Bežný deň na konci sveta

Ako vyzerá priemerný deň niekoľko dekád po jadrovej vojne?
Filmová história scifi
Anton Fedorov si v zbrojnici práve pripravoval svoj kalach a brokovnicu, keď za ním prišiel Sergej Vasilijevič.
„Anton! To som rád, že som ťa tu ešte zastihol!“
„Čo sa deje?“ Anton inštinktívne vycítil problémy.
„Zmena plánu, tvoja obhliadka sa ruší. Potrebujeme niekoho skúseného, aby sa dostal na Bariéru.“
„Čože?! Na Bariéru?“
„Nekrič toľko! Nepotrebuje sa to každý dozvedieť!“ zasyčal Sergej a odviedol ho stranou od dverí.
„Nepáči sa mi to. O čo ide?“
Sergejovi sa zmenil výraz tváre. Ako keby tam bola ľútosť zmiešaná so strachom.
„No... dnes ráno sme tam poslali dvoch chlapov. Identifikovali sme tam artefakty... a ešte sa nevrátili.“
„Žeby tam zase žila chiméra? Myslel som, že sa to už nestane... minimálne to je extrémne nepravdepodobné.“
„Presne to isté si myslí aj velenie, preto tam posielame teba. Nikoho nemáme voľného, alebo sú už mimo základne.“
„To je úžasné, vždy som chcel ísť sám na Bariéru hľadať artefakty a našich ľudí.“ nepovedal síce mŕtvych, ale obaja to tam počuli.
„Dostaneš aj PDA-čko, budeme neustále v kontakte.“ Sergejov tón sa zmenil na otcovský, aj keď bol Anton len o rok mladší. „Dobre vieš, že artefakty potrebujeme, nemôžeme si dovoliť, aby ich dostala Armáda, alebo Banditi.“
Čo sa dá robiť, pomyslel si Anton a s odhodlaním v tvári prikývol.
„To PDA-čko a súradnice artefaktov ti potom u brány niekto donesie. O to sa nemusíš starať.“ povedal Sergej a odišiel.
Anton sa vrátil k zbraniam.
Anton sa bavil so strážnikom brány, kým čakal na súradnice a PDA-čko. Strážnik sa evidentne nudil a tak si povedal, že sa s ním porozpráva. Anton sa s Nikolajom väčšinou vídal u brány, rovnako ako teraz. A Nikolaj mu práve rozprával, ako predvčerom odrážali útok banditov.
„A za bieleho dňa! Je to zberba, už nevedia čo zo sebou. Tak som s pár chlapmi postrieľal zo dvadsať chlapov a ostatní sa zdekovali do prdele. Chech.“ Z náprsného vrecka vytiahol cigaretu a pripálil si.
Anton veľmi dobre vedel, že s pár chlapmi, myslel celé družstvo. Bol vtedy na obhliadke pascí, ani nie dva kilometre od základne, keď počul štekať automaty a ľahký pechotný guľomet, u ktorého práve stáli.
Nikolaj zrazu pozdvihol obočie a pozrel sa za Antona, otočil sa a uvidel, ako k nim beží nejaký mladík. Anton ho vídaval na veliteľstve, kde robil v podstate sluhu každému vyššie postavenému človek.
„Ospravedlňujem sa za meškanie pane!“ dostal zo seba ešte pred tým, ako k nim došiel. „Vaše veci.“ Napriahol sa a podal mu malé zariadenie, pripomínajúce mobil, a lístok.
Anton si schoval PDA-čko do vrecka na pravej nohe, lístok si rozložil a začal čítať.
„Pôjdeš za Šíšov? Niečo mu dlžím, vezmi mu balíček. Na.“ Anton si ani neuvedomil, že mu Nikolaj číta cez plece.
„Ale jasné, vezmem.“ odpovedal a vzal balíček cigariet, ktoré hneď odložil do batohu.
Mladík prešľapoval pred Antonom. Evidentne si nebol istý, či má len tak odísť. Anton mu to videl na tvári.
„Môžeš odísť.“
„Ďakujem.“ Otočil sa na päte a odišiel.
Nikolaj zatiaľ otvoril bránu, obaja sa na seba pozreli a pokrútili hlavami.
