Srdce mesiaca

Carina má zvláštne sny. Ale sú to ozaj len sny?
Podpor scifi.sk 2 % z dane v roku 2024
„Hoď mi tú sekeru!“ zakričala Carina z plných pľúc, aby ju v tom hluku a mumlaní počul.
Matthew stál na vrchu nákladného auta asi desať metrov od nej a mal tiež čo robiť, aby sa udržal nažive. Avšak teraz sa zdalo, že sa všetko zlo obrátilo smerom k nej. Využil to, vytiahol sekeru, ktorá bola zaseknutá v streche návesu a snažil sa vypočítať miesto dopadu. Napriahol sa a hodil. Sekera presvišťala vzduchom a dopadla tesne vedľa jej ľavej nohy na strechu autobusu. Okamžite ju schmatla a zahnala sa ňou. Prásk! Najbližší netvor to pekne schytal. Lebku mu rozťala na dve polky. Jeho vyziabnuté telo pripomínajúce ľudské, avšak sčasti pokryté tmavohnedou srsťou, s očami zatlačenými hlboko do jamiek, sa zrútilo zo strechy. Zahnala sa druhýkrát. Ďalšieho trafila tentoraz do hrude. S námahou vytiahla sekeru a odkopla ho, aj keď sa ešte trochu hýbal. Tretiemu sa už podarilo vyliezť hore. Takmer sa nestihla otočiť, aby sa ubránila, no z otočky mu svojou zbraňou zaťala rovno do boku pod pazuchu. Druhou rukou sa za ňou ešte načiahol, no márne. Spoza opaska vytiahla nožík a vrazila mu ho do oka.
„Fuj!“ odfúkla si.
„Pozor!“ zvreskol Matthew, no Carina nestihla zareagovať. Ďalšia potvora na ňu skočila a spolu sa zvalili na strechu. Zápasili, Carina sa hlavne snažila vyhnúť ostrým zubom, ktoré cvakali až nebezpečne blízko jej tváre. Fučala, už nemala veľa síl, no nesmela sa vzdať. Takto to neskončí. Vtom začula výstrel. Zuby poslednýkrát cvakli naprázdno a zrazu pocítila ťarchu tela, čo na nej ležalo. Zhodila ho zo seba a posadila sa. Matthew držal v ruke pušku a usmieval sa.
„Konečne sa ti ju podarilo nabiť?“ vydýchla si s úľavou.
„Prepáč, že to tak dlho trvalo, ale bol som zaneprázdnený“ pokrčil plecami.
Rozhliadli sa okolo seba. Obklopovalo ich asi tridsať nehybných tiel a vzduchom sa šíril zápach smrti a skazy. Wendigovia. Bájne bytosti s neustálym hladom po ľudskom mäse.
Matthew zoskočil z auta dole a pomohol zliezť Carine.
„Teda, dnes to ale bola fuška,“ utrela si spotené čelo a odhrnula si dlhé hnedé vlasy z tváre. Stála oproti nemu s mierne zdvihnutou hlavou, lebo bol od nej asi o hlavu vyšší. Mal čierne vlasy ako havran, no teraz boli špinavé od prachu a piesku. V tvári sa mu zračilo vyčerpanie, no zároveň zadosťučinenie.
„Ktovie, čo bude nabudúce,“ odpľul si krvavé sliny.
„Celkom sa na to teším, len či tam budeš aj ty?“ zamyslela sa. Zrazu začula vzdialené pípanie.
„Uvidíme,“ žmurkol na ňu a ona zmizla.
Prebudila sa vo svojej posteli. Vypla budík, pošúchala si oči a zívla. Posadila sa. Tento sen, to teda bolo niečo! Ešte cítila v rukách adrenalín z bojovania. Bol úplne iný, ako tie za posledný mesiac. Povzbudilo ju to, pretože tento jej energiu skôr dodal, než ubral. Tie sny, kde zas a znova prichádzala o svojich rodičov už boli na nevydržanie. Akoby nestačilo, že sa s tým musí vyrovnávať aj v skutočnom živote. Prvé dni, keď sa prebrala, boli najhoršie. Myslela si, že jej život sa skončil, aj napriek tomu, že ona prežila. Keby len bola vedela, čo sa ten deň stalo. Doktori vraveli, že má dočasnú amnéziu po silnom údere do hlavy a ešte nejaký čas si na to pravdepodobne nespomenie.
Keď ju pustili z nemocnice, snažila sa znova začleniť do svojho života. Bola na tom dosť zle, no štúdium psychológie na vysokej škole ju dokázalo trochu rozptýliť a priviesť na iné myšlienky.
Vstala z postele, umyla sa, obliekla si džínsy a biele tričko a navrch si prehodila béžový štrikovaný sveter. Schmatla tašku, prehodila si ju cez plece a vyrazila do školy. Čakala ju prvá prednáška tento deň.
Ubehlo to, ani nevedela ako. Bol podvečer a teraz kráčala na poslednú prednášku. Avšak vôbec sa na ňu netešila. Možno by to bol zaujímavý predmet, keby ho vyučoval iný profesor. Tento bol už príliš starý a navyše hovoril nezaujímavo. Vlastne bol veľmi nudný, čo si bude nahovárať.
Usadila sa na svoje zvyčajné miesto vzadu a pripravila sa na najhoršie. Avšak, po celom vyčerpávajúcom dni, len čo začal starček rozprávať, Carine zaklipkali oči a zadriemala.
