2122 - Ganymed, mesiac Jupitera, Slnečná sústava, sektor Zemskej federácie

Na Ganymedskej suprachronickej bráne bolo rušno. Masívna budova zo špeciálne lisovaného skloplastu vystužená kerametalickými pásmy zelenkavej farby pripomínala perlu v achátovo zafarbenej korunke. Predstavovala synergický efekt najnovších stavebných postupov a umelecko-účelovej architektúry. Veľkými oknami prenikala dnu vizuálna podoba ganymedskej krajiny s oranžovo ladenou pruhovanou dominanciou Jupitera. Ruch a chaos vytváraný davom ľudí, prúdiacimi rôznymi smermi náhliac sa a hľadajúc príslušnú rampu odletu, ostro kontrastoval s tichom a pokojom scenérie za oknami. Doplňovali ho blikajúce holografické panely reklamných pútačov obchodov bezcolného pásma a mapy terminálov. Kdesi blízko sa ozval detský plač. Mlčky som orientoval v projekciách odletov a príletov transportných lodí. Moja osobná robotická jednotka, slúžiaca ako asistent a zároveň batožina sa poslušne presúvala na pavúkovitých nohách a nasledovala ma spleťou posuvných pásov a bezpečnostných turniketov. Stál som práve na hlavnom páse k mojmu terminálu, keď za mnou zaznel hlas.

"Ahoj Maxim," hlasno a povýšenecky sa pozdravil. Nemal som ho rád. Ako všetci v ročníku. Mal veľmi bohatých rodičov a nekritické sebavedomie. Vždy sa vyťahoval a získaval všetky výhody. "Ahoj Loran," rezervovane som odpovedal.

"Tak ako tvoja záverečná práca? Počul som, že ideš zbierať nejaké črepy na Gangoo," posmešne ma poklepal po pleci.

"Vieš, že ja idem z Trockého výpravou na Alderamin?" pokračoval s namysleným výrazom v tvári. V duchu som si vzdychol. Zase zbiera len to najlepšie. Samozrejme, keď jeho tatko je štedrým sponzorom výpravy. Loran, povzbudený mojim ľahko čitateľným rozčarovaním, pokračoval v chvastaní. "Ideme na SMP1, hľadať Mesto Stratených. To bude téma na obhajobu!"

"Gratulujem," ironicky a zavistlivo som zablahoželal. Poďakoval so samozrejmosťou človeka zvyknutého na komplimenty. "Tak za rok pri obhajobách," kývol rukou zamierac na odbočovací pás. Za ním sa pohol jeho najnovší model robotického asistenta vznášajúci na levitačných pásoch nad zemou.

Mesto Stratených. Ako étericky a záhadne to znie. Zmienku o ňom objavil Trockij v legendách Mitrisanov. Dalo to dosť práce, lokalizovať ho z tak neurčitých údajov ako hviezda tých, ktorý už nie sú, bytosti oblohy troch prstencov a podobne. Pomohla mu náhoda. Akási pozemská zásobovacia loď pre poruchu navigačného systému zablúdila do priestoru Alderamin a pozorovala v nej sústavu troch obrých planét s prstencami, ktoré si ako malú loptičku pohadzovali v periodickom rytme medzi sebou teleso veľkosti Zeme.

Spomínam si na to vzrušenie na seminári, keď k nám profesor Trockij zavítal a prezentoval svoj objav. Našli sa však aj skeptici, ktorý spochybňovali možnosť existencie civilizácie na tak exoticky pohybujúcej sa planéte. Trockij tomu však veril. Podarilo sa mu získať aj dostatočný obnos od sponzorov a z grantov na realizáciu neveľkej výpravy. Ja som nemal to štastie.

