.

Adan začal ostrejšie vnímať okolie. „Čosi“ ho chytalo za zápästia – keď sa prizrel bližšie, zbadal TEREXa, ktorý mu dával z rúk dole putá.

„Tu už ne-má-te kam ujsť.“

Sivoll si konečne natiahol unavené ruky. Potom sa opatrne odpútal. Cítil už len slabé vibrácie, preto sa odvážil postaviť.

„Už sme mimo obežnú dráhu?“ spýtal sa nesmelo.

„Á-no,“ znela odpoveď. Náhle bol rád, že tento mohutný kovový stroj tu bol s ním – cítil sa totiž bezpečnejšie v otázke riadenia raketoplánu.

Megabot prešiel k riadiacemu pultu, kde zadal nejaké údaje navigačnému systému. Adan využil túto chvíľu na to, aby sa poprechádzal po interiéri riadiacej kabíny. Keď nazrel cez malé okienko smerom von, uvidel ebenovočiernu tmu, v ktorej žiarili drobné svetelné body – myriády neznámych hviezd a planét. Bolo to zvláštne, ale náhle túžil byť čo najskôr na mieste, ktoré sa stalo jeho doživotným exilom. Uvažoval, čo robí Drom takým strašidelným miestom, za aké sa považuje. Je tento mesiac skutočne až taký hrôzostrašný, že najdlhší čas, aký človek na ňom prežil, bol iba päť hodín? Želal si zistiť to čo najskôr.

TEREX ho vytrhol z myšlienok.

„Pa-ne, je naj-vyš-ší čas ísť spať.“

Sivoll mlčky prikývol. Nechcel robiť nič napriek – vlastne to ani nemalo zmysel – preto sa pokorne nechal viesť do hibernačnej kóje. Ľahol si na lôžko, pripomínajúce solárne svetlo, a keď sa za ním zatvorilo veko, obklopilo ho zvláštne, akoby opalizujúce prítmie. Potom zacítil silný príval čerstvého vzduchu – myšlienky v hlave sa premenili na pestrofarebné motýle; Adanov dom sa zmenil na rozprávkovú vilu; jeho i Tanyini rodičia na šťastných starých rodičov...

Adan videl Tanyu, ako mu beží v ústrety po piesočnatej pláži s malým chlapcom v náručí... Bol to ich syn, ich nikdy nenarodené dieťa...

Adan Sivoll zaspal a planéta Calliope bola v tom okamihu iba zmenšujúcou sa modrozelenou guľou v temnom priestore vesmíru.

2. č a s ť:

D R O M

1/

„To bolí!“

„ČO BOLÍ?“

„Všetko ma bolí! Hlava, ruky, nohy, celé telo!“

„HHRRRUUPS!“

„Nie, nerobte to! Nesmejte sa tak šialene! To ten Váš smiech mi spôsobuje takú bolesť!“

„BOLESŤ? ČO JE TO BOLESŤ? JEDNÁ SA LEN O SENZITÍVNE IMPULZY; PRIRODZENÚ REAKCIU ŽIVÉHO ORGANIZMU NA VONKAJŠIE PODNETY... BOLESŤ JE SÚČTOM IMPULZOV VŠETKÝCH PODNETOV; AKÁSI KALKULÁCIA VNÚTORNÉHO NAPäTIA; ODOZVA NA PRICHÁDZAJÚCU AKCIU... HHRRUUPS!“

„Nie! Prečo to robíte?! Bolesť ma ohrozuje! Pochopte – moje zdravie, môj život, moju existenciu...“

„ÁÁÁ, EXISTENCIA! ÁNO, EXISTENCIA JE TAKISTO OVLYVNENÁ IMPULZAMI – REAGUJE S NIMI A JE NA NICH ZÁVISLÁ ROVNAKO, AKO ONI NA NEJ. STE SÚČASŤOU TEJ EXISTENCIE; I JA SOM JEJ SÚČASŤOU...“

„Ale kto vlastne ste?“

„SOM...“

„Nie! Znova to bolí! Nerobte to! Počujete?! Neubližujte mi, prosím...“

Silné pískanie Adana prebralo. Keď otvoril oči, pocítil v nich ostrú bolesť – rovnako i bolesť hlavy a akúsi zvláštnu strnulosť svalov. Tento stav bol spôsobený dlhým spánkom v hibernačnej kóji.

„Dob-ré rá-no,“ ozval sa TEREX, skláňajúci sa priamo nad ním. Sivollovi chvíľu trvalo, kým pochopil realitu; uvítanie megabota ho vzápätí prekvapilo. V tom okamihu sa mu v mysli vybavil zvláštny sen, ktorý si zapamätal. Alebo to nebol sen? Rozhodol sa podeliť s TEREXom o svoj „snový“ zážitok.

„Mal som zvláštny sen,“ povedal, vstávajúc’ z hibernačného lôžka. Telo mu kopírovali slabé lúče svetla, vychádzajúce priamo z kóje – to bol takzvaný regeneračný proces po dlhom spánku. Adan pokračoval v opisovaní sna.

„Niečo mi spôsobovalo bolesť. Nechutne sa to smialo a práve ten smiech bol dôvodom mojej bolesti.“

TEREX ho prekvapil svojím vyhlásením.

„To ne-bol sen. Sme na o-bež-nej drá-he Dro-mu a to bol je-ho do-sah.“

Adan nechápal. „Chceš mi naznačiť, že ... mesiac Drom sa so mnou ROZPRÁVAL?!“

„Pres-ne tak.“

To bola pre Sivolla krutá odpoveď.

Regeneračné lúče dokončili svoju prácu a náhle sa po nej cítil ako znovuzrodený. V žalúdku však pocítil akúsi prázdnotu – bol hladný ako vlk.

„Môžem sa najesť?“

TEREX, pobehujúci okolo a stále niečím zamestnaný, letargicky odpovedal: „Á-no, a-le od-po-rú-čam syn-te-tic-kú zmes. Sku-toč-né-ho jed-la má-te má-lo a viac sa Vám zí-de na Dro-me.“

Adan vedel, že megabot má pravdu, ale na práškové jedlo falošnej chuti i vône nemal vôbec náladu. Žalúdok si pýtal niečo ‘skutočné’, preto Adan stroho poznamenal: „To nechaj na mňa.“

Sedeli v pilotnej kabíne a Adan zbežne prezeral obsah malého vaku, ktorý si mohol vziať so sebou na Drom. Okrem troch balení syntetickej zmesi našiel vo vaku veľký sendvič, hrubý plátok červeného syra, kúsok tagača (filety z ryby) a fľašu s pitnou vodou. Napriek predchádzajúcej rade od megabota, že má malé zásoby jedla a pitia a mal by šetriť, rozhodol sa schuti zasýtiť prázdny žalúdok. Medzi jednotlivými sústami pozoroval cez malé okno zvláštnu zeleň mesiaca Drom, ktorý predtým z Calliope vyzeral skôr ako malá, oranžovozelená guľa. Raketoplán teraz letel veľmi pomaly, takže bolo možné i prechádzať sa po interiéri. Adan však ostal sedieť, aby sa pokojne najedol. TEREX prechádzal z jedného miesta na druhé a neustále niečo robil. Sivoll raz sledoval výjav za oknami, raz pobehujúceho megabota. Keď prehltol posledný kúsok syra, ktorý mu ostal (nemohol si pomôcť, ale chutil skvele), položil robotovi dôležitú otázku: „Kedy pristaneme na Drome?“

TEREX, bez toho, aby sa otočil k nemu, chladne poznamenal: „Vy pri-sta-ne-te. Mo-jou ú-lo-hou je os-tať na o-bež-nej drá-he.“

Adan si uvedomil, že má vlastne pravdu – ON bol predsa vo vyhnanstve, a nie nejaký megabot! TEREX mu vlastne upresnil, čo bude nasledovať ďalej.

„O pol-ho-di-nu náš-ho ča-su Vás u-sa-dím do ae-ro-lo-de. Tá Vás do-pra-ví až pria-mo na Drom. Za-tiaľ si po-seď-te. A-le-bo rob-te čo-koľ-vek.“

Adan sa zamyslel. Mám robiť čokoľvek? Rozhodol sa stráviť posledné chvíle svojho pobytu v raketopláne pozorovaním povrchu mesiaca, ktorý sa o krátky okamih stane jeho novým domovom. Vtedy si vlastne prestal byť istý tým, že je schopný zmieriť sa so svojím osudom. Náhle sa cítil ako kacír, čakajúci na svoju popravu upálením zaživa.

2/

Spomínaná aeroloď bola určená len pre jedného pasažiera. TEREX Adana pripútal a dal mu posledné pokyny pred odletom. Snažil sa v tom zhone zapamätať si aspoň to najdôležitejšie ... že na Drome je v porovnaní s Calliope nadbytok kyslíku, lebo na povrchu sa nachádzajú rozsiahle pralesy, takže kým si na to zvykne, môže mu to spôsobiť bolesti pľúc a hlavy. Kým sa neocitne na povrchu mesiaca, má si ponechať na tvári kyslíkový prístroj. Po pristátí sa musí pokúsiť dostať čo najďalej od aerolode – má totiž aktivovaný samodeštrukčný systém a krátko na to nastane v lodi explózia, po ktorej sa zároveň aktivuje „požiarne zariadenie“ – to ihneď zabráni po výbuchu šíreniu ohňa pralesom. Počas letu, trvajúceho dvadsať až tridsať minút, bude všetko riadené automaticky – ON nemá s ničím manipulovať.

Inštrukcií, ktoré dostal od megabota, bolo viac, ale snažil sa zapamätať si aspoň to najpodstatnejšie. Keď sa za ním konečne zatvorila kabína, už nepočul TEREXov robotický hlas – vystriedali ho elektronické hlasy samonavigačného systému. Stihol si zapamätať jeden údaj: výška dvetisíc desať míľ nad povrchom Dromu.

Potom nasledoval štart a Adanovi sa zatmelo pred očami.

3/

„HHRRUUPS! STE TAM? PREČO NEREAGUJETE? NELEŤTE SEM, POČUJETE? SPôSOBÍME VÁM BOLESŤ! BOLESŤ – TEJ SA PREDSA TAK VEĽMI BOJÍTE! VRÁŤTE SA DO PRÁZDNOTY, Z KTOREJ STE PRIŠLI! MY TU NECHCEME VOTRELCOV! HHRRUUUUUPS!!!“

Adan sa prebral na silnú bolesť hlavy. Podvedome si stiahol z tváre kyslíkový prístroj a zhlboka sa nadýchol. Pred očami mal hmlu, ale i tak zbadal na rukách krv. Potom sa dotkol čela. Zistil, že tam má krvácajúcu ranu. Chvíľu nečinne sedel – pociťoval závrat, keď vtom si spomenul, že musí čo najskôr opustiť aeroloď, lebo dôjde k výbuchu. Ruky sa mu triasli, ale i tak sa mu podarilo uvoľniť z bezpečnostných pásov a otvoriť poklop nad hlavou. Kabínu zahalilo ostré svetlo a príval nového vzduchu prinútil Adana opäť sa nadýchnuť. Nasledovala ostrá bolesť pľúc.

Podarilo sa mu vymotať z kabíny a prehodiť si cez plecia vak s jedlom a vodou. Ostatné nechal tak – kyslíkový prístroj i navigačné zariadenia.

Ocitol sa uprostred pralesa – narýchlo sa poobzeral okolo seba a zistil, že aeroloď pristála vskutku hladko; zničila len niekoľko porastov stromov. Ďalšie Adanove myšlienky mali jediný cieľ: útek od lode. Začal bežať cez husté kríky a keramitová obuv mu pomáhala zdolať terén. Dýchanie sa uvoľnilo; pľúca sa adaptovali na nové prostredie. Zrak sa mu postupne zaostril a lúče Optunie, prenikajúce i do najväčších hlbín pralesa, prestali byť také nepríjemné. Adan utekal ako o dušu a kryl si tvár rukami pred šľahajúcimi konármi neznámych a priam strašidelných stromov. Vak mu sťažoval beh, ale aj tak sa nevzdával. Bez chronobilu nevedel presne určiť, aký čas ubehol od pristátia, ale pokiaľ vládal, utekal ďalej. V horúčave pralesa sa mu telo rýchlo spotilo a dokonca ani gelová hmota v bielom overale nestíhala úplne absorbovať pot.

Napokon sa dočkal: kdesi v diaľke za jeho chrbátom nastala explózia. Silný otras vyplašil z korún stromov neznáme stvorenia, ktoré boli doposiaľ podozrivo ticho a on o nich ani netušil. Až pri výbuchu ožil prales zvláštnym škrekom a desivými zvukmi.

Adan si v rýchlosti zakryl uši a ľahol si tvárou na mäkkú trávu. Čoskoro pocítil nad sebou tlakovú vlnu.

4/

„OBZRI SA – OBZRI SA – OBZRI SA – OBZRI SA ...“

Prales opäť stíchol (to ticho bolo strašidelné). Adan sa opatrne postavil. Do nosa mu udrel zvláštny, železitý zápach – to mu pripomenulo krvácajúcu ranu na čele. Keď si však po nej prešiel prstami, už nekrvácala.

Zápach zosilnel. Sivoll sa začal nervózne obzerať na všetky strany. Najskôr videl len nehybné stromy; vzápätí nad jeho hlavou zelektrizoval vzduch; akoby v ňom nastala nepatrná vibrácia, a potom to prišlo ... Adana obkľúčil obrovský roj neznámeho hmyzu; akési moskyty, veľkosti holuba, so sosákmi dlhšími než ľudské prsty. Vtedy pochopil, prečo cítil nablízku krv. Nasledovali bodnutia, bolestivé ako vpich injekčnej ihly. Nepríjemné, bzučivé zvuky vibrujúcich krídel sa mu v ušiach miešali so zvukmi pralesa.

„UTEKAJ K JAZERU! TAM JE BEZPEČIE! BEŽ, ĽUDSKÝ TVOR!“

Adan sa rozbehol. Roj ho obkolesoval a bránil mu v pohybe, ale napriek tomu bežal ďalej. Ostrá bolesť ho nútila kričať, ale to, čo mu najviac naháňalo strach, bolo to, aby pri krvilačnom nájazde hmyzu nestratil príliš veľa krvi. Hlas pralesa mu radil bežať stále vpred, až napokon prales konečne ustúpil a Adan sa ocitol na kraji akejsi vodnej plochy. Kvôli hustému roju nevidel dobre pred seba; neudržal náhle rovnováhu a spadol do kalnej čiernej vody. Roj hmyzu sa vytratil; namiesto toho ho obkolesila chladivá temnota. Hustá čierna voda mu upchávala všetky otvory na tvári a Adan sa zrazu nemohol nadýchnuť. Neznámy hlas (bola to vlastne celá zmes mužsko-ženských hlasov) v hlave počul akoby z veľkej diaľky: „DÝCHAJ, INAK ZAHYNIEŠ. DOSTAŇ TO DO PĽÚC, AK SA NECHCEŠ UTOPIŤ. NEMAL SI SEM VôBEC CHODIŤ! VRAVELI SME TI TO! HHRUUPS!“

Sivoll cítil, ako mu pomaly slabne telo. Cítil sa ťažký ako kameň a vlastná váha ho nemilosrdne ťahala ku dnu. Hustá hmota bola ako bahno; Adan však rezignoval a zhlboka sa nadýchol. V nose i hrdle pocítil pálenie; vzápätí stratil vedomie.

Prebral sa na bolesť hlavy. Otvoril oči a zistil, že leží na akejsi štrkovej pláži. Opatrne sa posadil. Celý overal mal mokrý od vody a špinavý od piesku. Pred ním sa rozprestieralo šíre more a vlny narážali do strmých brál okolo neho. Náhle zbadal kúsok od seba kostru – ľudskú kostru. Vtedy si spomenul, čo sa o Drome hovorilo na Calliope: väčšina ľudských tvorov, ktorí tu boli poslaní do vyhnanstva, skočila dolu zo strmého brala, čím ukončili svoje trápenie (počul i o prípadoch obesenia na zelených lianach či utopenia vo vysokých vlnách). Vedel, že najdlhší čas, strávený človekom na Drome, nepresiahol päť hodín. Uvažoval nad tým, ako dlho bol teraz na Drome on. Ak prekonal pôvodný rekord, nebolo pochýb o tom, že raketoplán vysiela túto infomáciu na Calliope. Zrazu ho zaujímalo, kde sa nachádza megabot TEREX, sledujúci jeho správanie na tomto cudzom telese. Bol v raketopláne, alebo v aerolodi, ktorá letela nižšie nad povrchom Dromu? Bol si istý, že ak bude za tmy jasná obloha, mohol by objaviť svietiaci objekt, pohybujúci sa po abstraktnej čiare nad povrchom mesiaca.

Adan si bol istý, že prieskumná loď ho lokalizuje i z veľkej výšky – to vďaka špeciálnym satelitom. Bol, takpovediac, na muške.

Zdalo sa, že s vysokými skalami za sebou mu teraz nebezpečenstvo nehrozí. Rozhodol sa preto trocha si usušiť overal. Vyzul si keramitové topánky, rozopol zips v prednej hornej časti odevu a vyzliekol sa. O chvíľu stál na pláži len v bielom spodnom prádle a cítil sa zraniteľne ako otrok na trhu. Podišiel ku skale (ostré kamene ho pichali do bosých nôh) a zavesil overal medzi dva krátke kamenné kliny – kuriózne diela prírody. Od mora vial príjemný vietor, čo mu padlo vhod: skôr sa mu usuší oblečenie.

