„Karol Rakoš“, čítal Viťo na menovke zvončeka. Je tu správne. Konečne. Akosi pridlho mu trvalo nájsť dom v tichej uličke jeho rodného mesta. Nedumal však nad tým, iba mykol plecom a energicky zazvonil. Okamžite sa ozval príjemný ženský hlas s nádychom úsmevu: „Zdravím, synku, čo Ťa k nám privádza?“ „Dobrý deň, ja som zo sociálky, poslali ma za pánom Rakošom, aby som mu pomohol, ak niečo potrebuje“, ozval sa Viťo srdečne. „Tak to si úprimne vítaný!“ Zaznel bzučiak a Viťo sa ocitol v prítmí voňavej agátovej tône. Vybehol pár schodov a otvorenými dverami vošiel do predsiene.

„No zbohom, Rakoš je zberač!“ Stĺpy, steny a klenby kníh, tiahnuce sa od podlahy po strop, tvorili samostatnú architektúru vnútra domu. Priestor, aj keď stiesnený, poskytoval istý stupeň útulnosti. V spojení s agátovou vôňou prenikajúcou z dvora, začal Viťovi pripomínať popoludnia u nebohej starej mamy. „Haló, pán Rakoš!“ – volal Viťo bez odozvy. Zaváhal. „Poď ďalej, synku, len smelo, zaboč doľava“, povzbudila ho v správnej chvíli žena.

Pár krokov vpred a pár doľava. Chrlič v rohu klenby. „Ja idiot!“ – zasmial sa Viťo sám sebe, keď namieril zrak znova nahor. Nič, len knihy. Hrubé a staré. Viazané v koži, ktorej jemný pach a vrzgot či šuchot (šepot, šepot), vznášal sa v pokoji domu. Pokračoval rovno, inam sa nedalo. Desať krokov, dvadsať krokov, sto krokov. Nikde nikto. Zrazu smiech a dupot krokov pár metrov pre Viťom. Zrýchlil, studený pot na čele si nevšímal.

„Milá pani, kde ste!? Pán Rakoš?“ – zvolal znova Viktor, so stiahnutým hrdlom. „Veď tu, hneď pri tebe!“ - ženský hlas mu niekoho zrazu neodbytne pripomenul. Čiasi ruka na jeho ramene. Viťo sa otočil. Pomaly, lebo akosi nemal chuť vidieť, kto sa ho dotkol. Stará mama! Jej reálna podoba. Oči, zuby a nechty vystúpené. Koža na franforce, väčšinou chýbala. Svalstvo vetché, rozožrané červami, no akosi prisilné, stisk nepopúšťalo. „Upiekla som bublaninu, synku, odo mňa ju nemôžeš odmietnuť, chra, chra, chra!“ – rehotala sa starena. Jej rehot bolo to posledné, čo počul. Jej zuby na svojom mäse to posledné, čo Viťo pocítil. A v klenbe pribudla ďalšia kniha, viazaná v dobrej koži.