Mám skvelú náladu. Vnímam pulzujúci rytmus hudby v bare a kochám sa pohľadom na Ňu. Venuje mi úsmev. S tým úsmevom sa v mojej pamäti na okamih vynorí akási stará spomienka...

Dnes budem mať znovu šťastie, pomyslím si cestou k Nej.

„Ahoj, ja som Denisa“, predstavuje sa mi. Niežeby na tom záležalo. Nie je klasická sexbomba, ale žena, ktorá sa dá označiť za pôvabnú. Štíhly pás, plný dekolt, elegantný dlhý krk a hrdá tvár, ktorú narúša len trochu priveľký nos. Sem-tam prehodíme zopár slov. Hluk z reproduktorov nám nedovolí nadviazať normálnu konverzáciu. To mi vyhovuje, môj plán na dnešný večer verbálne flirtovanie nezahŕňa.

“Ideš tancovať?“ – pýta sa. Nenávidím tanec, ale súhlasím. Vlníme sa na parkete v niečom, čo by tancom nazval iba človek nepoznajúci význam slova predohra. Ak by som bol priemerný muž, asi by ma to vzrušilo. Ale som výnimočný. Denisa sa ku mne otáča chrbtom a nastavuje mi krk. Snažím sa pohľadom zachytiť tmavú linku tepny, ale v oslepujúcich svetlách stroboskopov nemám šancu. Prisajem sa teda na jej krk a perami zachytávam aspoň tep jej srdca. Neprotestuje. Fascinuje ma, aké je to so ženami stále ľahšie. Nie, že by som mal niekedy problém s ich zvádzaním, ale zdá sa mi, že sú čoraz uvoľnenejšie....Aspoň ma moje poslanie stojí menej námahy. Na druhej strane, už to nie je také vzrušujúce, ako kedysi. Pri spomienkach na svoju prvú mám stále zimomriavky. Niekedy sa mi zdá, že ak to takto pôjde ďalej, možno ma to aj omrzí...

„No to určite, to skôr peklo zamrzne, než by ťa to omrzelo.“ ozve sa Nôž. Cítim jeho pulzovanie vzadu na chrbte – rozlieva sa cez kožené puzdro do celého tela.

„Máš pravdu, nikdy ma to neomrzí“. odpovedám Mu telepaticky.

Vlastne mám chuť urobiť to Denise hneď teraz, tu na parkete plnom ľudí. Ale viem, že sa oplatí počkať. Nie že by mi prekážali diváci, ale v takom hluku by sme si to nevychutnali ani ja, ani Nôž. Skôr či neskôr odtiaľto vypadneme na malé súkromné predstavenie.

Dotancujeme. Dievča ma ťahá k baru. Objednávam pitie. Alkohol na mňa nemá žiadny účinok - veď som spomínal, že som výnimočný. Musím ale dohliadnuť na Denisu - ak toho vypije príliš veľa, zníži jej to citlivosť na bolesť, a to by som nerád...

„Poďme inam“, navrhujem jej. Súhlasí a ťahá ma za ruku smerom k východu. Vyjdeme na ulicu a stratíme sa v tmavej uličke za barom. Chytí ma okolo krku a oprie o chladnú tehlovú stenu. Snaží sa o bozk. Odstúpim a pomaly vytiahnem Nôž. Denisa zbadá jeho lesk a rozšíria sa jej zreničky. Strach v ženských očiach je taký dokonalý... Telom mi prechádza vlna vzrušenia. Všetky sú rovnaké, pomyslím si, keď sa zrazu jej výraz tváre zmení na niečo ako úsmev.

„Konečne som ťa našla“, prehovorí nečakane a skôr ako stihnem zareagovať, cítim úder do temena hlavy. Potom už len tma...

*****

Prebúdzam sa. V hlave mi rytmicky pulzuje trieštivá bolesť a je mi na zvracanie. Sedím na niečom tvrdom a nemôžem sa hýbať Som pripútaný, asi lepiacou páskou. Podľa tlaku okolo hlavy mám oči niečím previazané. Skúšam sa rozhojdať, ale tento pohyb mi spôsobí iba ďalší výstrel bolesti do spánkov.