Hoci ho bolela hlava, tá bolesť bola znesiteľná. Pri zbežnej obhliadke tela ho však prekvapila hladká koža bez zranení; po vpichoch záhadných moskytov nebolo ani stopy. Mal pocit, že temné jazero, do ktorého skočil na radu neznámych hlasov, úplne regenerovalo jeho telo. Ak to tak skutočne bolo, potom táto skúsenosť mala preňho veľký význam.

Kým sa mu sušil overal, Adan skúmal okolitý terén. Pláž sa ťahala na oboch stranách ďaleko; zároveň ju všade chránili vysoké bralá. Na chvíľu sledoval nekonečné more na pravej strane ... nad hladinou sa skláňalo slnko Optunia, čo znamenalo, že deň sa pomaly míňa. Premýšľal, či prespí na pláži, ale obával sa prílivu. Rozhodol sa nájsť v skale nejakú vypuklinu, kam by sa mohol ukryť. Ako kráčal ďalej, zbadal tesne pri vode čosi pokrčené a mokré – zistil, že je to jeho vak s jedlom a pitím. Zdvihol ho a otvoril – bol rád, že špeciálne vnútro dnu vodu neprepustilo. Adan sa vrátil a zavesil vak vedľa overalu; potom pokračoval v „hľadaní“ vhodného miesta na prenocovanie. Zrazu si všimol niečo, čo predtým prehliadol: okrúhle, biele, väčšinou priesvitné kamene veľkosti dlane, ktoré zvláštnym spôsobom odrážali lúče svetla. Napadla mu skvelá myšlienka ... Vzal z pláže dva kamene, zohol sa k akémusi konáru, ktorý bol ďalej od vody, a rýchlym pohybom otrel kamene o seba. Chladné kamene sa mu v rukách rýchlo zohriali (hoci nie natoľko, aby ho pálili). Čoskoro dosiahol očakávaný efekt – medzi dvoma plochami preskočila iskra.

Adan bol sklamaný, že konár, ktorý sem pravdepodobne donieslo more, bol viac mokrý než suchý – oheň sa mu zapáliť nepodarilo. I napriek tomu bol tento objav prvou pozitívnou vecou, ktorú na Drome dosiahol.

Bielych kameňov, podobajúcich sa na kúsky skla, bolo na brehu mora viac než dosť, takže tento problém mal vyriešený. Onedlho dosiahol ďalší úspech: V skale našiel otvor. Vyšplhal sa hore niekoľko stôp a opatrne nazrel dnu. Jaskyňa bola malá (dnu by sa vošlo do päť ľudí) a celý priestor vyzeral byť bezpečný. Nebola tam úplná tma, lebo časť denného svetla sa dostala i tam, ale cez deň tam bol príjemný tieň. Adan si uvedomil, že beztak nemá na výber; rozhodol sa risknúť to a ostať aspoň na túto noc v jaskyni.

Druhý objav bol jeho ďalším malým úspechom na tajomnom Drome.

5/

Keďže nemal chronobil, rozhodol sa rátať dni podľa svetla. Ak mesiac fungoval podľa pravidelných intervalov, toto bol jeho prvý deň vo vyhnanstve (už nepochyboval o tom, že prekonal rekord svojich predchodcov). Optunia sa už pomaly strácala za vzdialeným horizontom a vzduch sa nápadne ochladil. Ešte pred západom hviezdy pozbieral Adan najsuchšie konáre, ktoré našiel, a doniesol ich do jaskyne. Overal i vak mu zatiaľ uschli. Teraz, opäť oblečený, sa usadil v malom otvore a začal kresať kamene, ktoré si tam so sebou priniesol. Trvalo to celú večnosť (odraz lúčov od kameňov bol veľmi slabý), ale – na jeho milé prekvapenie – tenké konáre začali pomaly horieť. Adan fúkal do nevinného plameňa (videl to raz v akomsi filme), až napokon jaskyňu osvetlili oranžové plamene ohňa.

Potom vybral z vaku posledné zásoby jedla a najedol sa. Syntetická zmes z malých konzerv chutila skôr odpudzujúco; boli to mäsové náhrady v prášku, ale aspoň sa zasýtil. Potom vypil poslednú trochu vody, čo mu ostala. Prázdny vak využil ako vankúš a hoci jeho posteľou boli hladké sivé bloky kameňov, ďakoval i za to málo, čo mal. Kdesi počul, že oheň chráni ľudí pred rôznymi šelmami, ktoré sa k nemu nepriblížia. Nevedel, či má tomu veriť, no napriek tomu sa cítil bezpečnejšie, keď vstup do jaskyne uzatvárali plamene.

So zvláštnym pocitom v srdci si ľahol a čoskoro zaspal.

„Tanya, si to ty? Si to skutočne ty?“

„ÁNO, SOM TO SKUTOČNE JA! CHCEŠ, ABY SOM TO BOLA JA?“

„Ja ti nerozumiem! Ako si sa sem dostala? Veď to je nezmysel! Nechápem to...“

„HLUPÁČIK! PREDSTAVY PREDSA NIE SÚ NEZMYSLOM-”

„Počkaj! Ty si predstava?! To robí Drom, však?“

„ACH, DROM ... PREČO SA HO TAK BOJÍŠ?“

„Bojím?! Myslíš, Tanya, že sa ho naozaj bojím?! Pozri na mňa! Kto z ľudí tu vydržal dlhšie než ja?! Vidíš? Stále žijem!“

„ÁNO, ZDÁ SA, ŽE SI JEDINÝ ĽUDSKÝ TVOR, KTORÝ SA NEBOJÍ VLASTNÉHO STRACHU. CHCEŠ UTIECŤ PRED SVETOM, KTORÝ ŤA PREDTÝM TAK KRUTO ZRADIL. CHCEŠ UTIECŤ PRED KRIVDOU, ALE JEDINÝ, PRED KÝM SKUTOČNE UTEKÁŠ, SI TY SÁM.“

„Myslíš?! Ale ... teraz, keď si tu ty, už nemusím utekať!“

„HHRRUUUPS!!!“

„Nie, Tanya, nesmej sa tak! To bolí! Ide mi z toho prasknúť hlava. Prestaň, prosím...“

„TAK SA PREBUĎ! NESPI! POČUJEŠ? VSTAŇ!“

Zobudil ho chlad. Oheň v jaskyni už dohorel a dnu bolo tma a zima. Zvonka k nemu doliehal zvuk hučiaceho mora. Sivoll si pomyslel: ‘Chlapče, toto je tvoja prvá noc na Drome!’

Vstal a vykročil k ústiu jaskyne. Nazrel dolu a zároveň si ďakoval za vlastnú prezieravosť: bol naozaj príliv a pláž bola pod vodou. Vysoké vlny nemilosrdne narážali do útesu. Hladina vody bola teraz len šesťdesiat palcov pod ním! To bolo takmer na dosah jaskyne.

Adan sa zahľadel na oblohu, lebo pohľad dolu mu bol nepríjemný. Nebo bolo jasné, posiate miliardami hviezd, a na ľavej strane visela nad horizontom modrá guľa – Calliope. Z Dromu bol na ňu úžasný, nostalgický pohľad. Adan si povzdychol. Ktovie, čo robia jeho rodičia? A čo sa o ňom hovorí na Calliope? A čo je s jeho domom?

Myšlienky mu nedali pokoj. Spomenul si na Tanyu a na sen, ktorý sa mu túto noc sníval. Alebo to nebol sen? V jaskyni ho navštívila Tanya, ale rozprávala sa s ním záhadným hlasom; akoby sa do nej prevtelil nejaký tajomný tvor.

Náhle sa zdvihol vietor. Najskôr sa mu len vánok pohrával s vlasmi; potom zosilnel, až sa Adan musel prichytiť kamennej steny jaskyne. Oblohu zrazu prekryli temné mraky. V diaľke sa začalo blýskať – kobaltovomodré pruhy svetla križovali vzdialený obzor. Potom sa mu ozvali v hlave mužsko-ženské hlasy.

„ZACHRÁŇ SA, ČLOVEK! SKOČ DO MORA! VODA JE PRÍJEMNE PENIVÁ! SKOČ, POČUJEŠ?! NEBOJ SA! HRUUUPS!“

Adanova psychika prežívala muky. Rozhodoval sa, či skočiť dole alebo nie. Racionálnejšia časť jeho mozgu však nad ním napokon zvíťazila a Adan sa vrátil späť do bezpečia jaskyne. Ľahol si tvárou na chladný kameň a zapchal si uši. Ani nevedel, ako, a opäť zaspal. Bolo to vykúpenie z jeho krátkeho utrpenia.

6/

Zvyšok noci bol už pokojný. Nebudili ho žiadne hlasy; nesužovali ho žiadne nočné mory. Ráno ho však prebudili hrejivé lúče Optunie, ktoré prenikli i do tmavej miestnosti jaskyne.

Adan vyšiel na kraj otvoru a zahľadel sa do diaľky. Na oblohe nebolo jediného mraku. Potom pohľadom zamieril pod seba – tentokrát ho prekvapil silný odliv. Voda bola príliš ďaleko a na mieste, kde ešte v noci zakrývala súš, boli teraz samé zvyšky morskej fauny i flóry. Sivoll sa rozhodol preskúmať okolie. Opatrne zliezol skalný výstupok, pričom prázdny vak bez jedla nechal v jaskyni. Vzal so sebou len sklovity – tak nazval kamene, s ktorých pomocou kresal v jaskyni oheň. Všetky tri kúsky si vložil do bezpečných vreciek overalu. Keď sa ocitol nohami pevne na pláži, to ešte netušil, že sa do jaskyne, v ktorej strávil noc, už nikdy viac nevráti.

Adan vykročil smerom k moru – voda bola dobrých sto stôp od neho – a na mieste, ktoré bolo v noci pod hladinou mora, sledoval teraz uhynuté lastúry, hviezdice, tagače, holomice i rôzne druhy rastlín, z ktorých mnohé ani nepoznal. Pokúsil sa zbežne zistiť, čo z tohto by sa dalo použiť na jedenie. Holomice vylúčil hneď – tieto malé tmavomodré chobotnice mali väčšinou jedovaté mäso (aspoň na Calliope to tak bolo). Najchutnejšie mäso mali tagače, ale pohľad na mŕtve, napoly páchnuce ryby, ho odradil. Rozmýšľal nad tým, či by nebolo vhodnejšie mať u seba sieť a pripraviť si jedlo z čerstvo zabitých rýb (na druhej strane, predstava zabíjania „nemých“ tvorov bola preňho rovnako odpudivá). Adan sledoval vyhodené dary mora na mokrom štrku a vo vlastnom zamyslení si ani nevšimol hladinu vody, ktorá sa nečakane zdvihla a blížila sa k nemu v podobe nenápadnej vlny. Prekvapil ho chladivý vzduch na zadnej časti krku; to ho prinútilo obzrieť sa. Vtedy otvoril ústa v nemom úžase ... K nemu sa blížilo akési monštrum, z ktorého stekala voda, akoby ju fúkal preč nejaký veľký ventilátor. Bola to guľatá masa kobaltovomodrého tela, ktoré sa záhadne otáčalo okolo svojej osi a vírilo okolitú vodu na všetky strany. Adan sa spamätal príliš neskoro – obrovské zviera bolo teraz tesne pri ňom.

V pude sebazáchovy sa rozbehol späť ku skalám. Dostal sa až priamo k nim; dokonca sa mu i podarilo kúsok vyliezť hore. Ďalej sa však nedostal. „Čosi“ ho chytilo na chrbáte za overal a vyhodilo do vzduchu. Adan cítil, ako sa mu telo v tej rýchlosti obracia ... urobil dva kotrmelce vo vzduchu a pristál na hladkom, pevnom povrchu. V tom okamihu sa začal kĺzať smerom dole. Overal mu rýchlo nasiakol vodou. Mohutné okrúhle telo neznámeho tvora pod ním sa začalo pohybovať smerom preč od útesu. Sivoll letmo zazrel jaskyňu, ako sa od neho vzďaľuje. Pritom mal problémy so sebou samým, lebo tvor sa nielenže dostával ďalej od pevniny, ale zároveň sa otáčal okolo svojej osi, takže bolo potrebné niečoho sa prichytiť. Vlastne sa mu to i podarilo – čoskoro totiž objavil na okrúhlom trupe akési drážky, pripomínajúce žiabre. Rýchlo sa za ne chytil obidvoma rukami a keď sa telo blížilo k vode, zhlboka sa nadýchol a zatvoril oči. Ocitol sa pod vodou a napriek prudkému pohybu neznámeho tvora sa mu podarilo pevne sa držať. O chvíľu bol opäť nad hladinou – to využil na to, aby sa znova nadýchol. Tvor sa otočil ešte štyrikrát; potom, dostatočne ďaleko od brehu, sa prestal otáčať a začal plávať po mori kamsi do neznáma. Adan bol v tom čase nad vodou, takže mohol pokojne dýchať. Ďalej od brehu fúkal silnejší vietor a Sivoll cítil, ako overal na ňom začína schnúť. Náhle si uvedomil, že sa ocitol na trupe neznámej dromskej veľryby, ktorá ho niesla nevedno kam.

‘Nuž čo,’ pomyslel si, ‘aspoň nastane nejaká zmena!’ Dúfal, že onedlho to veľrybu omrzí a odvezie ho späť na breh. Alebo sa mýlil?

Nemýlil sa. Veľryba po krátkom čase zahla vľavo a plávala smerom k pevnine. Keď bola dostatočne blízko, začala opäť otáčať trupom a Adan využil situáciu vo svoj prospech. Mal totiž pocit, že tento tvor nemá v úmysle ublížiť mu – skôr sa s ním hrá, preto sa vo vhodnej chvíli opatrne postavil a potom sa rozbehol, aby vzápätí skočil do vody. Keď sa ocitol v mori, plával zo všetkých síl smerom k brehu, hoci overal i keramitová obuv mu sťažovali plávanie. Napokon sa však dostal až na breh a keď sa obzrel za seba, zistil, že mal pravdu: veľryba sa vzďaľovala od brehu a nejavila oňho záujem.

Potom vykročil vpred. Pred ním sa rozprestieral prales (útesy sa náhle vytratili) a hoci sa mu táto „ponuka“ nepozdávala, nemal na výber. Rozhodol sa risknúť to. Hovoril si, že ak nastane noc, pokúsi sa zapáliť oheň, čím snáď odplaší nevítaných hostí. Podvedome sa dotkol vreciek na overale – sklovity boli na svojom mieste.

Adan, napoly premočený, vykročil teda v ústrety ďalšiemu neznámemu miestu na Drome.

7/

Prales bol okrem neutíchajúceho revu vtákov v korunách stromov relatívne pokojný. V Adanovi po príchode na toto „nové“ dromské miesto vznikla spásonosná myšlienka, že by sa tu mohol usadiť a z kmeňov okolitých stromov si postupne postaviť obydlie, zabezpečujúce preňho istotu v tomto nehostinnom prostredí. Tá myšlienka sa mu natoľko zapáčila, že sa ihneď rozhodol uskutočniť ju.

Sklovity vo vreckách jeho odevu ako pracovný nástroj ihneď vylúčil – boli príliš malé. Potreboval väčší kus kameňa vhodnej štruktúry i tvrdosti, aby sa pri sekaní do dreva neprelomil alebo nepraskol. Začal sa prechádzať po pláži (nezabudol byť pritom ostražitý a dôsledne sledovať okolie), ale drobný piesok nedával dobré predpoklady na úspech. Adan sa prechádzal po kraji pralesa dosť dlhý čas, a jeho snaha bola napokon ocenená: o dosť ďalej od miesta, kde ho „vysadila“ veľryba, sa nachádzali väčšie kusy kameňov, medzi ktorými si mohol vybrať taký, ktorý by sa hodil ako pracovný nástroj. Teraz nasledoval ďalší krok: nájsť dostatočne pevnú lianu, s ktorou by spojil kameň a drevo, čím by vyrobil provizórnu sekeru. To sa mu čoskoro i podarilo, pričom lianu z jedného stromu odrezal práve spomínaným kusom kameňa (zo stromu, ktorý si vybral, po jeho zásahu vyleteli celé kŕdle pestrofarebných vtákov). Netrvalo dlho a už priväzoval na pevný sivý konár blok kameňa. Sekera bola čoskoro na svete. Potom, cítiac’ sa ako opustený Robinson Crusoe, začal so sekaním dreva pre svoje obydlie. V duchu ďakoval samotnému Dromu, že ho pri práci nerušil svojím tajomným správaním.

8/

Adan sa stal pionierom vlastného osudu – priekopníkom svojho súkromného času; stvoriteľom ideí a myšlienok. Čas ho pohltil svojou nekonečnosťou a on, nevinné dieťa smrteľnosti, splynul s tým časom ako rieka s morom. Dni sa mu miešali s nocami, ale počítanie preňho stratilo význam – to hlavné preňho znamenala práca. Práca mu prinášala pokoj do mysle; práca ho posilňovala; práca nasmerovala jeho myšlienky na tú správnu cestu.

Sivoll pracoval od skorého rána a končil spravidla za tmy, pričom býval taký unavený, že takmer okamžite zaspal. Nevedel o žiadnej psychickej hrozbe, ktorá ho prenasledovala v prvých dňoch jeho vyhnanstva ... ak aj prišli v noci nejaké nočné mory, tak ich jednoducho prespal.

