Cesta späť

ňu.
2% 2021
Chlapec čakal na príchod vlaku. Mohol mať štrnásť rokov. Obyčajné hnedé vlasy mal dlhšie, ako by si želal a neustále mu padali do očí, ale dnes mu to neprekážalo. Mal podstúpiť najdôležitejší krok v jeho živote.
V diaľke zahúkal vlak. Chlapec nevedel, či preto, aby z trate odohnal suicidálne zviera, alebo len vychádzal z tunela. Pripravil sa. Porozhliadol sa po okolí, či náhodou niekto nejde, komu by mohol spôsobiť traumu, ale nešiel.
V dlani vo vrecku držal svoj medailón, malý zelený amulet, ktorý bol jeho jedinou nádejou, že ten krok nebude posledný. Bol hladký a okrúhly a neustále sa šmýkal z chlapcovej roztrasenej, spotenej, ľadovostudenej ruky. Vedel, že sa mu nesmie vyšmyknúť, inak to nebude fungovať a keďže na to zúfalo myslel, amulet sa šmýkal oveľa viac než by to bolo bežné. Čím pevnejšie ho v dlani stláčal, tým rýchlejšie amulet unikal. Ako neposedné mydlo, ktoré pri sprchovaní vyletí z ruky a musíte ho ísť hľadať na druhú stranu kúpeľne.
Chlapec už počul rytmické bubnovanie kolies po koľajových spojoch. Rytmus neladil s buchotom jeho vlastného srdca a vyvádzalo ho to z rovnováhy. Rachot koľají sa približoval a tlkot srdca sa zrýchľoval, jedno sa miešalo cez druhé. Napravo sa nepozeral, nedokázal to, riadil sa len sluchom. Vnútro sa mu siahlo, skrútilo a okamžite, akoby sa náhle okúpal, ho zalial studený pot. Zrýchli sa dych, roztriasli nohy. Všetko prestalo existovať. Vzduch, zem, on.
Boli len koľajnice, vlak a amulet.
Nemohol by naozaj skočiť, tak sa posúval špičkami bližšie a bližšie, až sa väčšina chodidliel ocitli vo vzduchu a na zemi ho držal už len malý kúsok piat.
Rušňovodič si ho asi všimol. Začal trúbiť a chlapcovi sa do uší zarezal drastický škripot bŕzd v úbohej snahe zastaviť tisíce ton železa.
Posledná chlapcova myšlienka bola, že dnes budú po celom Slovensku zase meškať absurdne dlho vlaky.
„A určite to bude fungovať?“
„Mladý pánko, mladý pánko, a prečo by som vám klamal?“
„Tak pozrite, neznie to veľmi dôveryhodne.“
„Ukázal som vám, čo to dokáže? Ukázal. Buď mi teraz budete veriť, alebo ho vrátite a ja ho predám zajtra niekomu inému.“
„Nie, ja...“
Patrik sa zamyslel.
„Lebo je to celkom veľké riziko, nie?“ spýtal sa neisto.
„Je to veru dosť veľké riziko. Ale ak to celé spravíte, ako treba, nič zlé sa nemôže stať,“ odpovedal predavač.
Bola už tma a v malom stánku, ktorý ako posledný ešte predával tovar potom, ako sa celý jarmok zmenil z rodinnej na alkoholovú záležitosť, sa hrbil tento podivný starý pán nad svojím tovarom. Okrem amuletu, ktorý si Patrik šiel kúpiť tam mal samé obyčajné veci. Hodinky. Vyzerávané nože. Varešky. Väčšie varešky. Menšie varešky. A rôzne iné hlúposti.
„Akože...“ešte sa ubezpečoval Patrik. „Je mi jasné, že smerom tam to nebude problém. Ale určite to pôjde aj naspäť?“
„Určite,“ pán bol už veľmi starý a zdalo sa, že chce spať. Alebo umrieť. Zasípal: „Pozrite, mladý pane.“
Prekvapivo mrštne zrazu vzal Patrikovi z rúk amulet a...
Umrel.
Spadol na chrbát a bez snahy o stlmenie pádu rukami si rozbil zátylok. Už to bolo jedno, lebo bol mŕtvy ešte keď stál na oboch nohách, ale pre Patrika práve to ohlušujúce tresnutie mužovej lebky o mačacie hlavy vyvolalo pocit definitívnosti. Ohromený sa podoprel o pult aby nespadol aj on. Zatočila sa mu hlava a zavrel oči, ale za viečkami sa mu roztočila ešte viac. Musel si čupnúť a ani to nestačilo, tak si sadol na zem.
„Mladý pánko, mladý pánko, ste v poriadku?“ ozval sa starý hlas. Juraj otvoril oči a pozrel hore. Predavač sa mu rýchlo cez stánok ponáhľal pomôcť na nohy.
„Sa mi zdá, že vám akosi prišlo zle. Vy ste to určite prehnali s jarmočným burčiakom, však?“ chcechtal sa, keď podopieral Patrika, aby vstal.
„Ale veď vy...“
„Áno, áno, viem, toto ste si chceli kúpiť, skoro som vám to zabudol dať!“ zvolal a dával mu malý zelený amulet do ruky.
„Berte ho ako takého prievozníka. Na cestu späť. Len ho musíte držať pevne v ruke.“
Bola pred ním.
Všetci vždy vraveli Patrikovi, že na frajerky má čas. Nech počká, nech sa vybúri, inak to bude potom ľutovať. Veď je ešte decko.
„Ja ti teda do tvojich vzťahov nechcem kecať, ale ste deti. Naozaj spolu chodíte?“ pýtala sa mama.
„Chlapče, musíš si trochu užiť, kým sa dá!“ prízvukoval zase otec.
„Šibe ti? Tri roky? Načo?“ pýtal sa starší brat Juraj.
Patrikovi to bolo jedno. Mal ju rád, ona mala rada jeho, bolo im spolu dobre. Nechcel si „užívať“ ani „preskúmať terén“ ani „skúšať dobrodružstvá“ ako mu prízvukovali všetci starší členovia rodiny.
Pozrel sa jej do tváre.
„Vyšmykol sa mi.“
„Ja viem,“ odpovedala.
„Chcel som to tak,“ povedal Patrik a chytil ju v tme za ruku.

