Cesta vysypaná hviezdami (Príbeh Stelly a Alana 6. časť - záver)

Vydajte sa s nami za hviezdy, vydajte sa tam, kde ani tie hviezdy už nesvietia. Tam budú naším sprievodcom Stelline zlatožlté oči. Tam za nás budú bojovať jej titánové pazúry a volfrámové tesáky. A jej nekonečná odvaha. Bude to ale stačiť?
Panteón majstrov hrôzy
Často sa ma pýtajú na pocity, ktoré som zažíval pri prechode. Čakajú, že im budem rozprávať o nejakých psychedelických stavoch. Ďalší predpokladajú, že som cítil nejakú intenzívnu telesnú nepohodu alebo bolesť. Ani jedno, ani druhé. Necítil som absolútne nič a nezabralo to nijaký čas. Jednoducho hneď ako sme prekročili nakreslenú hranicu, prekročili sme i reálnu hranicu medzi dvoma svetmi. Čisto subjektívne, vôbec nič som nepostrehol. Ak dakto čaká vízie ako z ópiových snov, stretnutia so svetelnými bytosťami, plávanie v bezčase a to, že sa dozvie pravdu o sebe samom a k tomu mu bude odhalené i tajomstvo univerza, nech si radšej prečíta nejaký farbistý fantazijný príbeh. Skrátka a dobre; pred okamihom sme boli ešte na Saturne a zrazu sme... kde?
To, že nie sme na planéte ani v našej slnečnej sústave, ba ani v našej galaxii a v našom vesmíre, som pochopil hneď. Podobu tohto sveta sme až pridobre poznali z vizuálnych záznamov, čumeli sme na to so Stellou zas a znova, priťahovaní tou zvláštnou scenériou ako je had priťahovaný pohybom fakírovej píšťaly, ale to nás ani náhodou nepripravilo na to, čo nás čakalo.
Zalapám po dychu a Stella sa tiež nezdrží a vylúdi svoj nezameniteľný pazvuk, ktorým vyjadruje nesúhlas či rozhorčenie. Stále vás zaujíma ako ten svet vyzeral a stále ste ešte boli lenivý požiadať o prehratie záznamov Hlavnú knižnicu či Centrálny archív? Nebudem ho opisovať, lebo to nedokážem, ale poskytnem vám jedno prirovnanie. Síce len vzdialené, no na akú takú predstavu vám to zatiaľ vystačí. Predstavte si krajinomaľby jedinečného Nikolaja Roericha alebo menej známeho Richarda Lanea. Ale dôraz na techniku maľby, na ich jedinečný štýl je ešte umocnený, a tak obraz vyzerá ešte štylizovanejšie. Dokážete si to vôbec predstaviť?
To treba vidieť. Aj tak je ale niečo iné vidieť to na vlastné oči. Byť tam. Sýte farby, neprirodzene čisté, bez prímesí iných, len jednoduchá ustálená tonalita jasných základných druhov. Myslíte si, že to tam vyzeralo ako vo veselo vymaľovanej detskej izbe? Omyl. Pôsobilo to čudne a zlovestne. V prírode by sa takéto farby nemali vyskytovať. Ale toto bola príroda iného sveta. Tu platili iné pravidlá. To, čo vyzerá na Laneových obrazoch zasnene a pôsobí upokojujúco a to, čo na Roerichových krajinkách dokáže u návštevníka galérie sprostredkovať takmer mystické vytrženie, tu prináša pocit ohrozenia a nebezpečenstva.
Zdalo sa, že na planinu pretkanú vrchmi naniesla ruka šialeného avantgardného umelca neriedené teplé farby, ktoré pôsobili dojmom akoby boli len pred chvíľou vytlačené priamo z novej tuby na maliarove plátno. Oranžová, žltá, červená, fialová a aby sa nepovedalo, tak sem tam trochu žiarivo modrej či zelenej. Pustá krajina bez života. Ale čo bolo najhoršie; obloha bola čierna a bezhviezdna. Celistvú, nepreniknuteľnú čiernotu nenarúšal jediný svetlý bod. Vedľa mňa však plápolajú dve jasné hviezdy, dve živé planúce pochodne. Upokojím sa.
