Prípad dobráka Goodguya

Každý detektív má v svojom profesijnom živote prípad, na ktorý dookola spomína. Dosluhujúci Mal Malkiri ich má hneď niekoľko. Je známy svojou záľubou v rozprávaní zauzlených historiek, ktoré zažil počas svojej dlhej kariéry. Táto však bude mať pokračovanie, o akom sa mu ani nesnívalo, keď stane sa sám len začiatkom mysteriózneho príbehu.
Podporte scifi.sk
„Tak túto neprekonáte.“ Starý Mal Malkiri zahasí svoju cigaru, hodí do seba štamperlík kvalitnej pálenice a začne rozprávať: „Keď som bol ešte mladý bažant, ako tuto Jiri, privolali nás k jednému dedinskému farmárovi, čo si zabil ženu. Aj keď to, že si zabil ženu, sme vtedy ešte nevedeli... teda... zasa predbieham.“
„Typický Mal, pokazí každý dobrý príbeh,“ zabŕdne si doňho Arlovsky, na čo sa všetci začnú smiať.
„Sklapni, Arlo! Kde som to, dopekla, skončil... takže, vtedy som ešte robil pod detektívom, ako sa len volal... Carrol! Carrol Lewis, no samozrejme. Nechápem, že som takmer zabudol na meno starého dobrého Lewisa, nech mu je zem ľahká.“
„No tak, Mal, skráť ten úvod,“ vyzýva ho kapitán Soragin, načo Malkiri len mávne rukou: „Dobre, dobre, veď sa už pomaly dostávam k príbehu. Čiže, bol to jeden z mojich prvých dní na oddelení. Lewisovi pristál na stole spis. Spočiatku sme nechápali, prečo u nás skončila neobjasnená vražda z iného okresu, naviac stará pár mesiacov. Po naštudovaní fotografií z miesta činu, správy z pitvy, či záznamov z vyšetrovania nám došlo, že miestni na toto stačiť nebudú. Hlava ženy v inej miestnosti ako zvyšok tela, vyrezané srdce, sedemdesiattri bodnosečných rán, no proste masaker. Požiadali nás o pomoc, tak sme tam teda šli, na tú farmu.“ Mal mávne rukou na čašníčku, aby priniesla ďalšie panáky pre štvoricu smädných úst, zatiaľ čo pokračuje v príbehu:
„Svine, sliepky, kone, no, viete si to predstaviť. V dome nás samozrejme čakal manžel zavraždenej, volal sa Gudy Goodguy. Detektív Lewis ho začal vypočúvať, kým ja, ako čerstvý zelenáč, som všetko len zapisoval. V podstate len zopakoval výpoveď, ktorú sme už mali v spise. Ráno odišiel z domu na trh, kúpil zrno pre sliepky, vrátil sa naspäť na farmu, našiel ženu dobodanú. Nikde sa nezastavoval, s nikým sa nerozprával, teda, až na predavačku krmiva. S utáranou Dorou, ktorá mu to ráno predala zrno, sa dobre pozná a potvrdila mu alibi. Tie mu potvrdili aj mnohí dedinčania, ktorých tam náhodne stretol. Poznáte to, malé priateľské miesto, každý každého pozná.
Lewisovi to teda zatiaľ stačilo, spýtal sa manžela, či si môžeme obzrieť dom. Nenamietal, tak sme sa porozhliadli. Útulný uprataný skromný príbytok s absurdne nevkusnými fialovými stenami. Na prvý pohľad vyzeral ako z tých plagátov o idylickom vidieckom živote. Pár vecí ale bolo, ako to povedať, no proste divných.
Prvá, že v celom dome nebola jediná fotografia. Žiadne rámčeky so spomienkami z výletov, svadby, či narodeninovej oslavy. Dokonca tam nemali ani len zrkadlá, ani v kúpeľni, ani nikde inde, čo bolo ešte zvláštnejšie.
Druhá, žiadne kvety, obrazy, vázy, sošky, koberčeky, či akékoľvek ozdoby. Čo sa nedalo využiť k niečomu praktickému, ako upratovanie, varenie, jedenie, sedenie, spanie, či umývanie, to by ste tam nenašli.
Tretia, tá najzvláštnejšia, bolo podkrovie. Vyzeralo ako akási svätyňa pre tých dnešných sci-fi podivínov. Zo strechy visela miniatúra vesmírnej lode. Našli sme skriňu, v ktorej bola hromada hračiek mimozemských zbraní. Našli sme tam aj rôzne kostýmy, parochne, masky, skafandre, kadejaké prístroje vydávajúce rôzne zvuky, či malé hračky futuristických áut, lietadiel, rakiet a podobne. Najzaujímavejšia zo všetkých tých sprostostí bola malá čierna kocka priamo v strede podkrovia. Keď som sa jej dotkol, vysvietila všade po stenách mapu hviezdnej oblohy. Na tú dobu to bol fenomenálny prístroj, taký ste len tak niekde nezohnali. Ale vráťme sa späť k nášmu príbehu.