„Pokračujeme?“ ozval sa nadšený Matthewov hlas.
„To bolo rýchle,“ zasmiala sa Carina, ktorá sa vedľa neho zjavila akoby nič.
Stáli pred neveľkou budovou, nad ktorou svietilo akési zvláštne biele svetlo. Nedalo sa presne určiť, odkiaľ vychádzalo. Bolo však také silné, že aj keď bola noc, všetko dookola bolo osvetlené ako cez deň. Carina videla nad vchodom nápis Berney´s. Krčma.
„Prečo je tu taký suchý vzduch?“ zakričala, pretože sa zdvihol veľký vietor.
„Majú to tak radi!“ rovnako hlasno odpovedal Matthew, hodil jej plastovú fľašu s vodou a druhú vytiahol z ruksaku.
Carina otvorila vrchnáčik a išla sa napiť.
„Nie!“ Matthew ju chytil za ruku. „Budeme to potrebovať.“
„Ale mám strašne sucho v ústach,“ oponovala mu.
„Ver mi,“ zahľadel sa jej do očí a ona vtedy, nevedno prečo, pocítila silnú túžbu pobozkať ho.
Vtom sa však z budovy oproti nim ozval akýsi rev. Zem sa začala triasť.
„Poďme!“ zavelil.
Bežali dnu, aj keď si Carina nebola celkom istá, čo ich tam čaká. Prvý vošiel Matthew, rozrazil dvere a ocitli sa v úzkej chodbičke, ktorá bola osvetlená radom svetielok na stene. Chodba ústila do miestnosti s barom, ktorý zíval prázdnotou. Hneď pred nimi však boli schody dole. Začal po nich schádzať a ona ho nasledovala. Hluk vetra dnu trochu utíchol, no zdola sa ozývali akési iné zvuky. Prečo nemáme žiadnu zbraň? Prebleslo Carine hlavou. Vždy predsa bývali pripravení.
Na konci schodiska boli otvorené dvere do veľkej miestnosti, kde pravdepodobne bývali stoly na sedenie. No teraz sa zdala prázdna. Matthew si priložil prst k perám a naznačil, aby bola potichu. Postavil sa na jednu stranu dverí. Ona sa postavila na opačnú stranu. Vytušila dnu nejaký pohyb. A potom to začula. Akési zvláštne mimozemské kvílenie. Pripomínalo jej to surikaty. Zaujímalo ju, aký tvor ho vydáva, no pochybovala, že bude vyzerať tak milo. Odvážila sa nazrieť spoza zárubne. Zbadala ohnutý slizký tmavofialový chrbát, ktorý určite nepatril človeku, ani žiadnemu zvieraťu, ktoré poznala. Bytosť sa nad niečím skláňala. Keď si uvedomila, čo to je, takmer nahlas zhíkla. Skryla sa a zhlboka sa nadýchla. Čo spravíme? Naznačila ústami.
Matthew vyrazil vpred. Odskrutkoval vrchnák na fľaške s vodou a tvora oblial. Ten vzápätí zreval od bolesti a na koži mu naskočili veľké pupáky. Otočil sa smerom, odkiaľ ho napadli a príšerne zavrčal. Jeho hlava pripomínala ľudskú, no oči boli trikrát väčšie a takisto aj ústa. Pri zrevaní ich otvoril tak, že by pokojne mohol odhryznúť Matthewovi hlavu. Mal dva rady zubov, hore aj dole, a všetky boli špicaté a určite aj ostré.
Carina skočila dnu a napodobnila svojho spoločníka, ktorý sa uhýbal pred pazúrmi dlhými ako nože. V poslednej chvíli mu vodu vychlisla do tváre. Kreatúra sa začala zvíjať v agónii a oni na ňu vyjavene civeli. Nakoniec padla meravá na zem.
„Tomuto už nepomôžeme,“ poznamenal Matthew, keď sa obrátil, aby skontroloval obeť. Chvíľu nad ním stál, vyzeral, že ho to zasiahlo. Vyrušila ho však Carina.
„Nemáš pocit, že to šlo až príliš ľahko? Prečo tu bol len jeden?“
„Máš pravdu. Niečo tu nehrá. Poď,“ zavelil. Chytil ju za ruku a ťahal po schodoch hore. Len čo vyšli z baru, zistili, že sú obkľúčení asi stovkou mimozemských bytostí. Vonku stále zúril vietor a všade sa prášilo, ale im to zjavne neprekážalo.
„Čo teraz? Na čo čakajú?“ spanikárila Carina, keď sa k nim začali približovať, no zatiaľ neútočili.
„Bež!“ vykríkol Matthew ukazujúc na úzku medzeru v pomaly sa uzatvárajúcom kruhu.
Zázračne sa im podarilo vyhnúť sa pazúrom a tak vbehli do neďalekého lesíka. Bežali pomedzi ihličnaté stromy do čoraz väčšej tmy. Počuli akési zatrúbenie, niečo ako keď ľudia trúbia na roh. Vtom sa za nimi ozval dupot a šuchot desiatok láb a oni vedeli, že ich tie tvory prenasledujú.
Carina sa potkla a spadla do hliny. Osvetlilo ju silné svetlo, pravdepodobne to isté, ktoré svietilo nad krčmou. Matthew na okamih zaváhal, no vrátil sa po ňu. Keď sa s jeho pomocou postavila, zdalo sa jej, že sa jej niečo zalesklo pri nohách, no on ju už ťahal preč.
