Deti lesa

Malo to byť obyčajné stretnutie priateľov, no minulosť ich dobehla
Filmová história scifi
Ozvalo sa klopanie na dvere.
„Idem!“ kričala Amy bežiac po schodoch dole.
„Nie, počkaj!“ jej priateľka Casey ju zastavila v polovici schodiska.
„Prečo?“ Amy sa na ňu začudovane pozrela. „Veď je to len Luke.“
„Mala som zrazu taký divný pocit.“
„Ale, prosím ťa,“ Amy sa zasmiala a otvorila dvere.
Nik tam nebol.
„Určite sa s nami len zahráva. Zavolám mu.“
Casey pomaly vyšla na verandu. Povieval teplý letný vánok a všade vládol pokoj. Bol piatok večer, preto jej to prišlo nezvyčajné. Poobzerala sa a ten zvláštny pocit zosilnel. Akoby ju tam vonku niečo čakalo. Zvrtla sa naspäť dovnútra a zavrela za sebou. No neuľavilo sa jej.
„Luke je ešte na ceste, otec od neho čosi chcel, tak sa zdržal. Hej, je ti niečo?“ videla, že Casey zhlboka dýcha.
Ona len pokrútila hlavou a odišla do kuchyne chystať pukance. Jej rodičia odišli na víkend preč, tak pozvala svoju najlepšiu kamarátku s jej frajerom na filmový večer. Vedela, že Luke vybral akýsi horor, tak možno bola len trochu nervózna.
Film sa spočiatku zdal viac zábavný ako strašidelný, no potom sa to zvrtlo. Amy si všimla, že Casey sa nebaví tak, ako oni dvaja. Keď Luke odbehol na záchod, spýtala sa jej, či je všetko v poriadku.
„Hej, hej...“ odpovedala neprítomne.
„Vieš, že mi môžeš povedať všetko. Je to kvôli Jasonovi?“
„Čo? Nie.“
Jasona stretla pred tromi týždňami. Bol tu nový. Odvtedy sa spolu stretávali.
„Áno? Tak prečo tu s nami nie je?“
„Už som ti to vravela. Je na prázdninách u bratranca. Trápi ma však niečo iné...“
„Tak mi to, prosím, povedz.“
„Fajn, ale nesmieš sa smiať. Ide o ten náš výlet pred mesiacom. Keď sme boli stanovať. No, ide o to, že keď som nastavovala foťák, aby sme sa odfotili pri tom veľkom starom strome, do ktorého sme vyryli naše mená, niečo som videla. Vlastne niekoho,“ nahlas preglgla. „Stáli tam tri deti.“
„Deti?“ Amy sa zatvárila nechápavo.
„Hej. Stáli tam a sledovali nás. A vyzerali nahnevane.“
„No bože. Možno tam tiež boli stanovať,“ pokrčila plecami.
„Nie, ty ma nechápeš. Stáli tam a v sekunde zmizli. Akoby to boli... duchovia.“
„To kvôli tomu filmu? Snažíš sa ma vystrašiť?“ spýtala sa Amy, no Casey sa tvárila vážne.
„Neviem, čo sa deje, ale to klopanie predtým... som si takmer istá, že to súviselo s nimi.“
Zrazu svetlo v obývačke zhaslo. Obe dievčatá zvreskli. No vzápätí začuli smiech a svetlo sa znova rozsvietilo.
„Och, tak toto mi vyšlo,“ Luke sa držal za brucho a stále sa smial.
„Dokelu, to vôbec nebolo smiešne!“ ohradila sa Amy.
„Fajn, tak poďme to dopozerať.“
Ale ozvalo sa druhé klopanie na dvere v ten večer.
„Všetci ste to počuli?“ spýtala sa Casey.
Obaja prikývli.
Casey šla pomaly k dverám, nevediac, čo alebo koho za nimi nájde. Znova mala ten zvláštny pocit. Zhlboka sa nadýchla a otvorila ich.
„Jason?! Čo tu robíš?“
„Pekné privítanie,“ poznamenal a usmial sa.
„Prepáč, ale nemal si byť s bratrancom?“
„Hej, ale vrátil som sa skôr a chcel som ťa prekvapiť,“ vošiel dnu a pobozkal ju.
„Och, to je milé,“ povedala stále trochu zaskočená. „Máme filmový večer, môžeš sa pridať, aj keď už sme za polkou.“
„Nevadí,“ kráčal za Amy a Lukeom do obývačky.
Ako sa film blížil ku koncu, bol ešte strašidelnejší a nechutnejší. Casey mala čoraz silnejší pocit, že sa stane niečo zlé. Pritisla sa bližšie k Jasonovi, no všimla si jeho nadšený úškľabok. Pri takom krváku čakala skôr znechutenie. Bolo to divné.
„Hotovo,“ povedal Luke zjavne spokojný s výberom filmu.
Casey vstala a šla zasvietiť. Avšak nič sa nestalo.
„Vypla elektrina?“
Luke zapol televízor, no bolo tam len šumenie. Aj na ostatných kanáloch.
„Čo sa deje?“ spýtala sa Amy a na hlase jej bolo poznať rozpaky.
Vtom sa dvere na zadný dvor rozleteli až tresli do steny. Všetci pri tom zvuku nadskočili. Ktosi zjojkol. Chladný nočný vánok sa pomaly plazil k nim až im naskočila husia koža.
„Ale no tak. Sme vystrašení, lebo sme práve dopozerali horor,“ Luke sa hral na odvážneho. Prišiel k dverám a vykukol von. Otočil sa k ostatným: „Vidíte? Nič tu nie je.“
Stalo sa to hneď, ako dopovedal. Začuli tiché šepkanie prichádzajúce zvonka. Na zlomok sekundy sa jeho oči rozšírili od strachu, cítil ľadový dotyk neviditeľných rúk, ktoré zovreli jeho hruď a potom zmizol v tme.
Dievčatá zvreskli a ustrnuli v prekvapení, ale Jason sa za ním okamžite rozbehol. Casey si s Amy vymenili pohľady a aj ony vykročili na zadný dvor.
„Nikde ho nevidím,“ zastonala Casey svietiac mobilom po okolí.
„Myslíte si, že bude niekde tam?“ ukázala Amy na les, ktorý sa rozprestieral hneď za pozemkom. Bolo jej počuť na hlase strach.