Takže, všetko som si to pozapisoval, detektív Lewis sa rozlúčil s manželom a sadli sme do auta. Lewis mal vkus, jazdil na starom Bramboráku, to bolo ešte pred tým, než do všetkého začali pchať ten jadrový pohon. Ale to len na okraj. Späť k veci. Sadli sme teda do auta a niečo si začal šteľovať na hodinkách. Keď som sa ho vypytoval, čo má ďalej v pláne, ako vždy nič neprezradil. Bez slova naštartoval, zaradil rýchlosť a odišli sme z farmy. Pár minút sme sa viezli autom po dedinskej ceste, až zaparkoval pred trhoviskom. Vystúpil a povedal, aby som ho počkal v aute. Tak som aj urobil. O minútu bol už naspäť s plným vrecom neznámeho obsahu. Hodil ho do kufra a sadol za volant. O ďalších pár minút sme už boli naspäť na farme. Hneď, ako zaparkoval pred domom, opäť čosi prezeral na svojich hodinkách.
Keď nám farmár otvoril, bol prekvapený, prečo sme sa vrátili. Lewis mu podal to vrece z trhoviska a povedal, že mu len odbehol kúpiť zrno pre sliepky. Vraj mu ale ešte cestou napadla jedna otázka. Tak ho teda farmár opäť pozval do svojho domu a povedal, nech sa pýta. No a vtedy starý Carrol Lewis nezostal svojej povesti nič dlžný. S kľudom šachistu si zapálil cigaru, odklepol si a položil farmárovi otázku: Viete ako dlho, pán Goodguy, mi trvalo sadnúť do auta, ísť odtiaľto na trhovisko, kúpiť od utáranej Dormy zrno pre sliepky, vrátiť sa k autu a nazad sem? Nie? Tak ja vám to poviem, pán Goodguy. Presne dvadsaťjeden minút. A teraz mi prosím vysvetlite, ako je možné, že za rovnakých dvadsaťjeden minút vrah vašej ženy zvládol vniknúť na váš pozemok, premôcť vašu pani, bodnúť ju sedemdesiattrikrát do celého tela, odseknúť jej hlavu, vyrezať srdce z hrude, následne odísť z farmy a to, podotýkam, pešo, vzhľadom na jedinú príjazdovú cestu. To všetko stihol samozrejme skôr, než sa jej manžel vrátil z nákupu, ktorý mu nezabral viac ako dvadsaťjeden minút?
Ten chudák naňho len zarazene civel, nevedel, čo má povedať. To bola prvá rana, ktorú mu Lewis zasadil. Skôr, než Goodguy stihol zareagovať, prišla ďalšia. Lewis, pokojne si pofajčievajúc svoju cigaru, sa ho pýtal znova: V spise sa uvádza výpoveď vašej známej. Mal, ako že sa volá ta baba z trhoviska? Utáraná Dora, samozrejme, tak tá vypovedala, že ste tam prišili v čase, keď jej volala vnučka, že ju znova nabúchal nejaký miestny anarchista. Podľa výpisu hovorov, o ktorý som prednedávnom dodatočne požiadal, sme určili približný čas, plus mínus pár minút, kedy ste od nej kúpili zrno a odišli. Zistili sme, že vám trvalo celú hodinu, kým ste zavolali na miestny okrsok, že vám zabili ženu. Hodina je u nás sto minút, pán Goodguy. Cesta z trhoviska vám mohla trvať nanajvýš desať minút. To znamená, že nám chýba presne deväťdesiat minút diania.
V tomto momente začal byť farmár skutočne nervózny. Bolo vidieť, že netuší, ako má reagovať. Najprv z neho vyšlo pár slabík: Ja, ja, ja som ešte, vlastne... zajakával sa. Potom prestal a začal premýšľať. Atmosféra by sa v tej miestnosti dala krájať. Sedeli sme tam v hrobovom tichu a navzájom po sebe pokukovali. Jedine Lewis si s absolútnym pokojom a nadhľadom fajčil svoju cigaru, akoby mal obedňajšiu pauzu. Až keď uznal, že sa už farmár podusil dostatočne dlho, položil mu na stôl putá a letmým zdvihnutím obočia ho vyzval, čo s nimi. Možno vám to príde nereálne, ale zmätený Goodguy si ich bez slova sám nasadil. Ako o tom teraz rozprávam, sám tomu nerozumiem, avšak museli by ste zažiť tú Lewisovu charizmu a byť v tej miestnosti, aby ste to pochopili. Tak ho proste vzal spútaného do auta a odviedol na našu stanicu, ktorá bola, len tak mimochodom, v druhom štátnom okrese. Predstavte si, že celú cestu nikto z nás neprehodil jediné slovo.
