Hustá hmla sa pomaly prelievala prístavom a len ťažko sa cez ňu predieralo svetlo z lampy nad dverami prístavného domu. Čakali sme už hodinu. Zatiaľ nič nenasvedčovalo tomu, čo sa tú má odohrať. Jediným zvukom noci bol zvuk vĺn narážajúcich na mólo.

Dvere sa otvorili a do noci vyšla postava. Ani môj dokonalý zrak nedokázal úplne prekonať hmlu. Pri každom kroku sa ozval dutý náraz, keď noha dopadla na drevo.

Prešiel pár metrov a zastal. Po chvíľke sa otočil a vrátil sa späť k dverám.

Oprel sa o drevenú stenu a zapálil si cigaretu. Červená bodka zažiarila v hmle.

Sedel som na vedľajšom móle a čakal.

V prijímači sa mi ozval známy hlas.

"Prichádza čln."

Natočil som hlavu smerom k moru a zavrel oči. Skutočne.

Priložil som vysielačku k ústam.

"Priprav sa, prichádzajú."

Z diaľky sa ozvala lodná siréna. Zvuk stále silnej. Po chvíli ho začuj aj fajčiaci muž. Dvakrát zabúchal na dvere a vykročil. Po pár úderoch srdca vyšli do hmly ďalší dvaja muži. Pomaly prechádzali cez mólo. Zvuk motora už bolo zreteľne počuť.

"Pietro, si to ty?"

"Jasné, že som to. Kto iný by tu v takomto hnusnom počasí prišiel?"

"Ako vidím si čoraz tlstejší. Mal by si prestať toľko žrať lebo ťa to zabije."

Muž sa zasmial a potiahol z cigarety. "Aspoň budem vedieť čo ma zabilo", odvetil a odhodiť ohorok do vody. Zohol sa a nastúpil do člna. Zvyšní dvaja ho nasledovali.

"Nabudúce už musíš ísť sám lebo sa potopíme", podpichol Pietro a opäť naštartoval motor.

Došiel som na koniec móla a naskočil do člna, v ktorom ma už čakala Sára. Chytil som veslá a odrazil sa od piliera. Po chvíli zvuk motorového člna opäť utíchol a jediným zvukom boli pravidelné čľupnutia vesiel. Stredne veľká biela jachta bola zakotvená neďaleko prístavu. Na ľavoboku mala napísané meno Isabella. Už som nevesloval. Pomaly sme sa pohupovali na vlnách až k lodi. Zachytil som sa bočných schodíkov, ktorými sa vychádza na palubu. Na lodi som cítil šesť ľudí. Piati boli v podpalubí, jeden v prednej časti lode.

"Postarám sa o toho vpredu", začul som jej hlas keď prechádzala okolo mňa. Stále ma prekvapovala svojou istotou. Zdokonaľovala sa oveľa rýchlejšie ako ktokoľvek iný. Prešiel som k dverám vedúcim ku kajutám. Jemne som ich otvoril a vošiel dnu. Na konci úzkeho schodišťa sa chodba rozdeľovala. Vpravo, v jednej z izieb niekto bol. Opatrne som nahliadol do chodby. Bola prázdna. Zvuk prichádzal z druhej kajuty. Tesne predtým ako som chcel otvoriť dvere, ich muž otvoril z vnútra. Jeho prekvapenie z toho čo vidí bolo tak silné, že na pár sekúnd ostal strnulo stáť. Tých pár sekúnd stačilo aby som mu zlomil väz. Fľaša vína, ktorú držal v ruke takmer nehlučne dopadla na hrubý koberec. Vykročil som opačným smerom spať ku schodom.. Keď som okolo nich prechádzal ozval sa skoro nepočuteľný zvuk praskajúcich kosti a následne aj dopad niečoho ťažkého na drevenú palubu.

Z dverí predo mnou sa ozval smiech. Podišiel som k nim. Vnútri som cítil štyroch ľudí. Len jeden bol však ten, ktorý ma zaujímal. Bol to ten, po ktorého som si dnes prišiel. Alfonz Ceder je jedným z členov rady Bratstva. Je jedným z tých , ktorí sa hrajú na sudcov a rozhodujú o životoch iným. Tie svoje však zabezpečili až veľmi dobre.