„Myslíš, že tu bude nejaká voda?“ spýtala sa ho.
„Netuším, ale máme len dve možnosti. Utekať pokiaľ sa bude dať a skúsiť privolať portál, keďže tu to z nejakého dôvodu nejde, alebo zomrieť.“
Netušila o čom to splieta, no povedala: „Fajn, vyberám si prvú možnosť.“ A uháňala, čo jej sily stačili.
O malú chvíľu vybehli z lesa, no po niekoľkých metroch zostali prekvapene stáť. Pred nimi sa nachádzal okraj rokliny.
„Čo teraz?!“ zakričala zdesene Carina.
Matthew na ňu len smutne pozrel: „Myslím, že nás porazia.“
Toto mala na ňom rada. Bol priamočiary a vždy vyložil karty na stôl tak, ako sú. Zaťala päste. Budú musieť bojovať holými rukami, a aj keď im nedávala žiadnu šancu (veď čo by zmohli oni dvaja proti takým tvorom?), aspoň bude umierať po jeho boku.
Boli tam. Vynorili sa spomedzi stromov a vyzerali ako rozbesnený dav. No vtom sa stalo niečo, čo nikto z nich nečakal.
Začalo pršať.
Zdalo sa, že príšery to prekvapilo tak isto, ako ich. Zastavili sa a nechápavo vykrútili škaredé hlavy smerom k nebu. Práve sa spustil poriadny lejak. Väčšina tvorov sa rozutekala naspäť do lesa a hľadali úkryt pred smrtonosnou vodou. No pár z nich, akoby sa chcelo obetovať, alebo boli len hladní, sa rozbehlo za Carinou a Matthewom. Dorazil k nim však len jeden. Ostatní štyria to nezvládli a nocou sa ozýval rev bolesti.
Ten jeden však skočil priamo na Carinu. Matthew, ktorý sa práve pokúšal privolať únikový portál, zamrzol. Nahnevane povzdychol a skočil na nich. Na chvíľu vytvorili zvláštne klbko gúľajúce sa po zemi. Potvora sa zrazu vzpriamila a odhodila pri tom Matthewa, ktorý sa takmer skotúľal z útesu dole. Vydala zo seba posledný škrek smerom k svetlu, ktoré sa stále natriasalo nad vrcholčekmi stromov, a to sa náhle obrátilo k nim. Netvor padol mŕtvy do kaluže.
Carina ležala na zemi a sťažka dýchala.
„Si v poriadku?“ Matthew k nej pribehol. Neodpovedala mu a on si v tej chvíli všimol, že na ľavom boku má ryhu dlhú asi dvadsať centimetrov.
„Je to zlé, však?“ spýtala sa.
To bolo asi prvýkrát, kedy nevedel, čo má povedať. No ona z jeho mlčania vytušila, že je to veľmi zlé. Vtom sa za jeho chrbtom zjavil akýsi otvor, veľký tak akurát, aby ním mohol prejsť človek. Po jeho obvode tancovali fialové plamienky. Obzrel sa a premkol ho strach.
„Carina, musíš privolať portál.“
„Čo?“
„Privolaj portál, nájdi ma!“
Vtom sa z otvoru vynoril veľký potetovaný muž, schmatol Matthewa za ramená a vtiahol ho so sebou naspäť.
Carina osamela. Všade sa ozýval iba šum kvapiek dopadajúcich na premočenú zem. Bola jej zima. Cítila, ako ju opúšťa život. No zrazu sa ozvalo silné „Tresk!“ a ona sa zobudila.
Sedela v lavici v prednáškovej hale.
„Prepáč,“ ospravedlnil sa jej chalan, čo sedel vedľa nej, „spadol mi na zem mobil.“
Carina naňho vyjavene hľadela. Bolo očividné, že zaspala, ale to, čo sa odohrávalo tam vonku... bol to naozaj iba sen? Uvedomila si, že ju pichá v boku. Utekala na toalety. Keď si nadvihla tričko, nemohla uveriť vlastným očiam. Presne na mieste, kde ju v sne zranilo to stvorenie, mala slabulinkú jazvu, ktorej okolie bolo celé červené.
„Ako...?“ nechápala to. Spomenula si na to, čo jej povedal Matthew. Nikdy predtým jej to ani len nenapadlo, no teraz sa sústredila a pokúsila sa privolať portál. Nič sa však nedialo. Stála tam pri umývadle a v hlave sa jej striedali myšlienky. Už dlhšie sa čudovala, že sa jej snívajú také živé sny. Vždy to brala ako skvelú zábavu. No je možné, že by boli viac ako sny? Že by na tých miestach naozaj bola? Fyzicky určite nie, lebo by si niekto všimol, že zmizla a znovu sa objavila. Napadlo jej, či to nie je nejaká forma astrálneho cestovania. Ale, akú úlohy by potom hrali tie čudesné portály? Alebo žeby...? V týchto snoch, sa jej vždy zdalo, že vie, čo má robiť a všetko jej prišlo prirodzené. Ale také sú vlastne všetky sny. Nikto sa naozaj nezamýšľa, čo sa deje a prečo. Navyše jej vŕtalo hlavou, prečo tam väčšinou bol aj on. Matthew. Už si nebola taká istá, že je len výplodom jej fantázie. Pri myšlienke naňho pocítila akési známe brnenie po celom tele. Rozhodla sa skúsiť to znova. Tuho privrela oči a myslela naňho. Vtom začula pukotanie. Obzrela sa a za ňou svietil portál, podobný tomu, v ktorom zmizol, avšak tento mal po okraji svetlomodré plamienky.
