O odvážnej Markéte

PNP
2% 2021
„O jej matke sa hovorilo, že je prekliata,“ pošepol mi učiteľ, keď do hradu prišla moja budúca nevesta. „Vravelo sa, že nepozná strach. Podľa prastarej povesti to malo priviesť jej ľud do záhuby.“
Poznal som tie reči. Aj tie najnepravdepodobnejšie príbehy sa dobre počúvajú, keď človek leží v tráve, vyhrieva sa v posledných lúčoch leta a okolo neho znie len cvrkot hmyzu a staré báje. V našom panstve sme si veľmi zakladali na sile rozume a vedomostí. Starým mýtom a božstvám ma učili v duchu sa vysmiať a nahlas nezneuctiť.
Ľud však rozprávkam a povestiam veril veľmi rád. O to horšie, ak im život dal za pravdu.
Leana bola veľká a mocná žena, po smrti svojho muža vládla ťažkou rukou. Výškou i váhou sa vyrovnala mužom vo svojej jazde, a tak po správe o skonaní svojho druha okamžite vysadla do sedla, aby ho veľmi rýchlo nasledovala. Nebolo to však dosť rýchlo, aby sa o nej nezačali šíriť reči, že v jednom súboji sa pred ňu postavil Strach a ona ho premohla. Odvtedy sa jej nikdy nepriplietol do cesty. Samozrejme, nemohlo to dobre skončiť, ak chcete očariť lúzu, príbehy, ktoré jej servírujete, musia byť tragické. A tak na seba nenechala rýchlo čakať veštba, že s Leaninou nadutosťou a bohorovnosťou padne celá jej ríša.
Liekom na všetky veštby a povesti mala byť politika.
Keď veľká kráľovná padla v boji, rozdelila sa ríša na dve časti. Jednu si uchmatli Černohorci zo severu. Tú druhú môj otec. Poskytol útočisko kráľovskej rodine a sľúbil, že raz ich rodu vráti aj stratenú polovicu kráľovstva. Zárukou bolo, že som si mal vziať mladú princeznú za ženu. Raz, až dospeje.
Vyrastali sme spolu. Od detstva sme na seba spoza kríkov vyplazovali jazyky, neskôr na seba pokukávali na chodbách a ešte neskôr, keď nám dôrazne vysvetlili, že ja som mladý lord a ona je dáma, sme sa začali vzájomne spôsobne ukláňať a oslovovať sa titulmi. V jej sladkom hlase som vždy pocítil čosi ostré, ironické, ale na pohľad veľmi pôvabné, čosi, čo vravelo, kde si svoj titul môžem strčiť. Oplácal som jej to úplne rovnako. Čím afektovanejšie a spôsobnejšie sme sa zdravili, tým dôvernejšie sme si hľadeli do očí. Čím viac sme sa snažili dať tmu druhému pomedzi riadky najavo, ako veľmi sebou navzájom pohŕdame, tým bolo nápadnejšie, ako veľmi nám na sebe záleží.
Bol som už skoro dospelý, keď som sa s ňou opovážil rozprávať aj o niečom inom ako o štúdiu a počasí. Potreboval som sa jej s niečím zveriť. Veľmi zúfalo. Bez toho, aby sa mi vysmiala alebo sa vydesila a ušla. Aj o Markéte sa hovorilo, že po matke zdedila kliatbu, ale môj otec takéto reči veľmi rýchlo zatrhol, a tak ich väčšina považovala za rozprávku. Kliatba či nie, ľudia, najmä služobníctvo, si začínali všímať jej odvahu.
Keď mala asi päť rokov, stratila sa a našli ju až ráno sedieť pod obesencom a spievať si. Keď mala trinásť rokov, zastavila v behu zdivočelého žrebca a priviedla ho do stajne. Teraz, keď mala dovŕšiť osemnásť, sa nikto nepozastavil nad tým, ak vyliezla v noci na strechu najvyššej veže a pozorovala odtiaľ hviezdy.
Pravda, o tej poslednej veci som asi vedel iba ja. Často som sa po nociach potuloval po hrade a po lese, rovnako ako ona som zliezal staré veže a skákal z jednej uvoľnenej lišty na druhú. Moje štyri hnáty a pazúry šelmy na to však boli prispôsobené, tie jej nie.
Nechcel som ju sledovať, proste sa to stalo. Vyšiel mesiac a ja som ako každú noc započal svoju nedobrovoľnú premenu v zviera. Veže a strechy boli moje obľúbené miesta, lebo som tam nemohol nikoho stretnúť. Až do chvíle, kým som tam nenašiel ju. Samozrejme, ani raz som sa jej neukázal. Len som tam sedel, mlčky, hľadel na ňu a na hviezdy, tváril sa, že o mne vie. Že ma tam chce.
A tak sme spolu strávili leto.
Prišla zima a Markéta radšej pozorovala hviezdy z okna vlastnej komnaty. Ja som však poznal všetky cestičky v hrade. Aj ona tu síce strávila skoro celý život, no nebol to život štvornožca, a tak mnohé tajné cestičky nepoznala.
A na konci jednej z nich boli dvierka do jej izby.
Nerobil som predsa nič zlé, aspoň som si to hovoril každú noc, čo som tie dvierka pootvoril a hľadel, ako spí. Potom som zaspal aj ja. Ďaleko od nej a predsa blízko.
Zdalo sa mi, že sme si v týchto chvíľach najbližší. Cez deň, keď na mňa hľadela, keď sme sa rozprávali o nepodstatných veciach, som sa jej neodvážil povedať nič podstatné.
