Dračie údolie 1/3

Jedna staršia poviedka, najfantastickejšie fantasy, aké som kedy napísala. :) Je dosť dlhá, takže to bude na viac častí. 1/3
Podporte scifi.sk
Na les padala noc. Rozprestieral sa po rovine míle, no ani zďaleka nepatril k najväčším lesom tejto krajiny, dokonca ešte ani nedostal vlastné meno, To však neznamená, že bol bezpečnejší – dlhé roky v jeho srdci sídlil drak, ktorý drancoval a ničil okolité zeme. Mnoho hrdinov už našlo smrť v jeho pazúroch a ohnivom dychu, no vždy prichádzali noví. A nakoniec v temných útrobách beštie zahynul i jeden z najväčších hrdinov toho veku, Veľký Manhel, drakobijca.
Odvtedy sa len málo hrdinov odhodlalo na cestu za drakom, hoci ich lákali legendy o zázračnom meči, ukutom mocnými trpaslíkmi z Mesačných hôr, ktorý vlastnil Veľký Manhel a ktorý sa stratil spolu s ním. Hovorí sa, že ho drak prehltol vedno s hrdinom a on odvtedy zraňuje jeho vnútro a činí ho tak slabším.
Toto je príbeh o poslednom hrdinovi, ktorý sa vybral do boja s ukrutným drakom. Bol to mladý elf menom Erunwir, ktorý prežil sotva dve storočia a zatiaľ sa nezúčastnil riadneho boja. Keď začul príbehy o mocnom drakobijcovi a jeho poslednej ceste, mladá krv sa v ňom vzbúrila a napriek hroziacemu nebezpečenstvu sa rozhodol podniknúť cestu do bezmenného lesa. Matka i sestry ho od tejto cesty odhovárali, pretože bol najmladším synom a ako taký ostal doma jediným; ostatní bratia sa rozpŕchli po svete. No otec mu to nakoniec dovolil, pevným hlasom prerušil halas jeho sestier a vyzval ho, aby sa vydal na cestu a skúsil svoje šťastie a svoju šikovnosť.
Jeho cesta bola dlhá a namáhavá. Keď však prišiel k cieľu a vycítil drakovu prítomnosť, únava z neho razom opadla. Tasil meč a vošiel medzi stromy. Našiel draka skrúteného spať na ruinách posvätných kameňov. Čo najtichšie zoskočil z koňa a neváhal, prikradol sa k nemu a zaťal mu mečom do krku, ale draka to sotva zranilo. Útok ho však prebudil.
Rozvinul obrovské telo a roztiahol krídla, ktoré zatienili slnko. Zreval a z papule mu vyšľahol plameň. Mladý elf uskočil za najbližší kameň, no aj tak cítil, ako ho obmýva horúci vzduch. Zacítil pach spálených vlasov. Vzápätí vyskočil z druhej strany a zaťal drakovi do nohy. Šupiny na povrchu tela však boli tvrdé ani brnenie. Erunwir odskočil a utiekol k okraju čistiny. Chcel draka donútiť k pohybu, aby vyšiel spomedzi rozvalín, ktoré bránili bojovníkovi poriadne sa zahnať mečom.
Dobiedzal doňho ako otravný hmyz, priblížil sa, bodol a zase utiekol, vrtko preskákal po skalách. Drak sa pomaly rozhýbal, niekoľkými mocnými mávnutiami sa zdvihol tesne nad zem a dosadol za hranicou posvätného kruhu. Erunwir sa začudoval, prečo kamene jednoducho neprekročil, ale potom si všimol, že nemôže dobre chodiť. Pravú prednú nohu mal pomliaždenú a zle zahojenú. Spomenul si na legendy, ktoré o ňom kolovali. Koľko bojovníkov mu spôsobilo zranenia, ktoré pridávali výhodu tým nasledujúcim? To mu dodalo odvahy. Pomaly lákal netvora na okraj lesa, kde bola zem nerovná a pokrytá stvrdnutými, spálenými zvyškami stromov. Drakovi sa hýbalo čoraz ťažšie, porast a blízke stromy mu bránili roztiahnuť krídla, chvostom narážal do kmeňov. Zúril, útočil naňho len ľavou nohou, chrlil oheň, ale mladý elf bol vždy príliš blízko alebo príliš ďaleko, vrtký ani veverica uhýbal pred ťažkopádnymi útokmi.