Nevidíme nijaké pijavce... To je dobre aj zle. Mám aspoň dosť času urobiť značku, aby som vedel, kde leží portál, a nemusel tápať, keď sa budeme vracať. Lenže ak budeme musieť svoju korisť hľadať, stratíme priveľa drahocenných minút. Ale nesmiem otáľať, na úvahy nie je čas. Rozbehnem sa roklinou, čo zo všetkého najväčšmi pripomína riečisko, v ktorej netečie žiadna voda a udržujem tempo bežca na dlhé trate. Steny rokliny sa začnú postupne dvíhať do výšky niekoľkých metrov. Spoľahlivo mi zakryjú výhľad na okolitú krajinu. Roklina je v niektorých úsekoch tak úzka, že Stella v tých miestach nemôže kráčať povedľa mňa. Zdá sa mi, že ideme nekonečne dlho. Neďaleko pred nami však našťastie končí a otvára sa do pustej pláne. Prašná rieka, ktorá sa vlieva do suchého mora.
O malú chvíľu si povšimneme pijavca, ktorý sa nachádza na vrcholku nevysokého útesu po našej pravici. A pijavec si všíma nás. Spozornie a zdá sa, že je zarazený, ak to môžem posúdiť podľa toho, že ustal v čistení. Čakáme, zakiaľ on začína trepotať krovkami. Takmer hneď sa vedľa neho objaví ďalší súkmeňovec. Stále čakáme, ani sa nehýbeme. Zatiaľ sa neodhodlali k útoku, stoja vedľa seba a vyludzujú hlasný zvuk, ktorý tak dobre poznáme z tréningu. Posunkom naznačím Stelle, aby odbehla ďalej odo mňa, nechcem, aby ich jej prítomnosť odplašila. Vtedy sa začne ten nepríjemný zvuk ozývať aj v mojom ľavom uchu. Z druhej strany prichádza tretí pijavec.
„Tak na čo čakáte, odporné špiny, tu som. Tu som!“
Ten, ktorý sa zjavil ako posledný, vypočuje moje naliehanie a za vytrvalého búchania kroviek sa spúšťa ku mne nadol, trochu oneskorene ho nasledujú aj ostatné dva. Obklopia ma a konečne prestanú s tým protivným orchestrom. Keď ku mne naťahajú svoje lepkavé, savé úponky, rozbúcha sa mi srdce tak, ako keby som vytrvalo udržoval tempo šprintéra, hoci stojím a cítim sa, ani čo by som vrástol do zeme. Pohľadom vyhľadám Stellu. Nech mi ten pohľad dodá odvahy, ale tiež, aby som ju upozornil, že ešte musí vyčkať. Vôbec si ju nebudú všímať, kým na nich nezaútočí. Nadzviera im nechutí. To ja som fajnovejšie sústo. Vyberaná lahôdka. Nechýba veľa a začnem sa smiať. Takto reagujem zakaždým, keď čelím veľkému tlaku.
Och, to je ale bolesť! Nie, nekrič, nesmieš kričať. Nekrič! Ak začneš kričať, Stella príde, a to ešte nesmie. Nemôžeš ju zavolať priskoro.
Tá bolesť! Vydrž! Bolesť sa dá krátkodobo potlačiť. Vytesniť ju na okraj vedomia. Och, je príliš veľká. Príliš... Myslím, že omdliem. V ušiach mi hučia rozbúrené pereje krvi. Ohlušuje ma vlastný tlak v hlave.
Kričím. Revem. Ziapem.
Vrieskam z plných pľúc.
