Ben a Joshua hľadajú ennilunium

Ben je vedúci technický inžinier na vedeckej misii a po čom dnes naozaj túžil, bolo prežiť tento deň tak ako všetky doterajšie - v kľude a tichu...
Podpor scifi.sk 2 % z dane v roku 2023
Ľadový povrch Európy nebol nijak zvlášť fotogenický. Biela lesklá pláň sa tiahla od jedného horizontu ku druhému. Obyčajný smrteľník sa mohol obzerať na všetky strany a nezistil by viac, než že je na povrchu jednotvárneho kusu ľadu, ktorý svojím nenáhlivým tempom obiehal okolo obrovského Jupiteru. O trochu zaujímavejší pohľad sa naskytol pri pohľade z výšky. Z orbity boli jasne viditeľné trhliny, ktoré narúšali celistvosť bielych kontinentov. Tieto hlboké jazvy, spôsobené tektonickými pohybmi pod povrchom mesiaca a slapovými javmi Jupitera, sa tiahli stovky kilometrov na všetky strany. V miestach, kde bol ľad čistejší, mal slabo namodravú farbu. Z výšky niekoľko sto kilometrov to bolo jediné narušenie inak čistého maliarskeho plátna.
Ben bol vďačný za svoj vyhrievaný skafander. Hoci dnes bolo príjemných sto štyridsať stupňov pod nulou, stále to nebolo na prechádzku v tričku s krátkym rukávom. A tak bol rád, že si na chrbte nesie výkonnú nukleárno-diamantovú batériu. Táto mu dokáže zabezpečiť teplotný komfort na dostatok hodín, ktoré strávi mimo základne. Niekto by si pomyslel, že neveľká kupola z ľahkej zliatiny, ktorá naraz ubytuje osem ľudí, by sa nazývať základňou nemala. Zvlášť keď jej vnútorný priestor je stiesnený všemožným vŕtacím a laboratórnym vybavením a ľudia sú v ňom natlačení ako sardinky. No aj takéto skromné prístrešie bolo na pustom mieste, akým je povrch Európy, veľkým luxusom. Celkovo tu majú byť vybudované tri takéto základne. Zajtra bude pripravená druhá. A do ďalšej sa nasťahuje tretí tím o mesiac neskôr. Sem sa prinášali vzorky ľadu. Následne ich analyzovali najmodernejšie skenery a hľadali v nich reziduálnu radiáciu ennilunia. Jedna z posledných vzoriek práve takú radiáciu zaznamenala. Po dlhých týždňoch vŕtania, si mohli posádky na tomto kuse ľadu, konečne pripísať nejaký úspech. Radiácia vo vzorke naznačovala vysokú pravdepodobnosť jeho prítomnosti. Z informácii autonómnych sond, ktoré sa tu pohybovali ako prvé vedia, že ennilunium sa vyskytuje v mikroskopických kapsulách hlboko v ľade. Nevedno prečo, no zatiaľ je toto miesto jediným známym výskytom tohto vzácneho nerastu. Teda aspoň v ľudstvu známom vesmíre, čo pravda nie je veľká oblasť. Jeho stopy nezachytili ani najväčšie časticové urýchľovače Marsu. A to boli tie najväčšie, aké človek kedy zostrojil. Prvé vzorky boli objavené náhodou počas bežných prieskumných misií práve tu na mesiaci Európa. Bublinky v ľade, ktoré ho obsahujú nie sú väčšie ako guľôčka hrášku. No aj získanie takéhoto množstva by bolo obrovským úspechom. Jeho momentálne uskladnené množstvo na základni číslo jedna má len niekoľko desatín gramu. Avšak posledné dáta z prieskumných vrtov boli natoľko sľubné, že boli označené heslom „Významné“ a boli okamžite odoslané k Marsu. Ten ich zachytí ako prvý a vedenie misie môže bezodkladne rozhodnúť o navýšení kapacít na povrchu mesiaca.
Ben sa na túto misiu prihlásil ako skúsený inžinier. Šesť rokov pracoval s ťažobnými strojmi na Marse, s pomocou ktorých získavali hliník a meď. Ďalšie dva roky pracoval s vedeckými tímami, ktoré skúmali slabú geologickú aktivitu Európy. Práve vtedy ľudia získali prvé vzorky tohto fialového kryštálu a následne odhalili jeho obrovský energetický potenciál. Množstvo vrtov ktoré vtedy vykonal stačili na to, aby ho pridelili aj k tejto misii. Ben dostal ponuku vedúceho technického inžiniera misie a taká sa jednému pritrafí raz, možno dva krát, za život.
