Les. Miesto pokoja, pozbavené ruchu preplnených miest a často krát posledná bašta prírody, kde môže byť človek osamote, len so svojimi myšlienkami. Milenci sem chodia na romantické prechádzky či pikniky, deti sa tu učia úcte ku prírode. Pokoj dodržiavajú aj lovci s ich Patrónom, ktorý nad nimi už od počiatku vekov drží svoju ochrannú ruku. Zvykli sme si ignorovať čo všetko sa deje v lese a kto všetko v ňom prebýva. Ja však nie.

Pre mňa je les a lov stelesnením vrcholného strachu a pôžitku, agónie a extázy. Tento list je mojou spoveďou o tom, čo sa stalo v prastarých a prekliatych lesoch Írska.

Tento list je poslednou správou ktorú pán Frank Withelby zanechal pred tým ako za záhadných okolností zmizol zo svojej izby 7. júna roku 1931. Na úvod Vám, milí čitatelia, ponúkame krátky ústrižok ktorý vyšiel v Arkham Reporter v čase zmiznutia pána Withelbyho:

„Frank Withelby, spamätávajúci sa so extrémneho psychického šoku a straty zamestnania, ktorý bol ubytovaný v hoteli Royal, sa za záhadných okolností stratil. Posledný, kto videl pána Withelbyho nažive bol čašník v bare Dunwich o 19:30, podľa ktorého sa správal obyčajne. Po návrate do svojej izby si nikto nič podozrivé nevšimol, no zhruba po štyroch hodinách sa z izby začalo ozývať nemelodické vyvolávanie a nezrozumiteľné výkriky. Susedia, zvyknutí na výstrelky a extravagantné správanie pána Withelbyho si to sprvoti nevšímali. Na recepcii to boli ohlásiť až o dve hodiny neskôr, keď sa intenzita aj hlasitosť nečakane zvýšili. Po násilnom otvorení izby pána Withelbyho, v sprievode dvoch policajtov a hotelového doktora, sa nenašli nijaké známky po pohrešovanom. Dvere boli znútra zamknuté a neboli na nich žiadne stopy po násilnom vniknutí. Všetky okná boli taktiež pozatvárané a zamknuté. Izba bola pedantne uprataná, až na stôl na ktorom bola hŕba papierov (vrátane výpovede o vykopávkach v Írsku ktorých sa pán Withelby zúčastnil v roku 1929) a lebka jeleňa popísaná neznámymi symbolmi. Mimo to sa v rohu miestnosti nachádzal čerstvo rozbalený balík bez mena odosielateľa. Polícia neskôr podrobne prehľadala izbu, no nenašla žiadne ďalšie stopy po pánovi Withelbym, ani kde by sa mohol nachádzať. Najbližšia rodina sa odmieta vyjadrovať, takisto aj bývalí kolegovia.“

Nič zaujímavé, však? Až donedávna by sme s týmto názorom súhlasili i my. No minulý rok svetlo sveta uzrel 80 rokov schovávaný a utajovaný dokument. Tušíte správne, je to výpoveď pána Withelbyho o tom čo sa dialo počas jeho vykopávok v Írsku i po návrate do rodnej krajiny. Väčšina z nás to však ani nepostrehla, pritom sa tento text môže porovnávať s najväčšími dielami fantastov na svete. Možno preto sa ho nechytil žiadny väčší plátok, a tak zostáva na nás, aby sme Vám túto „spoveď“ priniesli. Pevne sa usaďte a pripravte si nervy. Po prečítaní tohto článku sa na niektoré veci budete pozerať inými očami.

Pred tým, ako som Ho uvidel v celej jeho hrôze i sláve, som bol asistentom profesora prírodných vied na Miskatonickej univerzite a mojím hlavným odborom bola vyhynutá megafauna. Sústredil som sa najmä na Megaloceros Giganteus, najväčšieho zástupcu rodu Cervidae, ktorý bol cieľom mojej diplomovej práce.

Po získaní titulu a ukončení štúdia som si chcel dať menšiu prestávku a zároveň pomôcť rozšíriť znalosti o tomto zverovi, preto som sa rozhodol vycestovať do Írska, v ktorého močiaroch sa našli najzachovanejšie kostry.

Táto cesta by finančne zruinovala menej majetnejších študentov, no pochádzal som z dlhej línie obchodníkov s kožušinami, hoci mojich vzdialených predkov obostieral závoj tajomna keď prišli na Nový kontinent. Môjmu otcovi patrila najväčšia miestna továreň na kožušiny, takže som sa nemusel obávať finančných ťažkostí.

Plánoval som vyraziť začiatkom jari roku 1929. Cestoval som pomerne naľahko, spoločnosť mi robil len môj komorník Jacob Cormick, pôvodom Ír, ktorý slúžil mojej rodine viac ako 20 rokov a pôsobil ako prekladateľ.

Kopáčov som si najal z okolitých dedín, všetko to boli tvrdí chlapi zocelení životom, a navyše chudobní, takže nereptali ak som od nich žiadal kopať po celý deň. Výnimkou bola nedeľa, vtedy totiž odmietali pracovať aj tí najhrubší z nich, vraj si musia ctiť ten posvätný deň.

Výkopové práce som plánoval na obdobie asi piatich až šiestich mesiacov, približne od začiatku apríla do polovice septembra, teda do zberu zemiakov, na ktorých sú Írovia takí závislí.

