Stvorenie
Tento príbeh je trochu špecifický, skoro v ňom absentuje dej. Je to skôr priblíženie mytológie fantasy sveta, z ktorého som písal aj poviedku V zime maky nekvitnú. Tu konkrétne je možnosť nahliadnuť na náboženské predstavy v inom kúte sveta, než tomu bolo v tej predchádzajúcej poviedke.
Slnečné lúče pražiace svet, dopadali priamo na starca stojaceho uprostred jedného z piatich nádvorí chrámu. Mal zlatistú, jantárovú pleť a tmavé hnedé oči charakteristické pre národ Tanidov. Muž zodvihol ruku a utrel si spotené čelo do hodvábneho rukáva, následne si pretrel aj do hladka oholené tváre a krk.
Cítil sa zle, spaľujúce teplo letného dňa naňho dorážalo oveľa intenzívnejšie, než v jeho mladých rokoch. Róba zo zlatého hodvábu sa mu lepila na upotené telo, prúžiky potu mu stekali dole chrbtom. Ruky mal napriek teplu studené.
„Staroba,“ zahromžil v duchu a sťažka vdychoval vyprahnutý vzduch. Slnko už klesalo z najvyššieho bodu svojej dnešnej púte, jeho zostupu nebránil jediný mráčik. Slnečné lúče sa dotýkali veľkej kupoly, vyzdobenej zlatými doštičkami a odrážali svetlo v ústrety šíremu svetu.
Tretia brána na päťhrannom chráme sa otvorila, päť metrov vysoké dvere zo zlata buchli o bielu mramorovú stenu, vypínajúcu sa bez jediného okna až ku kupole. Chrám sa týčil majestátnych päťdesiat metrov na kopci, ktorý dominoval centru rovinatej Arvally, hlavného mesta Arvallanskej republiky.
„Tretí vyrkhallur, Solis Dynn,“ zaznel hlas z vnútra chrámu sprevádzaný úderom zvona. Starec bosými nohami vstúpil na koberec z modrého hodvábu, prešiel bránou a cez vstupný výklenok zamieril priamo do stredu chrámu.
Pochodne popri stenách osvetľovali priestor len pramálo a svetlo z otvorených brán sa taktiež strácalo vo vstupným chodbách. Architektonické majstrovstvo tanidských inžinierov malo jediný cieľ, skrze kupolu, zrkadlami koncentrovať svetlo a rozžiariť ním zlatú guľu uprostred chrámu.
Guľa mala priemer päť metrov a viedlo od nej päť slnečných lúčov, symbolicky vyobrazených z radov honosných lavíc, v ktorých sedeli zástupcovia kňazstva a volených úradníkov. Solis sa postavil za jednu z piatich katedier, stojacich pred lavicami a nastavil zúčastneným svoj chrbát, lemovaný dlhým šedivým vrkočom. Bol oveľa dlhší než vrkoče prvých dvoch veľkňazov, ktorí už stáli pri svojich katedrách. Musel si ho dokonca obtáčať okolo pásu, aby ho za sebou neťahal po zemi. Solis otvoril na katedre uloženú knihu a začal čítať.
*****
Pred všetkým bytím bolo Svetlo, nekonečné a jasné. Ono sa stalo počiatkom bytia, stvoriteľom vecí. Týmto Svetlom bol Elar a vo svojej nekonečnosti, rozhodol sa tvoriť. Ako prvý stvoril kameň a z neho vystaval chrám, v ktorom ho malo uctievať jeho budúce tvorstvo a tento chrám nazval zemou.
Potom kameň pokryl zeleňou a päť hrán zeme nechal zakvitnúť trávami, kvetmi a stromami všemožných farieb a tvarov. A len, čo ich Elar stvoril, zhoreli v jeho svetle a jeho chrám pokryl popol. Stvoriteľ bol sklamaný.
Rozhodol sa stvoriť vodu, ktorou pokryl zem, a ktorou chcel ochrániť svoje budúce tvorstvo pred plameňom dokonalosti. A len, čo sa voda dotkla skaly, vyparila sa a on bol opäť sklamaný.
