„Bennu! Haló, počúvaš ma?“ bledý chlapec oslovil svojho kamaráta, ktorý hľadel zasnene z okna idúceho vlaku.

„Čo?“ precitol. Henry mu pred nosom mával štamprlíkom.

„Si dve kolá pozadu,“ vrazil mu pohárik do ruky, pričom sa na podlahu vylialo trochu priesvitnej tekutiny.

Bennu pozrel na nedočkavé tváre svojich dvoch najbližších priateľov.

„Na zdravie,“ štrngla si s ním Clara a svoj pohárik hneď otočila hore dnom.

„Na prebádanie nepreb... neprebáda... ale to je fuk,“ hodil do seba aj Henry.

Bennu sa pousmial. Títo dvaja robili jeho život omnoho jednoduchším. Sledoval, ako sa medzi nimi znova rozprúdila debata. Potreboval ich prítomnosť teraz viac ako nikdy. Mlčky vypil obsah pohárika a znova sa zahľadel von oknom.

Krajina ponorená v piesku sa mu mihala pred očami. Svetlohnedá farba ho zvláštne upokojovala. Aj keď vedel, že vonku je príšerný hic, tešil sa na moment, keď vystúpia. V Heliopolise bol naposledy ako malé dieťa. Ani si to nepamätal. Našiel to však v albume, ktorý mu vyrobila jeho mama.

Mama. Pri myšlienke na ňu mu stislo srdce. Pocítil v hrudi pálčivý pocit. Teplo sa mu rozlievalo po celom tele až do končekov prstov. Pocítil v nich brnenie. Oči ho začali štípať. Pevne ich stisol a trikrát sa zhlboka nadýchol a vydýchol. Robil to nenápadne, aj keď vedel, že si to všimli. Nič mu však nepovedali a on im bol za to vďačný. Stačilo, že sú tam s ním.

Keď vystúpili na nádraží, okamžite ich ovalil horúci vzduch.

„Takže toto je posledná prestupná stanica, pred našim cieľom,“ Henry teatrálne roztiahol ruky.

„Ako pre koho,“ zamrmlal Bennu. Od nervozity sa mu začali potiť dlane.

„Ale no tak, snáď mi nechceš ofrflať môj výletný plán?“

„To nie. Káhira je určite krásne mesto. Ale...“

„Ja viem, ja viem. Toto tu pre teba veľa znamená. A čo myslíš? Prečo som to zahrnul do našej cesty, kamoško?“ potľapkal ho po pleci a vybral sa dole ulicou.

Carla mu len stisla ruku. V tom dotyku bolo veľa nehy. „Tak poďme,“ povzbudila ho.

Kráčali cez mestský jarmok. Obchodníci im ponúkali svoje špeciality. Predbiehali sa jeden pred druhým, aby turisti ochutnali najskôr tie ich. Všade rozvoniaval falafel, či Hawawshi, placky plnené mäsom. Bennua však upútal sladký dezert Luqmat al qadi, vyprážané medové či sirupové guľôčky.

Po krátkej prestávke a dobrom obede sa pohli ďalej. Piesočné námestie vystriedal prales. Stretávali čoraz menej turistov, no oni sa nikde nezastavovali.

„Počkajte,“ Bennuovi prišlo náhle ťažko. Zahmlilo sa mu pred očami, stratil rovnováhu.

„Tu máš, napi sa vody. Je tu strašne dusno,“ Carla mu podala fľašku.

Teplá tekutina mu veľmi nepomohla, no aspoň si ovlažil vysušené ústa.

„Si v pohode, kámo?“

„Neviem,“ povzdychol si. „Je mi strašne teplo.“

Carla si s Henrym vymenili pohľad.

„Možno sme ťa teraz nemali...“

„Nie!“ rázne ho prerušil Bennu. „Ja cítim, že tu musím byť. Niečo sa so mnou deje. Od kedy...“ preglgol, „odkedy naši... a tie plamene...“

„Nemusíš sa ospravedlňovať, Bennu,“ Carlin láskavý dotyk ho trochu upokojil.

„Viem, že nemusím. Ale potrebujem to dostať zo seba von. Niečo sa so mnou deje. Tu,“ ukázal si na hruď, „akoby tu niečo horelo. A nie je to len smútok zo straty. Vždy som cítil, že som iný.“

Hľadeli naňho dve bledé tváre, ktoré už nevyhnutne potrebovali trochu slnka. Po lícach im stekali pramienky potu a zvýrazňovali tak strach a obavy o ich priateľa.

Bennu sa odhodlane postavil. Pohľad mu zaletel k neďalekému chrámu. „Už je to len kúsok. To musím zvládnuť.“

Zvyšní dvaja nepovedali nič, len pokrčili plecami a nasledovali ho.

Akonáhle Bennu vkročil na pôdu chrámu, znova pocítil v prstoch brnenie. Vonku bolo tak teplo. Tričko mal úplne premočené. Mal pocit, akoby to teplo vyžaroval on sám. Pohľad sa mu rozostril.

„Bennu?“ Carla bola hneď pri ňom. Aj ona videla, že niečo nie je v poriadku. „Však ty úplne horíš,“ prekvapene odtiahla ruku z jeho čela.

Bennu padol na kolená. Vydal zo seba zvierací rev.

Carla s Henrym ostražito ustupovali.

Počul, že naňho kričia. Vnímal, že sa vzďaľujú, no pohľad mal zastretý. V hlave mu hučalo, srdce mu tĺklo ako opreteky. Dych sa mu zrýchlil. Už nevnímal kto je a kde je. Zeleň okolo neho sa rozplynula. Vystriedali ju oranžové plamene. Horúčava mu spaľovala pokožku. No nebolelo to. Paradoxne pocítil pokoj.

Plamene ho celého pohltili.

Nad chrámom sa vznášal vták. Jeho zlatisto červené perie sa lesklo na slnku ako poklad. Bennu cítil, že teraz je už všetko v poriadku.