Vo chvíli, keď mi tvár oblíže drsný jazyk, zlyhávajú mi hlasivky.
Otváram oči. Kľačím a nado mnou sa skláňa Stellina vznešená tvár. Vedľa sa prevaľuje smrteľne ranený a už neškodný pijavec. Dvoch roztrhala svojimi titánovými pazúrmi tak, akoby to boli obyčajné plyšové hračky. Jedného nechala ujsť, pretože ten má nakaziť ostatných. Presne tak sme to neraz nacvičovali.
Smejem sa tak ako hádam nikdy dosiaľ. Je to smiech nekonečnej úľavy.
„Tak sme to zvládli, Stella. Prepáč, Stella, to ty si to zvládla. Ty!“ A smejem sa, až mi slzy vytrysknú.
Ale Stella je nepokojná. Točí sa v kruhu, rozhliada sa po útesoch a mraučaním mi dáva najavo, že čosi je tu v neporiadku. „Bežať, Alan! Alan, utekať!! Rýchlosť, Alan!!!“
Ledva ju počujem, tak mi hučí v ušiach, ale okamžite ju poslúchnem. Utekám tak rýchlo ako nikdy v živote, ona teraz miestami uháňa vedľa mňa a spomaľuje, aby ma popohnala k ešte lepšiemu výkonu: „Rýchlosť, Alan, viac rýchlosť!“
Stále ju zle počujem. Prečo mi tak hučí v ušiach? A potom si s hrôzou uvedomím, že to, čo počujem nie je spôsobené zvýšeným tlakom. Srdce mi zovrú ľadové prsty desu. Zakopnem a natiahnem sa aký dlhý taký široký do prachu dávno vyschnutého riečneho dna. Prejde mnou vlna prudkej bolesti a v tej chvíli viem, že ruku, ktorú som si pri páde priľahol, mám druhýkrát zlomenú. Prevalím sa na chrbát, aby som si ju vyslobodil spod tela a vidím, ako sú oba brehy len kúsok za nami posiate desiatkami pijavcov. Krovky narážajú o seba, chrobáky lezú jeden cez druhého, spúšťajú sa po útesoch a padajú z nich. S nevýslovnou hrôzou v očiach, ochromený strachom, sledujem ako sa na nás valí červená riava.
Stella sa tomuto prúdu postaví. Hrádza, ktorá má udržať povodeň. „Bežať, Alan!“
„Nie, Stella,“ chabo protestujem.
„Alan poslúchnuť Stella!“
Poslúchnem. Bežím. Ako v tranze. Nepremýšľam nad tým, čo robím, takýto príkaz, ktorý je rovnakou mierou prosbou, je ale nemožné nesplniť. Nevidím, čo sa deje za mnou, nedokážem sa otočiť. Hukot prúdu utíchne a vystrieda ho nezameniteľný škripot drúzganého chitínového panciera a zúfalý piskot, čo sprevádza ich agóniu. Nedokážem sa ani obzrieť a tak nevidím, ako besná zúrivosť jediného tvora zastavila nezastaviteľný nápor celej hordy. Dolieha ku mne ozvena masakry. Stellu zachváti vražedný ošiaľ. Šialené opojenie zabíjaním. Lovca rozdráždi odpor koristi a správa sa ako nespútaný živel, prírodná katastrofa. Prílivová vlna narazila na vlnu tsunami. Ale v tej chvíli sa spamätám zo šoku a začnem uvažovať. Pochopím, že jediná vlna, aj tá najničivejšia a najvyššia, sa raz rozplynie v mori. Že aj to najpevnejšie bralo sa jedného dňa nevyhnutne musí zrútiť do neutíchajúceho príboja. Zastanem a konečne sa otočím. Stellu nikdy neopustím.
