Výstup

Hrdina doputoval do cieľa svojej dlhej a strastiplnej cesty. Ale pred víťazstvom, predtým než dostane vytúženú odmenu, čaká ho ešte jedna a najťažšia skúška. Veľké dobrodružstvo ešte nie je zavŕšené. Posledná a hlavná úloha je aj tou najnebezpečnejšou.
Panteón majstrov hrôzy
Výstup
Hrdina doputoval do cieľa svojej dlhej a strastiplnej cesty. Ale pred víťazstvom, predtým než dostane vytúženú odmenu, čaká ho ešte jedna a najťažšia skúška. Veľké dobrodružstvo ešte nie je zavŕšené. Posledná a hlavná úloha je aj tou najnebezpečnejšou.
V diaľke pred ním sa týčila nebotyčná veža. Ťažko prístupný, impozantný a zapovedaný div sveta. Povesťami opradená a kúzlami obotkaná čarovná veža sa naozaj dotýkala neba. Prerážala oblaky, prepichovala ich ako kopija obrátená hrotom ku hviezdam, drala sa vyššie a vyššie, ďalej než dosahoval hrdinov ostrý zrak, azda sa dotýkala až nebeskej klenby. A možno i tú prerazila, možno sa naozaj naťahovala k samotným hviezdam, ako tvrdili niektoré legendy. Ak tomu neveril dosiaľ, teraz uveril.
Pristihol sa, že má od údivu otvorené ústa. Tak predsa. Tak predsa existuje!
A on ju napokon našiel.
Ten zázrak, ktorý volajú Nebeský prst, a ktorý naozaj ako nepredstaviteľne dlhý ukazovák čnie vysoko, prevysoko. Tak vysoko, že je to iste najvyššie miesto sveta. Stavba, ktorá je vlastne nebeským mostom. Most, ktorý spája zem s nadoblačnou ríšou. Cesta, ktorá započína v našom svete, ale končí sa vo svete inom, smrteľníkom bežne nedostupnom.
On ju našiel.
Tú, ktorú hľadal sedem rokov. Tú, o ktorej nevedeli, kde leží, ani tí najväčší učenci a jasnovidci. Tú, kvôli ktorej, aby sa k nej dostal, musel prejsť Ľadovou púšťou. Tú, kvôli ktorej musel zdolať Močiare smrti. Tú, kvôli ktorej musel prekonať nástrahy Planiny desu. Pre tento dych berúci pohľad porazil troch strašných netvorov. Veľkého hada, ľudožravého obra a ohnivého draka. Každý z nich strážil útržok mapy, ktorá ukazovala správny smer. To najtajnejšie tajomstvo. Iba ako celok dávala mapa zmysel a doviedla jeho kroky až sem. K nej. Čarovnej veži.
Nebeskému prstu.
Varoval ho, ale aj lákal zároveň.
To dvojznačné gesto sa mu zhmotnilo pred očami, keď sa kýval v konskom sedle počas ľahkého poklusu a jemu sa zdalo, že to gigantický kamenný prst sa kýva a raz mu hrozí, vzápätí ho zas pozýva k sebe.
Čakala ho ešte dlhá cesta, kým dorazí k veži.
Pláň ubiehala, no zázračná stavba sa nepribližovala.
Aspoň tak sa mu to javilo. Tak ďaleko sa totiž od nej nachádzal a jeho trpezlivosť, teraz, po toľkých útrapách a dobrodružstvách, konečne nahradila nedočkavosť.
