Slnko sa pomaličky skláňalo ku obzoru, zatiaľ čo Zorax stále čakal na prvého dnešného zákazníka. Pohľadom preletel po svojom malom, no preplnenom obchode a potichu vzdychol. Ak to takto bude ďalej pokračovať, rovno môže obchod zatvoriť.

Kedysi tomu však nebývalo tak. Za jeho mladých čias boli dvere na obchode neustále otvorené, čo dnu prúdili desiatky dobrodruhov, bažiacich presláviť sa, zbohatnúť, či inak vtesnať svoje meno do análov histórie. Hŕstke sa to podarilo, mnohí skončili neslávne.

To však Zoraxa netrápilo. Podstatné bolo to, že každý zaplatil. Častokrát sa dokonca stávalo, že jeden predmet predal viacero krát, ak jeho predchádzajúceho majiteľa postihol smutný a predčasný koniec.

Veru, to boli zlaté časy pre „Zoraxovo Mystické Empórium Všetkých Vecí“. Každý tam našiel niečo. Neviditeľné plášte. Očarované zbrane i brnenia. Stovky a tisícky zvitkov ktoré len čakali, kedy ich niekto zoberie do rúk a zošle s ich pomocou kúzlo.

Tak tomu bolo až do momentu, kedy Zorax urobil to osudové rozhodnutie.

Ako starol zisťoval, že už nemá toľko síl, aby každý deň oprašoval a staral sa o všetky tie nebezpečné zbrane. Veď neraz sa aj porezal, dokonca raz jeho život visel na vlásku, keď neopatrne manipuloval so sadou prekliatych predmetov. Veď ktože by odolal takému krásnemu prsteňu s čiernym kameňom? A tá krásna šálka s dvomi uškami, veď si priam pýtala, aby do nej bol naliaty čaj!

A tak sa teda rozhodol. Rozpredal zostávajúci tovar, občas aj pod cenu, len aby mal čím skôr miesto pre nové veci.

Knihy.

Zorax bol vášnivý bibliofil, počas mladosti strávil niekoľko rokov dokonca i v Sviečkotvrzi, čo bola najväčšia knižnica na celom svete. Knihy sa tam nepočítali v tisíckach, no v miliónoch. Akákoľvek kniha bola napísaná, mohli ste si byť istý, že Sviečkotvrza má kópiu.

Obchodnému oddeleniu teda poslal list, v ktorom im ponúkol, že sa stane ich partnerom. Budú mu dodávať knihy, ktoré bude následne predávať. A z každého predaja potom odvedie menšiu sumu, ktorá sa vráti naspäť do Tvrze.

Odpoveď na list nenechala na seba dlho čakať a Zorax bol príjemne prekvapený podmienkami, ktoré mu oddelenie navrhlo. Stačilo im chabých desať percent z predaja.

„Toto je to najlepšie, čo sa mi kedy mohlo stať,“ hovoril Zorax sám pre seba, keď podpisoval partnerskú zmluvu.

Jeho optimizmus však netrval dlho.

Takmer okamžite, ako začal predávať len a len knihy, návštevnosť obchodu dramaticky klesla. Keď predtým za deň prišlo pätnásť či dvadsať zákazníkov, teraz neboli ani traja. Navyše to neboli mladí dobrodruhovia, bažiaci po sláve. Miesto nich ku nemu začali chodiť starí zošúverení mágovia, černokňažníci s čiernymi očami ktorí vrhali prapodivné tiene, neuveriteľne otravní laici a podobné indivíduá.

Navyše, takmer každý z nich mu kládol ťažké odborné otázky, na ktoré nevedel odpovedať. Nebol hlúpy, veď študoval na Sviečkotvrzi, no odkiaľ má vedieť, aký polomer bude mať kúzlo Ohnivá guľa, keď bude zoslané z ľavej, nie pravej ruky. Alebo aké vlastnosti má zemiaková stonka a či sa dá použiť na prípravu elixíru zmenšenej sily?

Takto teda vyzeralo zhruba posledných desať rokov Zeraxovho obchodovania.

Cez zaprášené okná zazrel, ako slnko zapadá za priľahlý les. Ponaťahoval sa, zatvoril účtovnú knihu, ktorá ležala na prázdnom pulte, takmer sa mu vysmievala. Už-už sa chystal ísť ku dverám a zamknúť ich, keď v tom sa zrazu otvorili a dnu niekto vstúpil.

„H-haló? Je tu niekto?“ spýtal sa niekto, hlas sa mu takmer nebadane triasol.

„Ráčte prosím vstúpiť!“ prehnane veselo zvolal Zerax, na tvári sa mu usadil ten najširší úsmev.