Vyprevádzal ho s klasickým „Zdarova!“ a zavrel za ním.
Anton prešiel vyše tri kilometre od základne a nenarazil na žiadnych mutantov. Čím ďalej, tým viac sa ich ľuďom pri obývaných miestach vyhýba.
Odchádza ich stále viac, to je úžasné. Pomyslel si. Možno je nakoniec pravda, že za sto rokov budeme zase žiť v mestách.
Za pár minút došiel na predsunutú stanicu Slobody
„Priviať!“ vítal ho hliadkujúci.
„Priviať!“ odpovedal mu Anton. „Je tu Šíša?“
„Samozrejme, akurát obeduje.“
„Vďaka.“
Anton vošiel do kuchyne, kde našiel sedieť Šíšu nad veľkou misou.
„Zdarova, Šíša!“ zvolal s úsmevom.
Obrovský chlap zdvihol hlavu.
„Anton! Zdarova! Čo tu robíš?“
„Ále, poslali ma sem po nejaké veci. Veď to poznáš.“
„Našli sa ďalšie artefakty? To je fajn.“ Šíša sa zarazil. „Ale nemal si dnes nejaké obhliadky? Alebo niečo?“
„Áno, ale ako vidíš, som tu.“
„Takže zmena plánu? Ani sa nečudujem, poslednou dobou to robia vždy. Je to otrava.“
„Aby som nezabudol.“ roztvoril svoj batoh a hodil Šíšovi krabičku. „Nikolaj posiela.“
„Ooh! Tak nezabudol.“
Šíša sa postavil a vyšiel s Antonom von. Prešli okolo hliadky a postavili sa chrbtom, aby ich nebolo počuť.
„Dnes už išli dvaja naši okolo na Bariéru. Myslím, že to nie je moc bezpečné, poslať jedného človeka, aj keď si to ty.“
„Nemám na výber, nikto iný nie je.“
„To viem veľmi dobre. Tak veľa šťastia.“
„Jasné, vďaka.“
Anton vyrazil a Šíša vybral z náprsného vrecka jednu z cigariet a zapálil si.
Bariéra nebola od strážnice ďaleko, ale terén bol neprajný a vzduch plný radiácie, preto sa považovala za mŕtvu zónu. Keď sa tam zabývala chiméra, niekoľko mesiacov bolo nebezpečné aj chodiť len okolo.
Anton cestou zastrelil dvoch mutantov, čo nebol vôbec problém. Pri Bariére sa žiadne mutanty nevyskytujú, aj na nich je tam moc radiácie. Každú chvíľu kontroloval jej úroveň. Keď sa dostala do nebezpečných čísel, nasadil si masku, uistil sa, že mu každý kus tela zakrýva kus oblečenia a pokračoval. Za chvíľu dorazil na Bariéru. Bolo tam pusto presne tak, ako si pamätal.
Vytiahol papier so súradnicami a začal hľadať miesto, kde mali byť artefakty. Neustále si dával pozor a obzeral sa. Vždy sa tu mohli objaviť banditi, ktorí často tieto „radiačné studne“ používali k pokojnému presunu a zníženiu šance, že narazia na iných ľudí.
Po skoro desiatich minútach opatrného postupu došiel na miesto, ktoré sa zhodovalo so súradnicami. Na mieste bola vykopaná jama a vedľa nej dve ďalšie, zasypané. Anton sa nikdy nepovažoval za veľmi inteligentného, ale nepotreboval ani sekundu na to, aby si živo predstavil, čo sa tu stalo.
Ani nevedel, koľko času ubehlo, kým sa díval so slzou v očiach na dve kopy hliny. Zohol sa a položil na jeden hrob ruku a nakreslil prstom pravoslávny kríž. To isté potom urobil aj na druhom.
Vstal, vytiahol PDA-čko a zapol ho. Po chvíli sa na druhej strane ozval Sergej.
„Áno? Anton? Si to ty?“
„Hej, ja. Našiel som ti to posraté miesto s artefaktmi. Prázdne. Ale vieš čo tu ešte je? Naši stratení chlapci v dvoch skurvených dierach v zemi!“
Antonov hlas bol plný hnevu a podráždenosti.