Vykopávky som začal pri malom meste Dardinstown blízko Dublinu, konkrétne medzi Kukučím a Turnapin potokmi. Dnes sú v tejto oblasti rašeliniská, no v rozmedzí Pleistocénu až Holocénu sa tu nachádzali stepolese, obľúbený biotop Megalocera. S výkopovými prácami som sa musel ponáhľať, pretože na tomto území Írska vláda vraj plánovala rozšíriť už stojace letisko.

Mojím snom bola kompletná kostra dospelého jedinca, alebo aspoň zachovalá lebka, no takéto pozostatky nie a nie objaviť sa. Spočiatku moji kopáči boli skôr na príťaž. Boli zvyknutí kopať a kopať, bez toho aby sa pozastavovali či neporušia kosti pod povrchom. Bolo potrebné vysvetliť im aby kopali s väčším citom. Sprvoti hundrali, no rýchlo si to osvojili.

Niekedy na konci leta som začal premýšľať nad pozastavením výkopových prác, no práve vtedy sa na mňa usmialo šťastie. Vďaka tomu že som kopáčov prijímal z okolitých dedín sa pomerne ľahko rozšírila správa že som ochotný zaplatiť za kosti Megalocerosa.

Spočiatku, dúfajúc že ma obalamutia a ľahko zarobia, mi ľudia nosili jelenie kosti. Našli sa dokonca blázni ktorí mi chceli predať kozie a hovädzie pozostatky. Priznám sa, ku takýmto ľudom som vedel byť drsný, a neraz odo mňa odchádzali s kliatbou na perách. Voči tým ktorí mi priniesli skutočné pozostatky Megalocerusa som však bol a štedrý. A tak sa stalo, že okolo dvadsiateho prvého júna, na deň rovnodennosti, za mnou prišiel jeden kopáč menom Dougal, ktorý mi už zopár krát priviedol ľudí so skutočnými pozostatkami Megalocerosa.

Prišiel za mnou práve keď som sa pokúšal zostaviť kostru zo všetkých nálezov ktoré som dosiaľ mal. Nebolo ich veľa, bola to skôr úbohá kôpka, a z toho asi polovicu tvorili kosti ktoré mi priniesli ľudia z okolia. Vidiac moje zúfalstvo, zveril sa mi že sa dopočul o mužovi z neďalekej dediny ktorý by sa mal pýšiť lebkou Megalocerosa. Bol som skeptický, tak som ho požiadal aby ho ku mne spolu s lebku priviedol. To vraj nie je možné, tvrdil kopáč, pretože ten muž je už veľmi starý a na sklonku života, preto musím prísť za ním. Nechcelo sa mi trmácať sa bohvie kam, najmä keď som mal prácu, no zvedavosť napokon zvíťazila a pristal som že za ním zájdem. Cormickovi som nakázal nech nám prichystá voz a hneď ako to bolo možné sme vyrazili.

Cesta nám trvala zhruba dve hodiny. Šli sme len ja a kopáč, ktorý sa ujal oprát. Počas celej cesty som mal akýsi divný pocit ktorého som sa nevedel zbaviť. Tušil som že sa niečo zlé stalo alebo stane. Ako sme mali na dohľad dedinu, moje obavy sa potvrdili.

Dedina bola v plameňoch. Ženy pobehovali sem a ta, snažili sa zo svojich príbytkov vyniesť deti, zvieratá i cennosti. Muži sa snažili bojovať so živlom, utvorili ľudskú reťaz a už po nej putovali vedrá s vodou. Vôkol stojace deti kričali a nariekali, a ich zvieratá im kontrovali. Len čo to kopáč zočil zoskočil z voza, pričom sme stále ešte šli, nestarajúc sa o nič. Hneď ako sa mi podarilo zastaviť voz a ako tak upokojiť kone, som sa vybral pomôcť, no vôkol panoval taký chaos že si ma nikto nevšímal. Snažil som sa teda pohľadať aspoň toho, kvôli ktorému som sem prišiel. Bezcieľne som blúdil sem a ta, keď mi zrak padol na dom najväčšmi zachvátený požiarom. Stál okolo neho hlúčik ľudí, no nezdalo sa žeby prišli hasiť. Skôr to vyzeralo ako keby kontrolovali či ten dom zhorí až do tla. Predieral som sa pomedzi ľudí, keď v tom zrazu vchodové dvere vypadli a j som zazrel lebku Megalocerosa ako tróni na poličke ako trofej. Neviem čo ma to pochytilo, no vystrelil som ako divý dnu, len by som ju zachránil. Vnútri vládol chaos, odvšadiaľ šľahali plamene, trámy nado mnou vŕzgali a pukali, kdesi v tom pekle dokonca bola aj mačka, počul som ako trpí. No ja som sa hnal len za lebkou. V tom momente ako som sa jej dotkol sa zosypal strop a pochoval ma popod horiacimi sutinami. Posledná myšlienka patrila lebke a zvláštnym symbolom ktorými bola pokrytá.

Lebku, nájdenú v izbe pána Withelbyho, sa podarilo úspešne identifikovať už v roku 1930 ako druh Megaloceros Giganteus, taktiež známy aj ako Írsky jeleň. Avšak symboly ktoré sa na nej nachádzali neboli. Boli len hrubo prekreslené a založené do policajnej správy, ktorá až nedávno uzrela svetlo sveta. Vtedajší vyšetrovatelia sa síce obrátili na Miskatonickú univerzitu a na bývalých spolupracovníkov pána Withelbyho, no keďže v krajine naplno zúrila Veľká Depresia, nemohli sa mu naplno venovať po dlhší čas.