A tak sa stalo, že teraz sedel v malom dvojmiestnom transportéri a spolu s Joshuom, ktorý bol ďalším členom vedeckej časti posádky, mierili na súradnice odobratia poslednej vzorky. Prístroje potvrdili, že bola získaná v blízkosti sľubného zdroja. So sebou vezú hĺbkovú sondu vybavenú najmodernejším detektorom enniluniového žiarenia. Ten určí približnú polohu ložiska.
Joshua sa zdal byť objavom nadšený. Bol priam vo vytržení. Odkedy vyrazili zo základne, nezavreli sa mu ústa. Dokonca so sebou ťahal box na odber vzoriek. Celý box! Ak by ho komplet naplnil, priniesli by naspäť takmer celý jeden kilogram získanej suroviny. Ben mu nechcel rúcať jeho sny, no o takomto množstve si mohli nechať iba snívať. Ak donesú so sebou jeden či dva gramy, budú ich doma vítať na červenom koberci. V čokoľvek viac, nikto ani len nedúfal. Nateraz ho ale nechal blúzniť. Úplne mu vyhovovalo, že s ním nemusí viesť dialóg. Nie že by proti nemu niečo mal, bol však od prírody skôr samotár a introvert. Vŕtanie sa v zemi, ďaleko od civilizácie mu vyhovovalo. Mal kľud na prácu a svoje myšlienky. Bolo však jedno ako ďaleko za prácou odletí, vždy bude musieť strpieť občasnú spoločnosť nejakých kolegov. Dôkazom jeho nechuti k zbližovaniu bolo aj to, že nikto z posádky nepozná jeho skutočné meno. Pri zoznamovaní sa predstavil ako Ben a tiež spomenul, že je to skratka, ktorou ho môžu volať. Niekto vtedy prehlásil, že aj jeho brat používa skratku Ben, hoci sa volá Benjamín. Jeho meno však bolo Benedikt a nie Benjamín. Nikto sa neunúval čakať na jeho potvrdenie a on dotyčného nestihol opraviť. Tomu totiž mleli ústa tak rýchlo, že jedinou možnosťou ako sa dostať k slovu bolo, jeho hrubé prekričanie. No to bolo pre uzavretého Bena extrémne nepríjemné. Odrazu sa ocitol v bode, v ktorom by sa ozvanie kvôli oprave dotyčného stalo prinajmenšom zvláštnym. Ak totiž zmeškáte prvých sedem sekúnd na vyvrátenie chybného tvrdenia, rozhovor sa môže stočiť k inej téme alebo môže začať hovoriť niekto ďalší. To sa napokon aj stalo a odrazu mala spoločná konverzácia novú tému. Ben vycítil, že ak sa rozhodne ozvať teraz a opätovne uviezť skutočnosť na správnu mieru, väčšina zúčastnených ho bude pokladať za čudáka a aj tak nebudú tušiť o čom práve rozpráva. Radšej to teda nechal tak. Dokonca si pri podobných situáciách nemohol ani uľaviť nadávkou. On totiž nenadával. Ani v duchu a ani nahlas. Bol na svoje spôsoby pyšný a mohol sa zaručiť, že nikto z posádky od neho nebude počuť ani jedno zahrešenie. Spoločné predstavovanie v zapätí prešlo v nezáväzný rozhovor, alebo ako to volal on – v zbytočné tliachanie. Osobne pokladal nezáväzné rozhovory za diablov výmysel. Nebol síce veriaci, ale takto nejak si predstavoval svoj osobný očistec - nikdy nekončiace sa zoznamovanie so stále novými ľuďmi, ktorých mená zabudol hneď nato, čo im potriasol rukou. Len pri myšlienke na to, okamžite prepotil svoju termo vrstvu. Istú dobu dokonca túto sociálnu vedu študoval, no ovládal ju iba teoreticky. V praktických skúškach vždy zlyhával.
Oficiálne správy a hlásenia sa každému zobrazovali pod jeho priezviskom. Nikto sa teda už neunúval zisťovať, niečo ďalšie o neexistujúcom Benjamínovi. Nikoho ani len nenapadlo, že je niečo zlé, keď ten človek nereaguje na vlastné meno. Rýchlo si ho zaškatuľkovali ako hĺbavého samotára a do neformálnych rozhovorov ho už neťahali. Ben to nadšene uvítal. Tak nadšene ako to len vie neochvejný introvert. Každý s ním vychádzal, pretože si plnil svedomito svoju prácu a bol expert vo svojej oblasti. On tiež vychádzal s ostatnými, pretože mali toľko slušnosti, aby svoje rozhovory s ním obmedzili na nutné - pracovné minimum. Až do dnešného dňa. Joshua sa totiž ešte stále nezačal ovládať. Už sedia v eurochode dvadsať minút a on stále tliachal.