Z pod plášťa som vytiahol dýku a na krátky okamih som si ju poťažkal v dlani. Ďalší starý zvyk, ktorého by som sa mal zbaviť. Moje zmysly mi poskytovali dostatočné informácie o tom, kde sa jednotliví muži nachádzajú. Ich pach, pocity, dych , bijúce srdce to všetko a omnoho viac ku mne prichádza ako dar, ktorý prijímam a využívam vo svoj prospech. Nie ako títo úbožiaci, ktorí nepočujú ani vlastné srdce. Postupom času si dobrovoľne otupujú všetky zmysly. A to z nich robí ľahky cieľ. Mnohí ani do poslednej chvíle netušia, že to, čo sa s nimi v danú chvíľu deje je vlastne to , že umierajú. Stále bojujú medzi sebou navzájom pre moc, peniaze. Pre nič. Kosia ich choroby po miliónoch a im to vôbec nevadí. Vidia len seba, svoj vlastný prospech, vlastnú slávu.

Otvoril som dvere a vkročil dnu. Čierny plášť sa mi zavlnil pod náporom vzduchu. Každý jeden sa prekvapujúco obzrel. Tlsťoch z prístavu, Pietro a Ceder sedeli v starodávnych kreslách v strede miestnosti pri drevenom stolíku a popíjali. Pri dverách, hneď vedľa mňa, stál muž, ktorý nastupoval v prístave do člna.

Otočil sa ku mne a reflexívne siahol po zbrani. Nebol však dostatočne rýchly. Prudký švih mu prerezal hrdlo. Krv ostriekla drevenú stenu a jeho telo dopadlo na podlahu. Všetci traja neveriacky hľadeli na telo muža, ktorý si ešte niekoľko sekúnd zvieral krk až kým sa nezadusil vlastnou krvou. Ako prvý zareagoval tlsťoch, keď sa postavil a snažil sa vytiahnuť zbraň. Plášť opísal kružnicu ako som sa prudko otáčal a dýka preletela miestnosťou Svoj cieľ našla presne. Zabodla sa tlsťochovi rovno do hlavy. Ten sa aj s kreslom prevalil dozadu.

Pietro prudko vstal, a ruka mu siahala po zbrani.

"Nie!" Zadržal ho Ceder. " To nebude potrebné", pokračoval, ale Pierto stále váhal. Mal strach a bol zmätený.

"Vitaj." Privítal ma Ceder a zdvihol pohár na pozdrav. Krátko si odpil a pohodlne sa oprel do kresla. To pod jeho váhou mierne zavŕzgalo. Pietro stále stál pripravený tasiť.

"Čo ťa privádzal?" V jeho vlase nebolo žiadne prekvapenie ani strach. Bol pokojný a vyrovnaný.

"Dobre vieš prečo som prišiel."

"Ale áno, áno, prišiel si sa pomstiť za smrť svojej rodiny. Je to tak?"

" Presne tak, ale neboj sa, ty nie si jediný kto za to zaplatí !"

"Haha, takže ty sa chceš postaviť celej Rade? Nebuď smiešny. Nikdy sa ti to nepodarí a ty sám zaplatíš za svoju hlúposť..."

Nečakane som mal pocit, že má možno pravdu, že je to boj s veternými mlynmi, márny boj. Ale bol to len okamžik. Rýchlo som túto myšlienku zaplašil a opäť som si spomenul na Lauru. Vybavila sa mi jej krásna tvár a to čo jej urobili.

"Ale ty sa to už nedozvieš. Budeš prvý, ktorý za to zaplatí životom, ale nie posledný to mi ver."

Ceder sa pomaly narovnal a naposledy zodvihol pohár. Ruka mi zašla pod plášť a prsty sa zovreli okolo rukoväti Beretty. Je iróniou, že Alfonz Ceder, ako člen rady Bratstva, ktorý rozhodol o mojom zaradení do akcie a prakticky o tom čo som teraz, zomrie mojou rukou.

"To mi ani nedopraješ posledné prianie, pred smrťou?"

" Nie !"

Ruka vyletela s pod plášťa , prsty zovierali zbraň mierenú na Cederovú hlavu. Posledné čo som videl bola jeho usmievajúca sa tvár. Ďalej bola už len tma. Silný úder do hlavy ma zrazil na zem.