„Mali by sme zavolať políciu,“ povedala Casey rozhodne.
„A čo presne by sme im povedali? Myslíš, že by nám vôbec uverili? Veď ani nevieme, čo sa stalo a čo ak práve teraz potrebuje našu pomoc?“
„Má pravdu,“ ozval sa Jason, „polícii by dlho trvalo, kým by prišli, ak by vôbec prišli.“
Amy nečakala na Caseyno povolenie a vykročila priamo k lesu. Zvyšní dvaja ju nasledovali.
Prešlo dvadsať minút, ale nevideli nič okrem čudesných tieňov, ktoré vrhali vysoké stromy vo svetlách z bateriek. Navyše začalo mrholiť.
Amy sa zrazu zastavila a začala plakať. „Nemyslím si, že ho nájdeme.“
Casey prišlo hrozne z toho, aký zlomený hlas mala jej priateľka. Chcela ju nejako utešiť, no nemohla nájsť správne slová. Sklonila ruku, v ktorej držala mobil so zasvietenou baterkou a svetlo dopadlo na...
„Hej! To je jeho teniska!“ Amy ju zdvihla. „Počkať... je toto krv?“
Náhle zdesenie ich prikvačilo svojou váhou.
A vtom to začuli znova. Šepkanie. Spočiatku bolo tiché a vzdialené, ale postupne zosilnelo. Všetci traja sa obzerali v očakávaní toho, čo si po nich príde.
Casey ich uvidela prvá. Boli tam, medzi stromami. Zalapala po dychu.
Amy sa z ničoho nič rozbehla preč. Casey bežala za ňou.
„Amy! Prečo bežíš? Počkaj!“
Neodpovedala, len bežala ďalej, prekvapivo ľahko sa vyhýbajúc stromom.
Casey však zakopla a spadla. Stratila z dohľadu aj Amy aj Jasona. Mobil jej vyletel z ruky. Počula len vzdialené pukotanie vetvičiek a zvuk dažďových kvapiek dopadajúcich na listy stromov. Cítila sa taká sama a bezbranná. Tento les, ktorý jej vždy pripadal krásny, sa náhle zmenil na miesto, kde ožívajú nočné mory.
„Aaaaaaaaaaaaaaa!“
S tým krikom prebehli Casey po chrbte zimomriavky. Bola to Amy. Niečo sa stalo aj jej. Kde, do pekla, je Jason? Akoby naňho použila privolávacie zaklínadlo, zrazu tam bol. Stál v tme, potom sa zohol a zdvihol jej mobil. Svetlo síce nesvietilo, no ona ho videla vďaka mesačnému svitu, keď sa oblaky náhle roztrhali. Všade zavládlo ticho.
„Všetko sa deje z nejakého dôvodu,“ povedal pokojným hlasom. Až príliš pokojným vzhľadom na situáciu.
Casey sa postavila nevediac, čo tým myslel.
„Vidím, že si trochu zmätená. Pomôžem ti pochopiť to. Viem, čo ste spravili tomu starému stromu.“
Casey stále nevedela, čo sa jej snaží povedať. Hádam len nehovorí tej stanovačke? Ako by o tom mohol vedieť? Veď sa vtedy ešte nepoznali.
Urobil krok vpred a ona automaticky urobila krok vzad.
„Čo by si urobila, keby niekto zranil tvoje telo, tvoju dušu? Alebo dušu niekoho blízkeho, na kom ti záleží?“ jeho hlas zrazu znel zastrašujúco. „Pomsta. Zúčtovanie. Nazvi si to ako chceš.“
Casey vedela, že sa odtiaľ musí dostať. Rozbehla sa v ústrety tme. Všade videla strašidelné obrysy. Chlad jej vnikal až do špiku kostí a počula šepot. Potkýnala sa a padala. Jej nohy boli oslabené strachom. Cítila sa ako v hroznom sne. Počkať, nie je toto celé len jej predstavivosť? Možno šla po filme spať a len sa jej to sníva. Zobudí sa a všetko bude v poriadku. Znova však spadla a škaredo si oškrela zápästie. Takže to nie je sen.
Zastavila sa, aby chytila dych. Obzrela sa okolo seba. Spoznávala to tu. Tu boli stanovať pred mesiacom. Ako sa sem dostala tak rýchlo? Zbadala ten obrovský starý strom. Sekvoja. Kráčala k nej. Svetlo mesiaca presvitajúce pomedzi oblaky jej dodávalo magický vzhľad. Vždy mala pocit, že to nie je len obyčajný strom. Videla zárezy, kde hádzali sekerkami. Kôra bola na tých miestach pokrytá zaschnutou miazgou, akoby to boli krvácajúce ľudské rany. Načiahla ruku a prešla po ich drsnom povrchu.
Záblesk. Videla ženu kľačiacu na zemi, prosiacu o život svojich štyroch detí. Nad ňou sa týčila vysoká postava v tmavom plášti s kapucňou na hlave. V ruke držala dlhú pokrivenú palicu. Namierila ju na ženu a vyriekla niečo v cudzom jazyku. Oslepilo ju silné svetlo.
Casey zrazu pochopila. Zrak sa jej presunul na miesto, kde vyrezali svoje mená. Dych sa jej zastavil. Dve z nich boli preškrtnuté.
Zacítila prítomnosť niečoho zlovestného, a keď sa obzrela, znova ich videla. Tri deti. Stáli presne na tom istom mieste, kde ich videla prvýkrát. Ale tentoraz sa vyškierali.
Stiesnený pocit sa vrátil a ona zrazu vedela, že Jason patrí k nim. Vytušila, že stojí priamo za ňou. Nadýchla sa a pomaly sa otočila.
Jej výkrik sa ozýval nocou.
Osamotený chlapec stál v lese. Stratil sa? Ranná hmla mizla a slnečné lúče začali presvitať pomedzi stromy. Chlapec tam len stál, no teraz sa pozeral hore. Niečo viselo zo stromu nad ním. Bolo počuť tiché vŕzganie lana zmiešané s vtáčím spevom. Krv pomaly kvapkala a strácala sa v machom pokrytej zemi.
Chlapec sa usmial. Spravodlivosť bola vykonaná.