Jeho drevený príbytok už zmohutnel – štvorcovú miestnosť obklopovali pevné drevené koly, natreté z vnútornej i vonkajšej strany stuhnutým blatom a pieskom. Podobne zabezpečil i strechu príbytku, aby bol čo najlepšie chránený pred nepriaznivým počasím. V samotnom interiéri mal provizórne lôžko, vytvorené z obrovských listov akejsi neznámej palmy. Ako zistil, tieto listy boli nielen výbornou náhradou za posteľ, ale boli i jedlé. Keďže už nemal čo jesť (prázdny vak zostal v predchádzajúcej jaskyni), skúšal vložiť do úst čokoľvek, čo mu poskytol mesiac Drom. Keď osmažil na ohni veľký kus palmového listu a ochutnal ho, zistil, že lepšiu vec v živote nejedol. Dužinatý list bol chutnejší než akékoľvek mäso na Calliope, lenže z obavy, aby rastlina nebola jedovatá, jedol ju spočiatku len vo veľmi malom množstve. Až keď mal po určitom čase istotu, že palmové listy sú v poriadku, odvážil sa vložiť do úst i väčšie sústo. Vďaka vysokému obsahu vody mu zároveň pomáhali zahnať smäd. Povedal si, že ak sa mu nepodarí zohnať iný druh potravy, uspokojí sa i s tým, čo má.

Adanove chápanie svojho osudu prerástlo až do takých rozmerov, že seba samého nazval „novým obyvateľom Dromu“ (hoci si nebol istý, či to tak vníma i Drom). Na počesť toho vyrezal sklovitmi nad vstupnú časť jeho príbytku bez okien odvážny nápis: NIKDY NESMIEME ZABUDNÚŤ, KAM V SKUTOČNOSTI PATRÍME. Aj keď nebol autorom tohto výroku, bol pyšný na to, že ho mohol vytesať nad vstup svojho „diela“. Áno, dovolil si to nazvať dielom, pretože za húževnatosťou a odhodlaním sa skrýval kus umenia. Adan v tieni svojho osudu úplne zabudol na to, že tu jestvuje strach – to kruté slovo, číhajúce naňho niekde v hĺbke jeho mysle. Dni zabíjal prácou; v noci pokojne spával a podľa jeho výpočtov bolo jeho dielo na siedmy deň hotové. A práve po zotmení tohto dňa nastali opäť zmeny, ktoré v ňom prebudili driemajúci strach.

Prvá zmena prišla krátko po zotmení. Adan sledoval karmínovočervený kotúč Optunie, zapadajúcej za vzdialený horizont, keď vtom si všimol na bezoblačnej oblohe drobný svetelný bod, približujúci sa k povrchu Dromu. Sediac’ na veľkom kameni pred svojou skromnou chatrčou, zistil, že neznáme svetlo pristálo na povrchu Dromu, a to neďaleko od neho. Spozornel a pevne stisol v ruke drevenú kopiju s kamenným hrotom, ktorú si vyrobil pre vlastnú ochranu. Všimol si drobné záblesky svetla, približujúce sa k nemu cez hustý porast stromov – pociťoval strach i zvedavosť.

Podľa jeho odhadu mohlo ubehnúť päť minút; vtedy okolie ožiarilo ostrejšie svetlo a praskot lámaných konárov náhle ustal. To už bol Sivoll v strehu na nohách.

Nasledovalo vskutku príjemné prekvapenie. Na rovnej ploche pred ním stálo akési kovové zariadenie s množstvom blikajúcich antén, siahajúce mu po kolená. Adan si bol v tú chvíľu stopercentne istý, že hľadí na ľudský vynález. Jeho domnienka sa potvrdila v okamihu, keď štvorcová krabica prehovorila.

„Dob-rý ve-čer. Som prie-skum-ný ro-bot PATH-FIN-DER a ne-siem Vám od-kaz.“

V Sivollovi sa spustil akýsi zvláštny mechanizmus – na robotove uvedenie reagoval hlasným a úprimným smiechom. Stroj vo svojej nevedomosti nebral Adanov smiech do úvahy; namiesto toho pokračoval vo vysvetľovaní o dôvode svojej návštevy.

„Na Ca-lli-o-pe je z Vás hr-di-na, pán Si-voll. Ce-lá pla-né-ta ho-vo-rí len o Vás. Pre-ko-na-li ste re-kord... ste na Dro-me už sied-my deň.“

Aj keď Adan sa spočiatku tejto návšteve potešil, teraz si s nechuťou uvedomil, že prieskumný robot má v sebe isto nainštalované zariadenie, snímajúce tento rozhovor. Bol si istý, že na Calliope sa už ľudia nemôžu dočkať toho, keď uvidia živého a zdravého Adana Sivolla na holografickom zázname. Vedel, že keby chcel, mohol tento hlúpy prístroj rozbiť palicou alebo kameňmi. Malo to však zmysel? Bol presvedčený o tom, že čoskoro by poslali z Calliope iného prieskumného robota. Naviac chcel ľuďom, ktorí ho odsúdili na tento večný exil ukázať, že sa vo svojich plánoch prerátali. ON určite nepodľahne zúfalstvu a nespácha samovraždu – na to sa cítil príliš silný.

„Tak vieš čo,“ povedal nečakane PATHFINDERovi. „Odkáž ľuďom na Calliope, že tu vydržím, ako dlho budem chcieť. Mesiac Drom nie je zďaleka taký strašný, za aký sa považuje. Mimochodom, pozdravujem svoju rodinu a ľudí z môjho okolia – oni už vedia, o koho sa jedná. Ostatní sú mi ukradnutí.“

PATHFINDER naňho namieril svietiace antény.

„Pa-ne, sú však i ta-kí ľu-dia, kto-rí za Vás bo-ju-jú a dr-žia Vám pal-ce. Ste pre nich hr-di-na.“

Adan sa zamyslel. Potom prehovoril.

„Tak fajn. Týmto ľuďom sa chcem poďakovať a odkázať im, že si to nesmierne cením. Chcem, aby ľudia vedeli, že svojím pobytom vo vyhnanstve hájim spravodlivosť. A teraz, ak dovolíš, ma už nechaj na pokoji. Svojím hlučným príchodom si narušil ticho tohto posvätného miesta. Takéto zásahy sa Dromu nepáčia.“

Stroj sa však zo svojho miesta nepohol. Jeho umelá inteligencia bola závislá na príkazoch a zdalo sa, že PATHFINDER má ešte niečo na srdci. Prehovoril k Adanovi svojím sekaným kovovým hlasom.

„Eš-te nie-čo, pán Si-voll. Ľu-dia na Ca-lli-o-pe chcú poz-nať Váš ná-zor na Drom.“

Adan sa opäť zamyslel. Nechcel hrať túto hru s hlúpymi katmi, ktorí nad ním vykonali rozsudok; na druhej strane však vedel, že jeho informácie môžu byť užitočné pre širší okruh ľudí. Rozhodol sa povedať pravdu, ale zároveň si zaumienil, že bude veľmi stručný.

„No ... mohol by som navrhnúť, že ak chcú ľudia vedieť, aký je život tu, na Drome, môžu si to pokojne vyskúšať na vlastnej koži. Ale aby som nebol až taký sebecký ... Musím uznať, že prvý dojem z návštevy tohto mesiaca nebol práve najlepší, no keď som si zvykol na prítomnosť mystiky a záhadného správania Dromu, môj prvý strach sa vytratil ako ranná rosa a vystriedala ho zvedavosť a túžba po nepoznaných veciach. Nie – ja sa Dromu nebojím! Stal som sa JEHO súčasťou a učím sa pomaly prekonávať prekážky, ktoré mi stavia do cesty. To je asi všetko, čo môžem ľuďom odkázať. Teraz už chcem byť sám so svojou samotou. Myslím si, že mám na to právo. Chcem, aby to ľudia rešpektovali.“

Zdalo sa, že PATHFINDER bol s odpoveďou spokojný. So získanými informáciami opustil Adana rovnakou cestou, ako prišiel k nemu. Sivoll vedel, že niekde nablízku ho čaká pripravená raketa, ktorá s ním odletí mimo Drom. Adan bol opäť sám a jeho skromnú chatrč už obklopovala hlboká tma. S prichádzajúcou nocou prišla i druhá zmena, na ktorú však nebol vôbec pripravený. V ten večer začal trpko ľutovať slová, ktoré povedal prieskumnému robotovi: strach sa k nemu vrátil mnohonásobne a on musel v duchu negovať vlastné tvrdenie, že sa Dromu nebojí. Čakala ho strašidelná noc.

9/

Tentokrát nespal. Sedel pred chatrčou a pozoroval jasnú nočnú oblohu. Okolo neho sa rozprestieralo ťaživé ticho; dokonca i nočný hmyz utíchol, akoby sa blížila búrka. Adan si pohmkával tón akejsi kalliopskej piesne a v ruke držal pevne kopiju. Cítil, ako mu oťažievajú viečka a prichádza naňho spánok. Na chvíľu zavrel oči. Zdalo sa mu, že pred ním stojí neznáma vysoká postava. Znova otvoril oči. Priestor okolo chatrče a ohniska bol prázdny. Prestal si pohmkávať pieseň a sústredil sa na vzdialený horizont. Mal pocit, že v diaľke sa v tme odrážajú pestrofarebné svetlá, hoci ich pôvod si nedokázal vysvetliť. Vtom začul spoza obydlia akýsi zvláštny zvuk, akoby niekto klopal v pravidelnom rytme: TK ... TK ... TK ... TK ... Zvuk sa rozdelil; rytmické TK teraz prichádzalo zo všetkých strán. Adan vstal a začal sa obzerať okolo seba. Jediné, čo však videl, bol dohorievajúci oheň v ohnisku. Vedel, že to, čo urobí, je absolútny nezmysel, ale napriek tomu nahlas zakričal: „Je tu niekto?“

Najskôr sa nič nedialo, no o tri sekundy prišla odpoveď. Zmes mužsko-ženských hlasov Sivoll počul priamo vo svojej hlave. Ten zvuk bol zároveň sprevádzaný silným pískaním.

„NIE – JA SA DROMU NEBOJÍM! NIE, NIE, NIE! TO DROM SA BOJÍ MŇA! ONI SA MA BOJA! JA NIE SOM ONI, ALE BUDEM K NIM PATRIŤ! SOM SCELENÁ BUNKA NEVINNOSTI; ROZPADNUTÁ MOLEKULA EGOIZMU; HORIACI ATÓM BEZVÝZNAMNÉHO VESMÍRU... HHRRUUPS! SOM BOLESŤ; DIEŤA ČASU; STRATENÉ FLUIDUM PREMIEN... CHCEM ŽIŤ, ALE OBKLOPUJE MA SMRŤ A ZÁHROBNÝ PACH. SMRDÍM SÁM SEBE A ONI SMRDIA MNE! VSTREBÁVAM ICH REALITU A PIJEM ICH ŠIALENSTVO. ŽIJEM, ALE PRIPRAVUJEM SA NA HNILOBU. ÁNO, BUDEM ZNÁŠAŤ NEMOC ZVANÚ DROMSKÝ MOR! HHRRUUPS!“

Bolesť hlavy, ktorú pocítil, bola neznesiteľná. Kopija mu spadla z ruky na zem a Adan, prikrčený v bolestiach a zhlboka dýchajúc’, cítil napriek už chladnejšiemu vzduchu pot na overale. To, čo ho však trápilo väčšmi než bolesť, bola nečakaná hmla, obklopujúca ho zo všetkých strán. Keď mu bolesť hlavy mierne ustúpila, zahľadel sa na hmlu pozornejšie – vtedy si všimol, že opar má obrysy, pripomínajúce ľudské hlavy a končatiny. Nebol si celkom istý, či vidí dobre; zistil však, že sa nemýli. Hlasy, ktoré predtým počul vo svojej hlave, sa teraz striedali okolo neho, až mal pocit, že sa ocitol v kruhu medzi lesnými vílami. Bolesť hlavy už bola znesiteľná. Hlasy sa mu opäť prihovorili.

„SI SILNÝ! SILNEJŠÍ NEŽ VäČŠINA Z NÁS! DROMSKÝ MOR JE VŠAK ZÁKERNÝ – POSTIHUJE LEN ĽUDÍ. KÝM ZÁRODOK DOSPEJE, MôŽE TO TRVAŤ NIELEN CELÉ DNI, ALE I MESIACE ČI ROKY. ŽELAJ SI, ABY TO SKONČILO ČÍM SKôR – ZÁRODOK MÁŠ UŽ ZARUČENE V SEBE. JE VŠADE NA DROME – V PôDE, VO VODE, VO VZDUCHU... MIMO TENTO MESIAC SA MOR NEDOSTAL LEN VĎAKA REGENERAČNÝM ZARIADENIAM, CEZ KTORÉ PRECHÁDZAJÚ EŠTE I STROJE. MOŽNO KEBY SI SA DNES VRÁTIL S PRIESKUMNÝM ROBOTOM NA CALLIOPE, REGENERAČNÉ ZARIADENIE BY BOLO SCHOPNÉ ZAHUBIŤ ZÁRODOK V TEBE. TU SI VŠAK CELKOM BEZMOCNÝ...“

Adanovi sa začali triasť kolená. To, čo si práve vypočul, bolo tak šialené, že nevedel, čo si má o tom myslieť. Vedel však, že to všetko je reálne. Chcel vedieť viac, preto položil neznámym hlasom zvedavú otázku.

„Kto ste? Vy ste duchovia mŕtvych ľudí, či čo?“

Namiesto odpovede nasledoval príšerný smiech. Bolesť hlavy sa opäť stupňovala; tentokrát prinútila Adana kľaknúť si na mäkkú pôdu. K bolesti sa pridal závrat a Adan ešte stihol zaregistrovať slová: „I TY SA STANEŠ JEDNÝM Z NÁS!“

Potom upadol do bezvedomia.

10/

Prebral sa na bolesť v hlave a v končatinách. Bolo to neuveriteľné, ale ležal dnu, v chatrči, na pohodlných palmových listoch. Nevedel si vysvetliť, ako sa sem dostal – žeby ho dnu preniesli neznáme postavy? Momentálne bol schopný veriť čomukoľvek.

Na tele mal svoj overal, v ktorom mu bolo zbytočne teplo. Naviac mal pocit, že má horúčku. Začal v duchu uvažovať o nemoci, o ktorej mu povedali neznáme postavy: mal v sebe skutočne zárodok dromského moru? A ak áno, aké sú priebehy tejto choroby? Radšej si netrúfol na to myslieť.

Vtom jeho zrak upútal akýsi pohyb blízko jeho pravej ruky. Nedokázal sa posadiť ani vstať, len sa mu podarilo trocha dvihnúť hlavu. Všimol si, že k jeho pravému ramenu sa plazí dlhý, drážkami olemovaný biely tvor, pripomínajúci hada. Na začiatku mal namiesto tlamy smiešny kužeľ, z ktorého trčal dlhý ostrý predmet. Telo tvora voľne pokračovalo von z chatrče. Adana však znepokojovala jeho predná časť, nápadne sa približujúca k ramenu. Bol natoľko vysilený, že nedokázal ani prehovoriť. Netrvalo dlho a ostrý predmet z kónickej hlavy sa zapichol do kože na pravom ramene, až prepichol žilu. Adan naprázdno preglgol. Ostrá bolesť trvala však len chvíľu; vzápätí cítil, že neznámy plaz s ním uzavrel akési vzájomné puto... Do žily mu začal prúdiť hrejivý roztok.

„TO NIE JE JED,“ ozývalo sa mu v hlave tisíc hlasov. „JE TO LIEK. SI PRÍLIŠ SLABÝ, PRETO MUSÍŠ TERAZ ODPOČÍVAŤ. CHCÚ TO ONI – V TVOJOM VLASTNOM ZÁUJME.“

Sivoll chcel zareagovať, ale ústa ostávali nemé. Uvedomil si, že neznámy tvor s ním komunikuje pomocou myšlienok; preto sa rozhodol viesť rozhovor s ním rovnakým spôsobom.

‘ONI? Sú to duchovia mŕtvych ľudí, však?’

Tvor odpovedal.

„ÁNO I NIE. KOMUNIKUJÚ S TEBOU ONI I SAMOTNÝ DROM. ONI VŠAK NEMAJÚ V ÚMYSLE UBLÍŽIŤ TI. VIEŠ, ĽUDSKÝ TVOR, TOTO JE ZVLÁŠTNE MIESTO V ZVLÁŠTNEJ DIMENZII ČASU. DNES UŽ TU NIET PRIESTORU PRE ŽIVÝCH ĽUDÍ, HOCI KEDYSI DÁVNO TO TAK NEBOLO... ŽILO TU VIAC ĽUDÍ, NEŽ BY SI BOL KTO POMYSLEL. BÝVALI V JASKYNIACH, V PRALESE I PRI OTVORENOM MORI. NEZNÁMA DROMSKÁ NEMOC ICH VŠAK POSTUPNE VYHUBILA. KU HROMADNEJ KOLONIZÁCII, KTORÚ PLÁNOVALI EŠTE PRVÍ ĽUDSKÍ USADLÍCI, PRETO NIKDY NEDOŠLO A VHODNEJŠÍM MIESTOM NA BÝVANIE SA STALA SESTERSKÁ CALLIOPE...“

Adan, cítiac’ sa teraz vďaka lieku ako vták s krídlami, to nechápal.

