Vôňa betónu po daždi

PNP
Podpor scifi.sk 2 % z dane v roku 2023
Po čele mu tiekla kvapka potu, neklamný znak ťažko potláčanej frustrácie ba až hnevu. Žena za pultom ho vôbec nepočúvala a pritom on sa tak snažil!
„Slečna, vy ma vôbec nepočúvate!“ zvýšil hlas a stratil aj posledné zvyšky jej sympatií či ochoty mu pomôcť. Až doteraz bol proste milým starcom z dávno zabudnutej éry, ktorý po nej hádzal neexistujúce slová. Alebo prirovnania, kde zase len jednotlivé slová dávali zmysel. Netušila ako vonia „leto, keď okolo bzučí priveľa včiel a vy leziete na jabloň s pocitom, že vás jedna práve bodla“. Nevedela, čo je to „okamih pred kýchnutím, lebo na vás zasvietilo slnko“. A už sa úplne strácala pri opise „nekonečnej ozveny tenisiek bežiacich pomedzi panelákmi betónového sídliska počas trochu príliš horúceho leta“…
Usmiala sa. Profesionálne, všetky zuby ukázala.
A zložila.
Starec si zakryl tvár zvráskavenými rukami. „Dokristovejmatere!“ zahučal celkom potichu, pretože si na strácanie sebakontroly nemohol príliš zvykať. Nie vo svete, kde mu za to okamžite zložili. Na malú chvíľu sa mu zacnelo po časoch, keď zvýšiť hlas o stupeň či citlivo zvolená nadávka dokázali zmeniť šance na úspech v hádke. Nie vždy k lepšiemu, ale aspoň to malo dušu! Bolo to ako slovný tanec, ktorého pravidlá sa človek učil celú mladosť. A potom? Potom podľa nich hral ako virtuóz. Tu nejasná urážka/kompliment, tu prevrátenie očami, tam úsečné prikývnutie. A potom ešte neskôr sa na nich mohol vykašľať úplne! Lebo bol starý a svet mu to, skrátka, prepáčil.
Neveľká obývačka pôsobila pusto, keď sa hologram slečny z podpory pre interiérové programovanie odpojil. Pri stene geometricky úsporný gauč. Drevená kocka ako stolík. Holé steny. Žiadne okná.
„Kalifornské leto. Aktivujem,“ oznámil dokonale modulovaný hlas. Gauč zmenil farbu, získal zložitú textúru ľanovej tkaniny, ktorej povrch lákal k dotyku. Útroby nenápaditého stolíka spriehľadneli a odhalili výber časopisov, kníh a ošúchanej stolnej hry. Na podlahe sa vykreslili parkety, ktoré vŕzgali už pri hlučnejšom nádychu. Oválny koberec, knižnica pri jednej zo stien, klavír v rohu, mohutné kreslo vedľa, gramofón a priehľadná skrinka s platňami, luster odrazil svetlo z doteraz neexistujúceho okna a veľký labrador sa natiahol a s hlasným zívnutím zvalil pod lúč slnka padajúceho na jeho zaprášený pelech.
Do starcovej nohy narazila tenisová loptička.
Starec zúril.
„Vypnúť!“
Obývačka pôsobila pusto. Len v chladnom gauči sedel starec. Hrbil sa.
„...ešte raz to zapne toto leto kalifornské a celé to tu zapálim, ešte raz, bohajeho…“
Signál pre čakajúci hovor bol vraj unikátny pre každého jedného človeka.
„Cŕŕn! Cŕŕn!“
Starec kývol rukou do prázdna pred sebou, lenivo a unavene. „No?“
„Zdravíčko!“ zjavil sa oproti nemu človek z podpory pre interiérové programovanie. Alebo aspoň to tvrdila mohutná menovka položená na masívnom drevenom stole, za ktorou onen človek sedel: „Artur Biňko, podpora pre interiérové programovanie“
„Hah!“ zasmial sa starec prekvapene. „Čože to? Zase som poskočil v čase? Mladí sa už minuli?“
Artur pobavene prikývol. „Už to tak bude,“ usmial sa. „Nie som taký starý ako vy, nepamätám si včely, ani jablká, ale moji rodičia ešte áno. Požiadať ich o pomoc už nemôžem, ale z ich príbehov, drobných útržkov spomienok a vecí, ktoré si zo starého sveta priniesli, vám aspoň trochu rozumiem.“
Starec unavene vzdychol. Odovzdane, s pokojom mŕtvoly, očakával kalifornskú jar. „No?“ povedal len.
„Sidlisková jeseň,“ odpovedal Artur s ťažko potlačovanou pýchou.
Ako doznievajúci potlesk v divadle dopadli posledné kvapky na okná. Jedno z nich bolo pootvorené a prinieslo závan ostrého vzduchu zvonka. Voňal ako betón po daždi.
Starec zaspal.