O pár dni, tri či štyri, už si to presne nepamätám, Lewis vybavil povolenie prekopať celú farmu. Bol to mimoriadne veľký pozemok, no vďaka detektorom kovu sa nakoniec podarilo nájsť zakrvavené oblečenie, spolu s loveckým nožom, neskôr identifikovaným ako vražedná zbraň. Goodguy bol dokonca tak prefíkaný, že si obul o číslo väčšie topánky, aby narobil falošné stopy. Odkiaľ ich dopekla vzal? Chápete? Nakoniec práve tie ho usvedčili z toho, že to plánoval. Avšak starého Lewisa neprekabátil, respektíve, nepreobul.“
„Tak dobre Mal, ale čo je na tomto príbehu také výnimočné?“ prerušuje ho opäť Arlovsky. „Ten Lewis nebol zas taký geniálny. V podstate len spravil rutinné vyšetrovanie, ktoré zjavne nejaký dedinský šerif riadne odflákal. Naviac, furt je to manžel doparoma. Keď chceš rozprávať o záhadnej vražde, nemôže byť vrahom manžel.“
„Súhlasím s tebou, Arlo, avšak nesúď príbeh pred koncom. Možno je pravda, že to šerif vtedy zbabral, a nebyť nás s Lewisom, farmárovi vražda prejde, no ani s odstupom času mu to nemám príliš za zlé. Vtedy bola iná doba, to vy mladí dnes nepochopíte. O tom, že sa to stalo v Novom Anděli, ani nehovorím. Viete, ide o to. Ten okres mal takmer nulovú kriminalitu. Ako bol rok dlhý, nikto tam nič neukradol, nie to ešte, aby niekoho zabili. Šerif, na meno si už fakt nespomeniem, riešil akurát tak pokuty za parkovanie, prekročenú rýchlosť, sem tam sa niekto pohádal pre nejaké sprostosti, nič vážne. A zrazu vražda. A ešte takýto masaker! Bol kolo toho veľký cirkus. Správa obletela miestnych ako blesk. A podozrivý? Manžel? Odtlačky topánok na mieste činu nesedeli s jeho veľkosťou. Naviac, žeby to spravil Gudy Goodguy? Nemožné, ten by predsa ani muche neublížil.
Gudy Goodguy bol totižto vzorný sused, dobrý priateľ, spoľahlivý partner, usilovný farmár, a v neposlednom rade milujúci manžel. S manželkou Lilly nikdy nemali deti, avšak všetci ich opisovali ako dokonalý zaľúbený pár. Boli členmi spolku proti násiliu, odmietali zákon o predaji strelných zbraní, takí tí idealistickí pacifisti celým srdcom, pravidelne dokonca organizovali pochody. Prispievali na charitu, na cirkev, Gudy tiež pracoval v centre pre alkoholikov, pomáhal rekonštruovať kostol, spoluzakladal nadáciu Pomoc chudobným, či Otvor päsť v dlaň. Pomáhal celej miestnej komunite, opravoval kamarátom strechy, ploty, príjazdové cesty, pomáhal im, keď zvieratá ochoreli, odviezol ťa, keď sa ti auto pokazilo, sadol s tebou do krčmy, keď sa s tebou žena pohádala. Keď si niečo v dedine potreboval, zavolaj predsa Gudymu, ten vždy pomôže. Bol presne tým nemožným dokonalým vzorom, ako by mal správny chlap vyzerať.
No a tento mierumilovný dobrák, Gudy Goodguy, jedného dňa príde domov z trhoviska a bodne svoju milovanú ženušku sedemdesiattrikrát loveckým nožom, odsekne jej hlavu a vyreže srdce . Chcete vedieť prečo? Zisťovali to asi dva tucty psychoanalytikov, ktorých ten prípad nesmierne zaujal. Asi žiadny vrah nemá toľko psychologických posudkov ako Gudy Goodguy. Viete, na čo prišli? Na nič. Všetci zistili veľké hovno. Aby som bol presný, mal z udalosti traumu, ale čo sa týka psychickej spôsobilosti, bol dokonale zdravučký. Asi nikto by cez tie ich testy neprešiel s lepšími výsledkami, ako tento muž, čo si zmasakroval ženu. Myslím, že aj ja by som v tých posudkoch obstál horšie ako Gudy. Prečo to teda spravil? Nikto nevie. Avšak v spise sa jedno priznanie nachádza.
Keď z neho Lewis konečne dostal priznanie a farmár mu všetko vysypal, Carrol sa ho spýtal: Pán Goodguy, prečo ste to spravili? A Gudy mu odpovedal. Mimochodom, mali ste vidieť tváre poroty, keď sa na súde čítala táto výpoveď, fakt stáli za to. Tvrdil teda, že jeho žena prišla z vesmíru. Vraj je akejsi inej rasy, neviem si spomenúť, ako ju pomenoval. Jej ľudské telo že je len ilúzia, ktorú vytvára čudesný prístroj. Tvrdil, že tá miniatúra vesmírnej lode v podkroví je funkčná, že sa dá zväčšiť a pilotovať. Vraj v nej už sedel spolu s manželkou. Tvrdil, že aj tie prístroje a hračky v podkroví sú skutočné. Úplne mu preskočilo. Jeho manželka vraj plánovala mimozemskú inváziu, chápete? Vraj zachránil ľudstvo tým, že ju zabil. Keď sa ho ale Lewis spýtal, prečo ju teda musel bodnúť sedemdesiattrikrát, odseknúť jej hlavu a vyrezať srdce, Gudy nechcel odpovedať. Tiež nemal odpoveď na otázku, prečo sa teda jej skutočná mimozemská podoba neodhalila po jej smrti, alebo prečo túto hlúpu teóriu nepotvrdila pitva. Blázon Goodguy, najväčšou záhadou pre mňa ostáva, ako prešiel cez všetky tie psychologické posudky.“
Malkiri si pripáli ďalšiu cigaru a pokračuje: „Tento prípad a všetky tie divné okolnosti mi budú vŕtať v hlave asi až do smrti. Odvtedy, celú svoju kariéru, vždy keď som počul niekoho povedať: To by nespravil, toho by nebol schopný, spomeniem si na tohto farmára a poviem si: Ak toho bol schopný Gudy Goodguy, potom je toho schopný každý.“
Malkiri sa v tomto momente odmlčí a spolu so svojimi troma spoločníkmi si opäť pripijú.