Katedra lingvistiky im odpovedala že ide zrejme o podvrh, a neprikladala im žiadny význam. Považovala ich len za zhmotnené bludy pána Withelbyho.

Jeho kolegovia s katedry biológie spoznali niektoré znaky, no nepoznali ich význam. Pán Withelby ich vraj kreslil na všetky svoje osobné veci, po tom čo sa vrátil zo sanatória.

Nečakaná odpoveď však prišla z katedry folkloristiky, kde vraj jeden z jej členov spoznal symbol ktorý sa nachádzal medzi očami. Tento člen, ktorého meno neuviedli, tvrdil že tento symbol by mal predstavovať Gurz Bakira, akéhosi prastarého boha či démona. Je len samozrejmé že túto odpoveď vtedajšia polícia ihneď zavrhla.

Gurz Bakir. Zvláštne meno, však? No nevyvoláva vo vás niečo? Akúsi tajomnú, zastretú a zabudnutú spomienku ktorú by ste nemali ani mať? Ak ste jeho meno hneď hodili do Google prehliadača a nič nenašli, nie ste sami. Získať informácie o ňom nie je vôbec jednoduché. My sami sme sa dopracovali len ku niekoľkým útržkom, väčšina toho čo vieme pochádza z rozprávania pána Withelbyho. Ten nám vykresľuje obraz jedného z najstarších kultov na svete, teda ak veríte jeho rozprávaniu. Podľa neho je Gurz Bakir akýmsi prastarým bohom lovu a lesa, ktorého mali uctievať naši predkovia po celom svete pred koncom poslednej doby ľadovej. Poriadne pritiahnuté za vlasy, čo? A to sme ešte len na začiatku.

Zdal sa mi príšerný sen. Nachádzal som sa na akejsi čistinke, zdanlivo mimo čas a priestor. Vôkol mňa boli rastliny zo všetkých časových období Zeme, od prvotných húb a papraďorastov, až po moderné stromy. V strede stála akási ozrutánska postava, ktorá sa na mňa pozerala. Zdalo sa, ako keby som ju prekvapil svojou prítomnosťou, ako keby čakala niekoho iného. V tom momente som si spomenul na horiaci dom a uvedomil som si že som pokrytý popáleninami a rôznymi zraneniami. Doteraz som ich necítil, ani som nevedel že ich mám, no ako náhle som si spomenul, zachvátila ma príšerná bolesť. Postava, vidiac moju bolesť, sa ku mne načiahla, no nie rukou či rukami, skôr svojou „mocou“ či ako by som to nazval. Cítil som ako sa moje rany hoja, ako sa mi zrastajú kosti a regeneruje spálená koža. V tom ku mne tá postava prudko prišla, vyvrátila mi hlavu a hĺbavo sa zahľadela do mojich očí.

V tom momente som sa zobudil. Netušil som kde som, ani koľko času prešlo. Cítil som že mám obviazanú a zafixovanú pravú ruku, no ešte stále som cítil posledné vlny hojivej energie ktoré ju naprávali. Taktiež som mal obviazanú i hlavu a hrudník, no cítil som že obväzy už nebudú potrebné. Práve keď som vstal z postele a začal si dávať dole obväzy, vošiel dnu môj sluha Cormick. Takmer z toho pohľadu odpadol, no rýchlo sa spamätal a začal ma tlačiť do postele a presviedčať že musím oddychovať. Vraj môžem mať otras mozgu a prílišnou aktivitou by som si to mohol zhoršiť. Snažil som sa vysvetliť mu že som v poriadku, no nepočúval ma a stále hovoril aby som odpočíval. Neviem čo to do mňa v tom momente vošlo, no pravou rukou som ho schytil pod krk a zdvihol do vzduchu. Pripadalo mi, ako keby moje telo riadil niekto iný a ja som bol odsunutý do role pozorovateľa.

Našťastie som sa rýchlo spamätal a pustil som Cormicka, ktorý tvrdo dopadol na zem. Dusivo kašľal a masíroval si krk, na ktorom boli jasne otlačené moje prsty. S hrôzou v očiach sa na mňa pozrel keď som sa sklonil a snažil sa mu pomôcť, no keď videl že som opäť sám sebou, prestal sa odťahovať a s mojou pomocou sa postavil na nohy. Snažil som sa mu ospravedlniť a vysvetliť že ani sám nerozumiem čo sa stalo, ale bolo na ňom vidieť že bol stále príliš vystrašený a najradšej by vybehol von. Pustil som ho a prikázal som mu nech mi privedie toho kopáča, čo ma zaviedol do tej dediny.

Po jeho odchode som sa snažil znova zapojiť do práce a chcel som preskúmať čo vykopali zatiaľ čo som bol v bezvedomí, no zistil som že sa nedokážem riadne sústrediť a navyše som mal pocit ako keby som stratil zápal. Asi hodinu či dve som bezcieľne hľadel na zopár prekvapivo zachovalých stavcov, no vôbec ma to nenapĺňalo predošlým zápalom ktorý som kedysi pociťoval. Teraz som skôr cítil nudu a rastúcu agresiu. Prekypoval som prebytočnou energiou ktorú som nedokázal minúť pri jemnom skúmaní kostí a skamenelín, tak som sa pobral von a pridal som sa ku svojim kopáčom. Dúfal som že táto monotónna a ubíjajúca práca ma rýchlo vyčerpá, a možno dovtedy stihne prísť i kopáč. No nemohol som sa azda viac mýliť. Kopal som ako šialený, bez prestávky. Za tých niekoľko hodín sa mi podarilo vykopať väčší objem zeminy ako všetkým mojim kopáčom dohromady. Prestal som až po západe slnka, keď teplota začala klesať. No napočudovanie som stále nebol unavený, ale aspoň som už necítil hnev ani agresiu, tak som sa pobral dnu, s cieľom preskúmať lebku z Lovcovho domu.