***

Stál som v kuchyni a pripravoval raňajky. Bol krásny letný deň, slnko svietilo už pár hodín a vzduch sa začínal zohrievať. Opäť bude horúci deň. Položil som hrianky na tanier ,nalial džús do pohára a vykročil do izby. Ešte spala. Krásne hnedé vlasy jej lemovali tvár. Položil som raňajky na stolík a sadol si na kraj postele. Pozoroval som ju ako spí a jemne ju pohladil po tvári chrbtom ruky. Rozmýšľal som o tom aké mám šťastie. Mám vlastný , splatený dom, krásnu milujúcu ženu, dokonca ešte aj v práci sa mi darí. Zdalo sa to ako neuveriteľné, ale bolo to tak. Konečne po dvoch rokoch som v práci postúpil. Nebola to obyčajná práca, aspoň nie pre mňa. Pre Lauru som pracoval v banke. Vlastne pre všetkých známych som bol radový bankový úradník. Len ja a pár ľudí vedelo pravdu. Pravdu o práci a o svete, v ktorom všetci žijeme. Nič nie je také ako sa na prvý pohľad zdá. Svet je oveľa nebezpečnejší než si vie ktokoľvek predstaviť.

Zaplašil som túto myšlienku a pobozkal Lauru na čelo. Pomaly otvorila oči a usmiala sa .

"Dobré ráno."

"Ahoj. Koľko je hodín?" Opýtala sa pretierajúc si oči.

"Je 8:25, si nádherná , milujem ťa."

Opäť som ju pobozkal. Oprela sa o stenu a zobrala si tanier zo stolíka.

"Hmm, tak na toto by som si vedela zvyknúť, raňajky až do postele", usmiala sa.

"Čo budeme dnes robiť?" Opýtala sa medzi tým ako jedla.

"Musím ísť do práce."

"Dnes? Veď je sobota." V jej hlase sa objavili pochopiteľné sklamanie.

"Banka je otvorená aj v sobotu a navyše musím ešte niečo dokončiť. Šéf chce finančný prehľad za posledné tri mesiace. Ale budem sa snažiť prísť čo najskôr. Sľubujem."

"Stále len práca, už by ti mohli aj zvýšiť plat. Veď si tam takmer každý víkend. Nikto tam nie je tak často ako ty."

"Neboj sa o chvíľu sa všetko zlepší a pôjdeme na dovolenku. Pôjdeme na Haway a poriadne si to tam užijeme."

"No tento rok to možno vyjde keďže to sľubuješ posledné tri roky, šanca, že sa to splní je čoraz väčšia."

Obaja sme sa zasmiali.

"Kľudne dojedz. Idem sa osprchovať a pôjdem."

"Milujem ťa."

"Aj ja teba."

***

Prebral som sa v tmavej miestnosti. Všetko bolo rozmazané a mal som zvláštny pocit. Tiaž, ktorú som cítil bola obrovská. Každý sval v tele ma bolel. Moje zmysly boli otupené a bol som dezorientovaný. Nevedel som čo sa presne stalo. Posledné na čo som si v tú chvíľu spomínal bol Cederov zvláštny úsmev a moja túžba zabiť ho.

Pokúsil som sa postaviť, ale niečo mi v tom bránilo. Svet okolo mňa sa neustále pohyboval. Sklonil som hlavu a snažil sa zaostriť na ruky. Po pár úderoch srdca som zistil, že sú pripútané ku stoličke. Kožené remene boli pretkané niečím lesklým.

Zaklonil som hlavu a upokojil sa. Spomalil som dych a snažil sa aby bol čo najpravidelnejší. Pomaly sa mi začali aspoň z časti vracať niektoré zmysly a zistil som, že v miestnosti som sám. Zrak sa mi zaostril, aj keď stále bol trocha rozmazaný, ale už som vedel rozoznať niektoré predmety.

Bol som v strede miestnosti, v ktorej panovalo šero. Predo mnou boli hrubé závesy. Okno za nimi muselo byť pozdĺž celej steny. Na pravo bola holá stena, pri ktorej stál oceľový stolík. Predmety na ňom som však rozoznať nedokázal. Otočil som hlavu na druhú stranu. Hľadal som dvere, cez ktoré by sa dalo odtiaľto dostať preč. Tie boli vo výške asi troch metrov a viedlo k nim železné schodisko.