„Čože?! A Kurva. To nie je dobré. To vôbec nie je dobré!“ Sergejov hlas preskakoval z prekvapeného do podráždeného. Anton si musel PDA-čko podržať ďalej od hlavy.
„A dnes to vyzeralo na tak sľubný deň! Pred polhodinou hliadka na juhu postrieľala skupinu tých zasraných komunistov!“
Chvíľu ostalo ticho. Ani jeden z nich nenachádzal ďalšie slová.
„Vrátim sa. Už...“ Anton chcel niečo povedať, ale nemohol.
„H-hej, jasné... Uvidíme sa na základni.“ ukončil celý rozhovor Sergej a zložil.
Anton opustil Bariéru a vydal sa späť. Prešiel väčšinu cesty a už nebol tak ostražitý. A preto si ani nevšimol, keď sa vedľa v kríkoch niečo začalo hýbať.
„Hej! Stoj!“ zrazu začul za sebou a nasledovalo odistenie zbrane. O sekundu na to počul odistenie druhej.
„Ruky nad hlavu! Nenúť ma, aby som ti ustrelil palicu. Urob to len tak z lásky pre mňa.“
Anton dal ruky hore a otočil sa. Dvaja chlapci, možno tak sedemnásť, osemnásť roční. Ale guráž im zjavne nechýbala. Nevidel im do ale tváre, keďže mali masky.
„To ma poser! Aby loneri okrádal lonerov. To som ešte nevidel! Úbohosť.“
„Zato ja som ešte nevidel takú peknú brokovnicu. Ale nestojme na ceste. Poď do lesíka. A my budeme pekne kráčať za tebou.“
Antonovi neušlo, ako prehnane chlapec hovorí sofistikovane a afektovane. Jednoznačne ich spôsob krytia. Anton si pomyslel, že možno by ho radšej mali zastreliť, než počúvať ten priteplený hlas.
Celá skupina prešla niekoľko desiatok metrov do lesa k starému plotu.
„A teraz čo, znásilníte ma? Buzteranti.“
„Ale kdeže pusinka. My si ťa tu pekne okradneme a nikto nepríde k úhone.“
Druhý komplic ho začal prehmatávať a postupne mu brať veci. Zložil mu batoh a začal sa v ňom veľmi nenútene hrabať. Priam naťahoval čas.
Za pár minút neostal Antonovi v batohu ani jeden náboj, cigareta, filter, či dokonca papier. O všetko ho obrali.
Dvakrát sa pokúsil o vzdor, ale utŕžil dve rany pažbou do chrbta.
„Tak, teraz sa vytratíme a ty budeš pekne rátať do sto. Veľmi nahlas, aby ťa bolo počuť. Dovtedy sa nepohneš odtiaľto. Rozumieš?!“
„Jasné, jasné. Pre partu teplošov všetko.“ ďalší úder do chrbta. K nohám mu hodil prázdny zásobník s slovami „na pamiatku“.
„Tak, a teraz rátaj!“
„Jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť...“ Anton si obzvlášť dával prácu, aby vykrikoval čo najhlasnejšie. Strážnica nemohla byť ani tristo metrov ďaleko. Ak bude mať šťastie, niekto ho bude počuť.
Pri desiatich sa zohol po zásobník, dal si ho do vrecka na bunde a ďalej rátal. Popritom mimovoľne pootočil hlavou a uvidel, ako sa pomaly zberajú smerom na východ. Pri dvadsiatich sa zdvihol a rozbehol ku strážnici.
Zabehol za prvý strom a takmer v tom istom momente sa ozvala streľba a jedna guľka sa zavŕtala do stromu. Tri ďalšie presvišťali na mieste, kde Anton pred chvíľou mal nohu. Ani sa neobzrel a bežal ďalej. Ďalšie výstrely neprišli.
Už bol skoro u strážnice, keď mu naproti vyšiel Šíša s dvomi chlapmi. Všetci plne ozbrojený. Chlapi mali AK-čka a Šíša držal v rukách ľahký guľomet.
„Chlapi! Zdarova!“ povedal lapajúc po dychu.