‘Počkaj! Ľudia predsa nikdy nechceli obsadiť Drom! Odjakživa sa uvažovalo len o osídlení Calliope. Aspoň tak nás to učili všetkých v škole.’

Nasledovalo niečo ako smiech. Potom plaz pokračoval vo vysvetľovaní.

„KEBY ŤA STRACH OVLÁDOL NATOĽKO, ŽE BY SI PODĽAHOL ŠIALENSTVU A SPÁCHAL V KRÁTKOM ČASE SAMOVRAŽDU AKO TVOJI PREDCHODCOVIA, ŽIVÝ BY SI SA PRAVDU NIKDY NEDOZVEDEL. TY SI VŠAK PREŽIL, PRETO MÁŠ PRÁVO POZNAŤ TAJOMSTVO DROMU. ĽUDIA NA CALLIOPE TAK VEĽMI CHCELI, ABY SA NA DROM ZABUDLO, AŽ Z TOHO VZNIKLI MÝTY A STRAŠIDELNÉ PRÍBEHY. SKUTOČNÁ PRAVDA O DROMSKOM MORE, ZABÍJAJÚCOM VÝLUČNE ĽUDSKÚ RASU, ZANIKLA SPOLU S DôKAZMI, KTORÉ SA ZNIČILI V PRIEBEHU NIEKOĽKÝCH STOROČÍ. DNES BY UŽ NA CALLIOPE NIKTO NEVERIL TOMU, ŽE TU BÝVALI CELÉ KOLÓNIE ĽUDÍ...“

Plaz sa na chvíľu odmlčal. Sivoll začal uvažovať nad tým, čo sa dozvedel (roztok lieku v jeho žilách úplne absorboval bolesť). Po krátkej chvíli prišiel s novou otázkou, ktorú vyslovil prostredníctvom myšlienky.

‘Na začiatku môjho vyhnanstva sa mi sníval zvláštny sen, že ma navštívila moja mŕtva priateľka. Doposiaľ mám však pocit, že to nebol iba sen. Myslíš, že ma navštívil jej duch?’

Neznámy tvor ho prekvapil.

„VIEM, NA KOHO MYSLÍŠ A NEBOL TO LEN SEN. AKO SOM SPOMÍNAL: DROM JE ZVLÁŠTNE MIESTO V ZVLÁŠTNEJ DIMENZII ČASU. JESTVUJE TU VEČNOSŤ. I NA CALLIOPE SÚ DUCHOVIA, LEN ICH NIKTO NEVIDÍ, PRETOŽE AK PREVLÁDA ČLOVEK V ŽIVEJ HMOTE, ABSTRAKTNÁ MOC SLABNE. TVOJI PREDCHODCOVIA BOLI SLABÍ A VYSTRAŠENÍ ĽUDIA, KTORÍ UMIERALI NA VLASTNÝ STRACH EŠTE LEN V TOM OKAMIHU, KEĎ OPÚŠŤALI RODNÚ CALLIOPE. A TÍ, KTORÍ ŤA TAK BEZHLAVO ODSÚDILI NA TOTO VYHNANSTVO, SI VôBEC NEUVEDOMUJÚ, ŽE STRACH Z NEPOZNANÉHO MôŽE BYŤ NAMIERENÝ PROTI NIM SAMOTNÝM. DôKAZOM TOHO JE I TVOJA DNEŠNÁ NÁVŠTEVA. ĽUDIA SEM NEPOSLALI PRIESKUMNÉHO ROBOTA LEN ZO ZVEDAVOSTI – HNAL ICH K TOMU NAJMä VLASTNÝ STRACH. VER MI – ONI SA BOJA DROMU VIAC NEŽ TY!“

Keď nastala ďalšia odmlka, Adan vytvoril novú myšlienku.

‘Ako múdro a krásne premýšľaš! Kto vlastne si? Ty predsa nemôžeš byť len obyčajný plaz!’

Opäť nasledovalo niečo ako smiech. Sivollovu myseľ potom zaplavila vlna nových, príjemných myšlienok.

„POKOJNE MI HOVOR ‘PROROK’. SOM VSKUTKU NAJSTARŠÍ A OKREM TEBA JEDINÝ INTELIGENTNÝ ŽIVÝ TVOR NA DROME. JE NÁS VLASTNE VIAC, LEN SME VŠETCI ROVNAKÍ A ROZTRÚSENÍ PO CELOM MESIACI. S PLAZMI PRITOM NEMÁME V PODSTATE NIČ SPOLOČNÉ. MY ‘PROROCI’ SME AKÝMSI KĹBOM PLANÉTY – LEBO DROM SA DÁ POKOJNE NAZVAŤ PLANÉTOU – A BEZ NÁS BY TU NIČ NEFUNGOVALO TAK, AKO TREBA.“

Adan vytvoril ďalšiu myšlienku.

‘Prečo som sa s tebou nestretol už predtým?’

Nasledovala odpoveď.

„ZÁRODOK MORU ŤA NEČAKANE OVLÁDOL. VTEDY VSTUPUJEME NA SCÉNU MY, PROROCI, ABY SME POMOHLI ĽUDSKÉMU TELU V KRUTEJ ASIMILÁCII S CHOROBOU, HOCI ÚPLNE JU VYLIEČIŤ NEDOKÁŽEME. TVOJA MYSEĽ JE VŠAK NESMIERNE SILNÁ A JE MOŽNÉ, ŽE BUDE VIESŤ SO ŠIALENSTVOM NEÚPROSNÝ BOJ. SKôR ČI NESKôR VŠAK SKAZA NASTANE.“

Napriek krutej realite sa cítil Adan pokojne. Mohol za to roztok v jeho krvi. Rozhovor s Prorokom sa mu páčil, ale zaujímal sa o jednu vec.

‘Uvidím ešte niekedy svoju milovanú Tanyu?’

Odpoveď prišla ihneď.

„MOŽNÉ TO JE. TVOJA PRIATEĽKA VŠAK ZOMRELA NA CALLIOPE; SPOJENIE S JEJ DUCHOM JE PRETO ZLOŽITÉ. SKÚS NA ŇU MYSLIEŤ TAK ČASTO, AKO SA LEN DÁ. MOC DROMU DOKÁŽE ZÁZRAKY – AK BUDEŠ MAŤ ŠŤASTIE, URČITE SA S ŇOU STRETNEŠ. TERAZ JE VŠAK PRE TEBA DôLEŽITÉ ODPOČÍVAŤ A NEZAŤAŽOVAŤ MYSEĽ. KEĎ NEMOC UDRIE V PLNEJ SILE, VIE NAPÁCHAŤ OBROVSKÉ ŠKODY NA ĽUDSKEJ PSYCHIKE. ODPOČIŇ SI. NA OTÁZKY BUDEŠ MAŤ EŠTE DOSŤ ČASU...“

Nasledujúca odmlka už bola dlhá. Prorok nič nehovoril a Adan sa nič nepýtal. Mlčky zatvoril oči a začal myslieť na Tanyu. Veľmi sa s ňou túžil stretnúť a jeho myšlienky ju k sebe privolávali, až napokon zaspal. Jeho spánok bol pokojný a telu prinášal skutočnú úľavu.

11/

Adan nebol schopný počítať dni a noci, ktoré strávil v skromnom príbytku; jeho pobyt ma jednom mieste pripomínal liečenie v nemocnici. Nemohol sa pohnúť (hoci často bol presvedčený, že je schopný vyskočiť zo svojho provizórneho lôžka a hnať sa s vetrom opreteky); zotrvával v letargickom stave; inokedy zasa celé hodiny prespal. Po celý ten čas mal v ramene zasunutý Prorokov predĺžený kónický pysk (ruka ho nebolela, len pri prudšom pohybe v nej cítil mierny tlak). Bolo obdobie, kedy sa mu snívali nádherné sny, kde sa stretol s Tanyou – spoločne sa prechádzali po piesočnatej pláži pri mori a držiac’ sa za ruky, plánovali vlastnú budúcnosť. Inokedy ho sprevádzali nočné mory, v ktorých videl úbohé ľudské obete, napadnuté dromským morom – mali znetvorené tváre a neustále kričali od bolesti. Boli medzi nimi i deti. Adan si vlastne neuvedomoval, že negatívne veci sa mu vždy zjavili ako paralela s pozitívnymi a opačne. Kým príjemné veci mu v mysli zabezpečoval Prorokov roztok, o tie nepríjemné sa staral samotný zárodok moru. Z času na čas do toho zasiahol mesiac Drom svojím mystickým vplyvom. Adan mal občas pocit, že je v zlom sne, z ktorého sa napokon šťastne zobudí – inokedy prestal veriť tomu, že je skutočným človekom. Koža na celom tele mu akoby zrohovatela a stvrdla; zato sa mu výrazne zlepšil zrak a sluch. Prorok ho informoval o tom, že sa z neho postupne stáva ‘Dromčan’.

V stave blúznenia i absolútneho opojenia zotrval len tri dni a tri noci, aj keď sa to zdalo byť celú večnosť. Po tomto krátkom období smel opäť opustiť svoj skromný príbytok.

„VSTÁVAJ, ADAN!“

Sivoll otvoril oči. Hoci bol už schopný rozprávať ústami, zvykol si na komunikáciu prostredníctvom myšlienok. Skôr než odpovedal Prorokovi, sa predtým zamyslel.

‘Ideme niekam mimo chatrč?’

„ÁNO!“ znela odpoveď. „MôJ ČAS V TVOJEJ PRÍTOMNOSTI SA KRÁTI. DNES STRÁVIM S TEBOU POSLEDNÝ DEŇ – POTOM ZOSTANEŠ OPäŤ SÁM. AK MOR PREPUKNE VO VäČŠEJ SILE, BUDEM TU ÚPLNE ZBYTOČNÝ. ROZTOK TI DAL DOSTATOK OBRANNÝCH LÁTOK NA RôZNE DROMSKÉ NEMOCI, KTORÉ NIE SÚ SMRTEĽNÉ. MOR JE VŠAK VÝNIMKOU. S TÝM UŽ SI MUSÍŠ PORADIŤ SÁM.“

Bolo ťažké uveriť zvláštnym hlasom v jeho hlave. Zvykol si na Proroka tak veľmi, až mal pocit, že keď ho stratí, zadusí sa. Prorok, akoby čítal jeho myšlienky, mu oznámil: „ADAN, SI DOSŤ SILNÝ NA TO, ABY SI TO ZVLÁDOL BEZO MŇA! NESTAL SI SA ZÁVISLÝM NA MNE, ALE NA ROZTOKU, TAKŽE JE ČAS S TÝM PRESTAŤ. DNES VEČER PRETRHNEME NAŠE SPOLOČNÉ PUTO, ALE TERAZ MA EŠTE POTREBUJEŠ. IDEME TOTIŽ NA LOV.“

‘Na lov?’ čudoval sa Adan. ‘Mám tu predsa palmové listy...’

„PALMOVÉ LISTY? NIE SI PREDSA VEGETARIÁN! ČI ÁNO? NAVIAC, TVOJE TELO SI ŽIADA ENERGIU, KTORÚ NAČERPÁ Z JEDLA PLNÉHO KALÓRIÍ. ZAVEDIEM ŤA NA JEDNO MIESTO, KDE JE DOSTATOK ZDRAVEJ A VÝŽIVNEJ POTRAVY. A NIE JE TO MORE! ISTE, I TAM NÁJDEŠ PESTRÚ ŠKÁLU ŽIVOČÍCHOV, ALE DROMSKÉ MORIA SÚ ZRADNÉ – VäČŠINA TVOROV Z MORÍ JE TU JEDOVATÝCH. TAK POĎ, NECH SPOZNÁŠ NIEKTORÉ TAJOMSTVÁ DROMU!“

Sivoll vstal z palmového lôžka. Na jeho prekvapenie to išlo celkom ľahko. Keď vyšiel pred chatrč, prekvapilo ho, že Prorokovo štíhle biele telo končilo v mäkkej pôde kúsok od neho. Predná časť zostávala i naďalej spojená s jeho ramenom. Adan radšej zahnal zvedavosť a mlčky zdvihol kopiju, ktorá ležala pred príbytkom.

„NEBUDEŠ POTREBOVAŤ ŽIADNU ZBRAŇ,“ prekvapila ho odpoveď, „LEN VLASTNÚ PSYCHIKU. NASLEDUJ MOJE MYŠLIENKY.“

Adan pustil kopiju na zem a nechal sa viesť dedukciou. V podvedomí akosi vedel, ktorým smerom má kráčať. Dovolil si však odvážnu otázku: ‘Kam to ideme?’ Tým chcel zistiť, čo vlastne idú loviť.

Odpoveď bola šokujúca: „NA LOV MOTÝĽOV.“

Vtedy sa rozhodol, že sa už nebude radšej na nič pýtať.

12/

Kráčali už tak dlho, až mal pocit, že to trvá pol dňa. Prorokovo ohybné telo sa ťahalo s ním ako kábel diaľkového ovládania, ale vďaka jeho prítomnosti sa lepšie orientoval v krajine.

Zdolať občas drsný terén mu pomáhala špeciálna keramitová obuv. Teplotu tela zasa reguloval materiál overalu. Pohodlie mal teda zaistené, len ho začínali bolieť nohy.

‘Kedy už dorazíme na miesto?’ vyslovil svoju myšlienku.

„O CHVÍĽU BUDEME V ÚDOLÍ MOTÝĽOV. ZATIAĽ SKÚS PREMÝŠĽAŤ, ČO SI SA PO CESTE NAUČIL. VYUŽIJEŠ TO PRI SAMOTNOM LOVE.“

Adan celkom nechápal, na čo Prorok myslí, ale pokúsil sa urobiť si v hlave poriadok. ‘Čo som sa cestou naučil? Vo vyšších sférach pralesa – ďalej od mora – rastie mach vysoký po kolená. Stromy tu menia farbu i tvar a rastú v pravidelnejších zoskupeniach. Sú štíhlejšie a vyššie. Je tu viac flóry ako fauny – pestrofarebné kvety od výmyslu sveta; niektoré s gigantickými kalichmi, väčšími než moje telo. Mäsožravé rastliny, rastúce vysoko v korunách stromov, by si pochutili i na mojom mäse. Keďže z výšky na mňa nedočiahnu, musia sa uspokojiť s vtákmi, ktoré občas letia okolo a zapadnú do ich pripravených sietí. Vtáctva je tu však menej; vystriedali ho zvedavé dvojhlavé opice „kvardaly“, ktoré na mňa hádzali zo stromov rôzne plody. Pozor! Mäso kvardalov nikdy nesmiem ochutnať! Spôsobuje rozpad mozgových buniek!

Čo ďalej? Na Drome platí: čím škaredšia a smradľavejšia rastlina, tým je liečivejšia! Naopak, tie najkrajšie kvety sú tu spravidla tie najjedovatejšie. Vo vzájomnom vzťahu fauny a flóry (fauny a fauny; flóry a flóry) platí zásadné pravidlo: Ak ťa zjem, je to preto, že som hladný (hladná, hladné). Mojim úmyslom nie je ublížiť ti násilne ani pociťovať k tebe nenávisť. Je to otázka prežitia jednotlivca (organizmu; bunky), takže sa pripúšťa i sebectvo.

Zabudol som na niečo?’

Reakcia od Proroka bola rýchla.

„TY SI HOTOVÝ ‘DROMČAN’! TO HLAVNÉ SI POVEDAL NA KONCI A O TOM MUSÍŠ PRESVEDČIŤ I MOTÝLE. TERAZ SA ZASTAV A POZRI SA POZORNE PRED SEBA. SME NA MIESTE.“

Adan poslúchol. Vzápätí otvoril od úžasu ústa ... priamo na miernom kopci pred ním lietali a zosadali na mäkkú trávu obrovské motýle, ktoré – keby sa postavili – by mu pokojne siahali po hlavu. Svojimi dlhými sosákmi zbierali peľ z gigantických kvetov alebo len odpočívali na lúke. Adan ich každou sekundou obdivoval viac a viac a nedokázal si predstaviť, že by mal niektorého z nich pripraviť o život. Zároveň to spomenul Prorokovi.

‘Ja to nedokážem! Pri pohľade na tú pestrofarebnú krásu som radšej ochotný zomrieť od hladu, než im siahnuť na život!’

Prorok sa ho snažil upokojiť.

„NIKTO ŤA PREDSA NENÚTI NIKOHO ZABÍJAŤ! SLOVO „LOV“ NA DROME NEZNAMENÁ VRAŽDENIE; JE TO SKôR POZNATOK. TU SI BERIEŠ TO, ČO SA TI NÚKA, NIE TO, ČO CHCEŠ SÁM! KU SVOJMU ČINU ŤA NEVEDIE NENÁVISŤ A NAVIAC, MNOHÉ MOTÝLE CHODIA DO TOHTO ÚDOLIA UKONČIŤ SVOJ ŽIVOT. TY SI VYBERIEŠ JEDNÉHO Z NICH – TEN TI BUDE ÚPLNE STAČIŤ – A AKONÁHLE SKONÁ, ODNESIEŠ SI HO SO SEBOU. TERAZ ICH OSLOV – MYŠLIENKAMI (TAK, AKO MŇA) – A ČAKAJ. MUSÍŠ BYŤ TRPEZLIVÝ. KAŽDÝ MOTÝĽ SA NAPIJE Z KVETU ZABUDNUTIA A ČAKÁ NA SVOJ KONIEC. SPOJ SA S NIMI...“

Sivoll to vyskúšal. Nehovoril nič; všetku konverzáciu smeroval prostredníctvom mysle a výsledok, ktorého sa dočkal, bol prinajmenšom zaujímavý: počul hlasy, pripomínajúce zvuk detskej bábiky, ale paradoxne im rozumel. Hovorili mu o tom, že sú tu celé stáročia a že on je len hlúpy ľudský tvor, ale napriek tomu sa na ich pýchu neurazil. Mal dokonca pocit, že mu krivdia právom. Rozprávali mu o tom, čo všetko už na Drome prežili (niektoré z motýľov si dokonca matne spomínali na ľudské kolónie) a za odmenu im on rozprával o sebe (samozrejme, prostredníctvom myšlienok). Potom sa stalo niečo, čo ho takmer dojalo k slzám: Jeden motýľ, na výšku dlhší než Sivoll, sa otočil smerom k nemu a rozprestrel krídla. Vzory, ktoré Adan uvidel, mu doslova vyrazili dych. Potom stiahol krídla späť a oznámil prekvapenému Adanovi, že ON je jeho vyvolený motýľ a ak bude dostatočne trpezlivý, dočká sa svojej odmeny.