xius

xius
Milovnik dun, bullet-time a ery videohier, ked este neboli graficke karty.

Diskusia

Aleš Horváth
Toto malo šmrnc. Témou i spracovanim. A trafil si sa so všetkým i do mojich pocitov, veľakrát sa tak cítim i ja v dnešnom svete, hoci do dôchodku ďaleko, no mladosť je už ta tam.
Super
20.02.2022
WriterInTheDark
Páčilo sa mi to, bolo to minimalistické, čo je v PNP výhodou. Osbne by som zmenila jednu vec a to vetu opisujícu byt, ktorá sa mi zdá pridlhá. Pekné.
20.02.2022
YaYa
Pekné. Taký nostalgicko-melancholický nádych. Ty máš vždy také živé postavy.
20.02.2022
nenasytnik
Citalo sa to velmi dobre. Trochu som nerozumel tym narazkam na virtuozitu a divadlo. Mozno to malo byt natiahnutie sa po teme "klavir", ale mozno aj nie. Feel-good poviedka. I feel good :)
20.02.2022
Veronika Valent
Wow, nádherná sonda do duše starca. Dvakrát som to musela čítať a prišlo mi ho hrozne ľúto, ako každého človeka, keď sa mu jeho univers nenávratne stráca. Zbožňujem, keď science fiction nie je iba fiction ale phylosophy, a táto tvoja poviedka takou bola. Milujem literatúru, ktorá pôsobí na viaceré zmysly. Ty si ich zapojil viacero. Od zraku, cez hmat (zakryl tvár vráskavými rukami, dokelu, to musí byť drsné, doteraz som si neuvedomila, krásny postreh), až po čuch (donútil si ma spomenúť si na betón v lete :-) ). Áno, viem si predstaviť, že aj vôňa (pre niekoho pieskový smrad) horúceho betónu pri letnom daždi môže niekomu chýbať. Hoci v našom svete sa až tak veľa nezmenilo, no vône s pribúdajúcim vekom sa strácajú a veľmi chýbajú. Krásna poviedka, ešte by som chcela vyzdvihnúť skratkovitosť, kde bolo treba, aby si čitateľ urobil základnú predstavu o prostredí. Dala som 10.
21.02.2022
Veronika Valent
Jaj a zabudla som na sluch, potlesk dažďa, krásna bodka na záver.
21.02.2022
Monika Kandriková
Fakt má Tvoje komenty niekedy fest štvú (lebo mi občas prídu krátkozraké a zaujaté :D :D ), ale, musí sa nechať, že táto Tvoja poviedka si zaslúži desinečku právom. Tak si ju teda maj! Bóooože, asi už aj ja starnem. :D :D :D
22.02.2022
xius
Dakujem za paradne komentare! Pisalo sa mi dobre, ale trapila ma ta mala scena, ktoru som vyrobil. Pridlha veta bola pokus o vyjadrenie unavy starca voci tej vizualizacii, ale toto malokedy konci dobre, hej. :) Na kvalite komentarov este popracujem. :)
22.02.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.