Zrak som mal už takmer dokonalý. Opäť som sklonil hlavu a prezrel si remene. Až teraz som si uvedomil, že tá lesknúca sa časť na koži je striebro. To bolo príčinou mojej slabosti. Bralo mi všetku silu. Na nohách to bolo rovnaké. Z toho sa bez pomoci sám nedostanem. Žiaden z Nás nie je schopný roztrhnúť vec, ktorá obsahuje striebro. Tento lesknúci sa kov je aj jediná vec, ktorá Nás môže zničiť. Zahnal som túto myšlienku a rozmýšľal som o tom ako sa odtiaľto dostanem.

Pomoc som nemohol očakávať.

Sára bola moja jediná nádej a...

Sára. Snažil som sa spomenúť na to čo sa vlastne na lodi stalo. Keď sme prichádzali cítil som tam šiestich ľudí. Piati z toho boli v podpalubí a jeden... Jeden bol na palube. Tam šla aj Sára. Je možné aby ona bola tým, kto dopadol mŕtvy na palubu? Mohla tak veľmi zaváhať? Nie, nie. Jediné čo by ju dokáže zabiť je striebro. Muselo by sa strieľať, ale nič také sa nestalo. A aj kedy sa podarilo tomu úbožiakovi ju nejakým spôsobom premôcť, cítil by som jeho prítomnosť. Ale tú som necítil.

Kto ma potom napadol? V podpalubí bol živý len Ceder a Pietro. A obaja stáli predo mnou pripravený na smrť.

Z mojich úvah ma vytrhol zvuk otvárajúcich sa dverí. Malý muž, so šikmými očami schádzal po schodisku. Každý jeho krok sa ozýval prázdnou miestnosťou.

"Tak už sme sa prebrali. To je dobre , to je dobre." Opakoval s každým ďalším krokom skôr pre seba.

"Takže vy ste ten, ktorý sa vymkol kontrole? Musím uznať, že máte dobrú výdrž. Iní to už dávno vzdali. Niečo Vám musí dodávať silu, túžbu po existencii."

Niečo z jeho slov ma zaskočilo.

"Čo tak pud sebazáchovy?"

Odvetil som so zavretými očami. Už som ho nemusel sledovať, moje zmysly boli na krátku vzdialenosť dostatočne presné, aby som vedel o každom jeho pohybe. Bol kľudný, až priveľmi a čo ma prekvapilo, vyžarovala z neho radosť.

"Nevedel som, že aj tvor ako vy ho má. Je pravda , že tento pud je u všetkých živých bytostí, ale na druhú stranu, pri Vás hovoriť o živej bytosti je trošku nepresné.

"A čo podľa vás sme? Mŕtvoly? Parazity, ktorí žijú z iných?"

Prešiel popred mňa v dostatočnej vzdialenosti aby mohol skontrolovať putá. Skôr ako z bezpečnosti, len tak zo zvyku.

"Nie , mŕtvoly určite nieste a parazity? Hmm, možno z časti, ale povedzme si to na rovinu, kto nie je určitým spôsobom parazit? Veď predsa všetci žijeme z druhých. Každý využíva niečo vo svoj prospech a je len na jedincovi ako svoju šancu dokáže využiť.

"Takže podľa vás platí zákon sily?"

Opýtal som sa stále ho vnímajúc najlepšie ako som vedel. Už bol pri stolíku a niečo robil.

"No v určitom smere aj áno." Odvetil a zdvihol niečo do vzduchu.

"Alebo so mnou nesúhlasíte? Veď práve Vám by tento zákon mal najviac vyhovovať, ste predsa nesmrteľný, čiže najsilnejší. Je tak?"

"Nie sme nesmrteľný, a vy to dobre viete, inak by som nemal postriebrené putá."

Zachytil som jeho slabý úsmev. Otvoril som oči a pozrel sa naňho.

" Vidím, že ste sa o sebe snažil dozvedieť čo najviac. Je to pravda, síce nie ste nesmrteľní, ale aj to, že ste nemŕtvy je dostatočná výhoda, aby ste boli pre ľudí najväčším rizikom."

Otočil sa a ja som uvidel čo má v ruke. Bola to malá striekačka. Poklepal po nej a do vzduchu vytryskla číra tekutina.

" Preto Vás treba buď ovládnuť alebo zničiť. Ale verím, že dobre poznáte ľudskú povahu a tak viete, že prvý spôsob je oveľa výhodnejší a zaručujúci veľkú... moc. A o to tu vlastne od začiatku ide nie ?"