Vedúci mojej záverečnej práce sa venoval výskumu histórie nehumanoidných civilizácií. Tá prvá a jediná stojaca mimo záujem pozemských obchodných korporácií bola na Gangoo. Planéty s ekosystémom balancujúcim na úrovni veľmi jemnej rovnováhy medzi jej potrebami a zdrojmi. Obyvateľstvom síce mierumilovným, ale žijúcim na úrovni feudálnej spoločnosti. Možno to nebude až taká nuda. Pri pomyslení na Trockého výpravu som sa naivite tejto myšlienky zasmial.

...

Suprachronický terminál na Gangoo pripomínal provinčné letisko v Afrike z 20. storočia. Bol vybudované ako dar Pozemskej federácie kráľovstvu Gangoo, pri príležitosti ustanovenia oficiálnych diplomatických vzťahov, avšak využívané len loďami pozemšťanov. Poddaní jeho Veličenstva Garu štyridsiateho ôsmeho nedisponovali vlastným dostatočným technologickým vybavením. Presúvali sa zväčša pomocou motoriky vlastných končatín, prípadne akýchsi ručne ťahaných povozoch. Na vzdialenosti rádove presahujúce deň cestovania, pomocou vetrovozov. Primitívnych oplachtených vozíkov využívajúc pravidelné prúdenia vetrov na tejto prevažne trávnatými stepami pokrytej planéte. Opustil som pohodlie kabíny transportnej lode a vzďalujúc sa na pohyblivom páse lúčil sa pohľadom s posledným kúskom pozemského pohodlia, ktoré som prechodom do Gangoo zóny zanechal. Cestoval som sám, môj školiteľ bol zaneprázdnený akademickými povinosťami a prenechal túto prakticko-empirickú časť mojej diplomovky plne v mojej réžii.

S mojimi priemernými organizačnými schopnosťami sa mi podarilo vybaviť si prostredníctvom našej stálej diplomatickej misie polročné povolenie na archeologický výskum v ľubovoľnej lokalite, stáleho domorodého sprievodcu a tlmočníka a ako bonus som dostal niekoľko minútovú audienciu u miestneho panovníka. Vo vestibule odbavovacej haly som kráčal v podmienkach štandardnej gravitácie, nasledovaný svojim robotickým asistentom, v hlúčiku ľudí smerom k skupinke miestnych, ktorí disciplinovane držali tabuľky s menami cestujúcich. Pripadalo mi to až príliš pozemské. Akurát, že na opačnej strane stáli bytosti podobné kengurám, ale s väčšou hlavou a plne vyvinutými prednými končatinami zakončených prstami. Stáli na mohutných klokaních nohách oprierajúc sa o chvost. Telo mali pokryté srsťou s výnimkou hlavy a časti brucha. Oči však prezrádzali viac než zvieracie telo. Zrkadlil sa v nich duch inteligentnej bytosti. Pristúpil som k jednej držiacej tabuľku s mojím menom a štandartným jazykom Pozemskej federácie som sa prihovoril. Neočakával som veľmi zrozumiteľnú odpoveď. Na moje prekvapenie mi Gangoo odpovedal plynnou a zrozumiteľnou rečou so silne hrdelným vyslovovaním. Predstavil sa ako Ganu, kráľom pridelený tlmočník a sprievodca. Pokynul rukou, jeho predná končatina sa na ňu silne podobala, aby som ho nasledoval. Vyšli sme pred halu, kde som pohľadom pátral po nejakom dopravnom prostriedku ako je na Zemi zvykom. Nič také sa nekonalo a ja som zrýchleným krokom nasledoval svojho sprievodcu po širokej prašnej ulici lemovanej nízkymi budovami. Na otázku kam smerujeme, sprievodca ukázal na objekt na vzdialenom konci:" Kráľovský palác!"

Potešil som sa, ubytovanie bude zrejme slušné. Ulica bola pomerne prázdna. Občas sme stretávali hopsajúcich miestnych obyvateľov, ktorý nám nevenovali žiadnu pozornosť. Architektúra ulice neoplývala veľkou nápaditosťou. Pôsobila stroho.