Napokon však spočinul skutočne pred ňou, stál pri jej základni so zaklonenou hlavou a pretieral si oči, aby z nich vyhnal slzy, ktoré vyvolalo rovnakou mierou slnko i šťastie. Veža nemala vchod, ale na jednej strane, po jeho pravici, sa začínalo schodisko, ktoré sa točilo, prilepené k veži, kam až oko dovidelo. V duchu si ho prirovnal k úponku popínavej rastliny, ktorá obopína kmeň stromu. Keď po hodnej chvíli sklopil zrak, zatočila sa mu hlava. Pocit hĺbky a stratenosti bol takmer rovnako silný ako strach z výšky. Hrdina sa bál. Nesmierne sa bál výšok. Viacej než všetkých krvilačných zverov a netvorov, s ktorými sa stretol v boji. Pre prekonanie takého strachu musí bojovať sám so sebou. A to je omnoho tvrdší boj. Tu mu nič nepomôže jeho obratnosť a sila. Posvätená kopija ani magický meč. Štít a brnenie opatrené mocnými runovými symbolmi. Pripadal si opustený a sám. Jediný bod v bezobsažnom prázdne. Maličký ostrov vo večne mĺkvom, nehybnom oceáne. Bol nepatrný, ničotný. Doposiaľ nikdy sa necítil tak osamotene. Aj v rozľahlom Nemom lese ho sprevádzal predsa jeho verný druh a priateľ, biely kôň Lorko, ktorý mal dar ľudskej reči. A často sa vtedy rozprávali a ich reč bola jediným zvukom, čo sa rozliehal pod smaragdovými, krásnymi, no mŕtvymi stromami.
Otočil sa ku svojmu koníkovi. Ale ten len zafŕkal a odvrátil sa. „Nie, neuteším ťa, výstup bude hrozný a budeš ho musieť podstúpiť len ty. Sám. Aj keby som mohol, toľko schodov nie je stvorených pre kopytá. Nie, je napísané, že po Prste smie kráčať iba človek.“
Nadýchol sa, zavrel oči, no aj na vnútornej strane viečok ho mátal obraz veže bez konca.
Prikývol. Zarazil kopiju ostrím do pôdy, zložil z pliec luk a tulec so šípmi a odložil ich do trávy, odpásal si meč a položil ho k jeho spoločníkom v boji. „Odpočívajte,“ povedal. „A ty, priateľ môj, prosím, počkaj na mňa. Vrátim sa.“
„Nikdy by som ťa neopustil,“ zaerdžal belko. „Toto záverečné dobrodružstvo už ale nie je naším spoločným. Patrí len tebe.“
„Viem,“ pritakal bohatier a pohladil svojho priateľa po šiji.
Nechal pri ňom aj svoj štít i celú zbroj. Mal na sebe len ľanovú tuniku a plátené nohavice. Dobre si uvedomoval, že musí ísť naľahko, lebo inak by mu rýchlo došli sily. Aj tak ich musí šetriť, nesmie ísť prirýchlo, lebo v tom prípade sa aj rýchlo unaví. No ani zas veľmi pomaly, lebo potom ho opantá zúfalstvo z nemožnosti splniť úlohu, na ktorú sa podujal.
Vkročil na prvý schod...
Ako sa veža dvíhala a on postupoval, nadobudol istotu, že stavba má stále rovnaký priemer, nezdalo sa, že by sa čo len trochu zužovala. Pripomínala tak akýsi gigantický stĺp, pilier, ktorý podopiera samotnú oblohu. Hrdina ju najprv celú obišiel a dospel k presvedčeniu, že keby sa dvadsať mužov k jej základni postavilo čelom a rozpažili by ruky tak, aby sa navzájom dotýkali končekmi prstov, dokázali by ju celú objať. Schodisko, po ktorom kráčal, a ktoré po vonkajšej strane obtáčalo vežu, však bolo široké len tak, aby po ňom mohol bezpečne kráčať iba jeden muž. Bezpečne? Nie, nebolo bezpečné, pretože nemalo nijaké zábradlie. Napravo od neho kráčala len neustála hrozba pádu. Pre nikoho iného tam už nebol priestor. Spočiatku sa očarený rozhliadal po krajine, ktorá mu vyvstávala pred očami a ktorá sa čoraz viac zmenšovala. Ten úžasný pohľad ho natoľko zaujal, že celkom zabudol