Podarilo sa!
Nakukla dovnútra, no nič nevidela. Ovládlo ju napätie. Natiahla ruku a opatrne ju strčila do stredu ničoty. Zdalo sa, akoby jej zmizla. No akosi vedela, že to nie je zlé. Nezamýšľala sa nad tým, čo bude a či sa bude vedieť vrátiť domov. Jednoducho sa len zhlboka nadýchla a vošla dnu. Ocitla sa v kolotoči farieb, ktorý jej bol povedomý. Blízky. Zbadala druhý koniec a vystúpila cezeň von. Ocitla sa na okraji poľa plného zrelej kukurice. Pred ňou sa týčila farma, ktorá pôsobila trochu ošarpane, no aj napriek tomu sa jej páčila. Povieval jemný vetrík a slnko príjemne hrialo. Vtom začula za sebou šušťanie a preľaknuto sa otočila. Z kukurice sa vynoril veľký vlčiak. Nachvíľu sa zastavil, keď ju zbadal, no vzápätí zakýval chvostom a pribehol k nej. Dovolil jej, aby ho pohladkala. Bol krásne sfarbený, hnedo-čierny a mal oranžové oči. Oblizol jej ruku a rozbehol sa ku kôlni naľavo od farmy. Nasledovala ho.
Opatrne nakukla dnu: „Haló?“
Vnútro ju prekvapilo. Čakala staré farmárske náčinie, prípadne narúbané drevo na zimu. No tam to vyzeralo ako malé laboratórium. Osvetlené bolo umelým svetlom. Všade boli samé pipety a skúmavky. V niekoľkých nádobách boli akési farebné tekutiny a z niektorých sa dokonca parilo. Chrbtom k nej stál postarší chlapík v bielom plášti. Zrejme ju nepočul, pretože zareagoval, až keď doňho štuchol pes.
„Čo je, Bruno?“ spýtal sa ho a otočil sa. „Á, máme návštevu.“
„Prepáčte, nechcela som vám tu takto vtrhnúť.“
„To nevadí, Carina,“ povedal, keď sa jej lepšie prizrel, „aj tak som čakal, že sa skôr či neskôr zjavíš.“
Zarazilo ju, že ju pozná. Kam sa to cez ten portál preniesla?
„Matt s tebou nie je?“ spýtal sa muž.
„N-nie, on... prepáčte, ale kto vlastne ste?“
„Ach, som Ed, Mattov strýko,“ podal jej ruku. „Poď, dáme si limonádu.“
Zaviedol ju do priestrannej a dobre presvetlenej obývačky.
„Myslel som, si, že prídete spolu.“
„No... ja neviem, čo sa stalo, ale asi ho uniesli,“ povedala zmätená Carina a rozpovedala mu o jej poslednom sne. Ed sa celý čas tváril vážne a znepokojene.
„Nuž, nebol to len sen, ako iste tušíš. Musím ti však vysvetliť všetko pekne od začiatku. Lebo len ty ho môžeš znova nájsť. Začalo sa to divnými, až príliš živými snami. Je tak?“
Prikývla a cítila, ako v nej rastie napätie.
„Vieš, ono sa to nedialo len tak. Má to svoj dôvod. Narodila si sa so zvláštnym znamienkom...“
Carina sa dotkla ľavého predlaktia, kde naozaj mala drobné znamienko v tvare polmesiaca. Ed zobral zo stolíka fotografiu malého chlapca, ktorý v ruke držal futbalovú loptu. Prstom ukázal na fliačik pod pravým kolenom. Polmesiac!
„Znamená to, že ste sa obaja narodili pod vplyvom určitých hviezd,“ pokračoval Ed. „Vesmír, čo nás obklopuje je neskutočne rozmanitý a pôsobia v ňom sily a zákony, o akých sa nám ani len nesnívalo. To, že ste boli takto označení, vám dáva isté právomoci. Teraz hovorím o schopnosti vytvoriť portál medzi dvoma vesmírmi. Pretože ty si z inej dimenzie, Carina. Nie si z nášho sveta. Zjednodušene, predstav si, že náš vesmír nie je jediný. Existuje ich nekonečne veľa. Sú naukladané vo všetkých smeroch a vyzerajú ako také bubliny, pričom každý vesmír je jedinečný. Niektoré majú mnoho galaxií, hviezd a planét, v niektorých sa môže vyskytovať len jedna osamelá planéta. Ani život sa v každom nachádzať nemusí. Navyše, fyzikálne zákony sa môžu líšiť, a tým pádom, realita, ktorá tam prebieha, môže byť odlišná od tej, ktorú poznáme my.“
Ed sa na pár sekúnd odmlčal, nechal Carine priestor, nech to postupne spracuje. Potom pokračoval: „Vy dvaja však nie ste jediní s touto schopnosťou. Je isté, že vo väčšine vesmírov sa niekto takýto narodí. A nemusí to byť len človek. Avšak, nie každý vie naplno využiť potenciál toho, čo im bolo pridelené. Väčšina si možno len užíva tie živé sny, v ktorých hrajú hlavnú rolu, a ďalej sa nad tým nezamýšľajú. No ony sú prvý krok k ovládnutiu toho daru. Takže to, že ste sa vy dvaja stretli, je pomerne vzácne. S Mattom poznáme iba dvoch ďalších, ktorí dokážu takto medzivesmírne cestovať. Každopádne, ty si toto všetko už vedela, ale... Matt mi vravel, že si mala autonehodu a nespomínaš si na nič, čo sa týka multiverza. Dokonca si vraj nespoznala ani jeho, keď ťa bol navštíviť. Môj skromný odhad je, že si vedela niečo, čo si nemala a niekto chcel zabrániť tomu, aby sa to dostalo von.“
Carina si naozaj na nič také nespomínala. Ani na to, že by Matta videla niekedy naživo. Veď len pred chvíľou si myslela, že je to jej vymyslený spoločník v surreálnych snoch. Čo sa to tu deje?