Zostanem teda radšej nehybne sedieť a snažím sa z hlavy vytlačiť hučanie a bolesť. Dúfam, že sa mi podarí niečo začuť, ale jediný počuteľný zvuk je pravidelné kvapkanie vody na pevný povrch.

Upokojujúcu pravidelnosť na okamih preruší zaškrípanie pántov - zrejme sa otvárajú dvere... Počujem blížiace sa kroky.

„Si hore?“, rozoznávam Denisin hlas.

Neodpovedám.

Cítim ostrú bolesť v kolene, zatnem zuby a potichu nenávistne zavrčím.

„Takže si“.

„Rozviaž ma a uvidíš či som...“, prehovorím, ale hrdlo mám suchšie, ako som si myslel, takže moje slová znejú ako šepot.

„Zabudni na to, nerozviažem ťa. Teda, ešte nie...“

Mlčím. Snažím sa premýšľať, čo to má znamenať, ale nedokážem sa sústrediť. Jej hra sa mi nejakým bizarným spôsobom páči...znova začínam cítiť napätie v slabinách.

„Asi ťa zaujíma, prečo si priviazaný a prečo ťa bolí hlava...“ ozve sa znovu.

Rozhodol som sa, že budem mlčať. Jednak môj hlas neznie veľmi presvedčivo a mlčanie by mohlo Denise zobrať sebaistotu, ktorú z nej cítim.

„Nezaujíma ťa to?“ – pokračuje Denisa... „Hm, nevadí.... Mimochodom, páči sa mi tvoj nôž.“

Nôž. Do riti.

„Nedotýkaj sa ho, ty suka! A rozviaž ma, ukážem ti, ako sa používa!“ kričím a cítim, ako mi nejaká neviditeľná sila prechádza po hlasivkách šmirgľovým papierom.

„Opakuješ sa. Okrem toho, viem, ako ho používaš. Mala som tú česť vidieť tvoj rukopis na mojej sestre. Pamätáš sa na ňu? Vysoká tmavovláska, pekný úsmev... volala sa Martina.“

Mlčím. V mysli sa vrátim k tej neurčitej spomienke...Jasné, teraz už rozumiem prečo mi bola povedomá. Začínam mať nepríjemný pocit.

„Tak odpovedz, ty hajzel!“ ozve sa vedľa mňa ostrý Denisin hlas a nasleduje úder, tentoraz do stehna. Bolesť je neznesiteľná, našťastie len chvíľková.

„Pamätám... najmä ten úsmev. Keď som s ňou skončil, už ho taký pekný nemala.“ Zrazu sa mi chce strašne smiať, ale skôr ako túto túžbu naplním, dostanem ďalší úder do stehna. A ďalší... Musím zaťať zuby, aby som nezačal kričať. Mať tak pri sebe Nôž...

„Vedela som, že ťa raz nájdem, ty špina...“

„A čo spravíš? Zavoláš fízlov?“, syknem cez zovreté pery. Necítim strach, iba nenávisť. Mám chuť roztrhať tú drzú kurvu holými rukami. „Alebo ma chceš zabiť?“ – prehodím ironicky. „Tak skús, zlato, ale nie je to také jednoduché, ako si myslíš, hlavne keď to chceš spraviť naozaj dôkladne. Veď ma rozviaž a ja ti to predvediem.“

„Drž už konečne hubu.“ zasyčí Denisa.

Cítim, ako mi strháva z očí pásku. V miestnosti je šero a chvíľu im trvá, kým si privyknú. Pozerám na Denisu, stojí oproti mne a v ruke drží Nôž. Je nádherná.

„Zabiť ťa nestačí. Tak nikdy nezažiješ to, čo zažila Martina, keď zomierala...“

Cítim, že sa niečo vo mne rozpína. Niečo, čo som necítil už veľmi dávno. Je to hádam strach?

Denisa namieri Nôž na moje ľavé oko. Keď sa priblíži k očnej buľve, už som si istý, že je to strach. A keď prenikne cez rohovku do tkaniva, začínam kričať. Kričím a neviem prestať...