Napokon sa drakovi podarilo postaviť sa na zadné a roztiahnuť krídla, chcel vzlietnuť a spáliť s votrelcom celý les. Lenže vtedy odhalil svoje zraniteľné brucho, desaťročia rozodierané brneniami a mečmi bojovníkov.
Mladý elf neváhal, nevšímajúc si obrie pazúry na dračích nohách sa vrhol dopredu a vyskočil na spálený peň. Zabodol drakovi meč zboku do podpažia, kde sa vrásnila odhalená koža bez šupín.
Krajinou sa ozval posledný, strašlivý rev draka, z papule mu vyšľahol plameň, ktorý zapálil najbližšie stromy. Mohutné telo kleslo späť na zem, takmer zahlušilo elfského bojovníka, a obrovské krídla prikryli čistinu.
Dejisko boja bolo zahalené ohromným dymom, ktorý sa v malých kúdoloch odkrádal do lesa a stúpal nad stromy, bojovníkove nohy sa norili do vrstvy mokrého popola, ktorý zostal zo stromov a trávy. Bol vyčerpaný, krvácal na mnohých miestach, kedysi krásne dlhé vlasy mal spálené, štít rozbitý, no oči sa mu leskli radosťou z víťazstva.
Po mnoho rokov nepokorený drak padol jeho rukou.
Teraz je načase zistiť, na koľko sú pravdivé legendy o meči, stratenom v jeho útrobách.
Erunwir opatrne prikročil k ohromnému telu, ale už sa na ňom nepohol ani sval, ani šupina, veľké tmavé oko mal potiahnuté bielym závojom a slepo upreté na oblohu, na ktorej sa už začínali zapaľovať prvé hviezdy.
Erunwirov meč sa zaboril medzi brušné šupiny a keď našiel správne miesto, bolo už ľahké roztvoriť ho. Na zem sa vyvalila odporne páchnuca zmes vnútorností a napoly rozloženého mäsa. Elfa naplo na vracanie, ale premohol nutkanie; čím skôr meč nájde, tým skôr bude môcť od mŕtvoly odísť.
Pod topánkami mu čvachtal popol zmiešaný s teplou krvou, obaľovali ho výpary zo smrdnutých vnútorností, no on sa odhodlane brodil tým svinstvom, aby našiel vytúženú odmenu. Mnoho ráz ho pochytil záchvat šťastia, keď nahmatal pevnú rukoväť, no vždy to boli len kosti, ktoré so sklamaním odhadzoval na kopu.
Až napokon, keď sa už takmer vzdal nádeje, narazila jeho ruka na niečo tenké a nepochybne ostré. Zadržal dych, aby neodohnal krehkú nádej a opatrne sunul prsty po ostrej hrane, kým nenarazil na rukoväť, ozajstnú rukoväť meča, okolo ktorej sa mu inštinktívne zovreli prsty, dlaň sa stisla okolo dôverne známeho tvaru a vytiahla zbraň z marasu na svetlo.
Bol to meč, skutočný meč! Aká to radosť, keď mu oči pod vrstvou špiny a krvi rozoznali tajomné runy na čepeli a drahokamami zdobenú rukoväť. Skutočne je to zbraň Veľkého drakobijcu Manhela, ktorý stratil svoj život v boji s týmto zákerným drakom.
Erunwir utrel meč od najhrubšej špiny, aby mu nevykĺzol zo skrvavených rúk a pozdvihol ho k oblohe. Lesom sa rozľahol víťazoslávny výkrik. Tento moment bol dokonalou odmenou za strastiplnú cestu, ktorú podnikol i za ľúty boj s drakom, ktorý i jeho takmer stál život. S pýchou si meč priblížil k tvári, aby lepšie videl na runy, lebo chcel zistiť, či dokáže porozumieť starodávnemu jazyku.