Zarazilo ma, v akom prekvapivo zachovalom stave bola. Neboli na nej žiadne známky poškodenia ktoré by sa na nej mali nachádzať, nebola ani len zožltnutá, čo by sa očakávalo od kostrových pozostatkov starších viac ako 7 000 rokov. Vlastne vôbec nevyzerala staro, skôr som mal pocit ako keby sa vek tejto lebky pohyboval v stovkách, či dokonca len desiatkach rokov. Hlboko ma tento objav znepokojil, no vzápätí na mňa konečne padla únava, takže som tomu už nevenoval pozornosť. Z posledných síl som sa presunul do postele a ponoril sa do nepokojného spánku.

Ako bolo povedané, identifikácia lebky bola jednoduchá. Ťažšie to už však bolo s určením jej veku. Posledné výskumy archeológov tvrdia, že Írsky jeleň vyhynul zhruba pred 7000 rokmi v období Holocénu. Lenže táto lebka bola podstatne mladšia, ako zistil i Frank Withelby. Ten odhadoval jej vek na necelé storočie, možno i menej. Moderná veda určila jej vek na približne 70 rokov v dobe jej nájdenia. Ako je to možné? Je to vôbec pravda alebo ide len o podvrh? Mohlo by sa jednať o zámenu, kedy by si vedci pomýlili druhy a tak by to bola len lebka neobyčajne veľkého Jeleňa lesného? A ako by sa mohlo toľko vedcov a znalcov pomýliť? Napočudovanie, hlásenia o pozorovaní enormne veľkých jeleňov sa v Írskych kronikách objavujú až po roku 1931, teda v čase keď bol pán Withelby nezvestný. Dôkazy o ich pozorovaní spred roku 1931 neexistujú. Čo sa teda stalo? Mohol sa nenápadne a potajomky vyvíjať nový druh jeleňa, nápadne podobajúci sa na vyhynutého Megalocerosa? Je možné že by celé tie stáročia unikal a skrýval sa pred ľuďmi v riedko zaľudnených oblastiach Írska?

Druhá otázka ktorú sa musíme spýtať sa týka jeho zranení. Aké závažné boli? Mal len nejaké povrchové odreniny a popáleniny, alebo skutočne závažné zranenia, z ktorých sa vyliečil v rekordne krátkom čase? A čo ten takmer nadľudský výkon vo výkope? Bohužiaľ neexistujú žiadne iné správy, takže je ťažké posúdiť čo je výmysel či blud a čo je pravda.

Od nájdenia lebky Megalocerosa sa mi sníval stále ten istý sen. Znova a znova som sa nachádzal na tej čistine. No už nikdy sa tam neukázala tá postava. Miesto nej sa tam najčastejšie ukazoval Megaloceros Giganteus, ktorý by svojou veľkosťou patril medzi najväčších zástupcov svojho druhu. Jeho výška bola temer štyri metre, a obrovitánske parožie malo hádam aj šesť metrov. Vždy vyzeral pokojne, ako keby na niečo či niekoho čakal. Zobudím sa vždy keď sa mi pozrie do očí.

Občas sa však na čistine vyskytnú aj iné osoby. Je vlastne ťažko povedať čo sú presne zač, no jedno viem naisto: nie sú to obyčajné zvieratá. Prvé z nich je asi dva metre vysoký a tri metre dlhý vlk, nápadne podobajúci sa na druh Canis Dirus, ktorý žil v podobnom časovom rozmedzí, no na Americkom kontinente. Hrôzu vo mne nevzbudzoval jeho obrovský vzrast, ani pohľad jeho jantárovo žltých očí. Najstrašnejšia na ňom bola druhá hlava, ktorá mu vyrastala na pravej strane jeho hrude. Táto hlava, ktorá mala i vlastný pár predných láb na mňa upierala pohľad svojich šarlátovo červených očí, bažiacich viditeľne po mne, zatiaľ čo prvá hlava ma len zvedavo pozorovala, ako keby dumala kde som sa tu vzal.

Druhý tvor ... bol horší. Neviem ako vôbec takú bezbožnosť nazvať, tak sa mi hnusí čo i len spomienka na ňu, no pokúsim sa ju aspoň stručne popísať. Taktiež mal podobu dávno vyhynutého zvieraťa z Amerického kontinentu, konkrétne tvora menom Archaeotherium (starodávna šelma, pozn. prekl.), ktorý patril do čeľade Entelodontidae, známejšie pod prezývkou Pekelné prasatá. Ich vzhľad sám o sebe musel byť hrôzostrašný, no to čo stálo vo snoch predo mnou ich ďaleko prevyšovalo. Malo to statné telo, asi dva metre dlhé, silný a mohutný krk, no to najstrašnejšie na ňom bola jeho hlava. Neviem či to vôbec nazvať hlavou, pretože to bola odporná zmes očí, zubov, úst i jazykov, ktoré sa neustále premiestňovali, vytvárali a zanikali. Na rozdiel od všetkých ostatných stvorení ktoré som vídaval, sa toto na mňa vždy vrhlo len čo m zbadalo či zacítilo.

