Kde bolo, tam bolo, stalo sa v meste Mahoq

PNP
Filmová história scifi
„Povedz mi tú o princeznej!“
„Zlatinko, to predsa nebola žiadna princezná,“ odvetila mama mäkkým hlasom a nekompromisne prikryla Anetku paplónom, čím jej dala najavo, že na rozprávky je už neskoro. „A tvoje sestričky už spia.“
Z postieľok učupených pri stene izbičky sa neozýval ani hlások.
Malé modré očičká Anetky však plápolali neutíchajúcim plameňom. „Prosíííím!“
Mama stiahla svetlo kahanca a izbička sa zahalila do takmer úplnej tmy. Takmer. Práve do takej, v akej bolo príjemné počúvať príbehy. To bolo dobré znamenie.
„Prosím!“
„Bola to guvernantka,“ ozval sa znovu matkin hlas. Anetka bola presvedčená, že jej mama má najkrajší hlas na svete. Nikde inde taký nepočula.
A čo bolo ešte lepšie, keď už raz mama začala rozprávať, príbeh vždy dokončila. Anetka sa šťastne zahniezdila v posteli.
„Bola to guvernantka a starala sa o tri detičky. Jedno bolo zlatovlasé, jedno bolo striebrovlasé a jedno malo vlásky tmavšie ako noc a jasnejšie ako drahokam.
„Ako ja!“ zvolala Anetka ako vždy, keď prišla na rad táto rozprávka.
„Nie, tvoje vlásky sú oveľa krajšie,“ zdvihla mama výstražne prst dohora.
„A čo bolo potom? Žili v našom meste a každý deň sa hrali na naháňačku. Každé ráno jedli krupicu, lebo to bola najobľúbenejšia pochúťka Zlatovlásky. Každý deň na obed jedli obložené chlebíky, lebo to bolo najobľúbenejšie jedlo Striebrovlásky.“
„No vidíš, že rozprávku poznáš! Môžeš sa uložiť spať.“
„Nie, nie! musíš mi ju vyrozprávať! Celú! Ja už budem ticho, nepoviem ani ň!“
Mama prstami prehrabal dcérkine dlhé kadere, ktoré do noci žiarili modrastým svetlom, a pokračovala: „Každý deň na večeru si tretie dieťa poprosilo svoje najobľúbenejšie jedlo. Vieš, čo to bolo?“
„Môžem povedať? Bolo to...“ chvíľu sa tvárila, že premýšľa. „Rybacia polievka! Naše mesto je slávne pre svoje ryby, však, mami? Nikde nikto nevylovil lepšie ryby ako u nás! Že, mami?“
„Po stáročia tomu tak bolo. Mahoq bol dlhé stáročia významným obchodným uzlom. Vieš, čo je obchodný uzol?“
„Že sa tu všetci uzlili, aby nakúpili?“ prepletala Anetka rúčkami. Jej bledá pokožka sa vo svetle kahanca jagala do zelena. „Handrkovali sa a zjednávali a hádali a každý chcel niečo kúpiť.“
„Áno,“ súhlasila mama pobavene. „A všetci Mahoqčania boli na svoj prístav a rybárov veľmi pyšní. Lenže pýcha nie je dobrá vlastnosť.“
„Nie, nie, vôbec nie!“ súhlasila maličká.
„A najpyšnejší bol ich niekdajší starosta. Každý sa prešiel po nábreží až k prístavu, kde sa mu od radosti natriasalo obrovské brucho a kde od toľkého pobláznenia strácal po ceste dukáty.“
„Ale mal toľko peňazí, že mu to nevadilo.“
„Možno by mu to bolo vadilo, keby cez to svoje brušisko na dukáty na zemi dovidel.“
Anetka sa zachichotala.
„Ale aby sme neodbáčali,“ pokračovala mama, lebo už bol pomaly čas ísť spať, „naša drahá guvernantka chodievala každý deň nakúpiť ryby do prístavu na rybaciu polievku...“
„...pre tmavovlasé dieťa. Lebo toto jedlo malo najradšej na svete.“
„Áno! A guvernantka mala najradšej na svete svoje dietky. A tiež sa rada prechádzala po nábreží až k prístavu, kde sa na ňu díval bohatí starosta. Díval sa na ňu a díval, až sa rozhodol, že sa s ňou ožení.“
„Ojojoj,“ vzdychla si Anetka vážnym hlasom a v očiach jej zaihrali iskričky. „To ale nemal robiť.“
„Nemal, lebo guvernantka poprosila more, aby starosta zásnuby odvolal. Prosila more, lebo bola pompézne a mocné, jeho vlny sa hrotili v diali vyššie ako najvyššia mohacká veža. Prosila ho, lebo väčšiu silu nepoznala. A akonáhle more poprosila...“
„Akonáhle to vyslovil, more potemnelo, obloha sa zatiahla a vlny robili mólo tak, že by sa žiadna loď nemohla k Mahoqu ani len priblížiť.“
„Ale jedna sa priblížila!“ pritislo si dieťa pästičky na ústa, nadšené, že môže povedať najdôležitejšiu časť príbehu. „Loď kapitána Baltazara!“
„Pšššt!“ pritisla jej mama prst na ústa. „Tvoje sestričky už spia, všetky ich pobudíš!“