Sivoll sa rozhodol čakať; nie však pre sľúbenú trofej, ale kvôli nádhere, ktorá ho zo všetkých strán obklopovala. Nedokázal uveriť tomu, že niekde vo Vesmíre jestvuje i takéto úžasné miesto.

13/

„Predstavenie“, ktoré sledoval, trvalo takmer hodinu. Starý motýľ sa naposledy napil chutného peľového moku a potom sa pomaly uložil na večný spánok. Adan, prekvapený zo seba samého, sa pri tomto výjave rozplakal ako malé dieťa. Prorok mu v myšlienkach naznačil, že sa nemá za čo hanbiť, pretože slzy a plač sú na Drome omnoho prirodzenejšie než na Calliope. Adan teda plakal a zároveň obdivoval nádherný lesk farebných motýlích krídel, ktoré by ho svojou plochou pokojne celého zakryli.

Svojho vyvoleného motýľa si napokon dotiahol do chatrče na liane – lianu priviazal k jednej končatine a mŕtveho motýľa ťahal za sebou. Prorok mu pomohol ľahšie nájsť cestu späť, keď ho navigoval vlastnými myšlienkami.

Bolo to náročnejšie, než sa na začiatku zdalo: motýlie telo bolo ťažké a Adan musel často oddychovať. Nakoniec sa však dostal až k vlastnému príbytku.

Prorok mu poradil, aby krídla mŕtveho motýľa postupne opiekol nad ohňom, ale z úcty k jeho mŕtvej duši aby trup ani hlavu nejedol a pochoval torzo mŕtveho tela do posvätnej dromskej hliny. Adan to vykonal pomocou kameňov, ktoré si uviazal na drevo – tak vznikli jednoduché pracovné nástroje. Skôr než však krídla zjedol a zvyšok jeho tela pochoval, rozlúčil sa so samotným Prorokom. Keď tvor prerušil puto s jeho ramenom, Adan na mieste vpichu pocítil ostrú bolesť a prišla naňho nevoľnosť. Kým sa stihol spamätať, Prorok bol už preč; vtedy Adan pocítil okolo seba takú prázdnotu, akoby stratil najlepšieho priateľa. Ešte ťažšie pri srdci mu bolo, keď sa odhodlal oddeliť krídla motýľa od zvyšku tela. Nezabúdal však na radu, ktorú mu dal Prorok – že telo si žiada energiu, ktorú načerpá z jedla plného kalórií.

Hlasným povzdychom zahnal pochybný tieň viny, vznášajúci sa nad ním ako opar nad lesom, a pustil sa napokon do práce.

Išlo to na počudovanie ľahko. Krídla sa oddelili od tela akoby samé, hoci veľkú časť práce urobili sklovity. Pomocou nich Adan i zapálil oheň, pričom do jeho blízkosti uložil obdĺžnikové bloky kameňov a na ne položil naporcírované krídla tak, aby sa postupne opiekli. Kým sa mu pripravovala večera (ktorá, mimochodom, náramne voňala), Adan pochoval so všetkou pietou torzo mŕtveho motýľa, a to do vykopanej jamy neďaleko jeho príbytku. Potom, stále sa v duchu ospravedlňujúc’, ochutnal motýlie mäso.

Tá chuť bola natoľko skvelá, že vzápätí zabudol na ľútosť i zábrany. Vedel, že všetko naraz nezje, ale keďže to bolo mäsité jedlo a nechcel riskovať, že sa zvyšok môže do rána pokaziť, rozhodol sa nedojedené mäso zakopať do pôdy (samozrejme, čo najďalej od chatrče, aby k sebe nepriťahoval nevítaných hostí).

Keď sa tak stalo, rozhodol sa ísť spať. Vonku bolo tma a chladno, ale chatrč bola príjemne vyhriata vďaka ohňu, ktorý horel pred ňou. Aby mal väčšiu istotu, že je v bezpečí pred cudzími tvormi, povedal si, že plamene v ohnisku hasiť nebude, a naozaj unavený si napokon ľahol na palmové listy. Zaspal takmer okamžite.

14/

„Tanya ... ty si prišla!“

„ADAN! PRIŠLA SOM TI DAŤ RADU.“

„Radu? A zostaneš tu potom so mnou? Navždy?“

„DOBRE MA POČÚVAJ. TVOJA CHATRČ SA ZDÁ BYŤ POHODLNÁ A PEVNÁ, ALE VER MI, ADAN ... TU NIE SI V BEZPEČÍ. V DIAĽKE NAD MOROM SA OBČAS ZJAVIA V TME PESTROFAREBNÉ SVETLÁ, PôSOBIACE TAKMER ČAROVNE. JE TO PREDZVESŤ KRUTEJ BÚRKY. SPREVÁDZAJÚ JU SILNÝ DÁŽĎ A KRUPOBITIE – TVOJ PRÍBYTOK BY TÁTO SILA ĽAHKO ZROVNALA SO ZEMOU. NA DROME JESTVUJÚ I BEZPEČNEJŠIE MIESTA, NAPRÍKLAD KAMENNÉ ÚDOLIE. POVRÁVA SA, ŽE RUINY, KTORÉ SA TAM NACHÁDZAJÚ, SÚ EŠTE Z ČIAS ĽUDSKÝCH KOLÓNIÍ. ADAN, MUSÍŠ PUTOVAŤ ČO NAJĎALEJ OD MORA – VO VNÚTROZEMÍ MOC BÚROK SLABNE.“

„Tanya, prosím – nebavme sa teraz o Drome. Bavme sa o sebe. O tom, čo robíš v tom inom svete. Si predsa v inom svete, či nie? Alebo je toto len ďalší sen? Tanya, povedz, že to nie je iba sen!“

„SĽÚB MI, ADAN, ŽE MA POSLÚCHNEŠ A OPUSTÍŠ TOTO MIESTO.“

„Prosím, nezahováraj! Poďme sa baviť o iných veciach. Tanya, veľmi mi chýbaš a neustále na teba myslím. Milujem ťa. Počuješ, Tanya? Prosím ťa, vráť sa... Nie, nechoď preč!“

Zobudil ho silný a zúrivý vietor. V interiéri chatrče bolo veľa prachu a porozhadzovaného lístia. Hoci drevené koly boli zabité dosť hlboko do pôdy, Adan v strašidelnej tme počul, ako s námahou zadržiavajú besnejúci vietor. Vedel, že nemôžu vydržať príliš dlho. To bola jedna starosť. Druhou bola voda, ktorá sa pomaly dostávala i do príbytku. Cítil, že palmové listy pod ním navlhli a v inak pohodlnom overale mu teraz začínalo byť chladno.

Vonku sa zablýskalo a interiér ožiarilo prudké sýtomodré svetlo. Vzápätí nastal ohlušujúci náraz blesku – hrom, ktorý otriasol celou chatrčou. Adan si spomenul na sen, ktorý sa mu sníval – bol Tanyi za jej varovanie vďačný a bral jej radu do úvahy ako možnosť záchrany. Bolo však bezpečné rútiť sa teraz v ústrety diabolskému počasiu, ktoré nepoznalo v túto chvíľu milosť?

Vedel, že musí počkať, kým búrka pominie. Inštinktívne si ľahol tvárou k zemi a zakryl si hlavu rukami. Veril tomu, že ak sa strešná konštrukcia nalomí a niektorý z trámov spadne priamo naňho, ochráni si aspoň hlavu. Uvažoval, že opustiť toto miesto bude najrozumnejšie za denného svetla. Naviac, nemal ani potuchy, kde konkrétne sa nachádza Kamenné údolie. Jediné, čo mohol teraz urobiť, bolo naozaj len čakať.

15/

Keď búrka definitívne prešla, bolo už denné svetlo. Adan otvoril opatrne oči. Aj keď sa mu nad ránom podarilo zaspať, jeho spánok bol krátky a neprinášal očakávanú úľavu. Túžil zavrieť oči a poriadne sa prespať, lenže interiér chatrče i jeho odev boli premočené a naviac, konštrukcia obydlia bola značne poškodená.

Adan cítil chlad, ale nemal čas na to, aby založil oheň a usušil sa (zároveň vedel, že suché drevo teraz sotva vonku nájde). Čakali ho povinnosti ... tentokrát sa podriadil inštinktu a rozhodol sa putovať do vnútrozemia Dromu, až kým nenájde Kamenné údolie. Preto sa s námahou postavil a vykročil pred chatrč. Vzápätí si uvedomil, že okolie je poškodené po silnom vetre a po búrke – mnohé stromy boli pováľané a na miestach, ktoré boli predtým suché, sa teraz nachádzali rozľahlé kaluže vody. Pôda bola takmer na všetkých miestach premočená. Adan bol veľmi vďačný za nepremokavú keramitovú obuv, ktorú mal na nohách. Zároveň v duchu ďakoval i za jednodielny odev, ktorý bol síce teraz mokrý, ale čoskoro uschne, pretože lúče Optunie sa doň opierali a zohrievali ho. I tak bol znepokojený – obloha nad jeho hlavou bola síce jasná, ale v diaľke nad horizontom sa zoskupovali nové mraky. Vedel, že ak nechce riskovať ďalšiu búrku, musí sa vydať na cestu čo najskôr. Nechcel pritom myslieť na to, čo urobí, ak ho búrka zastihne po ceste; jednoducho si túto možnosť nepripúšťal.

Skontroloval si vrecká odevu. Sklovity boli na svojom mieste. Potom si nahlas povzdychol, akoby tým vyjadroval ľútosť za chatrčou, ktorú vlastnoručne zhotovil, a s ťažkým srdcom sa vydal na dlhú púť naprieč pralesom.

Stal sa pútnikom svojich krokov. Bolo preňho prekvapujúce, ako sa mu nečakane „zlepšili“ zmysly; bol schopný vnímať i ten najnepatrnejší šum. Putoval neznámym smerom, ale napriek tomu vedel, že ide správne: pomáhal mu pri tom akýsi zabudovaný inštinkt, ktorý nikdy predtým nepoznal.

Naučil sa žiť so svojou samotou ... mlčanie sa v ňom prehlbovalo ako jaskyňa plná vody; bol náhle s Dromom stotožnený natoľko, že začal pomaly ignorovať neprítomnosť kalliopskej civilizácie. Zamiloval sa do panenskej nádhery, ktorá ho obklopovala zo všetkých strán; poznal nepoznané a zbožňoval ten pocit. ‘Som Dromčan,’ vravel si v duchu a bol na to pyšný. So svojou samotou sa zmieril natoľko, že za tmy s obavami sledoval oblohu, či náhodou nezazrie nejaké ľudské „zariadenie“, ktoré ho tajne z diaľky sleduje. Zrazu nechcel mať nič spoločné s ľudským dianím na Calliope – zaujímalo ho predovšetkým to, kde sa nachádza Kamenné údolie. Kráčal sám so svojou zraniteľnosťou, aj keď mu vždy robil spoločnosť všadeprítomný Drom.

Adan na svojej dlhej púti trávil dni pomalou, ale vytrvalou chôdzou, kým počas nocí celý vyčerpaný spal. Bolo obdobie, kedy si po prebudení nespomínal na žiaden sen; inokedy znova počul hlasy, aj keď zväčša im nevenoval pozornosť. To, čo ho však na jeho púti znepokojovalo najviac, boli stále sa opakujúce mierne bolesti hlavy a očí. Obával sa účinkov moru – bol presvedčený, že túto odpornú nemoc nosí v sebe ako nevítaného parazita.

Adan na svojej ceste spoznával stále nové a nové zákutia planéty (Drom mu ničím nepripomínal mesiac) a častokrát bol vďačný za to, že ľudia sa tomuto tajomnému miestu vyhýbajú, pretože pri ľudskej invázii a ľudskom pokroku by nešťastný Drom postupne stratil svoje čaro. Bolo úžasné sledovať gigantické tvory z pralesa, ako žijú svoj vlastný život (Adanovi sa to páčilo i napriek tomu, že často riskoval vlastný život, keď ho prenasledovali živočíchy, túžiace nakŕmiť svoj hladný žalúdok jeho mäsom). Adanovi verní spoločníci na ceste boli kamene sklovity – s ich pomocou vytváral oheň a ako sa mu už viackrát potvrdilo, práve oheň ho chránil pred nebezpečnými votrelcami z pralesa. Keď nemohol používať oheň, snažil sa chrániť drevenou kopijou, ktorú nosil stále so sebou. Jedával prevažne rastlinnú potravu, ale občas si ulovil i termita či pavúka, väčšieho než jeho hlava, a keď sa mu niektorého z týchto tvorov podarilo zabiť kameňom či kopijou, odmenou preňho bola energetická a chutná večera.

Ako sa postupne naučil, začal využívať „páchnuce“ kvety niektorých rastlín na to, aby si urobil odvar proti bolestiam hlavy, ktoré ho trápili stále častejšie. Adan pri svojom skúmaní Dromu zistil, že hnedé jazierka, ukryté v hlbinách dromských lesov, vyzerajú síce na prvý pohľad nelákavo, ale voda v nich je vskutku chutná a zdravá (aspoň mal ten pocit).

Počítanie dní a nocí teraz preňho stratilo význam. Riadil sa podľa slnka Optunie – to áno – ale snažil sa najmä určovať svetové strany, východ a západ. Dni, ktoré mal úspešne za sebou, počítal len zbežne. Vedel však jednu vec: keď konečne dorazil do Kamenného údolia, Optunia mohla vyjsť asi šesťdesiaty krát. To zamenalo úctyhodných šesťdesiat dní putovania i odpočinku.

16/

Adan objavil Kamenné údolie pomocou náhody. Rozhodol sa urobiť si prestávku po dlhom kráčaní pralesom, keď dorazil na jeho koniec – bola tam hlboká roklina. Sivoll bol najskôr nahnevaný, že sa bude musieť vrátiť, aby mohol zísť do údolia. Keď sa však posadil na kraj skaly a zahľadel sa do hĺbky pod sebou, uvidel celé bloky kamenných stavieb, ktoré trčali pomedzi stromy ako nemá stráž pralesa. Kdesi v diaľke – na konci tohto obrovského kamenného labyrintu – sa v optunských lúčoch trblietala hladina rozľahlého jazera. Adan vzápätí zabudol na únavu a celý natešený sa rozhodol nájsť najbezpečnejšiu cestu dole.

Podarilo sa mu natrafiť na strmý, ale prístupný chodník, ktorý vytvorila samotná príroda. Adan mal šťastie, že keramitová obuv sa prispôsobovala i zložitejšiemu terénu. Vďaka nej mu zostup do údolia zabral podstatne menej času.

Keď zišiel až na samé dno rokliny, pociťoval väčší chlad, aj keď tiene stromov sa postupne vytratili, lebo samotné stromy vystriedali nízke kamenné stavby. Adan bol z toho, čo videl všade okolo seba, užasnutý. Z obydlí, ktoré snáď niekedy v dávnej minulosti postavili ľudské ruky, boli teraz prevažne ruiny, tvoriace vzájomný labyrint z jednotlivých kamenných blokov. Toto veľkomesto staviteľského umenia pripomínalo nepravidelné reťazce stromov v hustej džungli – rovnako, ako boli stromy pospájané konármi, lianami či listami, tu boli jedmotlivé domy spojené kamennými múrmi, priečkami, oblúkmi či mostami. Adan si na chvíľu skúsil predstaviť toto posvätné miesto v čase, kedy tu naplno žili svoj život ľudské bytosti. Žili, kým ich nevyhubil dromský mor.

Rýchlo zahnal nepríjemnú myšlienku a rozhodol sa preskúmať okolie. Začiatok Kamenného údolia z jeho strany tvorila akási oblúkovitá brána, zatarasená žltozelenou trávou. Za ňou sa nachádzal široký kamenný chodník, po ktorého stranách sa ťahali prvé budovy. Sivoll vykročil so zatajeným dychom vpred.