na svoj strach. Podchvíľou spomaľoval, nezriedka i celkom zastavil, aby si mohol panorámu plne vychutnať. Napadlo mu zrakom vyhľadať svojho spoločníka a zadíval sa priamo dolu. Sotva dokázal v mori sviežej zelene rozoznať malú bielu bodku. Vtedy ho bezstarostnosť nadobro opustila, a keď si uvedomil nezmerateľnú hlbočinu pod sebou, rozbúchalo sa mu prudko srdce a na čele sa mu objavili perličky potu. Zazdalo sa mu, že hĺbka pod ním je nehmotná obluda, ktorá na neho cerí zuby a otvára papuľu, pripravená ho pohltiť, keď bude padať. Pritisol sa chrbtom ku chladnému murivu. Zhlboka dýchal. Najskôr mu ruka mimovoľne zablúdila na to miesto za opaskom, kde bežne nosieval pripnutý meč, potom si utrel pot z čela a nechal ju poklesnúť. Musí ovládnuť chvenie v nohách, až keď bude dokonale uvoľnený pustí sa opäť do výstupu. Radšej by sa zase stretol v súboji na život a na smrť s démonickým Červeným rytierom, ako by mal čeliť nástrahám tohto výstupu. Upokojil sa a prisľúbil si, že sa už nezadíva pod seba, do hladných hlbín, ani nahor, do nedobytných a nedotknuteľných výšin. Pozornosť upriami len na svoje kroky. Postupovať bude stále rovnako rýchlou chôdzou, nesmie na nič myslieť, musí sa brániť myšlienkam na márnosť svojho počínania.
A tak sa stalo. Jeho nohy vykonávali jednotvárny pohyb. Jeho telo pracovalo, zatiaľ čo jeho duch odpočíval.
Prihnala sa divoká búrka, lomcoval ním silný vietor, ale on sa iba prihrbil a tvrdošijne pokračoval skoro nezmeneným tempom.
Oblohu rozčesol blesk a udrel do kameňa kúsok nad jeho hlavou, no on sa ani neobzrel a kráčal ďalej. Potom búrka pominula.
Vystúpil nad biely opar našľahaného nebeského mlieka. Dostal sa za hranicu posledných oblakov.
Neúnavne postupoval.
Keď narazil na priepasť, na trhlinu s rozmerom väčšiu než je jedna siaha, ktorá vznikla na mieste, kde sa zrútila časť schodov, zastavil sa, ustúpil o tri kroky, rozbehol sa a bez zaváhania skočil.
Neskákal len dopredu, ale aj dohora, pretože ďalšie neporušené schody stáli samozrejme o kúsok vyššie, ako tie, z ktorých sa odrazil. Pristál teda tak, že dopadol len na jednu nohu a tá druhá márne hľadala oporu tam, kde bol namiesto zrútených schodov len vzduch. Skoro stratil rovnováhu a nechýbalo veľa, aby sa pospiatky zrútil do trhliny. Zachránil sa iba tým, že prstami sa zakvačil do kameňa. Akoby jeho prsty mali byť koreňmi borovice, ktorá rastie na skale. Vylomil si pritom aj odtrhol zopár nechtov, ale to bola maličkosť, žil.
Posadil sa na schody a skryl si tvár do poškriabaných, zakrvavených dlaní. Teraz, keď sa prelomilo jeho sústredenie, zistil ako veľmi je unavený. Duch sa zobudil a musel sa zdesiť nad tým, ako veľmi je ukonané jeho telo. To ale odpočívať nemôže. V týchto výškach bola strašná zima. Pred ústami sa mu zrážala para, triaslo ho a musel silno stisnúť čeľusť, aby prestal drkotať zubami. Nemôže už otáľať ani na okamih, lebo ho opustia aj posledné zvyšky síl. A v nijakom prípade by si nemohol zdriemnuť, pretože hrozilo, že by sa už viac neprebral. S najvyšším úsilím vstal a donútil sa pohybovať vpred. Už ale stratil rýchlosť a takmer stratil aj odhodlanie. Vliekol sa dopredu, pichalo ho v boku a bolel každý sval na nohách. Objal sa rukami, aby sa aspoň trochu zohrial. Ľavá noha. Pravá noha. A tak stále dookola. Neprestávaj, opakoval si cez zaťaté zuby.