„Pán Malkiri,“ zapojí sa zrazu do debaty netradičný hosť pri stole, zelenáč Jiri Jirdeben, „prečo ten Goodguy zakopal dôkazy na farme? Mal dopredu premyslené, že si obuje väčšie topánky, ale jeho geniálny plán, ako sa zbaviť dôkazov, spočíval v tom, že ich zakope do zeme? Prečo proste tú zbraň niekde nezahodil a oblečenie nespálil? Mal na to podľa vašich slov niekoľko mesiacov.“
Malkiri sa pousmeje a začne Jiriho poúčať, ako skúsený učiteľ malého školáka. „Niečo ti vysvetlím, mladý. Jednu vec majú všetci títo darebáci spoločnú. Robia chyby. Skôr či neskôr, tie chyby objavíme a darebákov usvedčíme. O tom je predsa naša práca. Bol to len hlúpy dedinčan, ktorý si myslel, že ich na tak veľkom pozemku nenájdeme. Možno ani len v živote nepočul o detektoroch kovu.“
„A čo tie fotografie? Prečo sa nikdy nefotili? A tie zrkadlá? Vraveli ste, že v celom dome nebolo žiadne zrkadlo, však?“
„Prečo sa v tom vŕtaš, mladý?“ odbije ho Arlovsky. „Je to predsa uzavreté. Starý zabudnutý prípad.“
„A čo to podkrovie?“ nenecháva sa Jirdeben. „Vraveli ste, že všetko v dome malo svoje praktické využitie, žiadne zbytočné čačky. Prečo teda to podkrovie plné divných vecí? To ste sa na to Goodguya nikdy nespýtali?“
Malkiri pokrčí čelom. „No... na toto ti teraz neviem odpovedať, ale...“
„Mala Lilly na krku nejaký náhrdelník?“
„Čo?“
„Lilly, tá zavraždená manželka, mala nejaký náhrdelník, alebo prívesok?“ Nikto z prítomných Jiriho otázke nerozumie. Všetci bez slova nechápavo pozerajú na mladého bažanta. Arlovsky chce čosi povedať, no Malkiri všetkých prekvapuje:
„Keď nad tým tak rozmýšľam, medzi dôkazmi bol jeden náhrdelník.“ Túto odpoveď nikto nečakal. Arlovsky si s kapitánom Soraginom vymieňajú nechápavé pohľady a krčia ramenami. Malkiri ďalej pokračuje:
„Nejaký malý diamant, alebo čo. Áno, už si spomínam. Toto je záhada samá o sebe. Po pár dňoch totižto zmizol zo skladu s dôkazmi. Keď sme na prípade začali s Lewisom pracovať, pri dôkazoch už chýbal, avšak pamätám si ho z fotiek, aj z toho, ako to zmiznutie Carrol riešil.“
„Túto záhadu by určite objasnil výstrih manželky strážnika, ktorý ťahal nočnú v sklade s dôkazmi,“ pobaví všetkých Arlovsky, čím opäť odľahčí atmosféru.
„Počuj mladý, akože sa to vlastne voláš celým menom?“ pýta sa Malkiri bažanta.
„Jirdeben. Jiri J. Jirdeben.“
„Tak dobre, Jirdeben, osvieť nás všetkých. Odkiaľ vieš o šperku?“
„Pracujeme s detektívom Arlovskym na podobnom prípade. Mužovi niekto odrezal hlavu...“
„Daj už pokoj, bažant. Prišli sme sa sem zabaviť,“ reaguje vzápätí Arlo.
Starý Malkiri s ním však nesúhlasí: „Len nechaj zelenáča dorozprávať.“
Jiri, nevšímajúc si nahnevaný pohľad svojho partnera, pokračuje: „Jeden z tých ťažších prípadov. Žiadni svedkovia, ani poriadne dôkazy. Našiel ho až domáci po niekoľkých týždňoch, keď susedia začali z bytu cítiť smrad. Niekto mu odrezal hlavu neznámym predmetom. Našli sme ju pohodenú na dlážke, zatiaľ čo telo bolo pripútané k posteli.“
Arlovsky len pretočí očami. „Vieš, koľko prípadov vrážd už bolo takých, kde mala obeť odťatú hlavu?“
„A ako podľa teba mladý uhádol ten šperk, Arlo?“ pripomenie Malkiri. Všetky oči smerujú opäť na Jirdebena.
