Hladní Mŕtvi

Kratučká poviedka o netradičnej zombie apokalypse.
Podporte scifi.sk
Keď sa mŕtvi prebudili, boli hladní a boli všade. Opustili márnice, vyhrabali sa z hrobov a vydali sa do mesta na krížovú výpravu za potravou. Tam ich rady len narástli. Nie len autonehody spanikárených ľudí, ale aj obyčajné úmrtie z hrôzy zvyšovali počty umrlcov. A kam si to vyhladovaná mŕtvola namašíruje? Tam, kam aj živí. Do bufetu, samozrejme. Do môjho bufetu.
„Jeden hotdog!“ zahučal mi ktosi za chrbtom. Otočil som sa a pohľad na mŕtvolu mi takmer spôsobil zástavu srdca a vypustenie konečníka. Chcel som niečo povedať, ale nedostal som zo seba nič zrozumiteľné.
„Jeden hotdog! Rýchlo!“ zopakoval umrlec a pleskol na stôl dve eurá. Pohľad jeho chýbajúcich očí mi dával jasne najavo, že ak sa nepustím do obsluhovania, tak zožerie môj hotdog. Keďže z toho by sa veľmi nenajedla, pokračovala by zvyškom tela. Mám rád každú časť mojej maličkosti, tak pustil som sa radšej do práce. O chvíľu som podal nemŕtvemu jeho objednávku. Napchal si párok v rožku do rozkladajúcej sa tváre a zožral ho na tri zahryznutia.
„Ešte jeden,“ rozkázal si zombie a pleskol na pult ďalšie dve eurá. Než som obslúžil svojho hnijúceho zákazníka, dorazili ďalší.
„Syrovú bagetu!“ povedal jeden.
„Hamburger, bez zeleniny!“ ozval sa druhý.
„Hotdog s extra horčicou!“ ručal tretí.
Než som vybavil všetky objednávky, dorazili, doplazili sa alebo dohopsali ďalší. Nestíhal som. Len čo jedna mŕtvola dojedla, druhá si objednávala ďalšie. Žrali jedlo rýchlejšie než politici eurofondy. Aj keď na rozdiel od politikov, nemŕtvi aspoň platili, čo boli dlžní.
Po hodine ma začala premáhať panika. Dochádzali mi zásoby. Nemal som ani kedy zavolať šéfovi, nech mi pošle nové. Čo umrlci urobia, keď im nebudem môcť vyhovieť? Je šanca, že sa jednoducho zdvihnú a pôjdu inam? Nenaservírujú si pre zmenu oni mňa?
Namiesto odpovede dorazilo obrnené vozidlo. Povyskakovali z neho vojaci a nastúpili sa do radu, zbrane pripravené.
„Páľte!“ zakričal veliteľ a vojaci pálili. Ani len nepočkali, kým sa schovám. Hodil som sa k zemi, guľky mi pri tom svišťali nad hlavou. Menili môj bufet na ementál, ale moji hostia to úplne ignorovali. Napchávali sa ďalej.
Až do momentu, kým jedna guľka nevystrelila mŕtvole bagetu z ruky.
„To bolo moje jedlo!“ posťažoval sa nemŕtvy a s ručaním neobmedzeným sa vrhol na vojakov. Jeho spolu stolovníci sa k nemu pridali.
Streľba, krik, nadávky, bolesť. To bolo všetko, čo som počul. Pomyslel som si, že ten hurhaj by zobudil aj mŕtveho, ale...
Zrazu ticho. Bol koniec? Kto vyhral? Napočítal som do desať a potom som opatrne vstal. Vykukol som spoza pultu. Pred obrneným autom bol väčší bordel a hnus než mávam na podlahe bufetu po záverečnej. Nikto tú bitku neprežil. Ani vojaci, ani nemŕtvi. Aspoň na prvý pohľad to tak vyzeralo.
Jedno telo sa náhle pohlo a začalo sa plaziť smerom k bufetu. Bol to môj prvý dnešný zombie zákazník. V boji prišiel o obe nohy. Len čo dorazil dosť blízko, nejakým zázrakom sa vyštveral na pult a pleskol naň dve mince.
„Ešte jeden hotdog,“ povedal, „vyhladlo mi.“

Tom Hotep

Tom Hotep
Náhodná existencia v guláši života.

Diskusia

Hieronymus
Nie je to vôbec zlé, dobre sa to čítalo :)
Trošku mi tam chýba kontext, nech viem, kde sa nachádzam a prečo ožili mŕtvoly. Tiež prečo chalanisko v pohode robí ďalej, keď okolo umierajú ľudia a potom znova ožívajú. A ani mi veľmi nesedí, že dobehnú vojaci, všetko rozmetajú, ale mŕtvoly ich začnú brať na vedomie, až im trafia jedlo a dovtedy sa im vlastne nič nestane. A potom začnú umierať, lebo to dej v tej chvíli potrebuje.
Inak fajn, pohoda.
16.10.2023
Veles
Trochu mi to pripomenulo jednu flash hru, čo som hrával kedysi. Tam bol tiež stánok/bufet, do ktorého chodili zombíci.
Tiež mi prišlo trošku divné, že si ich všimli až keď im strelia do jedla. Viac by ma ale zaujímalo, odkiaľ mali peniaze?
17.10.2023
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.