Stál predo mnou. Ihla sa zablysla vo svetle prichádzajúceho z pootvorených dverí a zabodla sa do žily. Cítil som ako do mňa preniká. Cítil som ako sa opäť strácam.

"Ty hajzel!" Bolo posledné čo som dokázal vysloviť predtým ako som vkročil do náručia tmy.

***

V rádiu práve hlásili, že na hlavnom ťahu do centra sa stala nehoda a cesta nie je prejazdná. Správa ma nepotešila, keďže som sa už o pol hodinu mal dostaviť do pobočky, aby som sa mohol zapojiť do príprav na novom projekte. Nič bližšie som nevedel. Šéf a hlavný mozog celého projektu, doktor Alfonz Ceder, nechcel nič presnejšie konkretizovať cez telefón, ale z jeho hlasu bolo cítiť veľké napätie a očakávanie. Jediné čo mi povedal bolo, že ak sa to podarí budeme tými, ktorí píšu históriu. Práve táto veta mi takmer vyrazila dych. Už dlhšiu dobu sa objavovali informácie o tom, že naši vedci uvažujú o niečom novom, ale všetko to boli len neoverené informácie z druhej ruky, ktoré mohli byť kľudne len výmyslom, alebo zle pochopenou pravdou.

To sa stávalo často. Ale keď mi zavolal Ceder vedel som, že sa skutočne niečo deje.

Odbočil som do vedľajšej uličky v snahe vyhnúť sa preplnenej križovatke a pridal plyn. Ovládla ma až nečakaná zvedavosť, ktorá ma nútila ísť rýchlejšie a ukojiť ju. V rádiu opäť opisovali situáciu na cestách, ale takmer som to nevnímal. Sledoval som cestu, ale myšlienkami som bol úplne inde. Postupne som sa dostal po vedľajších cestách až k budove pobočky. Narýchlo zaparkovať a čo najrýchlejšie sa dostať k budove. To bol môj hlavný cieľ. V kročil som do budovy pobočky banky. Všetko bolo v poriadku. Ľudia prichádzali a odchádzali, vkladali a vyberali peniaze. Samozrejme len fingovane. Väčšina ľudí, ktorí tu chodili boli naši agenti, prinášajúci nové informácie, buď od svojich informátorov, alebo z akcií, na ktoré boli vyslaní. Pozdravil som ochrankára a prešiel k výťahu. Chvíľu som tam stál a čakal kým sa otvoria dvere. Tie sa napokon aj otvorili a ja som vkročil dnu. Vložil som kľúč do zámku na paneli s číslami poschodí a vyťukal svoj osobný kód. Od dnes by som mal mať prístup už aj na 5 poschodie. Dúfam, že je všetko v poriadku a ja sa tam skutočne dostanem. Nedočkavo som stlačil sériu čísel a následne aj číslo poschodia 5. Dvere sa medzi tým zavreli a výťah sa pohol.

Nad dverami sa pomaly začali meniť čísla.

Mal som zvláštny pocit. Bol som jeden z mála ktorí majú prístup až sem. Na začiatku som pracoval na prvom poschodí a nikto okolo mňa nevedel čo sa skrýva vyššie. Aj keď v tomto prípade by sa skôr hodilo nižšie, keďže práve do podzemia som smeroval. Postupne tvrdou a svedomitou prácou som sa prepracoval až sem a bol som na seba hrdý. Konečne odhalím ďalšie tajomstvo tejto budovy, tohto komlexu, tejto práce. Nevedel som presne čo mám očakávať. Vo výskume som nikdy nepracoval. Väčšina mojej práce spočívala v sledovanie činnosti iných pobočiek, ktoré s nami neraz súperili a sťažovali nám prácu. Bolo to troška zvláštne, keďže sme spoločne bojovali proti rovnakému nepriateľovi, ale ľudia sú už raz takí. Zaujíma ich len vlastný prospech a nehľadia na hlavný cieľ.

Z myšlienok ma vytrhol zvuk otvárajúcich sa dverí.

Ceder sa pri tom zvuku otočil od stola, nad ktorým bol zohnutý a niečo horlivo skúmal.

"Meškáš! Nech sa to neopakuje, tu nemáme čas sa niečím zdržovať. No čo stojíš ? Ty si ma nepočul? Okamžite pod sem!"

Trochu so strachom, ale s veľkými nádejami som vykročil do nového sveta. Do sveta, o ktorom som veril, že mi prinesie veľký úspech.