Všetky stvorenia boli navyše pokryté mnohými značkami, ktoré neustále menili tvar i veľkosť, putovali po nich sem a ta, akoby sami boli živé. Najjasnejšia sa nachádzala vždy medzi očami, žiarivo pulzovala šarlátovým svetlom.

Najbližší rodinní príslušníci potvrdili polícii, ktorá vyšetrovala zmiznutie pána Withelbyho, že sa po návrate z Írskej expedície jeho správanie radikálne zmenilo. Pred tým to bol pacifista pokojného ducha, ktorého neťažili psychické či fyzické problémy. Bol vzorným študentom a vo veku dvadsiatich ôsmich rokov mal sľubne nabehnuté na dráhu profesora prírodných vied na Miskatonickej univerzite.

Po náhlom návrate z výkopových prác sa však vrátil cudzinec. Prejavovali sa u neho náhle a prudké zmeny nálad, kvôli ktorým dokonca strávil istý čas v psychiatrickej liečebni, no ani po návrate z nej nebol ako predtým. Mal oveľa temperamentnejšiu náladu a ľahšie sa dostával do potýčok so svojimi akademickými kolegami. Navyše sa u neho prejavili sklony ku sadizmu a týraniu, poruchy o ktorých predtým ani nechyroval. Dokonca sa začal aktívne venovať lovu v spoločnosti zálesákov s pochybnou minulosťou, dokonca sa, na veľké rozhorčenie svojej rodiny, pár krát vydal na lov i s domorodými Indiánmi.

Po návrate pán Withelby odmietal bývať so svojou rodinou, a je treba povedať že jeho najbližší boli toho istého názoru, a tak mu prenajali na neurčito izbu v hoteli Royal, ktorý sa nachádza neďaleko od univerzity na ktorej pracoval. Vďaka tomu to mal bližšie ku univerzite a tak sa mohol naplno venovať práci, ktorá ho mala vrátiť na staré koľaje. Aspoň v to dúfala jeho rodina a priatelia.

Na univerzite trávil veľa času, no najčastejšie sa nachádzal v knižnici, kde sa prehrabával pokútnymi zväzkami, ktorých hodnovernosť je nanajvýš pochybná. Postupom času sa viac a viac stretával s miestnou „smotánkou“ v oblasti okultistiky, s ktorými sa postupne púšťal do čoraz zanietenejších debát.

Jeho kolegovia, prekvapení a zarmútení zmenou jeho osobnosti sprvoti kryli to ako zanedbával svoje povinnosti, a dúfali že po čase ho prejde toto „šialenstvo“ a vráti sa do svojich starých koľají. Ich trpezlivosť však mala svoje hranice a po tom, ako zistili že si „vypožičiava“ isté materiály z archívu a knižnice sa ho rozhodli konfrontovať, čo vyústilo do prudkej hádky, počas ktorej sa im vyhrážal fyzickým násilím. Po tomto výbuchu sa zhodli že preňho niet viac pomoci a spoločne šli za dekanom katedry a ten ho po týchto zisteniach prepustil.

Po prepustení sa pán Withelby uzatváral viac a viac do seba. Prerušil zostávajúce kontakty s rodinou i priateľmi, a podľa správcu hotela trávil väčšinu času vo svojej izbe. Von vychádzal len kvôli nákupom a prechádzkam v prírode, no správca nevedel kam sa chodil prechádzať, ani či sa s niekým počas nich stretával.

Nasledujúce noci sa zmenili na peklo. Stále ten istý sen, tá istá čistina... Privádzalo ma to do šialenstva, nedokázal som myslieť na nič iné.

Vykopávky sa v tejto dobe takmer úplne zastavili, pretože sa medzi kopáčmi začali šíriť príbehy o tom čo sa stalo v tej horiacej dedine. V okolí vládli skôr povery a príbehy predávané z generácie na generáciu, než zdravý rozum.

Napriek faktu že Írsko je silne katolícka krajina, sa vo väčšine osád a dedín držali staré pohanské zvyky i poniektoré rituály, ktorých pravý význam sa už dávno stratil. Formálne prijali a zväčša sa riadili kresťanskou vierou, no popritom si ctili i staré modly a božstvá, z času na čas im dokonca nosili i obety, napríklad na letný či zimný slnovrat. Najviac si ctili istého Patróna, ktorý mal držať ochrannú ruku nad lovcami a lesmi. A vraj jeho som si mal pohnevať, keď som vzal Megalocerosovu lebku z horiaceho domu Lovca, ten mal vraj byť jeden z jeho posledných uctievačov. Odporúčali mi aby som mu ju vrátil, teda tých pár odvážlivcov ktorí za mnou prišli, väčšina sa ma totiž stránila. Pokladal som to len za bláznivé výmysly nevzdelancov, ktorí si takto kompenzujú svoju ignoranciu. No ani prísľub zvýšenia mzdy ich nepresvedčil, a tak sme nakoniec na výkopové práce ostali len ja, kopáč ktorý mi povedal o lebke a môj sluha Cormick, ktorý sa ma taktiež začal strániť, ale stále so mnou zotrvával.

Snažili sme sa pokračovať, no boli sme len dvaja a mňa stále viac a viac mátali sny. Tvory v nich na mňa začali útočiť. Najhoršie zo všetkých bola tá bezbožná a hrôzyplná verzia Archaeotheria. Ten pocit keď sa na mňa vrhol a zaboril do mňa svoju hlavu... V takých momentoch, ktoré boli stále častejšie a častejšie, som sa s revom a celý prepotený prebúdzal. Sprvoti ma chodil Cormick utešovať, no videl som na ňom ako zle to znáša. Potom, asi mesiac po zážitku v horiacom dome sa raz v noci vytratil. Teraz chápem čo ho k tomu viedlo, no vtedy som bol rozzúrený do nepríčetnosti. Kričal som a kopal som ako šialený, pokým ma posledný kopáč nevytiahol z desať metrovej jamy ktorú som v tom návale zlosti stihol vykopať.