Kráčal stále ďalej; opustené stavby prenasledovali jeho kroky svojím mlčaním. Cestou vpred si všimol, že zo širokého chodníka sa rozvetvujú ďalšie kamenné cesty. Rozhodol sa nikam neodbočiť, ale pokračovať po hlavnom chodníku. Kamenné kocky pod jeho nohami boli uložené do pôdy v pravidelnom slede, čo znamenalo dokonalosť a presné matematické výpočty. Jeho hrubý odhad mu napovedal, že na vytvorenie tohto chodníka museli byť použité milióny vypracovaných kamenných kociek. Odkiaľ však stavitelia tohto mesta (nech už to bol ktokoľvek) získali toľko ton kamenia? Adan vedel, že prudký svah, po ktorého okraji sa dostal dolu do údolia, musel byť v minulosti využívaný ako kameňolom (pri zostupe so všimol, že niektoré úseky svahu sú pokryté vskutku mladými stromami, čo znamenalo, že predtým tam musel byť „holý“ svah – pod stromami sa teda môže skrývať miesto, z ktorého ťažili kameň). Ako kráčal vpred, pohrával s myšlienkou, že ak toto mesto skutočne postavili ľudia, niekde nablízku by sa mohol nachádzať cintorín s ich pochovanými telami. Zvažoval však i takú možnosť, že bývalí obyvatelia toto miesto jednoducho z neznámych príčin opustili. Možností bolo, samozrejme, viac.

Vtom si uvedomil, čo sa raz dozvedel od Proroka: ‘Žilo tu viac ľudí, než by si kto bol pomyslel. Bývali v jaskyniach, v pralese i pri otvorenom mori. Ku kolonizácii, ktorú plánovali ešte prví ľudskí usadlíci, nikdy nedošlo...’

Ako je to možné? Nie sú snáď tieto kamenné obydlia dôkazom toho, že tu žila ľudská rasa? A ak áno, neznamená toto úžasné veľkomesto kamennej džungle to, že ľudia Drom osídlili? Alebo je možné, že ani samotný Prorok o tomto meste netušil?

Tú poslednú úvahu Adan vylúčil ako nezmysel. Ostatné zvedavé otázky mu predsa len nedali pokoj. Onedlho však natrafil na dominantnú stavbu, ktorá svojou rozlohou prevyšovala ostatné a vzhľadom pripomínala kruhovú pyramídu. Bol to prvý objekt v Kamennom údolí, do ktorého sa odvážil vojsť.

17/

Pyramída, ako Adan túto stavbu s odvahou nazval, pôsobila zvonka impozantne; v interiéri to však bol hotový skvost. Podlaha, vyrobená z akéhosi mramorového podkladu, žiarila mnohými pestrými farbami, aj keď pri vstupe by bol odprisahal, že je čisto biela. Kaleidoskop farieb pôsobil naviac tak klamlivo, až mal pocit, že celá podlaha pod jeho nohami sa pohybuje. Prekvapilo ho riešenie osvetlenia interiéru: kruhovitá centrálna miestnosť sa smerom k vrcholu zužovala do kužeľovitého tvaru (podľa odhadu mohol byť strop vysoký asi osemdesiat stôp), pričom po stranách boli do steny vytesané pozoruhodné drážky. Z malého otvoru na strope prenikalo do interiéru svetlo Optunie a šírilo sa ďalej cez drážky, akoby ho tam niekto uväznil. Tento systém „zachytávania“ svetla bol dôkladný a v stene bol vždy ukončený väčšími otvormi, z ktorých lúče slnka vychádzali v širšom páse, čím vlastne osvetlili stred miestnosti. Adan nedokázal pochopiť, ako sa staviteľom tejto nádhery podarilo dosiahnuť tento efekt; dostať svetlo do mramorových žliabkov mu pripomínalo nadľudský výkon.

Pri svojej prvotnej prehliadke pyramídy však najskôr prehliadol jednu vec ... po obvode stien bolo možné pozorovať drobné farebné čiary, ktoré spočiatku považoval za odraz svetla. Pri bližšom skúmaní si s nemým úžasom uvedomil, že hľadí na kresby. Zvláštne čiary, plné pestrých farieb, mu najprv nedávali zmysel; keď sa prizrel bližšie, spoznal na jednom obrazci postavy, pripomínajúce ľudí. Boli však namaľované s inými, o polovicu nižšími dvojhlavými postavami. Adan by bol dal v tom okamihu ruku do ohňa za to, že na obrázku boli ľudia maľovaní spolu s „kvardalmi“ – dvojhlavými dromskými opicami. Ako si to však mal vysvetliť? Jednoducho pokračoval v skúmaní interiéru.

Ako o malú chvíľu zistil, celé vnútro bolo pomaľované maľbami, na ktorých ľudia a kvardaly zdieľali spoločný priestor a vytvárali zvláštnu symbiózu človeka a opice. Dvojhlavé stvorenia, o polovicu nižšie, sa s ľudskými postavami držali za ruky, akoby boli ich deťmi. Bolo ťažké dávať si to do súvislosti týmto spôsobom, ale bol presvedčený o tom, že tie obrazce skutočne znamenajú to, čo si o nich myslí. Toto poznanie potom znamenalo jediné: kvardaly sú „priateľské“ opice a poznajú pravdu o ľuďoch, ktorí tu kedysi žili. Možno to boli dokonca vysokointeligentné stvorenia.

Keď Adan prekúmal celé vnútro pyramídy, rozhodol sa pokračovať v chôdzi ďalej. Zaujímalo ho jazero, ktoré uvidel na konci labyrintu stavieb zo skaly nad údolím. Aj keď stavby všade naokolo ponúkali otvorené vstupy pre zvedavých návštevníkov, Adan sa rozhodol nikde neodbočovať. Na zložitejšiu obhliadku mesta si ešte nájde čas; k neznámemu jazeru sa však túžil dostať pred zotmením. V jeho prospech hrala tá skutočnosť, že Optunia svietila priamo nad jeho hlavou. Z toho usúdil, že mohlo byť poludnie.

Potešený, že čas na Drome nehrá proti nemu, pokračoval v ceste. Aj keď z korún vzdialených stromov sa ozývali rôzne zvuky lesných živočíchov, mesto bolo pokojné. Napriek tichu si však Adan nevšimol, že za rohmi domov sa skrývajú dvojhlavé opice, ktoré ho tajne pozorujú.

18/

Kým sa dostal k jazeru, podľa jeho odhadu mohla ubehnúť hodina. Kamenné stavby vystriedala voľná pláž, tvorená veľmi jemným pieskom. Rozloha čírej vody bola veľká; vysoké palmy na druhej strane boli od neho ďaleko. Keďže obloha nad Kamenným údolím bola jasná a nič nenasvedčovalo tomu, že by ho mala ohroziť zmena počasia, rozhodol sa v lákavej vode zaplávať si. Nepociťoval žiadne zábrany – vyzliekol si nielen overal, ale i spodné prádlo, takže sa ocitol pri hladine jazera úplne nahý. Odev starostlivo prevesil cez kamenný múr, ktorý oddeľoval mesto od vodnej plochy. Potom vykročil nesmelo k jazeru – najskôr si omočil pravú nohu, potom ľavú, až napokon vošiel po pás do vody. Dno klesalo veľmi plytko a voda bola taká číra, že mohol pokojne sledovať, či ho pod hladinou neohrozujú nejaké neznáme stvorenia. Hoci okraj jazera sa zdal byť bezpečný, pre istotu sa rozhodol neplávať príliš ďaleko od brehu. Naviac musel plávať opatrne a so zavretými ústami, aby prehltol čo najmenej vody – nebol si celkom istý, či je voda v jazere vhodná na kúpanie. Napriek tomu to riskol.

Voda bola síce príjemne teplá, ale kúpal sa v nej len chvíľu. Keď bol opäť na brehu, chvíľu zostal stáť na mieste, aby hrejivé lúče Optunie usušili jeho nahé telo (Adanovi sa zdalo, že na Drome sa strieda len teplé počasie, aj keď za krátky pobyt vo svojom vyhnanstve to nemal ako dokázať). Keď už bol suchý, znova sa obliekol a rozhodol sa vyriešiť otázku „nového príbytku“. Prízemné domy z kameňa boli umiestnené v dostatočne bezpečnej výške od hladiny jazera, takže bývať neďaleko vodnej plochy, ktorá v ňom zanechávala príjemné pocity, by nemalo byť tentokrát problémom. Vykročil teda k jednému z domov, aby si ho prezrel.

Dnu bola jediná veľká miestnosť s dvoma slnečnými oknami na jednej strane. Vchádzalo sa tam zboku – po dverách a okeniciach však nebolo ani stopy. Pre Adana bolo podstatné, že našiel pevný kamenný dom. Strop nad jeho hlavou bol rovný, vyrobený zo sivého kusa kameňa. Sivoll predpokladal, že nech tu býval ktokoľvek, musel mať primitívne spôsoby života, pretože nikde nebolo ani stopy po umelom osvetlení domu. Z toho usúdil, že im zrejme stačil oheň ako jemu.

Zvykol si i na to, že osobnú hygienu musí vykonávať vonku – v dome nebola žiadna miestnosť, slúžiaca na podobné účely.

To, čo však Adana opäť prekvapilo, boli maľby, vytvorené po všetkých stenách budovy. A opäť tá istá téma: ľudia v spoločnosti kvardalov. Uvedomil si, že toto puto ľudí a dromských opíc muselo byť silné ako náboženstvo; bolo však zvláštne poznať ľudstvo z tohto pohľadu. Na Calliope sa nikdy s ničím podobným nestretol; zvieratá boli odjakživa na jeho rodnej planéte hlboko pod úrovňou ľudí. Tu, na Drome, to však bolo iné.

Adan prestal premýšľať o záhadách mesiaca a pustil sa do práce. Musel zájsť do neďalekého pralesa, aby nazbieral pohodlné palmové listy a preniesol ich k domu. Optunia sa už pomaly dostávala bližšie k obzoru, takže bol najvyšší čas chystať si príbytok na noc. Cítil i hlad – tentokrát si bude musieť vystačiť s palmovými listami, ktoré boli síce chutné, ale nie také výživné, ako mäso. Na lov sa možno vyberie až na druhý deň. Vykročil smerom k štíhlym palmám, nachádzajúcim sa asi päťsto krokov od neho.

Sklovity mu znova poslúžili ako univerzálny pracovný nástroj. Vyšplhal sa k najbližším konárom a sklovitmi odrezal niekoľko listov. Keď bola hromada ideálne ťažká, naložil si listy na plecia a odniesol ich k domu. Cestu popri brehu jazera si ľahko zapamätal. Kopu zložil pred vstupnú časť s tým, že ukladaním listov dnu sa bude zaoberať neskôr. Svoj pracovný výkon zopakoval trikrát, ale keď sa vrátil k domu s poslednou hromadou, zostal prekvapený: predchádzajúce kopy ‘niekto’ naukladal dovnútra. Adan vystrašene hodil na zem listy z pliec a chytil inštinktívne kopiju, ktorú si nechal opretú o múr domu. Keď vzápätí začul zvláštny rytmus krokov, približujúcich sa spoza ostatných budov, otočil kopiju tak, aby ho mohla čo najlepšie chrániť.

Keď sa pred ním zjavili sivohnedé dvojhlavé opice, stojace na zadných končatinách, takmer nedýchal. O to prekvapenejší bol, keď zvieratá ignorovali zbraň v jeho rukách a namiesto toho sa ujali poslednej hromady lístia, aby ju odniesli do domu.

Adan napokon oprel kopiju o múr a v duchu si vynadal do hlupákov. Hanbil sa za to, že nebral hlbšie do úvahy kresby, na ktoré v Kamennom údolí natrafil. Potom, akoby sa chcel ospravedlniť za svoje správanie, vošiel do budovy za svojimi nečakanými hosťami.

19/

Vzájomné puto medzi ním a opicami začal pociťovať rýchlejšie než čakal. Kvardaly ho prekvapili svojím správaním – neboli to práve tieto opice, ktoré naňho predtým hádzali zo stromov rôzne plody? Adanovi sa to zdalo byť prinajmenšom zvláštne. Opice sa správali ako verní sluhovia a bez slova premiestňovali hromady lístia po podlahe domu tak, aby vytvorili čo najväčšie pohodlie. Adana dokonca prekvapili tým, že dovnútra doniesli celé trsy trávy, ktorú vystlali tak, aby bola príjemne mäkká. Mal pritom pocit, že sleduje prácu usilovných mravcov, ktorí sa ani na sekundu nezastavia. Sám im chcel byť nejako nápomocný, ale v interiéri bolo už toľko kvardalov, že radšej vyšiel pred dom a nechal ich venovať sa práci. Pritom s obdivom sledoval ich dvojhlavé telá.

Keď prišla hodina spánku a celé okolie zahalila tma, kvardaly sa zhromaždili pred domom a vytvorili akúsi osobnú stráž, takže Adan sa cítil bezpečne a po prvýkrát sa na Drome skutočne vyspal.

Na druhý deň sa vybral s kopijou v ruke na lov a dvojhlavé opice, siahajúce výškou po jeho pás, ho sprevádzali ako tieň. Prekvapila ho ich mlčanlivosť, preto ich nahlas pozdravil a predstavil sa. Kvardaly len mlčky naklonili hlavy so sýtomodrými očami, ale nevydali zo seba ani hlásku. Spomenul si na to, ako išiel v prítomnosti Proroka na lov a na jednom mieste pralesa ho „ohrozovali“ plodmi zo stromov. Uvedomil si, že to boli nezbedné mláďatá týchto tvorov, správajúce sa podobne, ako mnohé ľudské deti. Dospelé kvardaly však boli poznačené vážnosťou a dôstojnosťou, ktorá, ako bolo evidentné, mala pre nich veľký význam. Sivoll túto ich vlastnosť úplne rešpektoval.

Takto začali plynúť dni i noci. Adanovi už narástli dlhé vlasy a v horúcom prostredí Dromu ostali svetlé – Optunia z nich pomaly vyťahovala prirodzenú farbu. Čo sa týkalo zarastenej tváre, to vyriešil pomocou sklovitov; tieto vynikajúce kamene, ktoré sa neštiepali a i pri stálom používaní boli rovnako veľké, mu už poslúžili toľkokrát, že ich stratu by si ani nedokázal pripustiť. Vlasy na jeho hlave boli však tvrdým orieškom i pre sklovity.

Šťastie mal v tom, že tieto kamene našiel i blízko brehu jazera, hoci boli o niečo menšie. Keď našiel dva oválne kusy s úzkym a ostrým hrotom, pustil sa do výroby samotnej kostry nožníc. Na tú použil poddajné drevo z konárov palmy – objavil najvhodnejšie konáre, časť z nich odrezal a vytvoril dve ramená. Na ne naniesol vrstvu miazgy a na tú pritlačil dva oválne sklovity, ktoré ešte pre istotu previazal krátkymi lianami. V strede ramien predtým vytvoril otvor, do ktorého nakoniec vsadil kus dreva a oba konce potom vyklepal, čím vytvoril akýsi kolík, istiaci celú konštrukciu. Výroba primitívnych nožníc mu zabrala takmer pol dňa, ale výsledok stál za to: podarilo sa mu odstrániť z hlavy zbytočne dlhé vlasy. Kvardaly stáli pri ňom a mlčky sledovali celé chumáče vlasov, padajúce na kamennú podlahu na dvore jeho domu.

Bolo obdobie, kedy sa opice vzájomne „preskupovali“, ale vždy mu robili spoločnosť. Jemu to, paradoxne, neprekážalo. Keď chodil von mimo dom, v ktorom býval, kvardaly ho nasledovali, takže sa cítil omnoho bezpečnejšie. Častokrát sa s nimi túžil podeliť o večeru; keď sedel vonku a opekal nad ohňom chutné mäso nejakého uloveného tvora. Opice s ním „nejedli“ – i napriek tomu vedel, že sú mu za pohostinnosť vďačné.

Inokedy ich volal k sebe do priezračnej vody jazera, no kvardaly sa držali od vody ďalej. Až neskôr zahanbene pochopil, že nevedia plávať.

Najkrajšie chvíle spolužitia s kvardalmi boli vtedy, keď sa opice pred ním objavili i so svojimi mláďatami. Modré oči mali ešte sýtejšie než rodičia a pohľad na ne bol pre Adana celoživotným zážitkom. Aj keď opice zo začiatku chodili k domu bez mláďat, po tom, čo začali Adanovi dôverovať, ich mohol vidieť spolu každý deň. Tentokrát to neboli nezbedné zvieratá, ktoré by ho ohrozovali plodmi zo stromov, ale mlčanlivé a vážne stvorenia. Sivoll mal k tomuto ich správaniu veľký obdiv.

Nedokázal odhadnúť, aký dlhý čas ubehol odvtedy, čo prvýkrát prišiel do Kamenného údolia; bolo to však dlho. Kvardaly s ním boli od samého začiatku a hoci sa medzi sebou často striedali, ani raz ho neopustili. Jedného večera však po prvýkrát porušili tento silný záväzok.

20/

Vonku sa už stmievalo. Adan sedel v ten večer pred domom a sledoval dohárajúci oheň. Dvojhlavé opice s ním zdieľali malý priestor pred domom, ktorý si za ten čas celkom obľúbil. Všimol si, že jeho spoločníci spozorneli, keď sa v diaľke v tme na jasnej oblohe objavili zvláštne záblesky svetiel. Hoci žiara vzápätí zmizla, ostražitosť kvardalov nepovolila. Ako sa neskôr ukázalo, bola dokonca opodstatnená.

Začalo to práskaním lámaných konárov. Vtedy spozornel i Adan, aj keď začínal tušiť, kto je autorom rušenia tohto večerného pokoja. Keď okolie kamenného domu ožiarilo prudké svetlo, všetky kvardaly začali vydávať silný škrekot, ktorý prinútil Sivolla zapchať si uši. Opice, vyplašené neznámym objektom, sa vzápätí rozpŕchli preč a Adan tam ostal úplne sám. Čoskoro sa pred ním zjavil ľudský stroj – prieskumný robot PATHFINDER. Sivoll naňho hľadel z výšky.