Lucika

Lucika
Písanie je moja vášeň

Diskusia

Veles
Príliš krátke. Nápad zaujímavý, ale všetko sa zbehne príliš rýchlo, nie je čas na vybudovanie atmosféry. Než sa človek stihne zamyslieť, už je na konci. A tú vidinu, spolu s koncom tiež tak úplne nechápem asi.
04.09.2022
ama_rilla
Pripájam sa k Velesovi, ozaj to bolo trochu krátke a všetko sa udialo akosi prirýchlo. Navyše mi prišlo trochu neadekvátne, že hlavní hrdinovia boli zavraždení kvôli tomu, že poškodili strom... Ten koniec som pochopila, že to bol Jason (?), ale možno som to nepochopila správne.
08.09.2022
Arcey
Poviedka bola písaná veľmi jednoduchým, očividne nevypísaným štýlom, autor/ka chcel navodiť pocit tajomna, strachu a hororu, ale ani trochu som sa nebál. Žiadny pocit. Pôsobilo to veľmi chaoticky, niektoré pasáže by som doporučil si po sebe opätovne prejsť, niekde chýbali slová, niekde sa postava len tak objavila, hoci pred tým nebola za dverami a bum, už pozerala film. Takých nevysvetliteľných vecí je tam viac. Úprimne, pre mňa poviedka mala adekvátnu dĺžku, ale je očividné, že to bola iba prvoplánová myšlienka bez doladenia detailov. Štylizácia textu a skladanie viet sa tiež dá zlepšiť, neboj sa písať aj zložitejšie vety, tieto mi prišli veľmi jednoduché a ak to bol zámer, aby poviedka bola svižnejšia, tak to nevyšlo. Údernejší text sa dá dosiahnuť aj inými prostriedkami. A čo sa tyká výberu a tvaru slov raz mi jeden známy editor poradil, aby som nepoužíval slová ako bežiac, nevediac, svietac a podobne. Znie to zle, treba nájsť vhodnejší ekvivalent, alebo inak celú vetu preformulovať. Ja byť na mieste autora, tak si dám od tejto poviedky pauzu pár týždňov a potom skúsil ju prerobiť. Hlavne písať ďalej.
26.09.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.