Nižšie tvorstvo nedokáže čeliť žiare božskej dokonalosti, uvedomil si. A tak stvoril prvý ľud, zo zlata vymodeloval ich telá a udelil im právo myslenia. A hľa, len, čo sa otvorili ich oči a uzreli svojho Stvoriteľa obrátili sa na prach v jeho žiare. No ich duch pretrval a spojil sa so Svetlom. Elar už vedel, že žiadny život, ktorému vloží fyzickú podobu neunesie pohľad na dokonalosť a že sa všetko obráti v prach pri pohľade na nekonečné Svetlo.
A tak zozbieral popol, ktorý sa navŕšil na zemi, zmočil ho svojim smútkom a vymodeloval z neho temnotu, hustú a lepkavú, plnú všetkého, čo ho sklamalo. Zobral temnotu a natiahol ju okolo zeme a ukryl sa za ňu, aby už žiadne jeho ďalšie tvorstvo nemuselo priamo čeliť jeho božskosti.
Potom zobral duchov prvého ľudu a dal im novú úlohu. Vložil ich do schránok z mäsa a železa a obdaril ich silou, nesmrteľnosťou a ovládaním mágie. Tak vznikli Nebešťania, aby v jeho mene dozerali na tvorstvo, kým on sa bude ukrývať za temnotou. A dal im za panstvo nebesá medzi temnotou a zemou a stvoril im sídlo zo striebra, ktoré nazval mesiacom. A hľa do okolia mesiaca hodil svetelný prach, ktorý nazval hviezdami, aby im dodával silu v temnotách.
Potom znovu stvoril zeleň a zalial hlbočiny zeme vodou a zaplnil ich zverou všetkých druhov a jeho tvorstvo prekvitalo. Chrám bol vybudovaný. Už len ľud, ktorý ho naplní a uctievať v ňom bude Svetlo pravdy.
A Elar na to vytvoril človeka, mäsom mu vyplnil svaly, kosťou mu spojil údy a duchom mu naplnil myseľ. Potom rozdrvil zlato a jeho prachom posvätil telo človeka. Elar bol spokojný a tešil sa uctievaniu od svojho tvorstva. A roztočil zem, aby sa aspoň cez deň v podobe slnka, pozrel skrze temnotu, na svoj úspech. A zlaté ľudstvo prekvitalo v hojnosti.
Žiaľ blahobyt bol dočasný. Mnohí z Nebešťanov uzreli tvorov, ktorými zaplnil Elar svoj chrám a skrivili sa im tváre od závisti. Iným zas začali tiecť lačné sliny, keď videli, ako uctievajú Elara. A tak sa rozdelilo plemeno Nebešťanov. Časť z nich napadla ľudstvo a zaliala Elarov chrám zlatou krvou jeho uctievačov.
A Elar sa pozeral, pretože nemohol vyjsť spoza temnoty. Rozhodol sa teda spojiť zvyšné dve skupiny a súhlasil so spojenectvom svojich verných Nebešťanov a tých, ktorí samí chceli byť uctievaní. Spolu porazili tých, ktorých označili za Démonov a vyhnali ich do temnoty, v ktorej sa prilepili a v tme sú uväznení na veky.
Spravodliví Nebešťania sa vrátili na mesiac a Bohovia zostúpili na zem, aby motali ľuďom hlavy a žiadali od nich uctievanie a obety. Taký kompromis Elar urobil, tak sa obetoval, aby zachránil svoje dielo pred skazou.
Mnohí z Elarovho ľudu uverili klamstvám Bohov a uctievaním ich odmenili za záchranu pred Démonmi. A tak vznikol ľudský hriech. Svätosť ľudských tiel sa narušila a ľud sa zmenil, jeho zlatá koža vybledla, ako lživé písmo hriešnych kníh bledne vo svetle Slnka, iným sčernela, ako falošná minca v rukách podvodníka. Len u pravoverných si zachovala zlatistú farbu. No generáciu po generácií sa viac a viac šírili bludy aj medzi nimi a zlato z nich opadalo. Ich koža dostala farbu jantáru, ktorá stále bola najviac podobná zlatej.
Tak vzniklo bytie a stvorenie dostalo podobu.