„Čo sa deje? Kde máš zbrane? Tuto Vladimír niečo počul a hneď nás vzburcoval.“ Šíša kývol hlavou k chlapovi po svojej pravici.
„Dvaja sopliaci ma okradli možno tak dvesto metrov dozadu. Vydali sa na východ. Ak ich uvidíte, rovno strieľajte! Zabte tie suky!“ hlas mal plný zlosti. V očiach mal blesky.
„Jasné, dvaja malí sopliaci na východe. Ideme!“
Rozbehli sa do lesa, odkiaľ práve prišiel Anton, ten sa vydal späť na strážnicu.
Na strážnici našiel jedného chlapa. Vedel ale, že po okolí sa pohybujú minimálne ďalší dvaja. Potom, čo mu vysvetlil čo sa stalo, dal mu strážnik jeden náhradný samopal aj s dvoma zásobníkmi. Anton poďakoval a vyrazil na základňu.
Mám fakt šťastie. Pomyslel si. Nezastrelili ma, chlapi poľujú na tých zmrdov a ja idem ozbrojený späť na základňu. Hej, dá sa to považovať za šťastie.
Bránu mu otvoril Nikolaj a po pozdrave mu hneď vyrozprával svoju príhodu. Spoločne si zanadávali, než vyrazil na veliteľstvo za Sergejom.
Odovzdal v predsieni zbrane a vydal sa do Sergejovej kancelárie. Zaklopal a vošiel.
„Priviať, Sergej.“
„Priviať. Posaď sa.“ odpovedal mu a rukou ukázal na stoličku pred stolom.
„Chcel by som späť to PDA-čko. Stálo ma trochu úsilia ti ho požičať.“
„No, vieš, vec sa má tak...“ začal Anton.
„To nemyslíš vážne! Ako sa dnešok mohol tak pokaziť? Ale až tak?!“ Sergejovi zase preskakoval hlas, ale Anton si ho nemohol oddialiť, takže teraz schytával plnú dávku
„Musíme veriť, že ich dostaneme.“
„Tebe sa to povie. Za dnešok nám ušli artefakty, stratili sme dvoch chlapov, skoro troch a jedno PDA-čko je preč. Ty si nemusel robiť tieto rozhodnutia.“
Sergej vyzeral na to, že sa každú chvíľu rozplače, alebo niečo od hnevu rozbije.
Anton sa postavil a rozlúčil sa. Sergej ho už ale nevnímal. Vytiahol zo zásuvky fľašu s pohárom a nalial si v momente, keď Anton zatvoril dvere.
Bolo už po ôsmej večer, keď Anton sedel s ďalšími mužmi pri večernom ohni. Varil sa guláš, popíjala samohonka a rozprávali príbehy z minulosti pri zapadajúcom slnku. Takýchto skupín pri táborákoch tu o tomto času bolo viacej. Anton sedel s ďalšími siedmimi chlapmi pri ohni najbližšie k bráne.
Nabral si už druhú porciu do misky a počúval ďalej rozprávanie starého Amira o detstve pri mori.
„... takže sme vtedy s kamarátom Hasenom ukradli susedom jablká a predali na trhu. Potom sme mali sladkosti na celý polrok zaobstarané.“
Všetkých osem mužov sa z chuti zasmialo. Amir sa chystal rozpovedať ďalší príbeh, keď sa brána otvorila a dnu vošli dve postavy. Anton spoznal strážnika, ktorý mu dal samopal a druhého si matne vybavoval ako Ivana, alebo Igora, nebol si vôbec istý. Bol to ten tretí chlap, ktorý išiel s Šíšou.
Brána sa zatvorila a začali sa niečo spytovať strážnika. Ten ukázal ich smerom a chlapi sa vydali k nim.
„Priviať bratia!“
„Priviať priviať.“
Prebehlo kolo podávania rúk a objímania. Potom sa Igor, teda aspoň si Anton bol istý viac Igorom, dostal k nemu a položil pred neho batoh. Otvoril ho a začal mu podávať veci. Jeho veci.