No meč sa rozvibroval tajomnou mágiou a rozžiaril sa do biela, najskôr špička, potom čepeľ, až horúčosť prišla až k rukoväti a popálila elfovi ruku. Do nosa mu udrel odporný zápach spáleného mäsa a krvi. So zdeseným výkrikom meč pustil a ten dopadol do blata s nepríjemným mľasknutím. Ozvalo sa zasyčanie, keď sa odparovali tekutiny okolo neho; vychladol až po hodnej chvíli.
Erunwir vydesene upieral zrak na čarovný meč. Dokonalosť okamihu pominula a on si uvedomil, že nedokáže ovládnuť mágiu ukrytú vo vznešenej zbrani. Nakoniec bola celá jeho cesta sem zbytočná.
Upadol do smútku. Tak, ako bol, špinavý a krvácajúci, oprel sa o chladnúce telo draka, s hlavou zovretou v dlaniach. Už ho netešilo ani vedomie, že zabil draka, ktorého nepremohlo mnoho hrdinov pred ním, ani to, že oslobodil tento kraj od strašnej pliagy. Uvedomoval si len to, že je nehodný držať v rukách meč Veľkého drakobijcu.
***
Takto ho na poludnie našli obyvatelia najbližšej dediny, ktorý boli nepriamymi svedkami jeho boja – žiara ohňa a rev sa niesli krajom doďaleka. A napriek strachu, že možno zahynul podobne ako všetci pred ním, vybrali sa na druhý deň k lesu, aby zistili, čo sa tu udialo. Ťahala ich sem tajomná sila, možno nádej, a čím boli bližšie k lesu, tým menej cítili ťarchu strachu. To ich napokon presvedčilo, že drak je porazený a smelo vstúpili medzi stromy, aby našli svojho hrdinu. Ak bude mŕtvy, vystroja mu ohromný pohreb, ak bude živý, budú ho oslavovať.
Keď ho našli a videli jeho smútok, nerozumeli mu – zabil predsa draka! Ale on len pokynul rukou smerom k meču, ktorý ležal v špine na tom istom mieste, kam ho v noci odhodil.
„Ten meč...“ dostal zo seba chrapľavým hlasom, „Nie som hodný toho meča. Nedovolí mi, aby som ho držal v rukách,“ a ukázal im spálenú dlaň.
No ľudia ho utešovali: „Nože, nezúfaj! Je to čarovný meč. Bol dlho uväznený v zlých dračích útrobách, zdivočel a zabudol na dotyk rúk. Musíš ho očistiť a znova mu ukázať radosť, ktorá plynie z jeho spojenia s telom bojovníka.“
To dodalo mladému elfovi odvahy, „Máte pravdu. Sú to už celé desaťročia, keď s ním niekto bojoval.“
„Počul si o Temnom hvozde na severe? Prebýva tam čarodej, Najmocnejší mág tohto veku. Vydaj sa za ním. On ti určite bude vedieť poradiť, čo treba robiť,“ prehováral k nemu pokojne najstarší z dediny, úctyhodný starec šedivých vlasov a vetchého tela, ktorý sa vydal na cestu do lesa napriek odporúčaniam svojich synov, aby ostal doma. Chcel na vlastné oči vidieť zabitú beštiu.
„Teraz nás nechaj, aby sme ti ošetrili rany a vykúpali ťa, drakobijca. Odhoď starosti, pretože teraz nasledujú dni radosti a blahobytu. Vystrojíme hostinu na tvoju počesť, a potom ti ukážeme cestu za Veľkým mágom.“
Erunwir súhlasil. Najstarší starcov syn zabalil meč do svojho plášťa a sám ho niesol celú cestu z lesa. V dedine potom, kým pripravovali hostinu, postarali sa najšikovnejšie devy o jeho zranenia, okúpali a obliekli jeho utrápené telo a robili mu spoločnosť až do večera, kým na oblohu nevyšiel kosák mesiaca, o toľko krajší a žiarivejší, keď už kraj nebol tiesnený strachom.
Oslavy nakoniec trvali takmer sedem dní – postupne sem prichádzali noví a noví hostia, vďační ľudia z okolitých usadlostí a dedín. Každý priniesol dary a jedlo na znak vďaky, preto v tieto dni nikto netrpel núdzou.