Anetka sa poľaknuto pozrela na postieľky pri stene. Dievčatá ale spali.
Mama sa pousmiala a zmenila hlas do dramatického šepotu: „Loď kapitána Baltazara sa zjavila na mori akoby šmahom čarovného prútika. Nikto nevidel, odkiaľ prišla, ľudia si doteraz povrávajú, že ju vyvrhlo samotné more.“
„Možno vedela lietať...“ zamyslela sa Anetka.
„Možno...“ Mama sa zasekla a prehltla smiech. „Máš ty dnes ale nápady! Hovorí sa, že ju vyvrhlo samotné more,“ zopakovala, „lebo loď bola plná rýb a všetky stožiare obrastali morské riasy. Keď mahoqckého ľudu padol zrak na jej plachty, zamreli údesom. Boli deravé a šedé, akoby ich už pred storočím pohltilo more. Loď bola mŕtva tak ako všetko na nej. Tak ako samotný Baltazar. Jej drevo bolo rozožraté ako jeho tvár, jej stožiare rozryté trápením mora rovnako ako jeho duša. No hoci na pohľad ani loď, ani kapitín neboli vábny, nik iný, iba Baltazar, nemohol splavovať more na vraku lode, nikoho iného ako jeho by na tom vraku nesprevádzala posádka nemŕtvych počúvajúca ho na slovo. Baltazár bol pánom mora, až tak, že na život na súši zanevrel a odoprel ho aj svojmu telu, aj svojej lodi. Iba jedna vec ho v ten deň vytiahla na breh. Už dlho jeho zrak blúdil k prístavu Mahoqu. Už dlho z diaľky obdivoval krásnu guvernantku. A nemohol strpieť, že by sa vydala za iného. A už vôbec nie za ješitného, pyšného, starého starostu.“
Mam stíchla, lebo Anetka zvykla v tejto časti príbehu buď vynadať starostovi, ospievať guvernantkinu krásu alebo vzdychať na Baltazarovou mocou. No tentokrát s napätím počúvala. Možno ju už premáhala únava.
„Starosta Mahoqu, zvolal Baltazar mocným hlasom. Pohľaď na moju ohyzdnú tvár. Pohľaď na moje nemŕtve telo!“ spievala mama hrubým hlasom a Anetka sa chichotala nad jej herectvom. „Moja posádka ma na slovo poslúcha. Ak neodvoláš svoje zásnuby a nenecháš svoju vyvolenú ísť, obsadím Mahoq a stane sa z neho mesto nemŕtvych! Všetci budete ako ja! Vaše tváre stratia ľudskú krásu a vaša pýcha nebude mať v zemi ľudí viac miesta, lebo sa od vás budú všetci odvracať!“
„A starosta?“ opýtala sa Anetka, akoby nevedela, ako príbeh skončí. „Zľakol sa?“
„Starosta...“ zašepkala mama akýmsi temným hlasom, hlasom, z ktorého zaznievalo zadosťučinenie, i keď malá bola primladá, aby ho tam rozoznala. „Starosta sa Baltazarovi vysmial, že strašidiel sa on veru nebojí. A Baltazar... slovo dodržal.“
„A osadil miesto!“
„Obsadil, drahá!“
„Čo znamená obsadil?“
„To znamená, že sa do rána všetci v meste zmenili na nemŕtvych. A žili šťastne až naveky!“
Mama sa nahla nad dcéru a modrými perami ju pobozkala na šedé čielko. „Dobrú noc, rybička moja! A už sa nehraj!“ vybrala jej z ruky očko, ktoré si z roztopaše a vytrženia nad príbehom na chvíľu vybrala z detskej hlavičky. Malá ho ale držala tak pevne, že jej pritom odlomila prst. „Daj ho naspäť, nech sa ti zase nezagúľa!“ napomenula ju a znovu si nastokla prst na ruku bez svalov.
„Najradšej mám príbehy so šťastným koncom!“ zívla Anetka.

B.T. Niromwell

B.T. Niromwell
Má rada: dobrú literatúru, dobré béčka, knihy, filmy, rýpanie do začínajúcich autorov. Nemá rada: zlú literatúru, ľudí, čo používajú slovo "moc" ako príslovku

Diskusia

nenasytnik
Jasne, dalsie to take ze zlate nununu na city, malicke dievcatko chce rozpravku a ono to vyzera ze sa to vlastne stalo. A to take hranie sa s farbami ze ci je to cudne, ci nie je, a este by som bol aj triggernuty, lebo body shaming nna starostu, ale kedze este nie som tlusty, tak je mi to jedno. Paradna poviedka s prijemnym prekvapenim :P
19.06.2021

Monika Kandriková
Toto krásne cinkalo, ako päť guľôčok do jamky :D :D Viac takých :D :D
19.06.2021

YaYa
Ako veľa! A aké dobré! Aký zvrat! A akí Piráti z Karibiku!
19.06.2021

kAnYs
O-mi-god the twist :D Toto bolo dobre.
20.06.2021

HB
Výborne napísané a skvelý nápad. Tlieskam!
20.06.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.