Ona však trieli ku mne takou rýchlosťou, že by nechala ďaleko za sebou dostihového koňa a myslím si, že by dokázala predbehnúť i šampióna zo závodného plemena ľahkononých lehurnov. Všimnem si, že pomerne úzky priechod je zahataný barikádou tvorenou mŕtvymi pijavcami. Stella ich zabila také množstvo, že potrhané telá celkom zatarasili roklinu. Táto náhoda jej poskytla možnosť úniku. Náhoda? Už som povedal, že náhody neexistujú. Bola to jej sila, jej obratnosť, jej rýchlosť. A jej smrtonosný hnev.
Spomalí a utekáme zas vedľa seba. Som nevýslovne šťastný. A vystrašený, lebo mozog už stihol spracovať to, čo uzreli oči; Stella nie je celá pokrytá len žltozeleným slizom, ale aj karmínovou krvou – také množstvo hryzadiel si predsa muselo vybrať daň. Ja som na tom len o málo lepšie, až teraz zisťujem, že roztrhané oblečenie, ktoré na mne veje vo franforcoch, odhaľuje pálivé rany, čo mi ostali na koži po dotyku chápadiel. K portálu nám však už nechýba veľa.
A vtedy ostanem stáť ako prikovaný. Časť pijavcov sa oddelila od hlavného zoskupenia a prehradila nám únikovú cestu. Ale Stella na rozdiel odo mňa nestratí duchaprítomnosť. Nezastane. Zo syčaním a revom, ktoré by zahanbilo aj kaguára, medzi nich vtrhne ako pustošivý hurikán. Ani príšerná Kálí, dávna bohyňa ničenia, nemohla budiť takú hrôzu, ako teraz vzbudzuje Stella. Pazúry sa mihajú a zuby sa zatínajú v divokom tanci smrti, až kým nepadne posledný pijavec. Týždne tvrdého drilu vo výcvikovom stredisku priniesli svoje ovocie.
Už je to len kúsok! Pár yardov pred nami vidím značku z kameňov, ktorá prezrádza, že tam nás čaká to, čo vidieť nemôžem; portál. Nohy sa mi samé rozbehnú, robím také veľké kroky, že by sa dali nazvať skôr skokmi a automaticky natiahnem ruku, aby som objal svoju priateľku. Ruka mi zašmátra do prázdna. Bezradne ju vyhľadám pohľadom. Je za mnou a zachvátila ju triaška. Po pár vratkých krokoch jej svaly, namáhané až za hranicu, ktorú svojím výkonom ďaleko prekročila, vypovedia službu. Akosi odovzdane si vzdychne a líha si do prachu. Pijavce sú od nás vzdialené sotva tridsať metrov a blížia sa.
„Toto nie, Stella!“ zvolám zúfalo. Hneď som pri nej a pomáham jej zdvihnúť sa zas tak, aby stála na všetkých štyroch labách. Dopadám na jedno koleno, nevnímam, že si ho prudkým nárazom rozbijem, pevne ju chytím jednou rukou za prednú končatinu, prestrčím jej popod trup hlavu, zadnú končatinu uchopím zlomenou rukou, pričom od bolesti sa mi zatmie pred očami a zodvihnem na svojich na pleciach vyše sedemdesiat kíl. Mám štíhlu, atletickú postavu, nikdy som nebol robustný, teraz som navyše na smrť vyčerpaný. Mám pocit, že mi niekto do krížov zapichol nôž a skrúca ho v rane. Z rozhryzenej pery mi po brade steká potôčik krvi. Pot ma štípe v očiach a spoza zaťatých zubov mi vyráža ryčanie nie nepodobné tomu, čo vydáva ranené zviera. Ale kráčam. Neprestávam kráčať.