„Výsledok pitvy. Detektív Arlovsky ju ešte nečítal, keďže sme sa ponáhľali sem. Ten muž... on... nemal srdce.“
„Tak počkať, Jirdeben. Bol som predsa na obhliadke. Nikto mu žiaden orgán z tela nevyrezal.“
„To ani netvrdím, Arlo. Obeť sa s tým srdcom vôbec nenarodila. Proste ho tam nemal.“
„Ako ho proste nemohol mať?“
„To sa pýtaj patológa, nie mňa.“
„Takáto kravina. Zajtra si tu správu prečítam. Tuto mladý určite len čosi prehliadol, ako vždy.“
Malkiri ignoruje Arlovskeho nespokojnosť. Stále ho škrie nevyriešená otázka: „Čo ten šperk, Jirdeben?“
„Ten muž mal pri tele striebornú retiazku, na ktorej visel malý priehľadný drahokam v tvare teseraktu. Žiaden špecialista nevedel povedať, čo to presne je, a že som tých špecialistov obehal. Zlatník, archeológ, geológ, kováč, chemik, astrofyzik, skúšal som proste všetko. Rozhodne nešlo o nerast, nedokázali však určiť ani len zloženie všetkých prvkov, dokonca ani to, akým spôsobom, alebo akými nástrojmi bol vyrobený. Možno ani len nepochádza z tejto planéty...“
„Tak a dosť, Jirdeben!“ zastavuje ho zrazu kapitán. „Viem presne, kam tým mieriš. Ty a tie tvoje teórie. Toto tu dnes nevyťahuj! Varujem ťa, Jirdeben! Vzal som ťa na oddelenie z milosti, lebo takého čudáka inde nechceli. Ale dnes tu svoje táraniny splietať nebudeš!“
„Vysvetlí mi niekto, o čo tu ide?“ dopytuje sa zmätený Malkiri.
„Tuto mladý verí na emzákov,“ vysvetľuje mu Arlo s pohŕdavým úškrnom, „čiže nemaj prehnanú reakciu kapitánovi za zlé, všetci toho už máme plné zuby.“
Jiri, akoby ich vôbec nepočúval, pokračuje: „Pán Malkiri, myslíte, že ten Goodguy ešte žije? Dostanem sa k tomu spisu?“
„Jirdeben!“ Kapitán udrie päsťou do stola. „To by stačilo! Prišli sme sa dnes s Malkirim rozlúčiť. Odchádza predsa do dôchodku, dopekla! Prestaň ho zaťažovať týmito blbosťami. Objednajme si radšej ďalšie kolo. Kde je nejaká obsluha?“
Chvíľu napätého ticha a nepríjemných pohľadov preruší opäť Jiri: „Ospravedlňujem sa, pán Malkiri, ak som vás urazil. Alebo vám, pán kapitán, ak som znepríjemnil večer. Na mňa je už veľa hodín, ak ma teda ospravedlníte, tak sa radšej poberiem.“ Mladý Jirdeben sa postaví od stola, ruku si s nikým nepodáva, len kývne hlavou na pozdrav. Arlovsky s kapitánom naňho ani nepozrú. Jediný, kto mu pozdrav opätuje je dosluhujúci Malkiri. Jiri si vezme svoj kabát a dá sa na odchod.
„Jirdeben,“ zastavuje ho Mal, „ten Goodguy dostal trest smrti. Každopádne, všetky spisy z tých rokov boli digitalizované. Pozri sa do archívov.“
Jiri opäť len kývne hlavou, tentoraz na znak vďaky. Potom sa otočí a odíde.
„Prepáč, Mal, že som ho tu so sebou ťahal,“ ospravedlňuje sa Arlovsky. „Nemá veľa priateľov, prišlo mi ho ľúto.“
„To je v poriadku, Arlo, ešte si pamätám teba ako mladého bažanta.“ Malkiri sa k nemu nakloní bližšie. „Jedno ti poviem, nikdy nepodceňuj čerstvú krv na oddelení. Títo mladí majú ešte kopec energie riešiť prípady. Nechaj im len voľnú cestu. Možno bude drístať tie svoje nezmysly o emzákoch, no možno tiež na niečo príde. Nakoniec, uhádol ten šperk, či nie?“
***
„Prepáčte, ako ste vraveli, že sa voláte?“ pýta sa starý farmár, zatiaľ čo nesie svojej návšteve horúci čaj.
„Jirdeben. Jiri J. Jirdeben.“
„Vraveli ste teda, že ste detektív?“
„Vlastne, nie tak celkom. Zatiaľ sa len zaúčam.“
„Nemal by tu byť s vami partner? V telke chodia vždy dvaja.“
„No, popravde, dnes tu som tak trochu na vlastnú päsť.“ Keď Jiri vidí starého farmára, ako sa s roztrasenými rukami trápi s horúcim nápojom, vezme mu tácku a položí ju na stôl. Potom si vezme svoju šálku, zatiaľ čo druhú podá svojmu hostiteľovi.
