Vrátnička

Chce to len trpezlivosť.
Filmová história scifi
Bolo po babkinom pohrebe a mama s trápením odparkovala deda v záhrade. Prišla aj suseda, pani Potočníková, čo smrdela rovnako ako jej dávno neprané šaty, ale dedo, keď ešte nesedel na vozíku a vedel rozprávať, vravieval, že to bola veľmi milá pani. Teraz bola čudná. Jej muž bol vraj zlý, nadával jej, že je bosorka. A keď ho viac nebolo, zmĺkla. Bola vrátnička. Starala sa v zamestnaní len o seba a o kľúče. A potom už iba o kľúče. Čo bolo cítiť.
Teraz prišla a dala Adamovi do ruky kľúč a niečo mu nahlas šepkala do ucha. Adam sa na ňu čudne pozrel, potom na kľúč a potom na mňa. „Poď,“ povedal a nečakal na mňa. Prišli sme k jej strašidelnému domu, čo stál takmer na konci ulice. Adam nevložil kľúč do zámku brány, ale do zámku poštovej schránky. Otvoril ju. A vybral z nej kľúč, ktorý vyzeral ako okrídlené srdce. Jedným krídlom odomkol bránu. Vzal ho so sebou, lebo kľúč druhé krídlo odomklo skrinku pri dverách, v ktorej bol kľúč od vstupných dverí.
Pani Potočníková bola čudná žena a jej dom bol rovnako čudný. Chodba pred nami bola úzka, dosť tmavá a plná drobných skriniek na kľúče. Každá bola iná, akoby ich majiteľka domu zbierala celé roky. Adam sa obrátil k vstupným dverám. Tak, ako predpokladal. Visel na nich zavesený drobný kľúč. Vzal ho, dobre si ho obzrel a našiel dvierka so zámkom, kam kľúč pasoval. Otvoril ich. Vybral zo skrinky kľúč s ornamentom a dal sa hľadať. „Tu,“ ukázala som. Vyskúšal to, ale nepasoval. Hľadal ďalej. Našiel. Otvoril malé drevené vrátka a vybral ďalší kľúč. Zhlboka som na nadýchla a pozrela na stenu s bezpočtom všakovakých dvierok. „To nemyslíš vážne...“ vzdychla som.
„Musíš mať trpezlivosť,“ povedal pokojne a otváral ďalej. Sadla som si do malej pohovky a sledovala som ho, kým som nezaspala...
„Mia,“ oslovil ma Adam. „Posledné dvere. Chceš to vidieť?“ Prikývla som, aj keď som ešte pár sekúnd netušila, kde som a ako dlho som spala. Keď Adam otvoril posledné dvere, nebol v nich kľúč. Vyskočila odtiaľ mačka so žiarivo žltými očami. Rozbehla sa von dvermi a kým sme ju dobehli, videli sme len to, ako prebehla so našej záhrady a vyskočila na dedov vozíček. Pritúlila sa tam ku kocúrovi zo žiarivo zelenými očami a potom oba pruhované chrbty zoskočili a rozbehli sa cez krovie do poľa, kde zapadalo slnko. Adamovi zostal v ruke srdiečkový kľúč.
„Čo ti vtedy pošepkala do ucha?“
„Že mám byť trpezlivý a nájdem kľúč k šťastiu pre všetkých.“

siliante

siliante

Diskusia

Myrmarach
Dobre, že je to také krátke, lebo na konci to naberá nebezpečný smer Gýčovice ^_^" ale celkove páčilo :)
24.07.2021

10Geek
Pekný hon za šťastím s miernym nádychom Gaimana :)
25.07.2021

siliante
Haha, nuž asi áno, aj keď pôvodný zámer bol iný... To je tak, keď si človek spomenie o 19.30, že už beží PNP... Nabudúce - pripomienka! Ale vrelá vďaka za komentáre, fakt potešili (aj pobavili) ;)
25.07.2021

YaYa
Áno, je to úplne v duchu toho obrázku, čo sme niekedy minulú stredu dávali na Facebook :D Ale v závere sú náznaky niečoho veľmi pekného, škoda, že to nemalo čas vyplynúť trošku prirodzenejšie z predchádzajúceho textu.
26.07.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.