„Naozaj neviem nič, čo by stálo za to, aby sa ma niekto pokúsil zneškodniť,“ Carinu rozbolela hlava od prívalu nových informácií. Akoby sa niečo chcelo dostať na povrch. Stlačila si spánky a snažila sa spomenúť si. „Takže vy tvrdíte, že sa s Mattom poznáme už dlhšie?“
„Od detstva. Vraj si to bola ty, kto za ním prišiel a povedal mu o portáloch. Dovtedy netušil, že takú schopnosť má.“
To je naozaj zvláštne, pomyslela si. Vstala z gauča a začala sa prechádzať. Spomienky nie a nie prísť.
„Posledný mesiac sa stále kdesi túlal. Doma sa skoro ani neukázal. Najskôr som si myslel, že ste spolu, no potom mi o tebe povedal. Netuším, čo robil alebo kde bol. Nikdy mi nevravel všetko, čo ste na tých vašich výletoch robili,“ povedal smutne. „Kto ho len mohol uniesť?“
„Ako to funguje? Portály. Viete?“ spýtala sa náhle.
„Nič neviem tvrdiť s určitosťou. Pomáhajú vám však vytvoriť priechod medzi jednotlivými vesmírmi, takže vždy pocestujete do paralelného sveta. No a privolať sa dajú pravdepodobne myšlienkami. Zvláštne však je, ak si, predpokladám, myslela na Matta, prečo si sa zjavila tu? Možno tu zanechal silnú stopu, keďže tu býva,“ rozmýšľal nahlas.
„Naozaj je to také jednoduché? Stačí naňho len pomyslieť?“
„Ó, také jednoduché to nie je. Keďže to neovládam, neviem ako na to, ale myslím, že ťa k tomu človeku, veci alebo miestu musí niečo silno priťahovať.“
Carina sa začervenala: „Skúsim to teda ešte raz.“
„Dobre, ale dávaj si pozor. Predpokladám, že tí, čo ho uniesli, budú ozbrojení. Na,“ zohol sa a zo stolíka, ktorý vyzeral ako truhlica, vytiahol pištoľ značky Berretta, model Px4 Storm Subcompact.
„Matt ťa z nej učil strieľať.“
Carina si ju od neho opatrne vzala. Aj napriek tomu, že si myslela, že ju drží prvýkrát, jej ruky akoby si ten dotyk chladnej zbrane pamätali. Už to nebol len sen. Tuho privrela oči a myslela na Matta a na to, ako veľmi ho chce nájsť.
Nepatrné praskanie jej napovedalo, že sa to podarilo. Otvorila oči, naposledy sa usmiala na Eda a vkročila dnu.
Vír farieb ju niesol nevedno kam. Za pár sekúnd však bolo po tom.
Keď vystúpila, zistila, že sa nachádza na okraji podobného kukuričného poľa ako pred chvíľou, tentoraz sa však v silnom vetre kymácali vyschnuté klasy a namiesto farmy stála pred ňou budova pripomínajúca väznicu. V nočnom svetle dvoch mesiacov, ktoré svietili na oblohe ako kosáčiky, vyzerala trochu strašidelne. Nazbierala odvahu a vkročila dnu. Ocitla sa v neveľkej hale, kde nebolo ani nohy. Prešla cez náprotivné dvere do dlhej chodby s niekoľkými zavretými dverami po oboch stranách a s jednými otvorenými na jej konci. Vošla tadiaľ do obrovskej siene s vysokým stropom, no bez okien. Po celom jej obvode viseli žiarovky, avšak väčšina z nich bola rozbitá, a tie, ktoré fungovali, vydávali len tlmené svetlo. Po okrajoch boli na dvoch poschodiach cely s mrežami, pričom väčšina z nich bola otvorená. Smrdelo tam zatuchlinou a vlhčinou a pôsobilo to veľmi pochmúrne. Kdesi kvapkala voda. Carina pomaly kráčala stredom a jej kroky sa tam ozývali strašidelnou ozvenou. Nazrela do prvej cely po pravej ruke. Prázdna. V ďalšej však kohosi zbadala. Ležal na prični a bol k nej otočený chrbtom.
„Matt?“ spýtala sa opatrne.
Ten niekto sa len zavrtel a zamrmlal niečo jazykom, ktorému nerozumela. Kráčala ďalej.
„Matt, si tu?“ zašepkala hlasnejšie. Zdalo sa jej čudné, že sem mohla len tak vkročiť. Kde sú všetky stráže?