Pripomínala ulice mestečiek Divokého západu v časoch kolonizácie severnej Ameriky. Chýbala len drevenná tabuľa s nápisom Saloon a šerifom sediacim na verande drevenného domu s nohami vyloženými na zábradlí.

Fúkal čerstvý vietor a pomaly prevaľoval trsy uschnutých rastlín po prašnej ceste.

Po hodine zrýchlenej a mĺkvej chôdze, ktorá mi vďaka mojej záľube v turistike nerobila žiadne problémy, sme sa ocitli pred budovou svojou štylizovanosťou a zdobením prevyšujúcu všetko na okolí. Ako sa ukázalo, moje očakávania ubytovania v kráľovskom paláci bolo nadnesené. Pri budove kráľovskej rezidencie sa schovávala iná, podstatne skromnejšia.

"Toto je kráľovská univerzita, kde vás ubytujeme" vysvetlil Ganu. Vstúpili sme dovnútra. Či skôr skočili. Schod, ktorý oddeľoval vstup od ulice predstavoval rozdiel cez pol metra. Pre skákajúcich Gangoo nič, pre Pozemšťanov drobnejšej postavy ako som ja, slušnú prekážku. Moj robotický asistent rozdiel prekonal bez ťažkostí. Budova z pálených tehál a stropom podopretým drevennými stĺpmi ani trochu nepripomínala dôstojné sídla stredovekých pozemských univerzít. Ganu ma zaviedol do neveľkej izby v internátnej časti budovy a odišiel. Na moje prekvapenie, obsahovala skromné, ale pozemské vybavenie. Posteľ, skriňu a pracovný stôl so stoličkou. Rozpoznala to aj moja chodiaca batožina s otázkou: "Môžem vás vybaliť, pane?"

Po mojej kladnej odpovedi podišla k skrini, otvorila ju a vystriekala odkiaľsi vykúzleným dezinfekčným parfumom. Vyložila veci a poslušne sa postavila do kúta.

Za chrbtom sa mi ozvalo čosi ako pokašliavanie. Obzrel som sa. Stáli tam dvaja Gangoo. Ganu a domorodec zjavne staršieho výzoru doplneného o šedivú briadku.

"Dobrý deň, dovoliť mne aby vás privítať na pôda kráľovský univerzita. Som rektor," lámane prehovoril, "ja len trochu hovoriť vašim jazyk, Ganu byť lepší, on študovať štyri váš rok na Zem. Radi vás večer uvítať na kráľovský audiencia." Uklonil sa. "Ďakujem," opätoval som úklon, "bude mi potešením."

"Ganu o vás ďalej postarať," poklonil sa ešte raz a odskákal z izby.

"Asi za dve vaše hodiny sa pre vás zastavím, buďte prosím na čas pripravený. Ďakujem," stručne ukončil návštevu Ganu. Nepatrí veľmi k zhovorčivým, pomyslel som si. Snáď sa to časom zmení.

Podišiel som k oknu. Pri tom ponáhlaní sa z pristávacieho terminálu som sa nestihol ani poobzerať po prostredí. Blankytne modrá obloha so stopami riasovitých oblakov na severe sa nijako neodlišovala od pozemskej. Snáď len tá všadeprítomná jemná aróma propomínajúca vôňu borievok. Cúvol som dozadu a hodil sa na posteľ. Trochu zavŕzgala, ale vydržala. Uprel som pohľad na strop. Čaká ma šesť nudných mesiacov, od vyhnanstva odlišných len absenciou nútených prác. V duchu som si predstavoval búrlivý nočný život v univerzitnom mestečku. Prepadla ma strašná clivota s chuťou nahádzať všetko naspäť do robotického kufra a najbližším transportom sa vrátiť.

