V starej práci som bol v ten deň posledný krát. Zostal som o hodinku dlhšie, predsa len, napchať všetky osobné veci do veľkej krabice, to chvíľu trvá. Neznášal som chodiť posledný, ale tentoraz mi to až tak nevadilo. Rozlúčil som sa so starými kolegami a tešil som sa na pondelok, veď ma už čakala nová práca.

Privolal som si výťah a pomaly som sa ním viezol. Aby som si to poriadne užil, postláčal som všetky gombíky. V ten večer mi to fakt bolo jedno.

Prízemie. Nádych, výdych, vykročil som k vrátnici, kde som už-už očakával, že dnes definitívne naposledy zamávam nášmu vrátnikovi - robotovi a symbolicky sa tak rozlúčim s budovou. Nemusel som mu kývať, jasné, ale prišlo mi to také prirodzené. Navyše, tu a tam nebol vrátnik na vrátnici sám, niekedy ho prišiel môj kolega, ktorý ho vyrobil, takpovediac, reštartovať. Občas bolo treba vymeniť šrúbku, občas doliať olej a hranaté čudo so svetielkujúcim vrchom opäť fungovalo a robilo nejaké jednoduché upratovacie práce, dávkovalo vodu do kvetináčov a vítalo hostí - napríklad tým, že im vzalo kabát. Posledný deň v práci však bol iný.

Vykročil som smerom k záchodom. „Takto sa to nerobí, do psej matere!“ ozval sa robot spoza automatu na kolu. Zarazilo ma to, náš ítečkár je síce šikovný, ale pokiaľ viem, Vrátnik hovoril len 10 fráz - na uvítanie, na rozlúčku, na popis svojej činnosti a ešte sa pýtal na tie kabáty. Spozornel som.

„Ahoj, Vrátnik, dnes som tu naposledy,“ povedal som mu úctivo, hoci s vedomím, že nie je človekom. „To preto si postláčal všetky gombíky na výťahu? Rozlúčil si sa s budovou? Na mne gombíky nestláčaj, mohol by som preliať čínsku ružu,“ spustil Vrátnik. Bol som si istý, že si môj kolega zo mňa robí srandu. Tipol by som si, že kdesi doma sedí a do nejakého tlmočiaceho zariadenia hrá robota. Respektíve, že mu aspoň nejako posiela príkazy, čo má hovoriť.

„Asi si prekvapený, že sa s tebou bavím,“ zahlásil a zablikal robot, ktorý na mňa stále pozeral spoza automatu na pollitrové sladké nápoje. Nereagoval som, miesto toho som vytočil Paľovi.

„Ahoj Peťo, tak čo, ešte si ani neodišiel a už ti je smutno?“ spýtal sa ma, ale ledva som mu rozumel. Okolo neho bol strašný hluk.

„Kde si?“

„Na hokeji! Vravel som ti, že dnes hrajú Košice s Popradom, čo si zabudol?“

„Hej, prepáč…“

„A veď pribehni, na druhú tretinu to stihneš. Pokecáme a kúpime dres na novú sezónu,“

„Pali? Počuj, ty vieš toho svojho Vrátnika ovládať aj z mobilu?“

„Ale čosi, tá hromada šrotu ide len z jedného programu na počítači. Však vieš, že ja si všetky appky mažem, nech môžem kukať hokej bez sekania.“

„Pali? Je možné, že by sa Vrátnik naučil viac viet?“

„Čo ja viem? Keby som mu dal nejaký upgrade možno aj hej. Prečo sa pýtaš? Chceš aj ty takého?“

„Pýtam sa čisto teoreticky…“

„Čisto teoreticky hej. Dookola by mohol točiť ďalších desať pozdravov. Ale myslím si, že to netreba. Má všetko, čo nám v robote treba.“

„Okej, dík.“

„A dobehneš na ten hokej?“

„Možno na poslednú tretinu.“

„Príď príď, je to dnes celkom vyro…“

Nenechal som ho ani dopovedať, zložil som a upriamil som oči k robotovi. Nehybne stál za automatom.

„Pane!“ oslovil ma robot a ja som skoro vyvalil krabicu osobných vecí. Vystrašilo ma to, keď sa zrazu z ticha ozval a rozblikal Vrátnik typickým hlasom, ale netypickým oslovením.

„Pane. nemusíte sa ma báť. Nepotrebujete pomôcť s krabicou?“

„Nie-e…“ vyjachtal som zo seba, no robot sa pomaly približovať. Hranaté čudo zablikalo a zastalo. Keby som chcel, mohol som preskočiť rad lavičiek a ujsť cez dvere na fotobunku. Strach však premohla zvedavosť. Nič som nehovoril. Ozval sa však Vrátnik.

„Pane! Pane, nemusíte sa ma báť. Nepotrebujete pomôcť s krabicou?“ povedal a nastalo ticho. To trvalo dobrú polminútu.

„Pane! Pane, nemusíte sa ma báť. Chcel som vám len niečo povedať. Pane, dnes ste tu posledný deň. Videl som to vo firemných záznamoch, na ktoré som napojený. Aj od vás som to pred chvíľou počul. Pane, toto musí ostať medzi nami!“ povedal robot, akoby mi zveroval tajomstvo. Neskôr som však pochopil čo presne tým myslel.

„Pane!“ spustil opäť robot: „Chcel som sa vám len poďakovať. V našej firme pracuje 124 interných a 32 externých zamestnancov. Vy ste však jediný, kto sa ku mne správal úctivo. Ráno ste mi pozdravili, večer pri odchode tiež. Pane, nesmiem o tom hovoriť, ale ďakujem vám. Úcta nie je samozrejmosť. Ďakujem!“

Tma. Robot stíchol a začal sa posúvať smerom k automatu. Naposledy sa otočil a venoval mi pozornosť. „Pane, odpustite mi, že som povedal „do psej matere“. Som len robot,“ povedal a zmizol za automatom. Ďalších 5 minút som strávil čakaním a chodením za ním. Robot reagoval, všetky hlášky, ktoré používal, však patrili medzi tú 10ku nacvičených.

Napokon som si krabicu vzal so sebou a ešte som stihol poslednú tretinu východniarskeho derby. Paliho, konštruktéra robota, som sa na to nikdy nepýtal. S bývalými kolegami som kamarát a nikdy mi nič o tom, že by robot zázračne ožil, nepovedali. Dodnes si to neviem vysvetliť. Niekedy však mám nutkanie vrátiť sa do starej roboty. Aspoň na vrátnicu. Len škoda, že som sa zaprisahal, že v ten večer som tam posledný krát.