Moje mentálne i fyzické zdravie sa zhoršovalo. Nemohol som spávať ani sa sústrediť. Napokon som sa podvolil prosbám kopáča, nech navštívim jednu starenu. Tá by vraj mala vedieť, ako by som sa mohol udobriť s Patrónom. Síce som tomu stále neveril, no už som sa nachádzal v situácii kedy som bol ochotný skúsiť čokoľvek.

Starenin príbytok sa nachádzal uprostred šírej lúky, neďaleko horiacej dediny. Nie som síce vyštudovaný geológ či architekt, no tipujem že kamenný múr ohraničujúci jej pozemok tu musí stáť minimálne od príchodu Rimanov na Britské ostrovy. Už nevyzeral ani ako dielo človeka, stál tu tak dlho až sa stal súčasťou scenérie. Chodník vedúci do domu bol stáročiami vyhĺbený do zeme, bol minimálne zopár palcov pod úrovňou okolitej zeme. Jej dom, či skôr príbytok, bola drevená chatrč, no prekvapivo dobre skonštruovaná. Vnútri na nás už čakala vetchá starena na sklonku života. Prihovorila sa nám tichým hlasom, takým tichým až som musel napínať uši aby som ju vôbec začul. Tu je znenie toho čo mi povedala:

„Povedz mi, čo ťa sem priviedlo? Bláznovstvo? Rozmar? Teraz je to jedno, už sa tak ľahko nedostaneš odtiaľto. Vidím Ho v tebe. Na čele a v srdci máš jeho znamenie. Nájde si ťa kdekoľvek. To znamenie na čele je čerstvé, no to v srdci staré, staršie ako ty. Tvoji predkovia mu slúžili, tak ako ja. Vravíš že o tom nevieš? Niečo sa muselo stať, možno zásah od Nepriateľov. No to teraz nie je podstatné. Podstatné je čo bude tebou. To ani ja neviem. Musíš ísť za Ním. Nemáš na výber. Možno ťa prijme, možno ťa zavrhne. Nevieš o ňom nič? Tak počúvaj príbeh starý.

On nás chráni. Odjakživa. Bdel a držal svoju ochrannú ruku nad nami, vtedy i teraz. Chránil nás pred Ostatnými. No už je dávno zoslabnutý, a nás je len malá hŕstka, roztrúsená ako listy vo vetre. No nebolo tomu tak vždy. Pred Potopou, v ľadových časoch sme boli všade. Vtedy ešte stál chrám Jemu postavený, uprostred šírych pláni ktoré more si už privlastnilo. Tam leží sila Jeho, bez nej nepovstane.

Za všetko môžu Nepriatelia. Nepriatelia a Skazonos, ktorý sa prirútil z nebies a zničil všetko nám drahé.

No prežili sme, i On sa vystrábil zo zranení. Ale zoslabnutý, bez svojich verných dlho blúdil ľadovou pustatinou kým znovu svojich našiel. Tvoji predkovia medzi nich patrili tiež. No ty už medzi nich nepatríš. Musíš ísť za Ním.

Povedala možno viac, no moja pamäť sa nado mnou zmilovala a zvyšok sa ani nesnažila uchovať. Boli sme u Brónach, tak sa volala, len chvíľu, no vyčerpalo ma to viac ako čokoľvek pred tým, a tak ma musel Dougal podopierať aby som neodpadol priamo pred ňou. Vtedy mi bolo jasné, že nemám inú možnosť, než sa vydať do lesa za ním.

Dajme si teraz malú prestávku od Franka, a rozoberme si príbeh ktorý mu povedala Brónach. Je niečo z toho pravdivé? Viac ako by ste i možno mysleli. Vraví o mnohých veciach, o „Potope“, o „ľadových časoch“ či o „Skazonosovi“ ktorý prišiel z neba. Poďme si ich rozobrať po jednom.

Najjednoduchšie na vysvetlenie sú asi „ľadové časy“, ktoré predstavujú Dobu ľadovú. V tej dobe už stáli Animistické chrámy, najznámejším príkladom je Göbekli Tepe nachádzajúci sa v juhovýchodnej Anatólii. Lenže v texte sa spomína aj to, že Jeho chrám si more privlastnilo. Jedna z lokalít, ktorá spadá to tejto charakteristiky, je Dogger Bank, v preklade Doggerská plytčina, nachádzajúca sa medzi Britskými ostrovmi a Jutským polostrovom. Počas poslednej doby ľadovej sa celá táto plocha nachádzala nad úrovňou mora a boli tu nájdené známky rozšírenejšieho obývania tejto oblasti, takže je možné že sa tu nachádzali akési primitívne Animistické chrámy. Doggerland, ako odborníci nazvali túto celú oblasť, sa dostala pod vodu len pred zhruba 6200 rokov pred naším letopočtom, následkom zvyšovania morskej hladiny, no posledným klincom do rakvy bol Storeggský podmorský zosuv, ktorý vyvolal obrovitánske vlny Tsunami. A tak prechádzame ku „Potope“.