A od týchto čias tu na dlhé veky zavládol blahobyt. Drakova krv a popol zúrodnili doteraz temné miesto v lese tak, že plodiny, ktoré tu vypestovali, nemali páru v celej zemi. Kraj zbohatol a prosperoval, navždy spomínajúc na svojho hrdinu.

Prvá časť:
Druhá časť:
Tretia časť vyjde 30.10.21

Magda Medvecká

Magda Medvecká

Diskusia

Goran
Hodnotenie je zatiaľ len veľmi, veľmi orientačné (uvidím nakoniec, ako to na mňa zapôsobí ako celok a jednotlivé časti potom zhodnotím dokopy), ale páčilo sa mi to, príjemne ma to potešilo. Máločo mi je z fantastických krážov milšie ako klasické fantasy, a toto je fantasy najklasickejšie, alebo ako sama uvádzaš - najväčšmi fantazijné fantasy, aké sa len dá vymyslieť. A v takom nejde o nejakú invenčnosť, ale o to, ako je napísané, a je napísané solídne. Ale uvidíme, čo z toho vznikne a ako sa to ďalej vyvŕbi, nechám sa prekvapiť. Napriek tomu, že sám tento podžáner je už veľmi vyčerpaný a jeho štruktúra, ktorá je zameraná na archaickosť a archetypálnosť si nikdy ani nenárokovala priveľkú snahu o originalitu, tak to i tak na mňa spočiatku pôsobilo klišéovito, ale potom nastal zaujímavý zvrat v podobe problematického meča. Síce sa zdá, že stále to je v línii - výprava, ktorá je následne korunovaná odmenou -, ale aspoň sa to zauzľuje a prestupuje rôznymi obmenami. To však skôr opisujem charakteristiky subžánru, ktorý si si zvolila, než že by som kritizoval. Napokon, čitateľ, ktorý to má rád (a k nim patrím), dostane presne to, po čom mu srdce baží. A to je typický, podľa mňa večný, a hoci nadužívaný, tak i nesmrteľný príbeh, ktorý stál na počiatku všetkých príbehov - o vyvolenom hrdinovi, ktorý bojuje proti zlu, ktorý musí podstúpiť mnohé obete, aby zachránil druhých, a okrem slávy a hmotnej odmeny v podobe nejakého magického artefaktu, nájde predovšetkým samého seba. A naostatok tiež získa nesmrteľnosť, keďže bude ospevovaný v piesni a budú ho velebiť až do skonania vekov... a v moderných fantasy poviedkach, ktoré nie sú ničím iným než súčasnou inkarnáciou rozprávok, ktoré zas vznikli na mytologickej pôde starovekých hrdinských eposov, bájí, legiend a stredovekých rytierskych spevov, ide práve o toto. Pre dokonalý rozbor už treba azda len povolať Carla Gustava Junga, ten by nám to vysvetlil tak, že by sme len ústa otvárali :) Mne na tom imponuje večnosť tejto pradávnej príbehovej látky, možno vyčerpanosť, ale predsa len nevyčerpateľnosť takejto témy, tiež ohromná romantika, ktorú to prináša, a poetika, ktorá zo mňa zas robí malého chlapca, ktorému svietia očká pri počúvaní príbehoch o neohrozených rekoch a strašných netvoroch.
Musím pochváliť opis boja, aj keď mám pocit, že akosi prirýchlo a poľahky premohol toho draka - ale zas, vysvetlila si dobre tú príčinu a má to svoju logiku. Mohla si sa ale pohrať so spôsobom usmrtenia, to je jasná alúzia na Smauga a Beorna z Hobbita, ale aj prototypálneho Siegfrieda a Fáfnira.
Oceňujem tiež, že celé rozprávanie pôsobí ako by bolo nejakou dávnou kronikou.
Zatiaľ sa to ale len rozbieha... počkám si na ďalšiu časť.
10.10.2021
Aleš Horváth
Magda, zavítal som sem zo študijných dôvodov. Viacmenej vidieť, že je to staršia práca. To že je to tradičný fantasy príbeh je v pohode a je celkom príjemný na prečítanie.