„Ďakujem, staroba nakoniec dobehne každého. Z akého ste vraveli, že ste oddelenia?“
„Nevravel. Oddelenie vrážd, piaty okrsok. Mimochodom, ďakujem za čaj.“
„Pre pána!“ diví sa farmár. „Čo tu robí oddelenie vrážd z iného okrsku? Veď tu sa vražda nestala už celé... počkať, nevravte mi že ste tu kvôli tomuto.“ Starý muž si umne dá veci rýchlo dokopy. Dobre vie, že za posledné storočie sa tu stala len jediná vražda.
„Pán Dolehal, nechcem vás dlho zdržiavať, prejdem preto rovno k veci. Chcem sa vás spýtať na veci, ktoré tu možno ostali po bývalých majiteľoch.“
„Ale veď ten prípad je dávno vyriešený. Stal sa hádam pred viac ako päťdesiatimi rokmi. Prečo vás to teraz trápi?“
„Možno by mi tie veci pomohli s objasnením prípadu, na ktorom práve pracujem. Nenašli ste tu, prosím vás, nejaké divné krámy? Hračky? Možno s vesmírnou tematikou?“
Dolehal sa naňho podozrievavo zamračí. „Ukážete mi ešte raz váš preukaz?“ Jiri mu ho podá. Jeho hostiteľ si nasadí okuliare a začne si ho zblízka premeriavať. Potom len dvihne obočie a vráti mu ho.
„Je to už riadna doba, čo sa ma na tie veci pýtali naposledy. Ospravedlňujem sa, len som kvôli tomu trochu opatrný.“
„Prepáčte, vás sa už na tie veci niekto pýtal?“
„Áno, hneď, ako som kúpil tento pozemok. Všetci v dedine sa na mňa dívali ako na blázna, že ho beriem po tom, čo sa tu stalo. Ešte dlhé roky som musel trpieť pohľady, akoby som ja bol ten vrah. No za tú cenu, za akú sa vtedy predával? Poviem vám, stálo to za to.“
„Môžem sa vás opýtať, kto to bol?“
„Dedinčania. Poverčiví idioti, ktorí si mysleli, že tu teraz bude strašiť, alebo čo.“
„Nie, nemyslel som, kto vás odsudzoval za kúpu tohto pozemku. Pýtal som na to, kto sa zaujímal o tie predmety.“
„Samozrejme, prepáčte. Nejakí dvaja podivíni. Bolo to len pár týždňov po tom, čo zatkli tú beštiu Goodguya.“
Jiri si vybral svoj notes a spravil o dvoch neznámych poznámku.
„Vedeli by ste mi tých dvoch nejako opísať, alebo o nich niečo povedať?“
„Popravde, už si veľmi nepamätám, ako vyzerali. Je to už strašne dávno, chápete. Ale narobili mi kopec starostí, to vám teda poviem.“
„Čo tým máte na mysli?“
„Nuž, chceli tie veci najprv kúpiť za pár drobných, ale ja som sa rozhodol nechať ich pre syna. Na hranie, viete, bol vtedy ešte malý. Keď som odmietol prvý krát, prišli znova. Tentokrát mi ponúkli dvesto štátnych. Poviem vám, v tej dobe to bola kopa peňazí. Ja však nie som žiaden hlupák, čo sa nechá odrbať nejakými šmelinármi. Tie mašinky boli na svoju dobu riadne šupy, to vám teda poviem. Keď mi došlo, že majú takú cenu, zakopal som ich na pozemku. Týchto darmožráčov však nebolo ľahké odbiť. Jednej noci som sa zobudil na to, ako sa ma ktosi snaží vykradnúť. Nevidel som im tvár, ale určite to boli oni. Jedného som postrelil, odvtedy sa už nevrátili, aj keď by som prisahal, že nás ešte veľa nocí ktosi pozoroval cez okná.“
Detektív vo výcviku si všetko poctivo školácky zapisuje. Nad dvomi vecami sa hneď pozastaví.
Prvá: „Vravíte postrelil?“
„Sme na farme, chlapče, tú ma každý zbraň.“ Mávol rukou Dolehal. Zrazu sa však uvedomil a rýchlo dodal: „Legálne, samozrejme.“ Odvrátil pohľad a pozdvihol ľavé obočie, zatiaľ čo si usŕkal z čaju, tváriac sa, že vlastne nič nepovedal. Jirdeben tu ale neprišiel kvôli ilegálnym zbraniam.
Druhá: „Prepáčte, povedali ste, že ste tie veci zakopali na pozemku. Prečo?“
Farmár sa nad touto otázkou zasmial a vysvetlil cudzincovi miestne zvyky: „To je taká naša farmárska tradícia tuto v Anděli. Naši otcovia neverili bankám a už vôbec nie susedom. Všetky cennosti sa zvykli zakopávať do zeme. Prvá vec, ktorú ste urobili, keď ste po niekom kúpili pozemok, bola, že ste ho celý prekopali. Veľa krát sa stávalo, že takto nový majiteľ zarobil kopec prachov, keď našiel rôzne cenné predmety.“
Jirdebenovi sa pri tejto odpovedi vytrieštia oči a pootvoria ústa. Jedna vec by bola vyriešená, ostávajú ďalšie.
