Čarodejka

Oazis, kedysi nádherný svet. Plný hustých zelených lesov, vysokánskych skalnatých hôr a nekonečných modrastých oceánov. Domov bilióna úžasných živých tvorov. Harmónia bytia udržiavaná starodávnou mágiou. Kedysi tomu veru tak bolo...
Filmová história scifi
Oazis, kedysi nádherný svet. Plný hustých zelených lesov, vysokánskych skalnatých hôr a nekonečných modrastých oceánov. Domov bilióna úžasných živých tvorov. Harmónia bytia udržiavaná starodávnou mágiou. Kedysi tomu veru tak bolo...
***
„Psst! Buď ticho,“ zašepkala Darva a ukryla svoje drobné telíčko za jedným z kvetov.
„Vidíš ju?“ Štuchla do nej Marva.
„Vravím ti, buď ticho! A prestaň tak nahlas trepať tými krídlami!“
„Šibe ti? Veď to nemôže byť počuť!“
Obe si zrazu všimli, že fialová Arbétria, za ktorou sa skrývali, zo sekundy na sekundu zvädla a sčernela. Započuli zvolať ženský hlas: „Durzum amera!“
Zelený magický lúč preletel lesom. Drevo zastonalo a niekoľko stromov v okamihu padlo k zemi. Darva sa stihla v poslednej chvíli uhnúť a schovať sa. Marva také šťastie nemala. Ostala z nej len maličká zakrvavená lopatka s pravou rukou a jedným krídlom.
„Sestra!“ vykríkla Darva s nárekom. Premohla však svoj žiaľ a sústredene pokračovala v pláne.
„Teraz!“ zavelila a vzlietla v ústrety temnote.
Z korún stromov vyleteli tisíce drobných víl s maličkými oštepmi, lukmi či mečmi a štítmi. Všetky súčasne zaútočili na čarodejku, ktorá bola zrazu v obklopení armády drobných bojovníčok.
Zaklínadla padali rad-radom. Z temnôt povyliezali čierne tiene smrti a spaľujúce ohne ničoty. A víly začali zomierať jedna vedľa druhej.
„Nevzdávajte to, sestry!“ povzbudzovala ich Darva. „Stačí nám len kúsok šťastia!“
A víly zväčša mali šťastia dosť.
Nie však dnes.
***
„Harmónia bytia udržiavaná starodávnou mágiou. Kedysi tomu veru tak bolo... No dnes je všetko inak,“ pokračoval Aestus v rozprávaní. „Čarodejka premenila celý náš svet na pustinu. Zapálila naše lesy neutíchajúcimi požiarmi. Otrávila naše vody smrteľnými jedmi. Vzala nám vánok zo vzduchu, aj slnko z oblohy. Víly, ktoré udržiavali náš svet pri živote, sú preč. Kráľovná Darva, posledná svojho rodu, padla s armádou v Beztojánskom lese. A to boli posledné, priatelia. Posledné! Bez víl náš svet neprežije. S nimi zomrie aj všetko naše šťastie, láska, nádej, či radosť. Naše rastliny zvädnú, naše zvery vymrú a my... my prestaneme existovať. Všetka vôľa k životu zanikne.“
Aestus sa zadíval na svoje publikum. Stovky hláv po celom átriu mu prikyvovali.
„Tak zvolávam vás, bratia! Do zbrane! Právom, čo mi náleží po mojich predkoch. Ja, syn Barlona, krv Majetusova, povolávam všetkých paladínov tejto zeme, aby pozdvihli svoj meč proti šíriacej sa temnote! Zaprisahali sme sa chrániť svetlo a až do dnešného dňa sme zlyhávali. Prehrali sme všetky boje, ale táto vojna sa stále neskončila! Zvolajte všetky prápory, čo ostali. Zvolajte do boja všetkých, čo udržia v ruke zbraň! Za tento svet! Za kráľa a za domov! Žiadna mágia nás nezastaví, keď synovia Héliona dajú sa na pochod! Zamierime do diaľok temnej zeme Daru Ura a ukážeme čarodejke, že na svete sú stále tí, čo dokážu prikázať svetlu svieť!“
„Áno!“ ozývalo sa sieňou. „Na čarodejku! Smrť jej!“
„Tak čo, bratia? Budete bojovať za svetlo? Alebo zomriete v temnote?!“
Aestusovi sa to podarilo. Posledné mesto zvolá všetkých do osudovej bitky súdneho dňa. Už len paladínovia dokážu zachrániť tento svet. Už len oni dokážu vrátiť mu jeho niekdajšiu krásu.
***
„Ach, milí môj kráľ,“ prihovorila sa čarodejka anjelským hlasom. „Ako naivne si si myslel, že ma dokážete zastaviť. Pozri sa. Koľko svojich bratov si poslal na smrť.“
Doráňaný Aestus zachrčal a vypľul z úst krv. Z posledných síl sa pokúsil natiahnuť ruku po svoj meč.
„Agio turdum.“ Zastavilo ho kúzlo. Čarodejka ho paralyzovala a ďalším kúzlom zodvihla zo zeme. Nehybne levitoval vo vzduchu a hľadel jej priamo do oči.
Prvý krát si uvedomil, aká krásna vlastne čarodejka je. Bola mladá, mala krásnu hebkú pleť a dlhé blonďavé vlasy.
„Prečo?!“ vydal zo seba v bolestiach.
„Čo prečo? Milí môj? Prečo som zabila celú tvoju armádu? Alebo prečo som teba nechala na žive? Alebo prečo... jasne, už viem. Teba zaujímajú tieto víly.“
Otočila sa prešla k nekonečnému radu dlhých políc. Bezvládne telo Aestusa sa pritom pohybovalo vzduchom za ňou.
Na policiach boli odložené tisíce malých sklíčok naplnené akousi zelenkastou tekutinou. Keď si kráľ všimol, čo v nich pláva, nemohol uveriť vlastným očiam. V každom boli uložené víly, alebo ich pozostatky.
„Áno, viem, čo ti ide v hlave. Čo asi tak s nimi robím.“
„Zabila...“ pokúsil sa opäť čosi povedať, no jeho telo strácalo silu a jeho myseľ začala upadať do nevedomia.
„Herumadis.“ Pomohla mu čarodejka a sčasti vyliečila jeho rany.
„Čo si to chcel povedať, milý môj?“
„Prečo si ich všetky zabila?“
„O niečo som prišla, milý Aestus. O niečo, čo mi bolo veľmi vzácne.“
Kráľ tomu nemohol uveriť, no čarodejka si pred ním začala rozväzovať svoje šaty a odhalila svoje nahé torzo. Jej anjelská krása bola aj v tejto situácii a ťažkých bolestiach dychberúca. Pod jej ľavým ňadrom však zbadal hnisavú čiernu dieru do útrob jej hrude. Na mieste kde malo byť jej srdce, bola prázdnota.
„Vy ste mi vzali! Paladínovia! Zabili ste ho! A on si vzal, čo mu patrilo!“
Aestus nechápal. Čarodejka však pokračovala.
„Nepamätáš sa. Nemôžeš. To tvoj otec, mocný Barlon všetko zavinil! To on odsúdil moju láska Taurona na smrť! Prekliali ste ho paladín! Uväznili ste ho do svetla, aby ste udržali svoju slastnú harmónia! No ako môže existovať harmónia, milý môj Aestus, keď bez tmy predsa nemôže svetlo existovať?“
Čarodejka sa otočila a otvorila jedno zo sklíčok. Vytiahla z neho vílu a čosi zašepkala.
„Privediem ho naspäť. Do sveta, v ktorom mu už nikto nezabraní dosiahnuť jeho veľký plán. Povstane nový svet! Nekrotis! Mŕtvy svet plný pustých zemí a otrávených vôd!“
Aestus zrazu začal pociťovať, že kúzlo, ktorým ho čarodejka spútala slabne. Odrazu už dokázal pohybovať rukami, avšak nedal na sebe nič vedieť.
„Potrebovala som k tomu len... ako víly vravia, kúsok šťastia. Teda, nie len kúsok. Celú hromadu. Vlastne, všetku živú vôľu tohto sveta. Ale podarilo sa!“
Aestus zistil, že dokáže pohybovať už celým telom. Povedal si v duchu – teraz alebo nikdy. Strhol sa, vytiahol dýku spoza opaska a... zastal pri čarodejkinom chrbte.
„Naivný Aestus. To ja som povolila tvoje zaklínadlo. Nemôžeš byť predsa paralyzovaná, keď máš byť schránkou pre môjho milého.“
Usmiala sa.