Zároveň sa ospravedlňujem že reagujem kvôli Goranovi, ale neexistuje tu priestor na vyjadrenie názoru pomimo poviedky.
Goran: Myslim si že asi sa rád predvádzaš a zároveň píšeš komentár aby si podobil pekne a dobre, hoci človeku chceš povedať niečo negatívne. Vidím ze podla D. Carnegiho používaš sendvičovú metódu ale osobne nechápem prečo ju používaš. Som tu nejeden piatok a myslím si že som dostal spomedzi ostatných najostrejšie kritiky, nesťažujem sa, môžem si za to sám. Ale v žiadnom prípade nie je problém ak svoj názor napíšeš priamo bez tých manipulatívnych kudrliniek naokolo. samozrejme slušne a vo vyváženom pomere dobrých a negatívnych vlastnosti. pre autora je totiž dôležitá aj negatívna stránka, aby sa mohol zamyslieť nad tým, čo nabudúce treba zlepšiť. takže sa nik na teba hnevať nebude a nebudeš ani za toho zlého. a pri dlžke príbehu človek ocení skôr vecný komentár a v prípade potreby aj konštruktívny postreh. komentár nie je poviedka, aby si sa umelecky rozpisoval.
14.10.2021
Goran
Aleš, existuje - môžeš mi napísať predsa na mail, keď čosi. Ja sa teda tiež vyjadrím, ale len raz, tieto veci pod poviedku nepatria.
Nie, nepredvádzam sa - v čom akože, prosím ťa? Takisto nie je pravda, že sa snažím pôsobiť milo a dobre, keď vyjadrujem negatívny názor - veď nie sme malé krehké deti, aby sme to nemohli povedať na rovinu. Asi si nečítal moje negatívne hodnotenia a komentáre na poviedky - a že ich je, len si prečítaj niektoré poviedky v tejto sekcii.
Carnegieho nečítam, priamo ti poviem, že takéto inšpiratívne, sebarozvojové, motivačné a pop psychologické knižky, práve to sú manipulatívne volovinky pre tých, čo nevedia sami žiť, približne taký názor mám na tento druh "literatúry". Prečítaj si radšej serióznu psychologickú literatúru. Niečo odbornejšie, niečo menej ľudové. To, že píšem pod poviedky dlhšie komentáre, to vyplýva z toho, že som recenzent. Profesijná deformácia, rád všetko obraciam, vážim, špáram sa v tom, analyzujem. Baví ma to, a myslím si, že to môže byť pre autora prínosné. Iste si si všimol, že nesúťažné poviedky tu číta málo ľudí, ešte menej ľudí ich hodnotí a takmer nikto nekomentuje, chcem dať autorovi spätnú väzbu, a tu som si nemohol pomôcť a musel som tlmočiť svoj dojem - zo psychologického, až metapsychického hľadiska ma fascinuje, doslova vzrušuje klasické fantasy. Je to moderné vyjadrenie mytologém.
Ak mi autor povie, že ho skladba mojich komentárov otravuje, budem to rešpektovať, nechcem nikoho iritovať, na druhej strane ty (teraz) nie si v roli autora, takže tvoje slová pre mňa nič neznamenajú.
14.10.2021
Aleš Horváth
chápem, že nie som autor, preto som slušný ako sa len dá.
súhlasím, že poviedky okrem Pnp sa moc nekomentuju, je dobre ak vyjadríš svoj názor a eventuálne konštruktívne navrhneš úpravy. Avšak tak, aby bolo ľuďom zrozumiteľné, čo je dobré a kde treba zapracovať.
a nemyslím si, že tu ide len o autora. ja si rád prečítam komentáre cudzích diel a aj na nich sa učím. zhruba z tvojho balastu sa viem vysomáriť, ale ak by niekto iný chcel pochopiť, čo chceš naznačiť tak už ma problém.
ad email: išlo mi aj o to, aby ľudia z portálu rozmýšľali nad tým, či niečo ako fórum o písaní založiť. resp. nejakú diskusnú tému, kde by mohli byť takéto veci riešené bez zásahu voči autorovi/dielu..
14.10.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.