Nedokázal som jej povedať, že som prekliaty. Nie tak ako ona, ale naozaj.
Vedel to iba môj učiteľ a môj otec. Práve preto zasvätil svoj život boju proti poverám. Lebo na skutočné kliatby je aj politika prikrátka.
Moja kliatba vravela, že ma moja nočná podoba bude trápiť, až kým nestretnem pravú lásku. Mojím nešťastím bolo, že som na pravú lásku neveril. Až doteraz.
Pravda, ako vás môže milovať niekto, kto ani netuší, že ho každú noc sledujete? Nebol som hlupák. Vedel som, že robím niečo nesprávne a absurdné. Ale bol som zamilovaný.
Chýbali nám už len dva mesiace do svadby. Dva mesiace a potom, ak kliatba neklamala, som sa mal svojej podoby nadobro zbaviť. Začínal som si uvedomovať, že mi bude chýbať. Ale nebolo to nič v porovnaní s radosťou, že už na Markétu nebudem musieť hľadieť len cez pootvorené dvierka.
A vtedy začala moja nastávajúca chradnúť.
Zachvátila ju horúčka. Cez deň som sa snažil, ako som mohol, aby som sa sústredil na svoje povinnosti, no v noci som sa prikradol pod dvierka a zúfalo dúfal, že každý jej výdych nebude posledný. Dokonca som sa odvážil o čosi bližšie ako zvyčajne. Rozhodol som sa, že pôjdem až k jej posteli a ak sa jej prihorší, zburcujem komornú.
Urobil som prvý krok do tmavej izby. Druhý. Srdce mi bilo ako o preteky. Bol som v strede izby, keď vošla komorná s obkladmi. Vykríkla a všetka voda sa vyliala na zem. Nečakal som ani chvíľu, odrazil som sa od zeme a zizol v tajnom tuneli, ktorý však už po tomto incidente veľmi tajný nebol.
Môj otec počúval slová služobnej o zvierati v izbe princeznej s navonok blahosklonným úsmevom, no neskôr som si od neho vypočul veľmi náležité dohováranie. Našťastie, výpoveď komornej znela veľmi zmätene a nevierohodne, lebo tvrdila, že Markétka mala v izbe „obrovského, hnusného zvera, niečo ako vlk alebo potkan“.
Dlho som rozmýšľal, či sa mám na ďalšiu noc odvážiť na svoju obvyklú návštevu, no nemohol som byť bez Markéty. Pretiahol som sa teda až na koniec tajnej chodby ako každú noc, no stalo sa, čo som mal čakať. Tajné dvierka zatreli smolou. Slepá ulička vo mne vyvolala krutú beznádej. Bol som taký hlúpy, nemožný a nervózny, kedykoľvek som sa so svojou láskou stretol tvárou v tvár a teraz som ju nemohol vídať tak, ako som bol zvyknutý, tak, aby som cítil, že je moja.
Ako som jej závidel jej bájnu odvahu, bez ohľadu na to či bola výsledkom kliatby, alebo nie.
V tej tme a tichu som odrazu rozoznal nepatrné škrabkanie. Najprv som si myslel, že sa mi sníva, ale nie. Z opačnej strany dvierok sa niekto dobíjal do chodbičky. Netrvalo príliš dlho a pás svetla ožiaril Markétinu izbu.
Pred dvierkami kľačala ona sama s ostrým klinom v ruke. Podarila sa jej smolu zoškrabať.
Najprv som spanikáril a cúvol, no ona sa ani nepohla, hľadela na mňa tými krásnymi, veľkými očami, tým pohľadom, cez ktorý som cítil našu blízkosť a ktorý mi vždy rozpálil tvár.
Vstala a otvorila dvierka úplne. „Poď! Už som rozmýšľala, ako bez teba vôbec zaspím.“
„Ty...“ zahabkal som. Aj v zvieracej podobe so mohol rozprávať ľudskou rečou. „Ty sa ma nebojíš! Aj tvoja kliatba je skutočná!“
Zasmiala sa.
„Ale nie, je to len mýtus. Bojím sa mnohých vecí. Bojím sa, že na našej svadbe nebudem vedieť tancovať. Bojím sa, že učiteľ príde na to, že neviem absolútne nič z botaniky. Zvykla som sa ťa báť osloviť. Ale teba sa predsa nemusím báť.“
O malú chvíľu zaspala a ja s ňou, s chvostom obkrúteným okolo jej pliec. Povesť o mojej kliatbe neklamala – moja nočná podoba ma odrazu vôbec netrápila.

B.T. Niromwell

B.T. Niromwell
Má rada: dobrú literatúru, dobré béčka, knihy, filmy, rýpanie do začínajúcich autorov. Nemá rada: zlú literatúru, ľudí, čo používajú slovo "moc" ako príslovku

Diskusia

Marquis
V tomto kole predbežný víťaz, uvidím. Proste... Krásne...
24.07.2021

Myrmarach
Toto je sakra silné kolo...
24.07.2021

10Geek
Výborné! :) pútavé, citlivé a hlavne také naozajstne krásne
24.07.2021

siliante
"Veľkolepý úvod do rodinnej ságy, poprosím. Z tých najvyšších kruhov, pravdaže. A s dávkou mytológie, ak by to šlo."
"Samozrejme, nie je problém."
"Robíte to aj na počkanie?"
"Za hodinku a štvrť."
"Och, výborne, to nemá chybu. Vy ste hviezdni. Desaťhviezdni!"
25.07.2021

YaYa
Mačkodlak vždy môže byť.
26.07.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.