Stopár

Dnes to bude 5 rokov. Nevnímam kvapky dažďa stekajúce po skle, neprítomným pohľadom sprevádzam okoloidúce autá.
Podporte scifi.sk
Dnes to bude 5 rokov. Čas s presnosťou metronómu kladie tie isté otázky, pred ktorými už nevládzem utekať. Nevnímam kvapky dažďa stekajúce po skle, neprítomným pohľadom sprevádzam okoloidúce autá. Spoločnosť mi robí môj odraz, ktorý sa stráca v zarosenom oblaku dychu.
Obliekam si posledné čisté rifle, obľúbený sveter, nepremokavú bundu. Beriem zväzok kľúčov z kuchynského stola a vyrážam von, odhodlaný čeliť vlastným tieňom.
Ulice sú plné ľudí. Domácim dážď neprekáža, skôr bývajú prekvapení, keď na chvíľu ustane. Turisti obalení v igelitových pršiplášťoch s dáždnikom v každej ruke preskakujú mláky a s nádejou, natlačení do obchodov so suvenírmi, čakajú na náznak modrej oblohy.
Kráčam po tej istej trase, ako už toľko krát. Spod kapucne skenujem okoloidúcich, dúfajúc že zahliadnem tvár, ktorá zmenila môj život. Prestávam brať ohľad, vrážam do motajúcich sa ľudí. Beznádej otupuje moje zmysly, pohľad akoby sa zaostril na bod v nekonečnej diaľke. Ruch ulice úplne zanikol, vnímam iba zvuk kvapiek dopadajúcich na vzdorujúcu látku.
Míňam tabuľu reprezentujúcu hranice mesta a kráčam stále ďalej, po menej frekventovanej výpadovke smerom do hôr, ešte asi kilometer. Zamrazilo ma. Prichádzam k vyhliadke nad zrázom. Toto miesto malo vždy veľmi špecifický náboj. Presne tu sa to stalo. Prišlo mi zle, priblížim sa k zrázu a s pohľadom na tmavé vody severného mora mi chvíľu trvá, kým to rozdýcham.
Stojím na okraji cesty, tam kde pred piatimi rokmi stál on, tvárou k prichádzajúcim autám.
Svetlá sa míňajú v nepravidelnom takte. Biela sa strieda s červenou, ako metafora dobra a zla, zahalená v hustnúcom daždi. Spravím krok vpred a natiahnem ruku s palcom v smere jazdy, ako znamenie osudu, pripravený posunúť sa ďalej.
Netrvalo to dlho, zastavuje auto. Firemné logo požičovne prezrádza že to budú turisti. Je to tak. Starší pár, podľa prízvuku Nemci, alebo Rakúšania, na prvý pohľad veľmi priateľskí. Slušne poďakujem, naznačím kam mám namierené, ale na ďalšie otázky už nereagujem. Zosuniem sa hlbšie po sedadle a na chvíľu zavriem oči.
Žena mu vyčíta že mi zastavil, vraj som vyzeral divne už na prvý pohľad a tiež že má zo mňa divný pocit. Maskovala to do rodného jazyka, nemohla tušiť že im budem rozumieť. Ukľudňuje ju, vraj nemá byť hysterická, ale neisto si ma nenápadne skontroluje. Otvorím oči a v spätnom zrkadle sa stretnú naše pohľady. Nervozita stúpa s každou ďalšou premlčanou minútou. Silene, s nervozitou v hlase, sa žena snaží nadviazať konverzáciu. Nezapájam sa, iba vnímam celú situáciu a hľadám pochopenie pre taký čin.
***
Pred piatimi rokmi bol v pozícii šoféra, keď so svojou priateľkou na ceste z mesta zastavili pri vyhliadke stopujúcemu chlapovi. Mohol mať okolo tridsiatky. Špicatý nos, riedka kozia briadka, čiapka so šiltom otočeným dozadu, výrazne modrá páperová vesta a zažltnuté nechty. Tie si všimol pri jeho neustálom nakláňaní sa medzi predné sedadlá.
Pôsobil veľmi uvoľnene, bol zhovorčivý a stále sa niečo vypytoval. Ako dlho sú spolu, kde bývajú, či plánujú mať deti. Zrazu zacítil ako mu na zátylok pritlačil niečo studené, kovové a natiahnutou rukou ukazoval na odbočku z cesty.
- „Tu zahni a pomaly pokračuj až kým ti nepoviem“
Zmätený a vystrašený počúvol. Nemal v pláne hrať sa na hrdinu. Mierne pootočil hlavu aby pohľadom ubezpečil priateľku, že to bude v poriadku. Prehrával si v hlave ako mu dajú peňaženku, mobil a všetko bude ok.
Zemitá cesta sa postupne zužovala a mizla v hustom lese.
- „Tu zastav!“ zahučal naliehavo.
V strese zošliapol brzdy a auto zastavilo v kúdole prachu. Nasledovala rana do zátylku, tupá bolesť a tma.
Prebral sa s príšernou bolesťou hlavy a pískaním v ušiach. Prvý pohľad smeroval doprava, sedadlo bolo prázdne a dvere otvorené. Strach a adrenalín ho vystrelili z auta a z plného hrdla zakričal.
- „EMA!“
V tom momente ju zbadal. Ležala bez pohybu v neďalekej tráve, v dotrhaných šatách, dobitá a od krvi. Na ten pohľad nikdy nezabudne. Bezmocnosť striedala zúrivosť a žiaľ.
***
Hľadám pochopenie, odpoveď, cestu von. Sedím tu, v modrej veste, šiltovke, zvieram pomyslenú zbraň a odmietam logiku tejto existencie. Blížime sa k osudnej odbočke, vystieram ruku a prosím.
- „Tu mi zastavte“
Oslobodzujem vystrašený pár, ktorý mizne v sprievode zvuku prešmykujúcich kolies.
Zdanlivo zmierený s doživotným bremenom, prechádzam na druhú stranu cesty. Sadám si na krajnicu a pozorujem, ako sa cez oceľové mraky predierajú lúče slnka. Možno symbol nádeje, alebo len znamenie, že niekde tam je naozaj všetko v poriadku.
Odraz slnka od mokrej cesty, zvuk brzdiaceho auta a cez pootvorené okno prichádza otázka či nepotrebujem odviezť. Prijímam a nastupujem na sedadlo spolujazdca.
- „Kam ťa hodím?“
Povedomý hlas, špicatý nos, popolník plný ohorkov, chýbajúca brada a šiltovka, ale je to on. Adrenalín a obrovská vlna pomsty valcuje všetky náznaky morálnych zábran.
- „K vyhliadke“
Tam kde sme sa stretli, sa aj rozlúčime.