Radovan

Radovan
Mám aj nemám rád gýč. Neviem si to vysvetliť.

Diskusia

xius
Ah... Pekne a desive. Sikovne vyuzita tema prievoznika. Aj zaver funguje velmi dobre.
17.04.2021

YaYa
Mysteriózne a romantické :) Nejaké detaily by som možno potrebovala dovysvetliť, najmä o tom dievčati, ale základ sa dá pochopiť aj takto. Inak, keď sa rozhliadol, či niekomu nespôsobí traumu, tak mi bolo ľúto rušňovodiča. Prirovnanie s mydlom mi nesadlo, mám blbé asociácie. Ale za to na mňa zapôsobila časť s tlkotom srdca a rachotom vlaku. Dobrá práca.
17.04.2021

BocianSara
Veľmi ma prekvapilo ako dobre si zvládol za ten krátky čas využiť napätie a strach. Keď si starý pán rozbil hlavu takmer som to počula aj ja! Skvelá práca :)
17.04.2021

HB
Suicidálne zviera! 😁 Po začiatku som čakal, že sa to vyvŕbi ako nejaký humorný isekai, ale samotnou pointou si ma príjemne prekvapil. Pekný text.
18.04.2021

Zlodejisnov
Bolo to zaujímavo napísané, no mňa tento príbeh minul. Akosi som sa doň nevedel vžiť a pointa mi ušla úplne.
18.04.2021

Nebuzardar
Romeo musí umrieť 😁 napínavá romantika, pekne spojené
18.04.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.