„Pán Dolehal, bolo by možné tie vaše veci vykopať? Chcel by som sa na nich len pozrieť, hneď vám ich vrátim.“
„Lenže tie už nie sú v zemi. Vykopal som ich sám v štyridsiatom ôsmom, keď prišla poľnohospodárska kríza, kvôli všetkým tým pekelným strojom, ktoré nám farmárom berú robotu. Hodnota našej práce klesla za desať rokov o viac ako dvesto percent. Šialené. Do riti s nimi.“
„Vy ste ich predali?“ Jirimu skoro zastalo srdce.
„Nie, nepredal,“ upokojil farmár vyšetrovateľa. „Teda, kiežby, ale nemohol som. Keď som sa ich snažil streliť u nás v dedine, zistil som, že o nich nikto nestojí. Mal som aj nejakých kupcov z mesta, ale ponúkali strašne málo. Akoby tie predmety už nemali skoro žiadnu cenu. Vtedy som oľutoval, že som ich nedal tým dvom čudákom, keď ešte takéto drísty nepredávali na každom rohu.“
„A kde sú teda?“
„Syn už vyrástol, tak sú v škatuliach v stodole.“
Jirdebena postavilo z kresla, akoby hneď chcel ísť do stodoly, no na chvíľu si ešte nazad sadol.
„Pán Dolehal, opakovane pri tých dvoch neznámych používate slová ako čudáci, podivíni. Prečo?“
„Hmm. Keď tak nad tým premýšľam, máte pravdu. Takto nejako som si ich zafixoval. Asi kvôli tomu ich prízvuku.“
„Myslíte južanský? Alebo nórtsky?“
„Netuším, nikdy som takýto prízvuk nepočul.“
„Nevadí, aj tak ste možno pomohli. Prosím vás, mohol by som sa s vaším dovolením pozrieť na tie veci v stodole?“
„Ak len pozrieť, tak prečo nie.“
Jirdeben bol taký netrpezlivý, že ani nedopil čaj. Na slušnosť a etiketu zrazu zabudol. Jediné, na čo myslel, boli záhadné predmety v stodole. Možno mu šibe, možno je to len kopa nadčasových hračiek, možno nejaké drahé zberateľské kusy, ktoré vie oceniť len znalec. Ťažko povedať, sám si vôbec nebol istý. Mal však jeden bláznivý nápad.
Farmár Dolehal ho odprevadil do stodoly. Ukázal na bývalý senník, kde ale miesto sena bola hora kartónových škatúľ s najrôznejším obsahom. Keď sa poprechádzal a porozhliadal, zistil, že týmto haraburdím je zaplnená takmer celá stodola. Staré spotrebiče, elektronika, súčiastky z áut... farmár je presne tá stará škola, čo nikdy nič nepotrebné nevyhodí. Proste to odloží do škatule.
„Ja vás tu teda nechám, ak dovolíte, mám ešte prácu.“
„Samozrejme, zvládnem to už sám. Ešte raz ďakujem.“
„Pomohol by som vám, ale fakt netuším, v ktorých sú. Pravdepodobne tie vzadu naspodku.“
Jirdeben si povzdychne nad množstvom haraburdia a pustí sa do hľadania.
***
„Tak tomuto vravím riadny bordel.“ Počuje zrazu známy hlas. Nedokáže veriť vlastným ušiam. Prekvapenie však rýchlo vystrieda jeho typická racionalita.
„Čítal si pitevnú správu, všakže?“
„Nechcelo sa mi jej veriť,“ odpovedá Arlovsky. „Musel som navštíviť pitevňu osobne. Poviem ti, to srdce... je to proste sila.“
„Zrazu ti už táraniny o emzákoch neprídu také hlúpe, čo?“
„Dopekla, Jirdeben. Nikto tu o blbých emzákoch nič nevraví. Na všetko je určite rozumné vysvetlenie.“
Jiri sa len pousmeje a mykne plecami. Nechce sa mu teraz s Arlovskym naťahovať, naviac, ak sa mu podarí konečne nájsť tie veci, potom už o chvíľu nebude dôvod na hádky. Ukáže sa, či má pravdu, alebo nie. Pokračuje preto v prehadzovaní rôznych predmetov.
„Ako si vedel, že tu budem?“
„Prosím ťa, po tom čo si včera večer predviedol v tom bare? Kde inde by si bol?“
„Chceš mi povedať, že si šiel do archívov, aby si našiel túto adresu?“ Arlovsky sa pri tejto otázke výsmešne zachrochce.
„Ach bažant, zabúdaš, že stále som tu JA ten detektív, čo? Toto je jediná farma v Novom Anděli, vzdialená od bývalého trhoviska menej ako desať minút.“
Jirdeben na to nereaguje. Vždy ťažko znáša, keď ho niekto prechytračí.
„Prišiel si mi pomôcť, alebo tam budeš len postávať? Niektoré tie veci sú ťažké jak sviňa.“ Povzdychne si a odvalí v poradí asi dvestopäťdesiatu tisíctonovú haraburdu.
„Zabudni. Toto je práca pre zelenáčov.“ Arlovsky si zapáli cigaru, sadne si na starú chladničku a prekríži nohy, zatiaľ čo sa jeho partner sám namáha.