Musí sa sústrediť pevne na každý ďalší schod, musí zavrieť dvere do svojej mysle, aby tam nevnikla beznádej.
Podarilo sa mu to. Nejestvovalo nič než schody, ktoré s úpornou zotrvačnosťou zdolával. Netrvalo dlho a musel sa bokom oprieť o stenu veže, aby tak aspoň trochu odľahčil uboleným nohám, kráčať ale neprestal. Po istej dobe sa zapotácal a ocitol sa na všetkých štyroch. Postupoval teraz tak, že si pomáhal rukami. Chvíľami pripomínal psa. A dopredu sa naozaj dral s húževnatosťou loveckého psa.
Napokon sa plazil, posúval sa dopredu, tlačil sa nohami, ťahal a zapieral sa rukami. Jeho duch stál nad ním a povzbudzoval ho.
A nakoniec, keď už aj ten prestal dúfať, preliezli spoločne cez posledný schod. Vtedy opäť splynuli dovedna. Zaspal.
Tu hore nebola zima, tu hore nebolo nič a bolo tu zároveň i všetko. Hrdinovi v hrudi začalo biť mocné srdce. Nebolo jeho! Díval sa na svet inými očami, videl čerstvú trávu, videl svoje zbrane, pozeral sa na úpätie veže! Bol rýchlym a verným Lorkom! Lorko! Lorko! Počuješ ma? Som s tebou, som v tebe, koník môj. Dokázal som to. A Lorko zaerdžal od radosti. To už počul zas celkom iným sluchom. A svojho radostne poskakujúceho priateľa vnímal zas úplne novými očami. Mal perie, mal krídla! Vždy chcel vedieť, aké to asi je byť vtákom, netušil, že plávanie vo vetre je až také úžasné, také krásne. Plávanie? Odrazu bol riečnym úhorom, kĺzal sa poľahky po prúde a radoval sa zo svojej obratnosti.
Opäť sa ocitol na vrchole veže. Bol zas človekom. Posadil sa a rozhliadol navôkol. Prázdny kruhový priestor lemovalo cimburie, ktoré siahalo do výšky jeho pŕs. Vstal a prešiel k nemu. Vyzrel spoza zubov a vtom si uvedomil, že neuvidí pod sebou kĺzajúce oblaky, neuvidí ani pestrú paletu krajiny. Veď všade naokolo bola len neprestupná čierna tma noci.
„Tak dlho som spal?“ spýtal sa hviezdneho neba, ktoré ho korunovalo.
„Tak vysoko si sa dostal, tu panuje noc, ktorá sa zdá byť večnou,“ bolo mu odpoveďou.
„Takže som vyššie než je strecha oblohy?“
Hviezdy sa zasmiali zvonivým smiechom. „V skutočnosti si tak hlboko, ako si vysoko. Si práve tu,“ povedala jedna z hviezd a spadla mu do srdca. Zaliala ho hrejivá úľava a poznanie.
„Takže som musel vystúpiť vysoko nad seba, aby som mohol zostúpiť hlboko do seba,“ prehovoril.
V tej chvíli sa rozjasnilo a nad vežou sa rozprestrel deň. Bol to večný deň, a iba ten mohol nahradiť dlhú noc, a iba ten už nemohol byť vystriedaný. Zdalo sa, že vyžaruje z hrdinovho srdca.
„A teraz... tak by som potreboval mať krídla, ako ten vták, v ktorého tele som pobudol, aby som sa pomocou nich mohol rýchlo zniesť na zem. Už mi chýba môj verný priateľ.“
Sotva to dohovoril a narástli mu obrovské krídla. Zamával nimi, zakrúžil nad vežou a v špirále plachtil nadol.
Akonáhle sa dotkol pevnej pôdy, krídla zmizli. Hrdina ale vedel, že kedykoľvek ich bude potrebovať, znovu vyrastú.