A my potomkovia pravoverných, ktorí sme zjednotení v Khallurdun uctievame a vzývame Svetlo skrze temnotu, ktorá chráni nás nedokonalých pred žiarov dokonalosti. Očistíme svet od uctievačov Bohov a ohňom uhasíme ich hriechy, aby aj ich duše našli cestu skrze temnotu naspäť k Elarovi. A celý svet prekvitať bude v jeho Svetle a jeho ľud sa opäť zaleskne zlatom.
*****
Solis Dynn zavrel knihu. Guľa symbolizujúca slnko jasne žiarila v tmavom chráme. Otvorila sa štvrtá brána a do chrámu vstúpil štvrtý vyrkhallur. Prečítal svoju pasáž. Potom vstúpil posledný z veľkňazov a po jeho vystúpení obrad skončil. Ľud sa odobrala z chrámu na hostiny, ktoré sa konali po celom meste. Vyrkhallurovia zanechali nižších klerikov Khallurdun, aby sa modlili v strede chrámu a tiež sa rozišli hodovať. Niektorí do svojich palácov, iní medzi ľud, či politickú elitu tohto roka. Solis zamieril do sídla Khallurdun, nemal náladu, ani čas na oslavy. Hlavne mu však dochádzal ten čas.
Amaterius
Fantasy first! :D Mám rád tvorbu A. Sapkowského. Nie kvôli príbehom, ktoré nie sú až také pútavé a napínavé ako napr. tie od G. R. R. Martina. Ani kvôli svetu, ktorý nie je ani z ďaleka tak prepracovaný ako napr. ten od J. R. R. Tolkiena. Mám rád myšlienky v Sapkowského tvorbe, to že zasadzuje problémy nášho sveta do fantazijnej reality a dáva nám možnosť nahliadnuť na pálčivé otázky našej súčastnosti takpovediac z pohľadu tretej osoby.
Diskusia
Goran
Ťažko mi toto ohodnotiť, tu si moje hodnotenie nijako nemôže nárokovať objektivitu - tá "šestka", je tam len preto, aby ma pustilo ku komentáru (lebo som Ťa chcel pochváliť za to, že som si prišiel na svoje :D), a nevedel som kam z konopí :D, jednoznačne nejde o poviedku ani o podobný prozaický útvar, veď to sám prízvukuješ.
Ako veľký milovník mytológie, v podstate dávneho predobrazu fantasy literatúry, obsahuje Tvoja próza, aj keď veľmi voľne orámovaná príbehom-rozprávaním, krásnu poetiku a magično, a tak ju naozaj oceňujem. Určite tu už mnohé veci boli, kozmogonické mýty sa vyskytujú naprieč všetkými kultúrami a civilizáciami, ale predsa si tam pridal veľmi zaujímavé a originálne a pôsobivé prvky.
Na mýtoch a legendách ma dostávajú do vytrženia dve veci - je to esencia kreativity a je to synonymum tvorenia. Podľa mňa v tomto sa veľmi výrazne prejavuje to ľudsko-božské v človeku.
Ďakujem za čítanie!
17.06.2021
Ťažko mi toto ohodnotiť, tu si moje hodnotenie nijako nemôže nárokovať objektivitu - tá "šestka", je tam len preto, aby ma pustilo ku komentáru (lebo som Ťa chcel pochváliť za to, že som si prišiel na svoje :D), a nevedel som kam z konopí :D, jednoznačne nejde o poviedku ani o podobný prozaický útvar, veď to sám prízvukuješ.
Ako veľký milovník mytológie, v podstate dávneho predobrazu fantasy literatúry, obsahuje Tvoja próza, aj keď veľmi voľne orámovaná príbehom-rozprávaním, krásnu poetiku a magično, a tak ju naozaj oceňujem. Určite tu už mnohé veci boli, kozmogonické mýty sa vyskytujú naprieč všetkými kultúrami a civilizáciami, ale predsa si tam pridal veľmi zaujímavé a originálne a pôsobivé prvky.
Na mýtoch a legendách ma dostávajú do vytrženia dve veci - je to esencia kreativity a je to synonymum tvorenia. Podľa mňa v tomto sa veľmi výrazne prejavuje to ľudsko-božské v človeku.
Ďakujem za čítanie!
17.06.2021