Je zaujímavé, že takmer každá kultúra na Zemi, nech sa nachádza kdekoľvek, má svoju verziu potopy. Nájdeme ju v kultúrach Aborigénov i Mezopotámčanov, Grékov i Číňanov, Polynézanov i Írov. S najväčšou pravdepodobnosťou sa jedná len o lokálne záplavy, spôsobené koncom Doby ľadovej a zvyšovaním morskej hladiny. No čo ak ku tomu prispela ešte nejaká udalosť? Čo takto náraz meteoritu?

Skazonos. Môže to byť vôbec pravda? Prekvapivo áno. Dôkazov je na to viacero. V Pennsylvánii, Južnej Karolíne a Sýrii sa našli stopy po roztavených materiáloch, pri ktorých bola potrebná teplota medzi 1 700 až 2 200 stupňami Celzia. Navyše sa v tej istej vrstve zeminy našli i nanodiamanty, a tie sa nachádzajú len vo dvoch vrstvách: tejto a v K-T vrstve spred 65 miliónov rokov. A všetci snáď vieme čo bolo jednou z hlavných príčin vyhynutia dinosaurov. Plus sú tu ešte stopy po masívnych požiaroch v ľadovcoch a morských sedimentoch, a aj náleziská platiny a iných vzácnych kovov na miestach kde by sa nemali nachádzať.

Také sú teda fakty. Čo si o tom ale máme myslieť? Je to len obyčajný výmysel, o ktorý sa šťastlivo obtiera pravda? Alebo je to do bodky pravdivé? Rozhodnutie necháme na vás.

Miesto kam som sa mal vydať sa nachádzalo čudesne blízko mojich vykopávok, ako keby všetko bolo dopredu naplánované bez môjho vedomia a ja som bol len figúrka ktorej osud určili iní. Mala to byť vraj čistinka uprostred prastarého lesa, kde už na mňa mali čakať. Príliš sa mi to nepozdávalo, no inú možnosť som nemal. Sny boli čoraz horšie, chradol som po fyzickej i psychickej stránke. A tak som sa 23. septembra spolu s Dougalom vydal na cestu.

Cesta ku lesu nebola namáhavá, no i tak ma musel Dougal podopierať, keďže ma ku zemi tiahla váha Megalocerosovej lebky. Leto už ustupovalo a videl som že okraje lesa sa sfarbili do žlta, no ešte sa našlo pár stromov ktoré mali stále zelené listy. Čo však bolo podivné bola absolútna absencia akéhokoľvek života. Žiadne vtáčie trilkovanie, ani šuchotanie trávy keď sa ňou derú poľné myši. Jediné čo bolo počuť bolo jemné šumenie vetríka a pomalé vŕzganie konárov.

Pri prvom strome sa ku mne Dougal otočil a povedal mi že ďalej musím už ísť sám. Keď som mu povedal že ani neviem čo mám hľadať, pousmial sa naznačil že On si ma nájde. Potom mi na čelo namaľoval akési znamenie, rozlúčil sa so mnou a vydal sa naspäť. Po chvíľke zvažovania som pevnejšie zovrel lebku do rúk, ktorá mi zrazu prišla neuveriteľne ľahká, a vyrazil som sa do lesa.

Po asi desiatich yardoch som stratil orientáciu. Netušil som z ktorej strany som prišiel do lesa ani kadiaľ by som mal ísť, slepo som napredoval kam ma nohy viedli. Taktiež som stratil pojem o čase, a nepomáhalo tomu ani slnko, ktoré sa snáď zastavilo na poludňajšej oblohe.

Spočiatku bol les ako každý iný, pod nohami mi jemne šušťali popadané listy, dokonca som počul i spev vtákov, no nedokázal som určiť o aký druh sa jedná. Navyše som od vstupu do lesa nepociťoval únavu, dokonca som mal pocit že sa mi vracia energia po tých bezsenných nociach. No po chvíli som si začal uvedomovať že niečo nie je v poriadku. Rastliny boli akési... podivné. Na toto ročné obdobie boli až príliš zelené, videl som dokonca i kríky v plnom rozkvete. Navyše bolo medzi dubmi a jelšami vidieť rastliny, ktoré ma prinútili pochybovať o mojej súdnosti. Bola to celá plejáda nahosemenných rastlín, ktoré moderná veda považuje za dávno mŕtve a pre ktoré som nenašiel žiadne vysvetlenie ako sa tu mohli objaviť.

A v tom, stále dumajúci nad flórou okolo mňa som ho zbadal.

Poslednú časť rozprávania pána Withelbyho sme sa rozhodli rozdeliť na dve časti po siahodlhej debate v redakcii. Zároveň chceme vydať varovanie čitateľom slabšej povahy aby zvážili čítanie nasledovných riadkov, ktoré môžu vyvolať paniku a hystériu v mysliach slabších jedincov. Žiadame, aby ste si názor na príbeh pána Withelbyho urobili sami.

Stál predo mnou, nádherný i hrôzostrašný.

Bol to Megaloceros Giganteus.

Štyri metre vysoký, s ozrutánskym parožím, zlatohnedá srsť s nepozemskými znakmi pomaľovanými po jeho hlave. Od úžasu a strachu som padol na kolená, v rukách stále zvierajúc lebku. Nevedel som sa na neho vynadívať, hltal som ho očami a vypaľoval som si každý detail do pamäte. V duchu som si už predstavoval užasnuté pohľady mojich kolegov keď tento nádherný expemlár, živý či mŕtvy priveziem naspäť.

V tom momente jeho krk ako blesk preťala čepeľ, vysmievajúca sa všetkým nám známym fyzikálnym zákonom.