Tomáš Staviteľ

Tomáš Staviteľ
Nakoniec som na začiatku. Bez zmyslu. Tak dal som si meno. A napísal svet.

Diskusia

xius
Zase raz precitena lore a background. Si ta predstavujem vzdy obklopeneho knihami a zurivo hladajucim latinske kuzla a mena. :D Trochu jednoduchsi dej, ale to mohutne pozadie to drzi mocne na nohach! (no pun intended)
20.03.2021
Zlodejisnov
Zaujímavé, no akosi mi vŕta v hlave, či bola tá čarodejnica malá ako víla, lebo ak nie, to chcela mať chlapa veľkosti víly? To asi nebude nič moc v posteli a čarodejka bude len viac a viac naštvaná :D
20.03.2021
B.T. Niromwell
Pri prvom dialógu som si myslela, že to bude niečo vtipné a odľahčené, ale potom sa to riadne zvrtlo. Hej, to erotické dusno medzi nimi je trochu minimalizované tým veľkostným rozdielom, alebo teda ja som si ich tiež predstavovala rôzne veľkých, ale bez ohľadu na to sa wow efekt pri poslednom rozuzlení vydaril.
20.03.2021
Nebuzardar
Také ekologické posolstvo som tam videl, že víly sú ako včely, keď bez nich svet neprežije, celkom pútavé
20.03.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.