„Len či sa budeš teraz chcieť na mne nosiť, keď si sa naučil lietať.“
„Lorko, priateľ môj!“ riekol hrdina a objal verného koníka. Potom mu odopol sedlo a nechal ho padnúť na zem. Vyšvihol sa mu na holý chrbát a láskavo povedal: „Zanes ma, prosím ťa, na môj zámok, túžim znovu vidieť pani Yvien.“
„A tvoje čarovné zbrane, tvoja kúzelná zbroj?“
„Nechám ich tu, budú čakať na ďalšieho hrdinu. Všetko, čo potrebujem, mám teraz tu,“ povedal a buchol sa do hrude.
„Myslím,“ prehovoril po chvíli jazdy kôň, „že si to mal v sebe vždy, po celý ten čas.“
„Asi áno,“ povedal hrdina, ktorý už bol obyčajným mužom. „Ale aj tak som to musel objaviť. A prebudiť. Tam hore, na tej veži...“
„A čo to je, čo sme to vlastne tých sedem rokov hľadali?“ spýtal sa biely koník.
„Pokoj,“ odvetil jazdec.
* * *
Utieram si do svojich starých riflí hrdzu, ktorá mi zafarbila dlane a rozcvičujem si ruky a ramená, ktoré dostali zabrať; ešte stále sa mi trasú námahou. Potom vrhnem za seba posledný spokojný pohľad. Odspodu až nahor, očami kopírujem svoju trasu. Až na vrchol a následne späť. Vysočizný tehlový komín sa kúpe v krvi západu. Je to naozaj kopija, čo prebodla bok slnku.
„A vraj je v dnešných časoch ťažko natrafiť na skutočné dobrodružstvo,“ smejem sa vo svojom vnútri.
Keď som šplhal hore, oťaželo mi celé telo, a pritom som bol prázdny. V najvyššom bode som našiel seba samého. Čakal som tam na seba a tam... tam som i vošiel do seba. A predsa bol zostup ľahký. Akoby moja ťažká duša nič nevážila. Bol som ako pierko vtáka. Pierko, čo sa pomaly, pokojne znáša na zem.
Ozbrojený len imagináciou, čelíš strašným hlavám netvora reality. No na konci každej cesty ťa čaká mocný magický artefakt ako odmena.

Goran

Goran
Som priateľ zvierat, nie som pyšný na to, že som človek, ako mnohí iní ľudia. Chcel by som byť vtáčikom, ale zaľubujem sa do mačiek.

Diskusia

YaYa
Celkom príjemná poviedka. Jemný pátos, duch starej fantasy, cesta za dobrodružstvom splynie s cestou za hľadaním samého seba. Záver vytvárajúci paralelu s naším svetom mi nevadil, bola to fajn myšlienka, myslím, že obraz veže mi aj utkvie v pamäti. Problém je ale tento. Hlavná myšlienka z textu nevyplynie, ale celý ho určuje. Postava nie je osobnosť, ale sprostredkovateľ, symbol, zo sveta ukážeš len toľko, koľko potrebuješ na vyjadrenie myšlienky. Ak chceš písať pre čitateľov fantastiky, u tých skôr uspeješ prepracovanejšími svetmi a plnohodnotnejšími postavami. Tým nechcem povedať, že takéto veci sú zlé, svojím spôsobom ich mám celkom rada, sama som ich kedysi písala. Len sa snažím vysvetliť, prečo môžu zapadnúť medzi inými. Okrem toho by som v takejto poviedke podriadenej pointe, možno skrátila úvod, trošku sa tam tie informácie točili dookola.
01.03.2021

Goran
Veľmi ďakujem za ohodnotenie a zhodnotenie. Nemôžem namietať. Vystihla si to. A dokonale. Aj klady, aj zápory, aj celkový charakter poviedky. Máš skrátka pravdu. Budem si dávať pozor, aby som - keď sa budem snažiť napísať fantastiku - písal v prvom rade fantastiku a nie transcendentálne úvahy :D Do budúcna by som chcel primárne rozprávať príbeh, nie filozofovať. To neznamená, že poviedka by nemohla obsahovať aj hlbšie posolstvo, ale naozaj tomu nemusím podriadiť všetko ostatné.
01.03.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.