Odseknutá hlava sa dokotúľala až ku mne, jasne a zreteľne mi pozerala do očí. Z hrdla, ktoré už nemalo ako vydávať zvuk, sa vydral nervydrásajúci výkrik, či skôr zvolanie, pretože sa čistina naplnila monštrami aké som vídaval vo svojich snoch. A potom niekto vyslovil moje meno. Pozrel som sa tým smerom a cítil som ako mnou lomcuje posvätná úcta a najhlbšia hrôza. Bol to On.

Gurz Bakir. V tom momente ako na ňom spočinul môj zrak som upadol do tranzu. Cítil som jeho pulzujúce vedomie v mojej mysli. V tom sa mi v hlave rozozvučali stovky hlasov, opakujúce dookola:

„Gurz Bakir! Gurz Bakir! Gurz Bakir Íásehä!“

Poddal som sa týmto hlasom a vedno s nimi som prevolával Jeho meno. Pominulo všetko trápenie ktoré som si vytrpel, všetky strasti a problémy. Cítil som že mu chcem slúžiť, že chcem šíriť Jeho meno. Videl som ako sa ku mne približuje, natiahol ku mne ruky ako by mi chcel požehnať a začleniť ma do svojho stáda. No v tom sa čosi stalo.

Z ničoho nič ho od bolesti skrútilo, a zvery vôkol bolestivo zavyli. Netušil som čo sa deje, no cítil som ako sa jeho moc stráca a ako na mňa opäť útočí únava. Pozrel som sa na nebo a v tom mi srdce zamrelo. Celá obloha bola posiata akýmisi zvrátenými a bezbožnými stvoreniami, ktoré sprevádzala kakofónia zvukov sťa oznamujúca koniec sveta. Potom som začul ako Gurz Bakir zreval, zranene i zúrivo zároveň, a videl som že sa pripravuje na boj, a s ním i jeho zvery. Pocítil som ešte poslednú myšlienku ktorú mi poslal, kázal mi utiecť preč. A tak som aj urobil, plný strachu som sa dral hustým porastom, zatiaľ čo za mnou sa ozývali tie najstrašnejšie zvuky aké som kedy počul.

Zobudil som sa o týždeň, fyzicky i psychicky úplne na dne, v Dubline v nemocnici. Vraj som sa jedného rána ocitol pred ich dverami, v horúčkach a v bezvedomí. Nevedeli mi povedať, kto ma priviezol. Taktiež som trpel stratou pamäti, netušil som čo sa stalo od požiaru v Lovcovom príbytku.

Len čo to bolo možné, odplával som naspať do Štátov. Do svojho tábora som sa už ani nevrátil, nechal som celý svoj výskum tam, všetky moje vykopávky. Po návrate ma rodina umiestnila do sanatória pre duševne chorých, pretože sa u mňa objavili problémy s náhlym striedaním nálad a agresívnymi výbuchmi hnevu. Napočudovanie tento stav však netrval dlho a po niekoľkých týždňoch ma prepustili domov.

Fyzicky som sa zotavil, no cítil som že moja povaha a samotná podstata sa radikálne zmenila. Bol som viac arogantný a agresívny doma i v práci, navyše som stratil takmer akýkoľvek záujem o moju prácu na univerzite.

Najväčšmi sa zmena mojej osoby prejavila vo vzťahu ku prírode a lovu. Predtým som prírodu študoval, no nechodil som do nej, bolo to pre mňa príliš podradné, a lov som pokladal za krutú a sadistickú zábavku boháčov. Po mojom zotavení som zrazu nevedel nabažiť prechádzok v prírode. A z lovu sa stala moja najobľúbenejšia činnosť, len pri nej som sa dokázal upokojiť, za to s mi odvďačovala takmer euforickými stavmi mysle keď sa mi poradilo uloviť zviera.

Moje okolie však nemalo pochopenie pre mňa ani pre môj nový životný štýl, skúšali sa prebudiť vo mne môj starý záujem o vedu no tieto pokusy viedli len ku hádkam a ochladzovaniu vzťahov, až napokon vyústili do výpovede na univerzite a odsťahovaniu sa z rodinného domu do hotela Royal. Možno by sme si nakoniec znova našli cestu k sebe, pomalými krôčikmi by sme vedeli napraviť naštrbené vzťahy, nebyť dnešného večera.

Po tradičnej večeri v hotelovej reštaurácii a krátkej zastávke v bare naproti som šiel naspäť do mojej izby, a pred mojimi dverami ležal balík bez mena odosielateľa či adresy. Myslel som si že moji kolegovia mi priniesli posledné veci ktoré mi ostali na univerzite, nosili mi ich po častiach a zakaždým sa ma snažili prehovoriť na návrat, tak som ho vniesol dnu a ihneď otvoril. Jeho obsah mi pripomenul šialenstvo na ktoré som zabudol.

Bola v ňom lebka Megalocera, znova pokrytá tými neznámymi znakmi. V tom momente sa mi vrátili všetky spomienky a po chvíli som sa pristihol ako potichu opakujem jeho meno. Cítil som ako znova vstupuje do môjho vedomia, a samého ma prekvapilo s akou radosťou som mu znova slúžil. Chcem mu znova slúžiť, chcem pozdvihnúť Jeho meno z prachu a zabudnutia na výslnie! Cítim Jeho prítomnosť, prichádza si po mňa! Prichádza na Megalocerovi! Je tu! Vidím Ho! Gurz Bakir! Gurz Bakir! Gurz Bakir Íásehä!