Som obkolesený ľuďmi v bielych plášťoch. Snímajú mi z pliec moje drahé bremeno. Podopierajú ma, pevne ma držia pod pazuchami. Prinášajú nosidlá. Pokúšam sa dovidieť na Stellu. Je takisto obklopená kruhom bielych plášťov. Žije? Bude žiť? Snažím sa zreteľne formulovať to jediné, na čom mi teraz záleží, ale namiesto toho len bľabocem ako nejaký opilec. Hučí mi v ušiach – nie, zase?! Teraz je to naozaj len tlak – prevráva ku mne môj vnútorný hlas. Zrak mi zatiahne čierna opona a vedomie sa ukladá na dočasný odpočinok.
*
Spočiatku vidím len siluety postáv, zaostrím zrak a rozoznávam Roya ako prešľapuje na mieste a prevoláva: „Je hore, už je hore!“ Od nadšenia poskakuje a ja len čakám, kedy začne levitovať. Moje očakávanie sa ale nenaplní. Namiesto toho chŕli informáciu za informáciou: „Spal si 24 hodín. Celých dvadsaťštyri hodín, chlape! Nechty som si od nervozity ohrýzol až po lakeť, ale vydržal som. Nezobudil by som ťa, ani keby si drichmal hoci aj týždeň v kuse. Bože, aký som len rád, že si v poriadku. Hneď ako ti bude lepšie, musíš mi všetko vyrozprávať. A do detailu! A musíš to všetko spísať, sľúbil si mi to! Chcem si už konečne prečítať nejaký nový dobrodružný príbeh! Ale ja počkám, budem trpezlivý. Počkám, kým ti nebude lepšie. Keby si len vedel, čo sa tu dialo. Aký sa len strhol poprask, keď ste sa vrátili. Hneď ako ste prišli, brána sa uzavrela. Chápeš? No chápeš to? Bože, bolo to ako v starých románoch! Na poslednú chvíľku! A tá armáda novinárov. Lee ťa bránil vlastným telom pred tými supmi. Nedovolil im spraviť jedinký, jedinučký záber zblízka! Tuná Franz sa od teba nepohol ani na sekundu, celý čas sa za teba modlil.
„Aj za Stellu,“ povie vyčerpaný hlas, ktorý mi je veľmi povedomý, ale môj pomaly pracujúci mozog si ho nevie priradiť ku konkrétnej osobe. Keď za tým hlasom pootočím hlavu, uvidím sediaceho Franza s výraznými kruhmi pod očami.
„Stella... !“ zastonal som.
Lee, tretí človek, ktorý sa mi dostane do zorného poľa, sa upokojujúco usmeje a ukáže rukou za mňa. Leží tam. Hruď sa jej dvíha a klesá v pravidelnom pomalom rytme. Telo má previazané gélovými obväzmi.
„Neboj, bude v poriadku. Len ju museli uspať. Chcela pri tebe bdieť, lízala ti rany a odmietala k tebe pustiť lekárov.“ Jeho tvár ostáva vážna, ale v očiach mu horia ohníky veselosti.
„A ešte niekto vás prišiel navštíviť,“ dostáva sa opäť k slovu Roy a jeho slová vyznievajú takmer sprisahanecky.
Vidím známu tvár a počujem známy hlas. Je to človek, ktorého obdivujem a s ktorým som sa až dodnes nemal tú česť stretnúť osobne. „Profesor Zajdel!“ zamumlem.
Nakloní sa nado mňa a povie: „Chlapče! Nechcem sa unáhliť, dozvieme sa to naisto až za pár dní, vtedy vyšleme Ingrid a Ralu ako prieskumníkov, a vraj je Rala celkom bez seba od radosti, že sa aj ona konečne dočká nejakej ostrej akcie, ale mám neodbytný pocit, a moja intuícia sa nezvykne mýliť, že... že ste to zvládli!“ A postrapatí mi vlasy ako keby som bol naozaj malý nezbedný chlapec.
*
Už toho neostáva povedať veľa.