„Dob-rý ve-čer,“ prehovoril stroj. „Mys-lím, že už sa poz-ná-me. Som prie-skum-ný ro-bot PATH-FIN-DER. Už som si mys-lel, že Vás v tom-to pra-le-se ne-náj-dem. Do-ko-na-le ste sa nám skryl, pán Si-voll.“

Adan zaťal zuby a stisol pevne kopiju, ktorú držal v pravej ruke. Hromadil sa v ňom hnev za to, že ľudia k nemu poslali robota, ktorý nielenže narúša jeho pobyt vo vyhnanstve, ale naviac plaší stvorenia, medzi ktorými si vytvoril naozaj silné puto. V jeho blízkosti neostal ani jeden kvardal. Pathfinder vysvetlil účel svojej návštevy.

„Na-po-kon som Vás však na-šiel. Dnes je to pres-ne je-den ka-lli-op-ský rok, čo ste vo vyh-nan-stve na Dro-me. A-ni ne-vie-te, a-ký sa z Vás stal hr-di-na. Na Ca-lli-o-pe sa to-ho ve-ľa zme-ni-lo. Po tom, čo ste pre-ko-na-li re-kord zo-tr-va-nia na Dro-me, pre-sta-li sa sem po-sie-lať od-sú-den-ci. Mož-no Vás za-uj-me, že i Vás do-da-toč-ne o-mi-los-ti-li. Mô-že-te sa vrá-tiť späť na Ca-lli-o-pe."

Adanovi sa mierne zakrútila hlava. Čo sa mu to tu tento kovový trpaslík snaží rozprávať za nezmysly? O akých zmenách sa to zmieňuje? A je naozaj možné, že už prežil na Drome jeden celý rok? Zdalo sa mu to neuveriteľné. Slovo ‘návrat’ mu rezonovalo v ušiach ako melódia nádhernej piesne, ale napriek tomu, že na Calliope mal svojich a Tanyiných rodičov, nemohol sa vrátiť späť. Jednoducho to nedokázal. Nemohol predsa opustiť miesto, s ktorým uzavrel svoje zvláštne spojenectvo. Nemohol opustiť Proroka, kvardaly; nemohol opustiť svoju milovanú Tanyu. A naviac, nemohol ublížiť ľuďom tým, že ich nakazí svojou nemocou. Mal síce pochybnosti, či má v sebe naozaj zárodok dromského moru, ale bol presvedčený, že „hlasy“ sa nemýlia. Ak mal nemoc v sebe hlboko zakorenenú, už by ju nezničilo ani sterilné regeneračné prostredie. Ten hlavný dôvod, ktorý ho prinútil zostať, bol však prostý: stal sa z neho Dromčan. To sa ešte nepodarilo žiadnemu človeku.

Zdalo sa, že Pathfinder, mieriaci na Adana svietiacimi anténami, čaká na odpoveď. Sivoll vedel, že záznam z tohto rozhovoru sa dostane na Calliope, hoci mohol tomu zabrániť: stačilo rozbiť robota. Vo svojom postavení však nechcel obrátiť hnev ľudí proti sebe ... ak by stroj zničil, ľudia by poslali ďalšieho a ten by mohol mať radikálnejší prístup. Malo význam ubližovať nepriamo nevinným tvorom na Drome? Vedel, že na to nemal žiadne právo.

Aj keď ním lomcoval hnev ako horúčka chorým telom, snažil sa, aby bola jeho odpoveď čo najpokojnejšia.

„Odkáž, prosím, ľuďom, že sa jednoducho nemôžem vrátiť. Je to z viacerých dôvodov: zvykol som si tu, milujem to tu a sú tu veci, s akými sa človek na Calliope nestretne. Naviac, toto je môj trest za vraždu senátora Hedgerowa. Hlavný dôvod je však ten, že som chorý. Smrteľne chorý. Keby som sa vrátil späť, ľudia by s veľkou pravdepodobnosťou chytili moju nemoc. Tá je už tak hlboko vo mne, že ju nedokáže vyliečiť nikto z ľudí. Chcem bojovať proti tejto chorobe úplne sám...“

Tu ho Pathfinder prerušil.

„To je prá-ve o-no! Ved-ci i le-ká-ri na Ca-lli-o-pe by sa ra-di s Va-mi po-roz-prá-va-li! Mno-ho ľu-dí za-u-jí-ma, a-ko sa Vám tu po-da-ri-lo pre-žiť...“

Adan sa tentokrát rozčúlil.

„Ja nie som pokusný králik a už vôbec nie som ochotný letieť na Calliope len preto, aby ľudia zo mňa vytiahli informácie o Drome! Ak sa ho ľudstvo bojí, jeho vec – ja osobne strach pred Dromom nemám! Chcem zostať tu. Prosím, nechajte ma tu umrieť so svojou nemocou.“

Pathfinder sa ešte nevzdával.

„Tak-že sa ne-vrá-ti-te?“

Sivoll si povzdychol.

„Už som povedal, že nie. A zároveň hovorím, aby sem už ľudia neposielali žiadne prieskumné roboty. Nikto nemá právo rušiť posvätnosť tohto miesta. Ani ja. Keby som bol vedel, že ma tu ľudia nájdu, nikdy by som sa do tohto údolia nebol vybral.“

Vtom sa rozplakal. Slzy mu stekali bokom po lícach a on sa im nebránil. Vošiel mlčky do domu a uzavrel vstup veľkými listami, ktoré mu slúžili ako dvere.

Keď ho obklopila úplná tma, vedel, že Pathfinder bol už preč. Vtedy si s hrôzou uvedomil, že ľudia sa pomaly prestávajú Dromu báť. To bolo najväčšie nebezpečenstvo, aké mohlo tomuto mesiacu hroziť. Na tom poznaní bolo najhoršie to, že to bol práve ON, kto ľudí naučil, že Drom nie je taký nebezpečný, za aký sa považuje.

Táto krutá realita bola i dôvodom jeho sĺz.

21/

Jeden kalliopský rok! Poznanie, že je na Drome už taký dlhý čas, bolo až mrazivé. Predsa však vydržal! Počas tohto obdobia sa naučil, že čím viac prehlbuje v sebe vlastné zúfalstvo i žiaľ, tým častejšie sa mu prihovárajú hlasy. Kým tu boli kvardaly, mával konečne pokojné noci; bez ich prítomnosti sa však náhle cítil ako studňa bez vody. Boli preč, lebo mali strach z robota, ktorý nemilosrdne vtrhol do ich sveta a okradol ich o vlastné šťastie. Adanovi bolo z toho na nič.

Naviac tie hlasy ... jednej noci sa „stretol“ s hlasom, ktorý nápadne pripomínal senátora Hedgerowa. Bolo to možné? Neprišiel ho strašiť jeho duch? Keby sa mu to stalo na Calliope, vynadal by si do hlupákov, lenže tu, na Drome, bol schopný uveriť čomukoľvek.

Po Pathfinderovom odchode plynuli dni i noci, akoby ich ktosi spútal reťazami. Sám Sivoll sa cítil spútaný, pretože mu chýbali kvardaly a ich mlčanlivé, pokojné tváre. Býval nahnevaný, keď sa stretával so svojou Tanyou len na krátke okamihy – zakaždým mu povedala, že sa onedlho stretnú ‘naozaj’, ale keď chcel od nej zistiť viac, vytratila sa rovnako rýchlo ako zabudnutá myšlienka. Obával sa toho, že hrozba dromskej nemoci sa vyplní a okradne ho o zdravie a silu.

Adan pochopil, že Tanyine slová boli pravdivé – jedného rána (mal pocit, že od odchodu kvardalov to bola celá večnosť) sa prebudil so strašnými bolesťami očí a hlavy. Takmer vôbec nič nevidel, no cítil, že má rozpálené celé telo. Bol naviac taký slabý, že nedokázal vstať z palmových listov. Dromský mor naňho zaútočil nečakane a bez varovania.

Adan ostal ležať na mieste a oddal sa svojmu osudu.

22/

Počul už o mnohých bolestiach, ktoré dokážu potrápiť ľudské telo. Sám musel neraz čeliť vysokej horúčke i následným bolestiam, spojeným s rôznymi ochoreniami, ktoré prekonal najmä v detstve. Agónia, ktorá však naňho zaútočila na Drome, bola taká silná, až bol sám prekvapený, koľko toho ľudské telo znesie.

Dokázal sa aspoň posadiť, ale mal strach z dočasnej slepoty, sprevádzanej tupou bolesťou až kdesi za očami. V okamihu, keď otvoril viečka, nasledoval bolestivý impulz ako reakcia na denné svetlo. Potom zaregistroval nepatrné obrysy interiéru domu – jeho pohľad bol zahmlený. Zdvihol pravú ruku (bolo to, akoby mal na nej závažie) a dotkol sa čela. Ako očakával, bolo horúce. Bol si istý, že je nemocný, aj keď nevedel určiť, či je to mor alebo iná choroba. Každopádne ho to znepokojovalo.

Napriek všeobecnej slabosti urobil pokus a opatrne vstal. Nohy sa mu triasli, no aj tak sa mu napokon podarilo dostať von z domu. Bol veľmi smädný a túžil sa ísť napiť k jazeru.

Denné svetlo naňho zaútočilo ako roj sršňov. Hoci očakával bolesť, prekvapilo a ochromilo ho to. Vzápätí mu začalo hučať v ušiach ... ani sa nenazdal a zrútil sa na kamennú podlahu dvora, kde ostal ležať v bezvedomí.

Príjemný chlad prechádzal z jeho čela na celé telo. Cítil, ako mu do úst vteká voda – jej chuť bola fantastická. Veril tomu, že je v akomsi sne ... ktosi sa oňho staral a on nemusel nič robiť. Bolo to úžasné a Adan si prial, aby to nikdy neskončilo.

Vtom otvoril oči. Bolelo to, ale oveľa menej, než predtým. Najskôr vnímal len biely opar, ktorý sa postupne rozplynul a vystriedali ho sýtomodré oči kvardalov. Adan sa usmial a pokúsil sa posadiť.

„Vy ste sa vrátili!“ povedal nahlas a zachrípnuto. Bol ako malý chlapec, ktorému priniesli späť odcudzenú hračku.

„Ja som vedel, že ma nesklamete! Sľúbte mi, že už neodídete! Prosím, sľúbte mi to...“

Namiesto odpovede k nemu kvardaly pristúpili bližšie a krátkymi prednými končatinami ho opreli späť o pohodlné lôžko z palmových listov. Adan sa podvolil. Trojprsté ruky kvardalov zatiaľ majstrovsky menili chladivé obklady na jeho čele a do úst mu vložili nový kalich akejsi neznámej rastliny – z iného kalicha stekala číra jazerná voda priamo do jeho úst.

Sivoll bol neuveriteľne vďačný za to, že dvojhlavé opice sa k nemu opäť vrátili. Veril tomu, že v ich prítomnosti bude zvládať lepšie svoju nemoc.

23/

Mohol pokojne pripustiť, že studené obklady z listov mu vytiahli horúčku z tela a zmiernili bolesti, ale napriek tomu cítil, že nemoc ho ovláda celou svojou silou. Vo svojom utrpení našiel odvahu vyjsť i pred dom; samozrejme, za pomoci kvardalov, ktorí ho držali za ruky ako malé dieťa. Jeho „vychádzky“ neskôr pokračovali ďalej – Adan viedol úspešne svoje kroky až k jazeru, kde bol schopný presedieť celé hodiny. Sedel na brehu a sledoval trblietajúcu sa hladinu, akoby hľadel na zrkadlo vlastných spomienok.

Niečo sa v ňom zlomilo: bol stále citlivejší a depresia sa k nemu vracala stále častejšie. Prítomnosť kvardalov napĺňala prázdne miesta v jeho srdci úžasným pokojom, no napriek tomu sa cítil nešťastne. Dromský mor si našiel cestu k jeho mysli a zákerne napadol to, čomu ľudia hovoria „zdravý rozum“ ... šialenstvo v ňom narastalo ako nádor v postihnutom tkanive. Adana tešilo, že bolesť očí a hlavy sa zmiernila; jeho pohľad na veci okolo seba ho však znepokojoval.

Začal byť viac a viac podozrievavý. Keď mu telo zmohutnelo a horúčka celkom ustúpila, začal chodiť na prechádzky so svojou kopijou. Hoci kvardaly mu nikdy v živote neublížili, prestal im dôverovať. Tieto nemé stvorenia akosi dokázali vycítiť prítomnosť temnoty, vychádzajúcej z Adanovej mysle; poznali príznaky tej odpornej choroby, no rozhodli sa zotrvať s ním až do samého konca.

Jeho šialenstvo napokon prepuklo celou silou. Adan sa jedného večera začal oháňať kopijou na bezhlavé opice a kričať z plných pľúc, aby sa mu stratili z očí, inak ich vraj zabije. Kvardaly ušli a ukryli sa neďaleko za domy.

Keď Adan osamel a uzavrel sa vo svojej chatrči, kde spustil hlasný plač, opice sa nenápadne vrátili späť, aby nad ním držali stráž. Samota mohla byť totiž horšia než šialenstvo, ktoré ho celkom ovládlo.

24/

Boli to zvláštne prechody ... kým raz sa šialene smial a zlostne vrčal na neďaleko stojace kvardaly, inokedy plakal a rozprával sa so sebou tak dlho, až od únavy zaspal. Svoje trápenie zanechával v lesklej hladine jazera, pri ktorom trávil stále viac a viac času. Tá hladina bola zrkadlom, prijímajúcim jeho bláznivé spovede; bola stenou jeho nárekov; náplasťou na jeho vnútorné utrpenie.

Keď kričal, zúril a nahnevane sa prechádzal sem a tam, kvardaly dodržiavali od neho bezpečnú vzdialenosť. Keď ho však prepadla depresia a plakal celé hodiny, mohli sa k nemu viac priblížiť bez strachu, že by ich ohrozoval kopijou.

Adan pri svojich citových výlevoch takmer nič nejedol ani nepil, ba nedbal ani o osobnú hygienu. Viditeľne schudol a na tvári, ktorá vyzerala, akoby zostarla o päťdesiat rokov, sa mu vytvorila brada a fúzy. Oči mu potemneli, ako keď niekto zakalí číru vodu.

Adanove posledné dni života sa definitívne blížili ku svojmu koncu.

25/

Kvardaly čakali trpezlivo na Adanov fyzický skon. Tieto nemé, skromné stvorenia nepociťovali žiaľ; boli si vedomé toho, že abstraktné telo si nájde svoju cestu tam, kde konečne nájde definitívny pokoj.

Tak podobne o tom premýšľal i Adan. Až tu, na Drome, po prvýkrát okúsil skutočný význam slova ‘pôst’, a vedel, že uňho to nemá s náboženstvom absolútne nič spoločné. Odmietol jesť a piť nie preto, aby tým vyjadril svoj postoj k akejkoľvek viere, ale preto, aby sa čo najskôr stretol so svojou Tanyou. Vlastné telo mu bolo na príťaž a potreboval sa ho zbaviť; život v ňom mal však tuhé korene a viedol s ním krutý boj.

Tomu všetkému sa nemo prizerali kvardaly. Adan by im počas svojho šialenstva nikdy nebol ublížil, hoci často sa to javilo opačne. Opice tu však zotrvávali z dôvodu, ktorý nebol Sivollovi celkom známy: pochovajú jeho mŕtve telo. Spoločnými silami sa im to podarí tak, ako sa to kedysi dávno podarilo iným kvardalom, keď pochovali Adanových predchodcov. Bol to záväzok, ktorý bez slova a s vďakou vzali na svoje plecia.

Čas plynul a Adanovo telo slablo. Z brehu jazera sa už ani nedokázal premiestniť do domu. Keby sa teraz prihnala silná búrka, nebránil by sa jej. Mal však šťastie: vo vnútrozemí bolo neuveriteľne krásne počasie.

Očakával, že morová bolesť bude najkrutejšia práve pred smrťou – prekvapilo ho, že to tak nie je. Dokonca i šialenstvo v pôvodnej forme akosi pominulo a vystriedala ho letargia a oddanosť umierajúceho človeka. Adan s dlhými vlasmi, zarastenou tvárou a schudnutým telom ležal na brehu jazera a so zavretými očami pôsobil dojmom, akoby spal. Stratil vlastné spomienky; stratil myšlienky; zlosť; pýchu; radosť; smiech; nebo nad hlavou; sny ... Adan stratil všetko to, čo ho spájalo s vlastným životom.

Po jednom roku a troch kalliopských mesiacoch prestalo jeho telo vnímať bolesť a realitu. Adan Sivoll umrel celkom pokojne.

Kvardaly vykročili mlčky k jeho mŕtvemu telu, aby ho pochovali do posvätnej dromskej pôdy.

EPILÓG

„Nie sú úžasné?“ spýtal sa jej, hoci bol len abstraktnou dušou bez hlasu. Bola to myšlienka, riadená nekonečnosťou a voľná ako vták.

„Kvardaly sú raz také,“ odpovedala mu Tanya, či skôr duša, ktorá navždy opustila jej telo. Adan sledoval prácu kvardalov akoby z výšky – zreteľne videl, ako svojimi jemnými prstami vkladajú jeho telo do mäkkej pôdy neďaleko jazera – akoby vycítili, že práve tam chce byť pochovaný.