„Carina?“
Šlo to z cely nad ňou. Zdvihla hlavu, no nedovidela, tak našla schody a vyšla hore.
„Ja tomu nemôžem uveriť! Ty si ma našla!“ Matt vôbec neskrýval radosť a vítal ju s rukami prestrčenými pomedzi mreže. Bol celý špinavý, pravdepodobne od blata, no inak sa zdalo, že je v poriadku.
„Kde sú všetci? Čo je to za miesto?“
„Ále, to je len taká malá väznička,“ mávol rukou, akoby o nič nešlo. „Stráže tu väčšinu času nie sú, takže je tu celkom nuda.“
Potešilo ju, že napriek situácii si zachoval svoj humor. Obzerala sa, aby zistila, ako ho odtiaľ dostane. Mreže vyzerali obyčajne, boli však zhrdzavené a visela na nich len jedna veľká zámka. Že by to bolo až také jednoduché? Už len skúsiť nájsť niečo, čím to rozbije. Zbehla naspäť dole, ale nebolo tam nič. Vybehla preto von a schmatla prvý kameň, ktorý jej prišiel pod ruku.
Pri každom údere tŕpla, či ich niekto neprichytí. Búchala, až sa napokon ozvalo tupé cinknutie kovu o betón. Zámka odpadla a Matt bol voľný.
„Rýchlo, dnu sa portál nedá privolať,“ povedal nadšene a prebehol popri nej.
„Trochu vďaky by teda nezaškodilo,“ povedala namosúrene a zostala tam stáť.
Otočil sa: „Máš pravdu. Ďakujem,“ podišiel k nej a objal ju. „Bez teba by som to nezvládol.“
Usmiala sa.
Stihli pribehnúť k poľu, keď sa za ich chrbtom ozvali hlasy.
„Stojte!“
Boli dvaja a jeden z nich bol ten, ktorý ho uniesol. Bežal ich smerom a mieril na nich akousi zbraňou.
„Carina, musím ísť,“ povedal rýchlo Matthew, a keď sa obzrela, už vstupoval do portálu.
„Počkaj, snáď ma tu nechceš nechať?“
Nedočkala sa odpovede. Zmizol.
„A mám ťa!“ veľký chlap ju zdrapil za ruku.
„Počkajte! Nechajte ma!“ začala sa brániť.
„Nepokúšaj sa privolať portál,“ pohrozil jej zbraňou, ktorá pripomínala tú jej, schovanú pod svetrom. Ani sa len neodvážila ju vytiahnuť. Aj tak ju vzápätí prehľadali a zobrali jej ju.
Odvliekli ju do budovy, prešli cez väznicu a šli kamsi dozadu. Prešli ešte jednou chodbou bez okien a ocitli sa v časti, ktorá vyzerala novšie a čistejšie. Ani tam tak nepáchlo. Postrčil ju do miestnosti, ktorá pripomínala kanceláriu. Bola obložená tmavým mramorom, aj steny aj dlážka, a v strede sa nachádzal veľký kamenný stôl, za ktorým sedel veľmi podivný pánko. Mal sivú pokožku, jeho tvár bola vyziabnutá, no zvláštne prívetivá. Oblečené mal akési dlhé navrstvené rúcho svetlozelenej a žltej farby, a na hlave mal šatku s čelenkou pripomínajúce pokrývky hláv faraónov. O tom, že je vyššieho postavenia svedčil bohatý náhrdelník zložený zo zelených smaragdov ladiacich k jeho rúchu, vynímajúci sa na jeho krku.
„Dobrý deň,“ pozdravil zdvorilo škriekavým hlasom, no zrozumiteľnou angličtinou, „volám sa Ophri a som vládca malého kraja s názvom Faydrift. Nachádza sa neďaleko odtiaľto a je to tam naozaj rozprávkové. Úplný opak tohto miesta,“ na chvíľu sa zasnil. „Ale teraz k veci. V prvom rade sa ospravedlňujem za toto malé divadlo, avšak bolo nevyhnutné. Musíme konať rýchlo. Ten chlapec ťa oklamal.“
Carina sa zatvárila nechápavo.
„Nejdem ťa teraz zaťažovať tým, odkiaľ sa poznáme, no ide o to, že ten naničhodník sa ulakomil na jednu z mojich drahocenností. Srdce Mesiaca. Je to veľmi vzácny diamant a dosť dlho mi trvalo, kým som sa k nemu dostal. Obohatil som ním svoju pomerne veľkú zbierku, no k nemu som si vytvoril zvláštny vzťah.“
Zdalo sa jej, akoby ten názov už niekedy počula.
„Ukradol mi ho a teba pri tom využil. Dlho sa skrýval, no keď sme ho konečne chytili, mysleli sme si, že ho má so sebou. Niekde ho však stihol ukryť. A keďže má nejaké skúsenosti s uzatváraním si mysle, vymysleli sme iný plán, ako zistiť kde. Čakali sme, kým ho prídeš zachrániť.“
„Počujte, ja netuším o čo tu ide, ale...“
Ophri zdvihol ruku, aby ju umlčal: „Musíš ho nájsť. Jeho aj diamant.“
„Prečo by som vám mala pomáhať?“ ohradila sa.