„Len si to predstav!“ kričal tak silno, až si Ben musel stíšiť reproduktorový výstup v prilbe. „Možno po nás pomenujú aj ulice!“ rozpriahol pred sebou ruky v geste, akoby v nich držal neviditeľnú tabuľku. Ben sa od tejto chvíle zamýšľal, či by si jeho spoločník všimol, ak by si ho v prilbe vypol úplne. Nakoniec sa rozhodol, hoci nerád, že sa do rozhovoru zapojí.
„Myslím, že by sme mali byť opatrnejší v očakávaniach.“
Joshuov vnútorný plameň zhasol ako sfúknutá sviečka. Z neznámeho dôvodu si až doteraz myslel, že s ním v kútiku duše jeho nadšenie zdieľa.
„Ty si nemyslíš, že tam niečo nájdeme?“ zmenil sa odrazu na vyhrešeného školáčika.
„Ja v to verím. Naozaj. Len si myslím, že vidíš svetlo na konci tunela príliš skoro,“ dodal trochu utešujúco. No naozaj iba trochu. Nerád by uňho opäť spustil zbytočný príval nevyžiadanej konverzácie. Chvíľu sa mlčky viezli. Potom sa Ben naňho úkosom pozrel. Chudý chlapík mal na kolenách položený box plný prázdnych ampuliek a zúfalo ho objímal. Pohľad na zbedačeného kolegu v ňom vzbudil nebezpečný pocit. Ľútosť.
„Ten sken vyzeral byť sľubný. Možno tam naozaj pár gramov nájdeme.“
Joshua ho v momente plesol po pleci. „Ja som vedel, že si optimista ako ja! Ty sa len príliš bojíš sklamania, priznaj si to!“ smial sa a ťahal ho za skafander. „Neboj sa Benjamín, tento kufrík nám ešte bude malý!“ kričal a druhou rukou búchal po boxe na kolenách.
Ben si nadobro vypol prijímač v prilbe. Na miesto určenia im ostáva ešte asi pätnásť minút. Joshuovi dal dve na to, aby ním prestal triasť. Ak to nestihne, hodí ho pod kolesá eurochodu. Na základni povie, že spadol do trhliny. Je ich tu dosť na to, aby v šoku zabudol, do ktorej to vlastne bolo. Potom zo seba vytlačí pár sĺz. Už si to na podobné príležitosti cvičil. Potom napíše jedno fiktívne hlásenie. Pár dní zahrá smutného. Nakoniec vyhlási, že misia musí pokračovať a začne pracovať ako obvykle. Je predsa profesionál. Každý ho pochopí. Možno bude musieť strpieť občasné stisnutie ruky alebo potľapkanie po pleci, ale zvládne to.
*
Joshua to stihol v hodine dvanástej. Konkrétne to bolo sedemnásť sekúnd pred dedlajnom, no stačilo to na to, aby mohol ostať sedieť na svojom mieste. Zvyšok cesty sa už niesol v miernejšom tempe. Hlavne pre Bena. Nechal si totiž svoj reproduktor v prilbe vypnutý. Keď konečne zastavili na mieste, spojenie opäť obnovil. Podľa vysmiatej tváre kolegu vedel, že si ničoho nevšimol. Vrt bol označený malým lokalizátorom, ale aj dva metre vysokou značkou, ktorej oranžová vlajka bola vidieť už z diaľky.
„A sme tu.“ Ben ukázal smerom k vrtu.
Joshua sa s celým svojím vybavením rozbehol k diere v ľade. Keď bol pri nej, hodil sa na kolená a rýchlo začal rozbaľovať obsah svojho batohu a všetkého čo pobral do rúk. Ben sa rozhodol, že nechce byť pri tom, keď ním začnú opäť lomcovať emócie. S najväčšou pravdepodobnosťou emócie sklamania, neúspechu a bezradnosti. Ak sa naozaj ukáže, že vrt žiadne ennilunium neobsahuje a radiácia bola zaznamenaná chybou prístrojov, mohla by byť cesta späť ešte väčším utrpením než cesta sem. Pri tejto predstave ho striaslo. Chvíľu Joshuu ešte pozoroval. Videl veľké dieťa na pieskovisku. Presnejšie na zamrznutom pieskovisku. No keď započul prvé tóny jeho interpretácie piesne „Keď si šťastný tlieskaj rukami,“ oznámil mu, že ide na prieskum okolia a svoj reproduktor opäť vypol. Poznal čo obnáša opätovná kontrola vrtu a vedel aj koľko to bude tomu čudákovi hrajúcom sa v ľade trvať. Vybral sa prejsť po okolí, aby si obzrel nudnú bielu pustinu. Neďaleko zahliadol vyvýšený útvar. Pravdepodobne je tu aktívnejší tektonický pohyb a jedna z ľadových dosiek vytlačila inú nad seba. Určite bude tento zjav zaujímavejší než kolegovo spievanie.