„Ďakujem,“ odpovedal neznámy a pomaly vykročil vpred. Zerax na neho nemal výhľad, v tom mu bránili preplnené police. Vždy totižto tvrdil, že je treba zákazníka odhadnúť skôr, ako ho vôbec uvidí. A tak podľa krokov aj hlasu usúdil, že ku nemu kráča postarší muž, môže mať okolo šesťdesiatky. Z hlasu vycítil jemnú nervozitu a strach. Tipoval, že zákazník u neho ešte nebol.

„Vitajte v Zeraxových Mystických Knihách a Zvitkoch!“ zvolal, len čo sa neznámy vynoril spoza rohu. Na sebe mal honosné šľachtické šaty, všade volánik a čipka. Ruky mal obsypané prsteňmi, z krku mu viselo zo desať náhrdelníkov, všade sa trblietalo zlato, či drahé kamene. Výraz v tvári však nesedel ku zovňajšku. Väčšina miestnych šľachticov sa takmer neustále tvárila povýšenecky či znudene, akoby nebolo ničoho, čo by ich dokázalo prekvapiť či zaujať. Tu to však neplatilo. Neznámy mal na tvári usadený skrúšený, takmer porazenecký výraz.

„Dobrý deň,“ povedal neznámy, zatiaľ čo sa nervózne obzeral.

„Aj vám ho prajem, nech sú vaše panstvá vždy v pluse a peňaženka plná. Ako vám môžem pomôcť, pán...“

„Poprosím bez mena. Nik nemusí vedieť, prečo som sa tu zastavil.“

„Ako si želáte, pane. Anonymita a diskrétnosť je zaručená,“ odvetil Zerax a podlízavo sa uklonil. Nemal šľachtu v láske, no vzhľadom na nepriaznivú situáciu v obchode bol ochotný obskakovať neznámeho boháča až do rána. „Takže, môžem vám s niečím pomôcť, či poradiť?“

„Ja... Viete, nie je príjemné hovoriť o tom,“ odvetil šľachtic a podišiel bližšie ku pultu.

„Zaručujem vám maximálnu diskrétnosť pane. Nič z toho, čo mi poviete, sa nedostane do cudzích uší.“

„To... som rád.“ Šľachtic vyzeral, akoby naberal odvahu. Pár krát sa zhlboka nadýchol a začal hovoriť. „Ide o to... Povedzme, že jeden môj veľmi dobrý a blízky známy má problém. Či skôr poruchu,“ povedal a vrhol na Zeraxa veľavýznamný pohľad. Ten prikývol, aj keď netušil, kam tým neznámy mieri.

„Verím tomu, že v mojej bohatej ponuke sa nájde niečo, čo dokáže pomôcť vášmu známemu. Čoho sa ale týka tento problém?“

„Je to dosť... chúlostivá záležitosť. Týka sa to jeho... samotného.“

„Súvisí to z telom?“ spýtal sa Zerax. Šľachtic sa len splašene obzrel.

„Potichu človeče!“ zahriakol ho, celý zúrivý. Po chvíli sa však upokojil. „Áno, týka sa to jeho tela.“

„A ktorej časti konkrétne?“ povedal Zerax, zatiaľ čo listoval v indexe, kde mal spísané všetky knihy prítomné v obchode.

„Ako som už povedal,“ odvetil šľachtic cez zaťaté zuby, „je to DOSŤ chúlostivá záležitosť.“ Opäť Zeraxovi venoval dlhý pohľad. Ten ho konečne pochopil.

„Samozrejme. A táto „porucha“ sa týka výdrže, či úniku istých...“

„Výdrže.“

„Malý moment poprosím.“ Zerax sa vybral medzi police. Kde-tu nejakú knihu zdvihol, zotrel z nej prach a položil ju naspäť, až nakoniec prišiel ku tej, ktorú hľadal a potichu prečítal jej názov. „Prichádza to vekom: Ako riešiť poruchy erekcie.“ Potichu sa zasmial a vybral sa naspäť.

„Tak, tu to máme,“ povedal a posunul knihu po pulte ku šľachticovi. Ten sa na ňu letmo pozrel, dačo si nezrozumiteľne zamrmlal a okamžite ju schoval do jedného z vnútorných vreciek.

„Ďakujem vám z celého srdca, naozaj ste mi... teda môjmu známemu pomohli. Tu máte za knihu, aj za diskrétnosť,“ povedal a z opaska odopol mešec veľký ako Zeraxova päsť.

„Nemáte za čo. Nebojte sa zastaviť aj nabudúce, ak by bolo treba.“ Zerax si mešec zobral a schoval ho pod pult. Šľachtic len kývol s hlavou a čo najrýchlejšie vyšiel von.

Zerax ešte chvíľu počkal, až potom vytiahol preplnený mešec a jeho obsah vysypal na pult.

„Bodaj by sa viac šľachticom nechcel postaviť,“ zamrmlal si pre seba, zatiaľ čo prstami hladkal malú kôpku zlata.