„Takže tu máme jedno PDA-čko...“ rozprával medzitým, ako vyťahoval veci a skladal ich na zem. „... brokovnicu... kalach... náboje... cigarety... kompas... masku... filtre...“
Anton sa prekvapený pozeral, ako to všetko skladá na zem a ľahostajne menoval veci, ktoré vyťahoval. Taktiež si nemohol nevšimnúť, ako vykladá aj veci, ktoré nemal. Medzi zbraňami ležal napríklad zelený zapaľovač. Antonov sivý ležal vedľa. Ani nezaregistroval, kedy sa na zemi objavil revolver a náboje doňho. Jeho zrak spočinul na obálke, vzal ju a vytiahol z nej fotografiu. Na nej bol malý chlapec s rodičmi a dvoma ďalšími súrodencami. Teda aspoň tomu všetko nasvedčovalo. Vzadu boli mená. Nečítal ich.
Pri pohľade na všetky tie veci pocítil šťastie aj smútok. Na jeho apelovanie umreli ďalší dvaja ľudia a on dostane ich veci. Tak to tu ale chodí. Zákon džungle sa môže uplatniť aj v bažinatej krajine východnej Ukrajiny.
Nakoniec sa Anton rozhodol ďalej neľutovať tých dvoch chlapcov. O smrť si priam koledovali a nakoniec ich dostihla.
Všetko nakoniec zase zložili a odniesli. O deviatej večer sa už zase všetci bavili a zase mali dobrú náladu. Anton pri samohonke zabudol na všetky veci, čo sa dnes stali.
Zrazu sa Amir postavil aj s pohárom.
„Takže chlapi, na čo si pripijeme? Keď máme tak pekný večer a nálada je vo vzduchu, patrilo by sa na niečo pripijiť.“
„Na nás. Na našu Slobodu!“ zvolal Nikitin.
„Tak je, na Slobodu!“ pritakal Anton.
„Na Slobodu!“ skríkli všetci zborovo a postupne bolo tento prípitok počuť aj od ďalších skupín.
Niekoľko chlapov prinieslo von klavír a husle. Pri hudbe, speve a alkohole plynul večer oveľa rýchlejšie.
Ďalší normálny deň u chlapcov zo Slobody. Pomyslel si Anton pred tým, než do seba kopol šiesty pohárik a pokračoval v speve s ostatnými.

mr_kyanid

mr_kyanid
Aj tak toto nikoho nezaujíma ( ͡° ͜ʖ ͡°)

Diskusia

Veles
Na prvotinu to nie je zlé, ale ani dobré :) Najviac mi do očí bilo "moc", vždy sa to dalo nahradiť niečím lepším. Potom keď niekto hovorí, napríklad ako tu: „Priviať. Posaď sa.“ odpovedal mu... priamu reč neukončuješ bodkou, ale čiarkou. Boli tam aj nejaké nespisovné a slangové slová. V priamej reči sa to dá, ale keď tak hovorí rozprávač, to už škrípe podľa mňa (hneď v prvej vete máš kalach, napríklad). Zopár ďalších chybičiek tam bolo, ale to sa stáva. Inak to bol podľa mňa dosť bežný deň zo života Stalkera :)
06.08.2022
Martin Chabada
Nedá sa nevidieť inšpirácia trilógiou Metro :-) Ako človek, ktorý sa musel učiť osem rokov ruštinu (na východnej Ukrajine sa ňou hovorí), by som asi miesto "Priviať" použil "Privét" a miesto "Zdarova" skôr "Zdarovje". Ako autor, ktorý tiež ako prvotinu napísal postapo poviedku, by som asi tak neplytval nábojmi pri streľbe dávkami zo samopalov a guľometov. Desiatky rokov "po tom" už bude munícia vzácna. Zabudol by som na PDA a hlavne na súradnice. Systém GPS, či v danom prostredí skôr GLONASS, funkčný určite nebude.
Ale inak je to celkom zaujímavé, zápletka prakticky neexistuje (čo nie je výčitka, len konštatovanie) ide tu hlavne o (dobrý) popis atmosféry.
07.08.2022
mr_kyanid
Ďakujem za komenty, vašu kritiku a poznámky si naozaj cením. Ešte by som dodal, že poviedka bola inšpirovaná jedným roleplay streamom z hry DayZ :-D
08.08.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.