Neznášal teplo. Bohužiaľ sa nechal nahovoriť na dobrodružnú výpravu a teraz za to platil. Nebolo miesta kde sa schladiť. Oblial sa vodou z blízkeho suda, vedierko nechal dopadnúť na zem a hľadel do nádvoria ožarovaného olejovými lampami. Bola jasná a pokojná noc. Zrazu zacítil jemný vetrík. Hotové požehnanie. Vybral sa nádvorím k točitému schodisku. Príjemný vánok ho povzbudzoval, aby šiel ďalej.

Ocitol sa na streche paláca kde nocovali. Vánok na streche zosilnel a Balrik konečne pocítil úľavu. Sadol si na múrik a pozoroval hviezdy. Nič iné tam ani vidieť nebolo. Pár hlinených domov ožiarených ohňami a samý piesok. Bol ako oceán, rovnako nekonečný, rovnako nevyspytateľný.

Zdalo sa mu, že zahliadol kométu. Nebolo to však nič iné ako rozpálená šiša na opačnej strane terasy. Pod prístreškom sedel akýsi chlapík a poťahoval si z nej. Každý nádych rozžeravil uhlík a vodná fajka zažiarila ako krvavá hviezda.

Balrik sa rozhodol, že si aj on zafajčí a vybral sa k tmou zahalenému chlapíkovi. Ako sa približoval, videl z neho viac a viac. Ale aby bol k sebe úprimný, nebolo mu to na nič dobré. Všetci tu nosili turbany, dlhé brady a ženské háby.

„Zdravím ťa,“ skúsil Balrik. V tejto krajine bol hosťom a nepoznal ich jazyk. Hádal však, že pozdrav cudzinec pochopí a keď ukáže na šišu, tak ho rovno ponúkne.

Cudzinec ho však prekvapil.

„Aj ja ťa zdravím, čo by si rád?“

„Chcel by som si trochu zafajčiť. Ak dovolíš. Ty si jeden z učencov? Ja len, že mám šťastie. Natrafil som na človeka ktorý mi rozumie.“

„Som mnoho vecí, ale najviac zo všetkého som... Volaj ma len Fahlad. To bude najlepšie,“ chlapík sa šibalsky usmieval. Balrik si všimol Fahladov pokročilý vek a bielu farbu jeho brady. Vrásky a tón hlasu tiež vypovedali svoje. Tento muž nech už bol čímkoľvek, si toho zažil nemálo.

Balrik si už na prekvapenia v tejto zemi zvykol a nezaťažoval sa ďalšími otázkami na jeho osobu.

„Tak teda, Fahlad. Ponúkneš ma? Aký tam máš džem?“

„Mladý priateľu, ja som ti svoje meno prezradil. Asi si slušnosť nechal za morom. Smiem vedieť s kým mám tu česť? Mimochodom, nie je to džem. Ale má jahodovú a mätovú príchuť. Zapálim čerstvý uhlík. Posaď sa.“ Starec začal pripravovať nové fajčivo.

„Volám sa Balrik. Som len dobrodruh z donútenia. Veď už si o nás iste počul všetko počas večere. Ja zatiaľ nemám príbehy ani meno. Raz však budem niekto.“ Natiahol ruku k Fahladovi ktorý mu podal hadicu s náustkom. Poriadne si potiahol a vypustil dlhý obláčik bielej pary. Usmieval sa a tešil ako malý chlapec.

„Ja mám príbehov mnoho. Ak chceš, rozpoviem ti jeden.“ Starec sa na mladíka šibalsky zahľadel. Balrik si spokojne pobafkával a prikývol.

„Si štedrý, starý muž. Potešíš ma fajčivom aj príbehom v noci keď mi horúčava nedá spať. Už teraz si si zaslúžil svoj vlastný príbeh o dobrodincovi z púšte.“

„Ďakujem ti. Potešil si ma. Tak teda počúvaj dobre. Kedysi bol jeden šikovný mládenec. Ten túžil po veľkom mene, bohatstve a moci. Nechcelo sa mu však čakať a tieto veci nadobudnúť poctivou prácou a umom. Preto sa rozhodol si túto cestu skrátiť. Vydal sa za veľkým sultánom do paláca, že mu bude oddane slúžiť. A tak aj bolo. Každý rok bol odmenený za svoju usilovnosť a vernosť povýšením. Vstúpal a vstúpal až bol po sultánovi druhým najmocnejším mužom na púšti. Ale aj to mu bolo málo. A tak sa rozhodol sultána zbaviť. Ako jediný vedel tajné cesty v paláci naspamäť a tak obišiel stáže a sultána v noci podrezal. Vytiahol ho z paláca von, telo vyzliekol a hodil do jedinej rieky ktorá preteká matkou púšťou. Sultán však zázrakom prežil. No ryby a riečne tvory ho zohyzdili na nepoznanie. Nikto by neuveril, že je pravý sultán. A podvodník sa medzitým v prestrojení vydával za dobrého vladára a užíval si jeho moci a bohatstva. Nešťastný súltán plakal. Miloval svoj ľud a svoje ženy. Mal ich celý hárem. Ale miloval každú jednu celým srdcom. Aj niečím iným.“ Balrik sa hlúpo pozrel na starca, no ostal ticho. Starec natiahol ruku, aby si tiež potiahol a potom pokračoval.

„Nešťastný sultán vedel, že sa domov už nikdy nevráti. Musel sa naučiť žiť ako vandrák. Stretol dobrých ľudí, ktorí ho prijali a ošetrili. Naučil sa poctivej práci a iným veciam. Stal sa kupcom. Získaval si priateľov z okolia, i z ďaleka. Všetko mocných bojovníkov. Zhromažďoval ich, pozýval na večere a slávnosti. Získal si ich srdcia aby ich raz všetkých pozval naraz a požiadal o jednu protislužbu. Aby zaňho bojovali. Aby mu pomohli prinavrátiť, čo mu právom patrí. Už dlho nevidel svoje ženy a dlho o nich sníval. Čakal na svoj deň. Keď nastal správny čas, obdobie vzdávania pocty, zamaskuje všetkých bojovníkov do turbanov a hábov. Povedie ich do paláca ako verných poddaných a zotne tomu zlodejovi hlavu.“

Balrik sa zamyslel: „Ten príbeh nebol vymyslený. Deje sa to práve teraz však?“

„Áno priateľ môj. A ja dúfam, že mi pomôžeš a zaslúžiš si svoje veľké meno. Ako cudzinec ktorý vrátil sultánovi jeho lásky a ľud.“

Balrik sa postavil a hrdo udrel do hrude.

„Pane, urobil si mi dnes radosť už trikrát. Neodmietol by som ťa ani za nič.“

„To som rád Balrik mocný. Čoskoro sa k nám pripoja aj ostaní. Zajtra vyrieknem svoju prosbu. Budem rád, že za mnou bude stáť práve taký muž ako si ty. Ostatní ti budú závidieť.

Balrik dofajčil a začala ho zmáhať únava a sny o veľkej budúcnosti. Čoskoro bude dobyvateľ. Je priateľom sultána. Nakoniec bol šťastný, že sa na túto cestu vydal. Aj jemu sa tej noci snívalo o ženách. Ženách z bielej pary. Vznášali sa okolo neho ako duchovia. Hladili ho a volali: „Poď osloboď nás!“

Starec ďalej sedel na terase. Hľadel na hviezdy. Po schodoch znova vyšiel nejaký cudzokrajný mládenec. Zamiešal do tabaku trochu hašišu. Premýšľal, aký príbeh rozpovie tomuto návštevníkovi. Noc bola ešte mladá.