Po štvrť hodine uvážil, že je čas na návrat. Ľadová stena ktorú objavil, nebola veľmi zaujímavá. Jej okolie bolo ale posiate nebezpečnými prasklinami, v ktorých by sa mohol človek ľahko stratiť. Pre istotu to spomenie v hlásení a označí jej polohu. Jedna dokonca vyzerala byť dosť veľká, aby ňou prešiel dospelý človek. No hneď za prvým rohom mohlo číhať smrteľné nebezpečenstvo. Návrat z takejto prírodnej jaskyne by bol potom viac než neistý. V duchu si túto myšlienku zapísal do dlhodobej pamäte. Mohla by sa niekedy hodiť. Napríklad, keď sa bude potrebovať zbaviť jedného z kolegov. Svoj prieskum napokon ukončil a vybral sa späť. Pomaly sa blížil k ich malému vozidlu a vzápätí uvidel výraznú oranžovú vlajku. Pod jej napnutým textilným štítom sedel Joshua. Päty mal pod zadkom, kolená zaborené v snehu a v rukách držal datapad. Hlava bola sklonená dolu a plecia mu trhane kmitali hore a dolu.
„Ježiši Kriste!“ zazúfal Ben, keď mu došlo, že ten človek plače. „Teraz ho tu budem musieť vážne zabiť.“ Chvíľu ešte váhal na mieste, než sa vydal opatrne za ním. V hlave rozmýšľal nad niečím povzbudivým, čo by situáciu pre oboch zlepšilo. Hlavne dúfal, že ju nejak nezhorší. Podstúpil k nemu a ruku mu chlácholivo položil na rameno. Tak si to totiž táto spoločenská situácia vyžadovala. Jeho ruka na skafandri skákala hore a dolu. Ben si zapol reproduktor a okamžite sa medzi nimi nadviazalo spojenie.
„Joshua, nebuď nešťastný. Ak sme ho nenašli tu, nájdeme ho inde. V oblasti máme ďalšie sľubné vrty a -“ až teraz si uvedomil, že to čo sa mu ozýva v uchu, nie je plač. Je to smiech. Priam hysterický smiech.
„Nešibe ti?“ kričal od vysilenia piskľavý hlas. „My už nič hľadať nemusíme. Pozri na to!“ Do ruky mu strčil svoj datapad. Ben ho nchápavo vzal do rúk a začal študovať údaje. Nebol si istý, na čo sa pozerá. Krivky, ktoré sa po ňom preháňali z jednej strany displeja na druhú, boli natlačené k hornej hranici stupnice. „Kamoško, toto nie je na môj malý kufrík. Toto je na posratý nákladiak!“ Benovi pomaly dochádzalo, čo údaje znamenajú. Od úžasu sa mu podlomili kolená a musel si sadnúť vedľa neho. „Natrafili sme na rudu!“ kričal a opäť ním triasol. Tentoraz tak silno, až sa mu údaje na požičanom datapade zlievali do jednoliatych šmúh. Neskôr, keď si bude Ben túto chvíľu prehrávať v hlave, príde mu čudné, že mu toto kolegovo správanie vôbec nevadilo. Teraz mu je to však úplne jedno.
„Toto je aspoň tona materiálu!“ Kričal, až sa mu zahmlieval štít prilby.
„Jeden a pól tony! Najmenej!“ opravil ho útly vedec a objal ho. Ben ho objal tiež. Bolo to zvláštne prirodzené. Zodvihol si pred tvár datapad, aby sa naň ešte raz pozrel. Usmial sa na čísla a z úst mu po prvý raz vykĺzlo: „Kurevský jackpot.“ Prvá nadávka mu v ušiach zaškrípala.
...

dakinee

dakinee
Ja len mám rád scifi...

Diskusia

Martin Chabada
Pekná klasická sci-fi. Hlavný hrdina je mi neskutočne sympatický. Aj ja by som občas niektorých ukecaných a nadmerne optimistických kolegov najradšej nechal v ľadových pustinách Európy. :-)
14.10.2022
Arcey
Preveliká škoda toho záveru. Chvíľami mi to pripomínalo Marťana alebo Artemis od Weira, ale ten záver… dlho som nad ním kýval hlavou. To naozaj skončilo? Celá atmosféra a zápletka vyfučala do stratena. Mohol aspoň toho Joshuu hodiť do trhliny a všetku slávu si pripísať sám. Poviedka napísana remeselne veľmi dobre, čítala sa plynulo a žiadne chyby som nepostrehol. Kvalitný kúsok, len ako hovorím ten záver…
28.10.2022
dakinee
Ďakujem Vám veľmi pekne za postrehy a milé slová. Toto je úryvok z môjho pokračovania Longeaterry ( https://www.martinus.sk/?uItem =1151277 ) a teda ten koniec naozaj nebude až tak nešťastne ustrihnutý. Sľubujem :)
31.10.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.