Cestovateľ

Cestovateľ
Emócie do slov

Diskusia

Goran
Veľmi si ma prekvapil, a v dobrom. To, že máš niečo v sebe, a podobné vnímanie sveta, podobné uchopovanie zmyslami (aj ľudským vnútrom), podobný a predsa iný zmysel pre krásu, tajuplnosť, obraznosť, lyriku ako ja, to mi bolo jasné už od prvej poviedky. Ale nečakal som, že už tak skoro vytvoríš takýto pozoruhodný prozaický útvar (pripomína mi to post modernu a niektoré súčasné umelecké prózy). Žiarovka bola síce roztomilá, ale už len o máločo viac než roztomilá, Príbeh prvý mal náboj, bol zvláštny, nevšedný, ale akoby neúplný a nie celkom zvládnutý, cítil som tam nadšenie a snahu, ale nebolo to "dokonané". No toto je skvelé. Poviedka s minimom pohybu (myslím tým dejovú dynamiku), pračudesne, ale fascinujúco sa vznášajúca akoby v nejakom priestore mimo časopriestor, mimo bežný rámec ľudského života, skúseností a prežívania, maximálne odťažitá, skoro až abstraktná, a pritom tak veľmi konkrétna a citovo zainteresovaná. Prenádherne a skutočne invenčne napísané dielko. Obsahovo nič prelomové, ale o to tu nejde. A pritom by som nepovedal, že ide o víťazstvo formy and obsahom, lebo všetko je tu na svojom mieste. Mám ale jednu veľkú výhradu, ktorá však nie je literárna... Vieš, vôbec tu nejde predsa o fantastiku... Nie je to žánrová próza. To Ti nijako nemienim brániť v tvorivých rozletoch, len neviem či sa na túto stránku takýto druh literatúry hodí.
No ja sa nesťažujem, poskytol si mi nefalšovaný a pôsobivý zážitok.
01.07.2021
Cestovateľ
Toľko pozitív by som nečakal. Budúcej už dám viac fantastična, sľubujem, nech to sem viac zapadá :) Vďaka za čas a postrehy.
06.07.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.