„Pretože on je ten, čo spôsobil vašu autonehodu.“
Carinu toto tvrdenie omráčilo: „Ako to môžete s takou istotou tvrdiť?“ Avšak tušila, že kdesi v hĺbke duše má skrytú pravdu.
„Sledoval som ho,“ teraz prehovoril ten veľký chlap. „Keď ste diamant ukradli, takmer sme vás hneď na mieste chytili. Lenže podarilo sa vám utiecť. Neviem, čo sa medzi vami stalo, ale keď som vás dobehol v tvojej realite, akurát som bol svedkom autonehody. Popri tom rozruchu mi však zmizol.“
„Prečo si na nič z toho nepamätám?“
„Vládca mi prikázal, aby som sa postaral o tvoje spomienky,“ ukázal pri tom na podivný nástroj, ktorý medzitým Ophri položil na stôl. Vyzeral ako walkman, lenže namiesto slúchadiel boli na konci kábla elektródy.
„Musel som riskovať,“ povedal Ophri vážne. „Chlapec sa ťa chcel zjavne zbaviť a keby sa dozvedel, že žiješ, mohol by sa o to pokúsiť znova. Dúfal som, že neskôr si ťa prilákam na svoju stranu. Je čas vrátiť ti to, čo ti patrí,“ usmial sa a v jeho úsmeve bola štipka súcitu.
Veľký chlap priložil elektródy zmätenej Carine na spánky a začal stláčať gombíky. Nebránila sa. Dúfala, že jej pomôžu objasniť celé toto šialenstvo.
Ozvalo sa slabé vibrovanie, ktoré na hlave cítila ako pulzovanie, a to postupne silnelo. Mala pocit, akoby jej niekto dával hlavu do zveráku. Padla na kolená, oči mala silno prižmúrené. Snažila sa to vydržať, no vtom prišiel taký silný výboj, až upadla do bezvedomia.
V hlave sa jej tvorili obrazy. Vyzerali ako útržky z nejakého filmu. Z filmu o nej.
Zrazu sa prudko posadila a otvorila oči.
Spomenula si.
***
Matta chytalo zúfalstvo. Šiel presne na miesto, kde diamant upustil, no nemohol ho nájsť. Myslel si, že to je dokonalá skrýša, nenápadná. V duchu hromžil čoraz viac. Nevedel, koľko má ešte času.
Za jeho chrbtom sa ozvalo jemné pukotanie, ktoré však v tej náhlivosti nepočul.
„Čau.“
Strhol sa a splašene sa obzrel.
„Carina?“
Vyšla z portálu s rukami za chrbtom. Znova bola v lese, z ktorého odišla len pred niekoľkými hodinami. Teraz začínalo svitať. Pomedzi stromy presvitalo príjemné svetlo.
„Prečo si mi to nepovedal?“
„Ach, tak si sa s ním rozprávala?“
„Áno. Prečo si mu ho ukradol?“
Matt len prevrátil očami: „Toto sme už raz preberali.“
„Nepovedal si mi pravdu o tom, prečo sme tam šli. Klamal si mi.“
„No a čo. Potreboval som tvoju pomoc. Vedel som, že inak by si nesúhlasila.“
„A ja hlúpa som ti pomohla.“
Zasmial sa.
„Nemal si na to právo. Kradneš, lebo si myslíš, že môžeš? Lebo si vyvolený?“
„Carina, prosím ťa, nezačínaj s tým zase,“ povedal otrávene a kľakol si na zem, aby sa mu lepšie hľadalo.
„Takže len toto som pre teba bola? Užitočná pomoc a nič viac?“
„No, naozaj si sa mi zišla v tých správnych chvíľach,“ hovoril zamyslene. „Aj minule s wendigami. Myslel som, že ma dostanú, prepadli ma úplne nepripraveného, no ty si sa tam čírou náhodou zjavila. Po tej nehode a strate spomienok som si myslel, že sa už nikdy nestretneme. Takže za to som ti vlastne vďačný.“
„Za to ja ti nemám byť za čo vďačná,“ povedala namrzene. „Keď si mi povedal, aby som privolala portál, vtedy, keď som tu takmer umrela...“
„Vedel som, že si tu len astrálne. Nezomrela by si naozaj.“
„Áno? Ako vieš, čo by sa stalo? A znova si ma len využil. Vedel si, že ak sa z toho dostanem, budem sa snažiť nájsť ťa. Zase som ti len sadla na lep.“
„Sám by som sa z toho asi nedostal,“ zdvihol zrak. „Nemal som už nikoho iného, čo by mi pomohol. Jeremy padol v tej krčme,“ preglgol.
„Mal si sa sním stretnúť kvôli diamantu, však?“
„Jasné, veď aj vďaka nemu sme sa dostali až tak ďaleko. No prišiel som neskoro. Bola to pasca. Nejako sa dozvedeli, že sa tam máme stretnúť a poslali na nás tie potvory.“
„A znova som sa tu zjavila ako tvoj strážny anjel. Ale vieš čo? Mám toho dosť. Nemal si to robiť. Krádež je jedna vec. Ale vražda? Prekročil si všetky hranice, keď si zabil toho strážcu.“
Matt sa zdvihol zo zeme. Ozvala sa v ňom zlosť.
„Hlavne, že predtým ti tie krádeže až tak nevadili, však?“
„Toto bolo iné. Vieš to,“ jej zrak pritiahlo niečo, čo sa zalesklo pri jeho ľavej nohe.
