Dvere do leta

nn, nič také ;)
Podporte scifi.sk
"Bol raz jeden kocúrik. A ten hrozne nemal rád dážď. A sneh ho studenil do labiek. Ale choval pevné presvedčenie, že keď otvorí dostatočné množstvo dverí, jedny predsa musí viezť do leta ..."
- Robert A. Heinlein: Dvere do leta
***
Uprostred zelenomodrej sály s dverami do najrôznejších svetov sa odsunuli jedny z drevených vrát a do haly z nich skočila postava v skafandri. Behom okamihu sa dvere zavreli a zmizli. Postava vstala a pozrela, no nikto ďalší okrem nej sa už nezjavil.
Teda, až na tucet ošetrovateľov, technikov a vedcov, ktorí behom zlomku sekundy pri ňom stáli a pomáhali mu dávať dole celú výbavu.
„Sakra, opatrne,“ sykol tvor. Na hrudi sa mu skvel nápis Tom A. J. a bol druhým najlepším prieskumníkom, akých táto planéta mala. Teda, pomyslel si smutne, teraz už asi najlepším.
Smutne zvesil hlavu a ďalej čakal, kým ho z tej otravnej kombinézy nevyzlečú. Chvíľu to trvalo, no napokon sa z obleku dostal a pár okamihov na to už stál v riadiacej kancelárii Prieskumov vzdialených svetov.
Oproti nemu sedeli na stoličkách vrchní predstavitelia riadiaceho výboru PVS. Show mohla začať
„Čo sa stalo? Kde je váš partner?“ ozval sa postarší člen s bielou bradou a vlasmi.
Tom iba zvesil hlavu. „Nezvládol to, šéfe.“
„Čo tým chcete povedať, nezvládol?“ opýtala sa mladá členka výboru, príliš mladá na to, aby sa sem dostala za svoje zásluhy. Ale to bolo teraz Tomovi jedno.
„Viete,“ začal opatrne. „Pi výskume iných svetov a potenciálnych spojencov neviete na čo narazíte. Riziko je veľké a niečo sa skrátka nedá predvídať. Bolo tam to strašné stvorenie, a...“ Tomovi sa zlomil hlas.
„Pokračujte, prosím,“ vyzvala ho ďalšia členka tribunálu s čiernou pokožkou.
„Išli sme podľa plánu. Prakticky okamih na to, ako sa z našej strany otvorila brána, sme ňou prešli. Tá sa okamžite, presne podľa protokolu zavrela a mala sa objaviť na tom istom mieste o dve hodiny. Okamih na to sme sa aj s Silvom...teda prieskumníkom skokanom Silv A. T. dali do skúmania.“
„Aký bol váš cieľ?“
„Ako vždy, pane. Nájsť dostatočne vyspelú felixlizáciu, ktorá by nám pomohla v boji proti Impériu Vosp.“
„A? Našli ste niečo?“
„Rovnaké ako všade inde. Stvorenia podobné nám tam síce boli, ale...,“ odmlčal sa na okamih prieskumník.
„Ale?“ nedala sa čierna komisárka sediaca na úplne ľavom okraji.
„Je to strašné, ale chodili po štyroch! Boli na úrovni zvierat!“
To v miestnosti vyvolalo hrôzu. Už si zvykli na svety, kde boli tvory podobné im, ktoré boli omnoho menej vyspelé, ale zatiaľ najhoršie čo videli boli civilizácie, ktoré objavili oheň. Na úplne zvieracie formy nebol absolútne pripravené.
„Po štyroch?“ neveriacky na
„Áno, koniec koncov, všetko máte zaznamenané na kamera.“
„To preštudujeme. Ale čo sa stalo s vašim kolegom? „
Zrazu to na Toma doľahlo.
„Prepáčte, môžem?“ pokynul smerom k sedačke. Predseda komisie pokýval hlavou a Tom sa zvalil do kresla.
„Ja...,“ začal. „Stalo sa to hrozne rýchlo,. Materiálu sme mali dostatok a už sme sa vracali. Brána sa mala otvoriť za krátky okamih, keď sa objavila tá..tá...vec, zdrapla Silva a niekam odvliekla. Snažil som sa mu pomôcť ale bolo to obrovské a mocné a ...“
Tomovi sa zlomil hlas. Na stratu parťákov si ťažko zvykol, a Silv bol jeden z jeho kamošov.
„Je to všetko na zázname,“ dokončil napokon vetu a neprítomne vytiahol z vrecka cigarety.
„Tak si to pozrime, nie?“ navrhol predseda komisie. Svetlá zhasli a okamih na to preťal tmu kužel svetla.
Na stene sa objavili siluety jedného zo skokanov. S kombinézou na sebe tak trocha pripomínal astronautov.
„To je Silv. Záznam je z mojej kamery,“ vysvetli Tom.
Komisia sa znova zamerala na film a sledovala počíňanie tvora v neznámom svete.