Pohľadom prechádzajúc po sparťanskom zariadení izby som čelil schyzofrénii rozhodnutia. "Nie," zavrtel som hlavou nakoniec, "musím vydržať." Vytiahol som môj osobný komlink a pustil sa do prezerania najnovších správ pozemskej federálnej siete. V rubrike zaujímavostí bola stručná zmienka o Trockého výprave na SMP1 a rozdelenej odbornej verejnosti voči gnozeologickej efektivite tohoto výletu. Radšej som si ju neporovnával s tou svojou. Listovaním v správach som prekonal väčšinu Ganom avízovanej čakacej doby. Potom sa preobliekol do oficiálnej študentskej uniformy, ktorú som pokladal za dostatočne reprezentatívnu na audienciu u kráľa. Ganu prišiel na čas. Mal na sobe slávnostnú, zeleno žltú šerpu, prevesenú tak, aby neprekážala v skákavom pohybe. Vyšli sme pred budovu a zastali pri schodoch k palácu. Asi po päťnástich minútach čakania som sa netrpezlivo spýtal na dôvod. V tej chvíli sa otvorili vstupné dvere na paláci. Objavil sa v nich kráľovský úradník opásaný striebornou šerpou a pokynul rukou. Ganu sa pustil do zdolávania schodov.

Ocitli sme sa v priečelí veľkej chodby pokrytej stĺporadím s vyrezávanými postriebrenými hlavicami a rozstavanou kráľovskou strážou opretou o trojmetrové kopie. Po stenách boli rozvešané akési maľované podobizne Gangoo. Nasledovali sme preceptora, Ganu s ladnosťou kengurých skokov, ja s polobehom. Po chvíľke zrýchleného presunu sme sa ocitli pred ďalšími, ešte vyššími dverami. Preceptor sa obrátil k mojmu spoločníkovi a niečo mu povedal. Ganu tlmočil: "Kráľ vás očakáva."

Dvere sa otvorili a vstúpili sme do miestnosti na konci ktorej sa týčil trón a kráľom s korunou zhotovenou so strieborných listov, pripomínajúcu trochu vavrínový veniec helénskych čias. Po bokoch stáli dvorania a pár nedomorodých návštevníkov. Zaujal ma jeden veľký insektoid. Podobal sa na pozemskú osu. Bol to Zhoo. Príslušník civilizácie susednej planéty schopnej limitovanej kozmickej translácie pomocou prostriedkov na chemické palivo, buničinu, všadeprítomnú látku ich domovského sveta. Medzi Gangoo som spoznal akurát rektora, čo bolo vzhľadom na krátkosť mojho pobytu pochopiteľné. Sála bola osvetlená blikotavým svetlom fakieľ osadených na stenách, zrejme s prímesou akýchsi vonných látok. Nad každou sa vznášal jemný opar a keď som okolo neho prechádzal silne voňal po ružiach. Predstúpili sme pred kráľa. Ganu ma predstavil a stúpol si nabok. Vystrúhal som akúsi poklonu v štýle gotických trubadúrov, nič lepšie ma nepadlo a poďakoval za prijatie ako aj možnosť pracovať na výskume dejín Gangoo. Podľa Ganuovho prekladu kráľ vyjadril potešenie nad mojou prítomnosťou a vyjadril presvedčenie významu a spoločenského prínosu mojej práce. Úprimne, nezdieľal som jeho pocit. Poprial veľa úspechov a zdôraznil podporu. Zároveň ma pozval na spoločnú recepciu, pri príležitosti akéhosi jubiliea jedného z kráľových detí. To vysvetľovalo prítomnosť cudzincov na audiencii. Ganu ma odviedol do zástupu, kde sme prečkali podobné prijatie viacerých ďalších hostí. Potom kráľ vstal a vyzval na začatie recepcie. Sluhovia podali každému čašu so silne aromatickým nápojom. Pri pohľade na lepkavú konzistenciu som zaváhal. Ganu si to všimol a rozptýlil moje obavy.

"Je to kvasený nápoj z kvetov dara. Môžete to vypiť bez obáv. Chutí to ako vaša medovina," prvý krát sa rozhovoril.