„Pozri sa,“ prehovoril otráveným hlasom, „morálnych rečí som sa už od teba napočúval dosť. Keby som vedel, že budeš takto reagovať, vykašľal by som sa na teba. Lenže ty si hneď musela bežať a požalovať na mňa vašim. Ako malé decko. Mal som sa o teba postarať hneď na mieste, no nestihol som to. Ale teraz...“ siahol rukou pod vestu a hneď na to sa ozval výstrel.
Mattove oči sa rozšírili od prekvapenia. Pozrel sa na svoju ľavú ruku, po ktorej mu začal stekať pramienok krvi. Padol na kolená.
Carina stála oproti nemu s vystretými rukami so zbraňou od jeho strýka, ktorú vytasila spoza chrbta Podišla k nemu a zohla sa.
„Zabil si ich,“ povedala cez stisnuté zuby hlasom plným nenávisti.
Ozval sa dupot a Matt kútikom oka pozoroval, ako sa k nemu približujú nejaké postavy. V hlave sa mu točilo, ledva sa vládal udržať. Cítil, že mu niečo nasadzujú na hlavu, asi aby nemohol privolať portál. No v tomto stave by to asi aj tak nedokázal. Pred očami mu potemnelo.
Carina sledovala, ako ho odnášajú preč, na jeho tvári sa konečne zračilo porazenie. Určite bude žiť, no už ju nezaujímalo, čo s ním urobia. Keby ho zabila, nebola by o nič lepšia ako on. Takto sa jej aspoň čiastočne uľavilo. Nikdy mu to však neodpustí.
„Vďaka, Carina,“ poklepkal ju po pleci Ophri.
Nepovedala nič, len vystrela ruku a otvorila dlaň.
Bolo tam. Srdce Mesiaca. Veľké akurát tak do dlane, s modrosivastým nádychom. Ligotalo sa v slnečných lúčoch, a tie sa od neho odrážali. Za iných okolností by jej tento diamant prišiel nádherný, avšak teraz v ňom videla len smrť. Kvôli tejto vecičke prišla o rodičov.
Vládca Faydriftu si ho vďačne zobral.
Zostala tam stáť, aj keď už všetci odišli. Počúvala ranný spev vtáčikov a rozmýšľala, že do predchádzajúceho života sa už nebude vedieť vrátiť. Ani nechce. Nič ju tam už nečaká. Takže čo teraz? Kde začne odznova? Možností má predsa nekonečne veľa.

Lucika

Lucika
Písanie je moja vášeň

Diskusia

Arcey
Veľmi pekná poviedka. Čitala sa ľahko, žiadne chyby som nepostrehol. Pekný štylistika, zaujímavé postavy. Trochu by som ubral z použitia výkričníkov, ale zase na druhej strane to patrí k žánru. Ten poetický záver mi ale nesadol. Inak píšeš skvele, páčia sa mi tvoje poviedky.
04.12.2022
Lucika
Dakujem Arcey :) som rada, ze sa ti poviedka pacila. A tie vykricniky som si ani neuvedomila :D
04.12.2022
Ray Janonoff
Z poviedky mám celkom dobrý dojem, hoci sa mi nečítala práve najľahšie. Myslím, že dosť slov by šlo vypustiť bez zásahu do deja, niekde aj celé vety - napr. som celý čas čakal, či bude mať nejaký zmysel informácia, čo presne si ráno obliekla.
Pozitívne hodnotím tému - sen/prenos/portál/zranenie - chcel som vedieť, ako to funguje, takisto som čakal, čo bude s naznačeným návratom pamäti a dočkal som sa.
Najprv som chcel povedať, že súhlasím s Arceym ohľadom konca, ale keď si to predstavím, ani tie vtáčiky nevadia. Carina je mimo, síce vyriešila situáciu, ale rodičov to nevráti a nemá nič - než možnosť ísť kam chce. Vlastne sa mi to páči a zmenil by som tam len tú čiarku pred "a".
A ako vždy, nedá mi nepovenovať sa zbrani. Berretta Px4 Storm Subcompact je skvelý detail, akurát mi príde zbytočný. Aj ja som si musel pozrieť, čo je zač a takúto námahu by som od väčšiny čitateľov ani nečakal. Podobne je to s náznakom, že si jej ruky zbraň pamätali, to automaticky neznamená, že ju ovláda, len ju proste už skôr držala. Myslím, že by bolo fajn tam spomenúť, že je to malá pištoľ, prečo ju učil strieľať z práve tak malej zbrane, že dokázala tasiť ešte rýchlejšie než on a dokonale ju skryť (ak tu bol štrikovaný sveter kvôli tomu, tak bol zbytočný, aj tak ju ťahala spoza chrbta:D) - a všetko by dalo zmysel.
Druhá možnosť je napr. ukázať, že s ňou vie narábať vo chvíli, kedy ju chytí - skontroluje zásobník, obtiahne, zaistí, strčí do puzdra a konečne sa cíti celá.
06.12.2022
Lucika
Vdaka Ray :) ano je pravda, ze niekedy mam tendenciu pisat vety, ktore su tam viac menej zbytocne. S tym svetrom si uz nie som celkom ista ako som to myslela, pisala som tuto poviedku uz davnejsie :D a s tou zbranou mas pravdu, keby som to rozvila, posobilo by to zaujimavejsie :)
11.12.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.