„Vyzeralo to civilizovane. Obydlia, komunikačné a transportné uzly, prepravné zariadenia. Sami si môžete všimnúť, že tá rasa je približne na úrovni ako my pred dvesto rokmi. Verili sme, že nám pomôžu,“ pokračoval vo vysvetľovaní Tom.
Počkajte, zastavte, požiadal skokan a na film sa na okamih zastavil. Tu, už tu sme si mali ale všimnú, že je niečo v neporiadku.
Čo je to?
„To sú, to sú?“ pýtal sa s úžasom predseda komisie.
Tom prikývol. „Ale ako sami vidíte, na úrovni zvierat.“
Nasledoval asi minútový okamih absolútneho ticha. Potom záznam znova pustili.
V ďalších minútach sa na filme naozaj ukázali tvory, ktorý veľmi pripomínali civilizovaných Sekhmetov, ale ich zvieracia forma bola viac než jasná.
„Máte aj vzorky?“
„Krv a srsť. Oboje sú už v laboratóriu.“
„Zastavte to. A pretočte na ten incident!“ rozkázal predseda komisie.
Film preskočil o niekoľko minút dopredu a ukazoval záber akéhosi obydlia.
„Tam sme mali vyčkať bránu,“ ozval sa do tmy unavený Tomov hlas.
O chvíľu neskôr sa na zábere objavili dvere, ktoré akoby vyrástli zo vzduchu.
„Vraveli nám, že načasovanie je na femtosekundu presné a máme presne pol minúty aby sme sa cez bránu dostali.“
Dvere sa otvorili. Na obraze sa objavil Silvov chrbát ako mieril otvoru v časopriestorovom kontinue, keď vtom zrazu sa z ničoho nič sa v diaľke v zornom uhle kamery objavila podivná obrovská vec a rýchlo sa blížila. Zrazu sa kamera vzniesla aj s Tomom a zabrala šokovaného Silva, ktorý už – už prekročil bránu.
„Mohol byť už doma,“ zlomil sa Tomovi hlas.
Komisia žasla. Priamo pred ich očami prebiehal súboj dvoch smelých prieskumíkov proti obrovskému netvorovi. Tvor vydal podivný hrdelný zvuk. Kamera snímala ako Silv, jeden krok od brány zastal, pozrel smerom na vznášajúceho Toma a zaútočil na netvora. Kamera sa zniesla k zemi a chvíľu ležala v neprirodzenom uhle. Napokon sa dostala na normálnu úroveň potom, čo sa Tom pozviechal so zeme. To čo videli bolo strašné. Tvor držal úbohého Silva, ktorý zápasil, no nemal šancu.
„...ež a neotáč...,“ zazneli posledné slová Silva, kým ich neprerušilo praskanie statickej elektriky. Tom ešte chvíľu váhal, no práve to praskanie signalizujúce, že sa brána čoskoro zavrie, ho presvedčilo. Hoci nerád skočil...a vyšiel na druhej strane časopriestoru.
„Dostalo to Silva,“ zavzlykal Tom. „Obetoval sa pre mňa.“
„Nemohli ste nič robiť,“ upokojovala ho mladá členka komisie.
„Čo bude nasledovať?“ opýtal sa napokon, teraz už v znova svetlom zaliatej miestnosti Tom.
„Teraz, priateľu, budeme čítať, sledovať, dohadovať sa a rokovať, aké opatrenia spravíme. Vy si vezmite dva mesiace dovolenku a zotavte sa. Čoskoro vás možno budeme potrebovať na Ďalšej misii.“
O dva týždne neskôr bola správa prieskumníka Toma vyhlásená za prísne tajnú a svet, do ktorého pri márnom hľadaní spojencov proti dávnemu nepriateľovi, navštívili, za zakázaný.
***
A zatiaľ na tom svete:
„Mamí, mamí, pozri, našla som cicu,“ žiarila radosťou malá Janka. „Že si ju môžeme nechať?“
V náručí držala malého zmietajúceho sa tvora v skafandri, vzdialene pripomínajúceho mačku.

cyberstorm

cyberstorm
Fanúšik scifi, knižný recenzent. Poviedkový beta-reader a porotca poviedkových súťaží scifi.sk, koordinátor Poviedok na počkanie.

Diskusia

Myrmarach
Je to také maličké a roztomilé :3
A potom z toho vyrastie taká pačmaga, ako mám doma :DDD
24.07.2021

siliante
Parádny rozsah za hodinku!
24.07.2021

Marquis
Veľmi príjemné šokujúci koniec, pre mňa číslo dva dnešného kola ;)
24.07.2021

10Geek
Viem prečo tvoje poviedky čítam ako posledné. Paráda! :)
25.07.2021

YaYa
Super sú tie "veľkonočné vajíčka" nenápadne porozhadzované po texte, aj ako to pekne nadväzuje na prednášku z conu. A záver má peknú paralelu s realitou :D :D :D Kde máš inak skafander, netreba ho ešte oprať?
26.07.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.