Jeho spomienky boli teraz však len nepatrnými kvapkami v celom oceáne času ... Adan na dvojhlavé opice rýchlo zabudol, aby si na ne opäť časom spomenul, hoci nemal pamäť.

Teraz boli obaja atómami vzduchu, prúdiaceho nad Dromom. Počul Tanyu, akoby bola živá – smiala sa a prihovárala sa mu svojím zvonivým hlasom.

„Adan, ty si to dokázal! Tvoja láska ku mne bola taká neuveriteľne silná, že ani vzdialenosť v priestore času nás nedokázala od seba oddeliť!“

Do toho zaznel Adanov hlas, ktorý bol vlastne iba neškodným vánkom.

„Tanya, tá láska stále jestvuje! A nezabúdaj, že na to, aby sme sa stretli, bolo treba vzdať sa života. Ale vôbec to neľutujem. Nikdy to nebudem ľutovať!“

Jej odpoveď bola lúčom, ktorý zohrieva pôdu a zaniká v tme.

„Adan, ty si predsa nezomrel! Len si sa oddelil od svojho mŕtveho tela...“

Potom plynutie času prerušila prítomnosť Pathfindera, ktorý vyplašil nič netušiace kvardaly práve vo chvíli, keď pochovali Adanovo telo. Prieskumný robot si uchoval v pamäti správu o Sivollovej smrti. Potom zmizol rovnako rýchlo, ako sa objavil.

Adan naňho ešte z výšky zakričal: „NIKDY NESMIEME ZABUDNÚŤ, KAM V SKUTOČNOSTI PATRÍME!“

Pathfinder ho však nepočul. Ten výkrik bol len tichým vánkom v nehybnom ovzduší; neviditeľným zábleskom na pozadí dromskej existencie; rezonujúcou ozvenou v priestore a čase.

Adan Sivoll už totiž nebol človekom.

(©Martin Lančarič; Jún-September 2010)


Martin Lančarič

Diskusia

Ján Onofrej
no dnes to vidím na milión príspevkov...takže, aby som nezabúdal veci, ktoré chcem spomenúť, budem komentovať priebežne, môže sa stať, že niečo čo sa mi nebude páčiť bude mať význam neskoršie...každopádne..slo vník na začiatku, najmä čo sa týka pojmov planéta, mesiac atď je zbytočný - je to dostatočne vysvetlené v texte, resp. rovnako....takisto niektoré veci v slovníku byť nemusia lebo sú jasné a tie ostatné by nemal byť problém vysvetliť v texte...ak narazím na nejaké z tých slov určite nebudem scrollovať úplne hore aby som si pozrel čo to je...a vec, ktorá sa mi ale vôbec nepáči - Preto (aby ho zbytočne viac nedráždili) poslúchli...zátvorky na mňa pôsobia divne, buď to tam je alebo nie
15.01.2011

Ján Onofrej
ďalšia vec, slovosledy...možno raz za čas v pohode ale takto - Kým program sa excelentne pohrával....Nešlo jej opäť do hlavy.....hlavne ten prvý prípad, no takto tesne po sebe mi to bije do očí a odteraz už na to budem striehnuť:)...momentálne druhý alebo tretí preklep (je namiesto ju) takže takisto..ale fakt, slovník je zbytočný, absolútne zbytočný, ak všetko vysvetľuješ v texte...hm, ak sa nemýlim tak veci končiace na -úc sú prechodníky a píšu sa normálne...nepotrebujú apostrof (či ako sa to volá) a ak sa to používa, nie je to skôr básnické? ..trochu mi vadia tie veci v úvodzovkách pri vysvetľovaní...proste "toto" robí "toto" lebo "toto" - pre mňa divná veta..
15.01.2011

Ján Onofrej
tie veci v zátvorkách sú na mňa už príliš....hm - (bolo to niečo podobné, ako keby sa pred športovým podujatím nezahrala hymna krajiny, či počas štátneho smútku nevyvesila vlajka) - príklady pre čitateľa, fajn, nech to pochopí, akurát, že mňa to vytrháva z deja...a nikde si nespomínal, či štáty zo zeme boli vytvorené rovnako - teda na vysvetlenie používaš niečo, čo v svete, kde sa dej odohráva nemá význam - preto je to vytrhnutie.... druhá časť sa mi páčila viac, aj keď tie veci v zátvorkách a ostatné mi vadili stále, ale bol to robinsonovský príbeh, ktorý na rozdiel od prvej časti bol aj zaujímavý...prvá časť sa mi zdala umelo vytvorená aby sa vysvetlila jeho prítomnosť na drome..
15.01.2011

Ján Onofrej
celkový dojem....priemer....dávam asi 5........otázka na autora, úprimne, koľkokrát si to po sebe čítal a koľko ľudí to čítalo skôr, než si to dal sem? pýtam sa kvôli tým niekoľkým preklepom...
15.01.2011

jurinko
Fiha, ked to ma podla Jana Onofreja preklepy, zly slovosled a taketo zakladne chyby, a zaroven je to popici rozsiahly scifi roman (podla slov autora, romany nemaju 67 stran vo Worde, takze roman to v skutocnosti nie je), normalne vaham, ci to mam vobec citat. Slovnik na zaciatku ma dost odradza, literarne dielo nie je vrtacka, aby si k nemu potreboval navod. No nic, investujem do teba trocha tonera, vytlacim si to, poskrtam a poslem hodnotenie.. Ale skor ako v pondelok to asi nebude ;-)
15.01.2011

kAnYs
Slovnik neslovnik na tom nezalezi. Duna mala slovnik a bolo to skvele dielo.
15.01.2011

Ján Onofrej
no, jurinko, ja som len napísal to, čo som našiel...ale tých preklepov bolo zopár, slovosledy možno len tie dva, ktoré som uviedol....a určite to nie je scifi román, možno rozsiahla scifi poviedka...a čítal som ju dobré dve hodiny:) ....k slovníku len toľko, že je zbytočný...myslím, že všetko je vysvetlené... ale určite to čítajte, všetci, čo sa na to dáte:) musíte otvoriť plechovku aby ste sa dostali k pivu, tak to chodí:D teda cez prvú časť k druhej...
15.01.2011

Spacer
Ďakujem za kritiku na môj román Vyhnanstvo, cením si aj tú. Každopádne sa budem snažiť na svojich dielach pracovať viac...
16.01.2011

Ján Onofrej
nie je to román:) román, pokiaľ si pamätám zo školy - množstvo postáv, viacero dejových línií, odbočenia.....Vyhnanstvo - jedna dejová línia, úzky okruh postáv, v druhej časti veľmi úzky, odbočenia...žiadne?:) ......nemajte mi to za zlé, že riešim aj takéto veci, ale presné vyjadrovanie sa zíde:)
16.01.2011

Maťušik
velmi sa mi to pacilo...:D nedokazala som sa od toho odtrnut...co tam nejake tie preklepy a slovosled, ide o dej, ktory bol uzasny:)))) dokonca som sa aj rozplakala, ked sa lucil s rodicmi...
17.01.2011

Spacer
Ďakujem za kladné i záporné kritiky a vôbec Vám to nemám za zlé. Čo sa týka rozsiahlosti, budem to teda považovať za najdlhšiu poviedku, akú som kedy napísal (respektíve novelu). Tým, že človek dostáva kritiku, sa učí. Ešte na margo toho slovníka: Som si vedomý, že je zbytočný, ale akosi sa mi páčilo dať ho tam. Nie je dlhý a kto chce, môže ten slovník výrazov jednoducho preskočiť a začať rovno s poviedkou.
17.01.2011

Aldeberan
som ešte len na začiatku, ale mala rada ku slovnikom: nikto ich nikdy nečíta, ich jedinou funkciou je odradzovať čitateľov. No dobre, majú ešte aj druhú funkciu - obohacujú svet o fakty, ktoré nie sú nutné pre samotný príbeh, ako slovník na konci Duny od Franka Herberta. Preto bývajú na konci knihy (teda v našom prípade na konci poviedky), najlepšie schované tak, aby si ich väčšina ludí pri listovaní nevšimla :)
18.01.2011

jurinko
Slovnik: Ak ma byt v diele, tak na konci, na zaciatku iba otravuje. Navyse to fakt bolo vsetko vysvetlene v deji. Najprv hodnotenie veci tak, ako ma napadali pri citani: prilis formalne dialogy – ludia nepouzivaju slova ako “na ine osoby, defrauduje”; opakovanie slov – vsak, ked, takze, “obrie mrakodrapy sa tycili do obrovskej vysky”, …; opakovanie informacii – “o 22 rokov starsi” a hned vzapati “vo svojich 44 rokoch”; vykanie s velkym pismenom; zbytocne slova – “vyliezol z kupela VON” (da sa vyliezt dnu?) – “reakcia ZO STRANY ozbrojenych zloziek”; zatvorky v poviedke su zlo, treba ich obmedzit na minimum; prechodniky s apostrofom; niektore hrozne vetne konstrukcie – “mal na svojej strane korupcny vplyv bezcharakternych ludi”; chvilu volas hlavneho hrdinu Adan, chvilu Sivoll; ...
18.01.2011

jurinko
[pokr.] divne slova (aj ked nie vsetky nespisovne) – oblicaj, nemoc, “byt uzasnuty” namiesto “uzasnut”, dotaz (cechizmus), …; bacha na instrumental – “lucami”, “mytami” (spravne “lucmi”, “mytmi”); zbytocne vety – “Alebo sa mylil? Nemylil sa.”; zle pouzite uvodzovky (nemyslim pri priamej reci); sem tam ti usiel slovosled; zle pouzite slova – “v interieri chatrce” (preco nie “vovnutri chatrce”?); “HRUPS” – je toto citoslovce smiechu?
18.01.2011

jurinko
[pokr.] K deju: Po vydarenom prologu si sa mal vykaslat na prvu cast a hodit citatela rovno na Drom. Takto citatel cely cas caka na zjavne – ze sa Adan dostane na Drom a prezije viac ako 5 hodin – co je nuda a nedobre pre dynamiku poviedky. Okolnosti jeho prichodu mali pre citatela vyplynut spatne, napriklad z jeho spomienok, casu na rozmyslanie mal na Drome dost. Pocity hlavneho hrdinu nie su dobre opisane, snazis sa o metafory (daria sa ti), ale vzapati sklznes do opisov – bol smutny, jej smrt bral ako nespravodlivost – chyba. V prvej casti si sa prilis zameral na udalosti, ktore viedli k jeho vyhnanstvu, co bolo zle. Jednak ich pravny system bol uplne v protiklade s cimkolvek, co dnes povazujeme za pravo (porota rozhoduje o moznosti odvolania; zastupovanie mrtveho advokatom pri trestnom konani; najimanie advokata pribuznemu obete niekym, kto sa vola prokurator; ...
18.01.2011

jurinko
[pokr.] za zabitie podmienka a penazny trest, bez straty verejnej funkcie; obvineny si nemoze vybrat obhajcu; vrah najprv meni dokazy, mari vysetrovanie a klame, aby sa potom na sude priznal?; atd…[tych veci je tam prilis vela]). Aj keby sa pravne vnimanie vyvinulo akokolvek za tu dobu, urcite by toto nebolo mozne. Nie bez brutalneho nasilia (ale potom zas nepotrebujes “pravo”, aby si presadil svoje). V druhej casti bolo zas nejasne, o com to cele ma byt, hrdina sa plahocil cudzim svetom bez problemov, bez nejakeho planu, proste prezival ako kvasinka, bez akejkolvek ludskej potreby na sebarealizaciu, plan, cokolvek. To, ze ho bavila praca, mu sice mohlo pomoct nezblaznit sa, ale bez dlhodobejsieho planu by to bolo iba male zdrzanie na ceste k apatii. Preco sa snazit, ked aj tak skor alebo neskor umriem, sam a opusteny, na divnej planete? Nepochopil som, o com mala byt ta velryba..
18.01.2011

jurinko
Nuz, a este dve male podpichnutia:1) ak maso kvardalov sposobuje rozpad mozgovych buniek, tak ho treba rychlo objednat na Zem do steakhousov – dobre najedeny a zaroven dobre ozraty, to je kombo, ake treba zazit :-); 2) Drom by musel byt dost velky, aby mohol mat atmosferu (Calliope je velka ako Zem, jej mesiac tiez?), a bola by prilis velka nahoda, keby trval den na Drome tak dlho, ze by to bolo v sulade s biorytmom cloveka ;-)
18.01.2011

jurinko
Slovne zhrnutie: Mam z toho velmi zvlastne pocity. Z celej poviedky sa mi totiz zdal byt najlepsi prolog a epilog. Boli celkom dobre napisane, patosu bolo sice v epilogu dost, ale nejako extra ma nerusil, ba dokonca by sa to dalo nazvat aj dojimavym. Skoda, ze ostatne casti diela boli extremne utahane, rozvlacne, nezaujimave a tak akosi kusavo nudne, az strach. Zakladnym predpokladom kazdeho dobreho autora je schopnost skrtat. Ty ju nemas. Citis potrebu vypisat sa zo vsetkeho, co ta napadne, objasnit nam aj najmensie chvenie travy, ktore je pre dej uplne nepodstatne, kazdy detail pribehu nam rozpovedat tak, aby sme mohli sekundu po sekunde zlozit pribeh, ktory si rozohral na dvoch planetach, jednom mesiaci, v rozpati tisicok rokov a bohviekolko parsekov. Nerob to. Hovor nam podstatne veci. ...
18.01.2011

jurinko
[pokr.]Neposli nam to dielo take, ake je, poviedku, ktora ma 67 stran vo Worde, nechaj ho odlezat a preskrtaj ho o viac ako polovicu. Zamysli sa nad tym, ktore slova su klucove pre to dielo, a tie tam nechaj. Daj si zalezat na kladeni slov vo vetach tak, aby boli malebne. Daj si zalezat na kladeni viet do suveti a odstavcov tak, aby mali dobry rytmus, aby to bolo ako pesnicka, ktoru budu ludia pocut. Pohraj sa s magiou slov, s odtienkami vyznamov, hladaj najlepsie kombinacie ako chute do majstrovskeho jedla. Ja sam s tym mam obrovsky problem, ale stale si myslim, ze to je to, o co by sa mal pokusat kazdy autor: Vtlacit svojmu dielu vynimocnost, zasluzit si citatelov cas a vtiahnut ho do sveta, ktory vytvoril svojimi slovami, svojim neopakovatelnym stylom, magiou, ktoru ovlada. To sa ti nepodarilo. ...
18.01.2011

jurinko
[pokr.] Tvoje dielo ma uroven nadseneckeho textu, vyzivania sa v premakanosti vlastnej fantazie a takom akomsi narcizme autora, ktory je strasne na seba hrdy, lebo vymyslel nieco, co este nik. Ale to dielo tym trpi, a trpi tym aj citatel. Napriek tomu z toho citit snahu a mam pocit, ze ty ako autor mas potencial. Ked sa naucis skrtat a pouzivat magiu slov :-) Ospravedlnujem sa za take dlhe hodnotenie, ale nechcel som to odbit nejakym skratenym komentarom :-) Dal som 4
18.01.2011

Spacer
Uf, normálne som sa pri čítaní posledných príspevkov zapotil! Ale teraz k veci: Nemyslím si, že som vytvoril niečo, čo ešte nikto; jednoducho mi napadla myšlienka a dal som ju na papier. Pravdou je, že píšem rád a s tým "rozpisovaním" je to u mňa pravda. Rád o všetkom informujem. Ale budem si z tej kritiky brať príklad pri písaní ďalších poviedok. Ešte čo sa týka zátvoriek, skúsim ich obmedziť, hoci v ostatnom čase som prečítal veľa nových románov, kde sa s tými zátvorkami tiež roztrhlo vrece (asi je to zlozvyk).
Apropo: Poslal som na túto stránku ešte i iné diela (podstatne kratšie než Vyhnanstvo), len čakám na ich aktualizáciu. Už sa teším na ich kritiku. :-)
18.01.2011

Ján Onofrej
jurinko, ako si písal v niektorej inej diskusii, si grafoman!:D...ale tak aspoň si vyjadril všetko aj viac toho, o čo som sa snažil ja:) ......jediná vec, ktorú si momentálne pamätám, čo sa mi v tvojich...hm, mnohých:) ....príspevkoch nezdá, je otázka prečo sa snažiť keď aj tak umriem atď.... síce na to neviem odpovedať, ale skúsim protiotázku....prečo sa nevzdám a nezomriem hneď, nezabijem sa, ak viem že ma čaká len osamelý život na divnej planéte a potom tak či tak zomriem? za seba na to odpovedať viem, nemám odvahu sa zabiť, takže by som prežíval...nejako... to je už otázka osobnosti človeka, myslím..
19.01.2011

Unrelix
Mne sa z tejto novely pacila viac 1 cast. Nezda sa mi ze by 3 miliardy ludi vytvorili iba 1 stat na novej planete najme ked tam boli 3 kontinenty. K tym bonom ...pri kurze aky si uviedol si mal tie sumy navysit...len vsimne pre pravnika byva 500e ..riesenie pripadu sumu navysi. Zbytocnost zatvoriek uz bola spomenuta. Pacili sa mi detaily ako ROAM ci identifikacne kody zbrani atd.. Este k tej vdialenosti letu na dron. Pokial sa dovidelo z mesiaca na planetu tak sa mi zda tyzden letu vela. Pri tej technologii ktoru mali + recicling v ramci letu vesmirom by to mali vesmirne lode zvladat za par hodin.
23.01.2011

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.