Každý z hostí pozdvihol pohár a čosi zvolal. Ja som zvolil pozemské: "Na zdravie!"

Ganu sa pousmial. Tak nejako by sa dala nazvať grimasa, ktorú vystrúhal.

"Na chvíľu sa vzdialim," dodal.

Pri stoloch podobným konštrukciám sa stiahli látkové závesy z misiek a nádob na nich položených. Odhalili množstvo lákajúco voňajúceho ovocia a zeleniny, ktorú som väčšinou nepoznal. Všetci sa s chuťou pustili do jedenia. Vybral som pár bobúľ ovocia, podobné našemu hroznu a ochutnal. Kombinovalo v sebe chuť cibule a špenátu. Takže to bola zelenina. Potom nasledoval koreň s príchuťou jabĺk a čohosi neznámeho. Táto analýza Gangoo potravín ma začínala baviť. Práve som sa zaoberal skúmaním obsahu šupinatých plodov, keď ku mne pristúpil zástupca Zhoo. "Vítam vás na Gangoo, aj keď tiež som tu len hosťom," prihovoril sa bez tlmočníka. Poďakoval som a vyjadril kompliment za výborne zvládnutý jazyk pozemšťanov. "Pôsobil som u vás v diplomatickej misii," odôvodnil to. "Tiež sa zaujímam o xenoarcheológiu," rozvíjal debatu ako s dobrým známym. "Povedali vám, že v okolí Oblačnej hory sa vyskytujú prehistorické osady zaujímavé z pohľadu evolúcie domorodcov? Ó pardon, predpokladám, že nie. Pre nich je okolie Oblačnej hory zakázanou oblasťou. Už viackrát som sa snažil vybaviť povolenie na výstup k nej. Žiaľ bez úspechu," dodal s nádychom irónie a sklamania. "Samozrejme, vôbec by sme sa týchto skákajúcich divochov nemuseli pýtať, ale ctíme kódex medziplanetárnej diplomacie vypracovaný vašou vládou."

"To si určite všetci vážia," pochválil som, "Prečo sa tak zaujímate o tú horu?"

"Ako som povedal, je to môj koníček," žartom dodal. "Viem, že ste dostali povolenie prieskumu na ľubovoľnú oblasť, skúste ísť tam, možno nájdete zaujímavý námet na svoju záverečnú prácu," tajnostkársky sa ku mne naklonil.

"Ste o mne dobre informovaný," prekvapene som naň pozrel.

"Som predsa diplomat," zabzučal.

"Čo je to za hora?" pokračoval som snažiac sa skryť rozpaky nad chabými znalosťami miestnej geografie.

"Leží mimo obývanej zóny. Je to jediná výrazná vyvýšenina tejto inak rovinatej planéty. Je zároveň aj jediným zdrojom zrážkovej oblačnosti. Preto ten názov. Z obežnej dráhy nie je veľmi viditeľná, kedže je stále zahalená hrubou vrstvou mrakov. Ale naše sondy odhalili zbytky osídlenia na jej obvode. Pošlem vám nejaké snímky, podľa ktorých ich môžete nájsť."

"Toľko pozornosti, ako sa vám odslúžim?" zažartoval som.

"Stačí, keď budete s nami zdielať vami objavené informácie," vážne odpovedal Zhoo a uprel na mňa pichľavý osí pohľad svojich hmyzích očí.

Zaváhal som. Náš rozhovor ukončil príchod Ganua.

"Veľa úspechov," odchádzajúc dodal Zhoo.

"Vďaka za tip," rozlúčil som sa.

Ganu bol dostatočne zdvorilý, aby sa nepýtal na obsah rozhovoru.

Len keď sa Zhoo dostatočne vzdialil, ticho povedal: "Dávajte si na nich pozor. Sú nebezpeční."

Viac sme sa o tom počas recepcie už nebavili.