Stella sa celkom uzdravila a ja taktiež. Hoci ma od tej doby zvykne občas seknúť v krížoch, keď dvíham ťažšie predmety, takže to bolo prvý a hlavne posledný raz, čo bola Stella na mojich pleciach, aj keď mi s tým nejakú dobu po tom pílila uši, očividne sa jej to zapáčilo. Vraj: „Odniesť Stella, odniesť. Ako vtedy.“
Och, a áno. Naozaj sme uspeli. Do roka vyhynuli všetky pijavce. Vydýchli si nielen všetci ľudia, ale aj sírijci.
Ovácie nebrali konca kraja a publicita nie a nie utíchnuť. Išlo nám to poriadne na nervy, jeden čas som seriózne zvažoval, že sa so Stellou vrátime radšej do Rezervácie. Ale ostali sme napokon na Saturne, podstatne sa to zlepšilo, keď sme sa odsťahovali do neobývaných teritórií. Tu sa môžeme v tichosti dívať na hviezdy, na východ Rhei a západ Tethysu.
Dokončujem tiež príbeh. Náš príbeh. Príbeh Stelly a Alana. Som rád, že som si vtedy viedol denník, lebo do knihy som z neho zapracoval viaceré pasáže. Je to úplne autentické. Všetko sa stalo presne tak, ako je tam uvedené. Nepísalo sa mi to ľahko, trvalo to dlho, a predsa ma to veľmi bavilo. O pár dní pošlem rukopis Royovi. Ten sa naň teší ako dieťa na vianočný darček. Hovorí, že sú teraz až príliš populárne smutné konce, a tak je najvyšší čas, aby sme dali ľuďom príbeh s happyendom. Myslím, že chce knižku publikovať, ale to už je jeho starosť.
Samozrejme, stretávame sa. So všetkými troma priateľmi. A pridal sa k nim aj štvrtý. Neprichádza často, ale o to drahšie sú nám chvíle, ktoré spolu strávime. Keď na pozemkoch za domom pristane osobný modul profesora Zajdela, už mám nachystanú fľašu pravého vína zo saturnského liči. Žiadnu umelú náhradu, ale poctivý lahodný mok toho najlepšieho, čo moje sady ponúkajú. Asi si začínam zvykať na ľudí. A to som ešte zabudol spomenúť, že pozajtra k nám druhýkrát zavíta Ingrid s Ralou. Rala Stellu obdivuje a veľmi sa spriatelili. A Ingrid? Možno má modré oči a nie žlté ako Stella, ale aj modrá je krásna farba. Poslednú dobu na ňu často myslím. Pravda, Stella trochu žiarli. Ale iba trochu. Vie, že môj vzťah ku nej neoslabne. Niekoľkokrát po sebe mi zopakovala, že vidí, ako budeme žiť štyria. Spočiatku bola rozčarovaná, ale zdá sa mi, že si Ralu naozaj obľúbila, a tak som už po ostatné razy nezachytil v jej predpovediach sťažnosť ani výčitku.
A ešte niečo sa splnilo. Na svahu za Astropolisom stavajú pamätník... Stella je nadšená. Ja som polichotený, ale cítim aj nemalé rozpaky. Teda aspoň najprv som to tak pociťoval. Teraz som už len rád.
Budeme sa spolu dívať na Rheu a Tethys aj dávno po tom, ako sa už navždy odoberieme za hviezdy, a ešte ďalej. Žiadnej cesty sa už nebojím.
Hviezdy, náš domov.

Prvá časť:
Druhá časť:
Tretia časť:
Štvrtá časť:
Piata časť:
Šiesta časť:

Goran

Goran
Som priateľ zvierat, nie som pyšný na to, že som človek, ako mnohí iní ľudia. Chcel by som byť vtáčikom, ale zaľubujem sa do mačiek. Vo fantastike hľadám mýtopoetiku, odraz dokonalej krásy, ktorá nie je z tohto sveta, pocit zázračna a večnú túžbu po dobrodružstve.

Diskusia

Buď prvý užívateľ a pridaj svoj príspevok do diskusie
 

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.