„Tak povedz, Jirdeben, akú máš teóriu?“
„Ako to myslíš?“
„Ale no tak, ako ťa poznám, určite už máš nejakú šialenú teóriu. O tom Goodguyovi, o našom prípade, no tak, vyklop, čo za blbosti si vymyslel.“
„Prečo by ťa nejaké blbosti mali zaujímať?“
Arlovsky si dá poriadny šluk z cigary, vyfúkne kúdeľ dymu a odpovedá: „Malkiri mi dal chrobáka do hlavy. Možno si blázon, no možno tiež v tých tvojich táraninách bude kúsok pravdy. Ty mi povieš svoje nápady, ja im dodám rozum a spolu to možno vyriešime.“
Jirdeben ignoruje, ako sa z neho partner neustále vysmieva. Zvykol si, že ľudia jednoducho neveria jeho presvedčeniam. Preto sa ani tentoraz zbytočne neuráža. Skôr, než Arlovskemu vysvetlí svoju teóriu, však potrebuje ozrejmiť ešte jednu spojitosť.
„Počul si už o tom internom vyšetrovaní na našom oddelení? Balderová a Skully?“
„Načo sa ma to pýtaš, keď poznáš odpoveď? Všetci o tom drístali niekoľko týždňov. Proste dodrbali zatýkanie. Čo to má s týmto tu spoločné?“
„Predpokladám, že si správu nečítal.“
„Predpokladáš správne. Nemám čas čítať voloviny. Balderová to posrala, Skullyho to takmer stálo život. Koniec príbehu. Tak načo to dopekla teraz riešime?“
„Zas také jednoduché to nebolo. Balderová tvrdí, že do podozrivého vypálila celý zásobník, aj napriek tomu ho to nezastavilo. Stále mal dosť síl ich premôcť a utiecť z miesta činu. Doteraz ho nevypátrali.“
„Balderová trepe kraviny. Je na oddelení ani nie rok.“
„V správe sa uvádza, že na mieste činu bolo veľké množstvo krvi, ktorá nezodpovedá ani detektívom, ani obeti. Zároveň sa tam našlo veľké množstvo vypálených nábojníc, avšak žiadne guľky. Chápeš, kam tým mierim? Musela ich vystrieľať do niečoho, čo z miesta odišlo. To všetko potvrdzuje jej verziu.“
„Prosím ťa, preskoč to a vyklop, kam tým mieriš.“
„Ale nebudeš ma prerušovať.“
Arlovsky len pretočí očami a letmo prikývne. Jirdeben teda pokračuje:
„Nezamýšľal si sa nad tým, prečo ju Goodguy bodol sedemdesiattrikrát? Ak ťa žena naštve, bodneš ju desaťkrát, možno dvadsaťkrát. Keď ťa fakt naserie, bodneš ju tridsaťkrát alebo štyridsaťkrát. Ale sedemdesiattrikrát? Vážne?“
Arlovsky neodpovedá, len zahasí svoju cigaru, prekríži ruky a zdvihne na Jirdebena obočie. Ten ďalej vysvetľuje:
„Myslím, že Balderová a Skully narazili na rovnaký typ páchateľa, akým bola naša obeť, a zároveň aj Goodguyova manželka. Ich stavba tela je iná ako u bežného človeka. Myslím, že Goodguyova žena nikdy nemala srdce. Na jej tele však farmár narobil takú paseku, že si dedinský patológ myslel, že jej ho vyrezal. Myslím, že ju najprv nejako nadrogoval, uspal, alebo také niečo. Potom sa ju pokúsil zabiť, ale ona buď stále dýchala, alebo inak zistil, že proste stále žije. Tak jej odrezal hlavu, tak, ako to niekto urobil našej obeti. Je to zjavne jediný spôsob, ako ich zabiť.“
„Ich, Jirdeben. ICH. Fakt nemáš iné vysvetlenie, než to, že sú medzi nami emzáci? Fakt mi chceš nahovoriť, že Goodguy bol vlastne národný hrdina, ktorý zabránil ovládnutiu sveta mimozemšťanmi?“
„Nezabránil.“ Jiri sa prestane prehrabávať stodolovým smetiskom a zabodne svoj pohľad do vyvaleného partnera.
„Si slepý, Arlo? Alebo len blbý?“
Arlovsky sa po týchto slovách stavia na nohy a podráždene chmúri obočie. Takto s ním už dlho nikto nerozprával, nie to ešte nejaký drzý zelenáč. Kým sa však stihne spamätať z toho, ako ho Jirdeben práve urazil, mladý bažant pokračuje:
„Bol si sa predsa presvedčiť v pitevni. Ten muž nemal srde. Ako to, doparoma, vysvetlíš? Keby si aspoň na chvíľu uznal, že môžem mať pravdu, zrazu si uvedomíš, že všade naokolo sú dôkazy, ktoré to potvrdzujú.“ Jirdeben sa každým slovom presúva čoraz bližšie k svojmu partnerovi. „Nepripadá ti divné, ako rýchlo napreduje náš technologický pokrok? Generácia starého Malkiriho používala spaľovacie motory, nehovoriac, že o diaľkovom ovládači sa im ani nesnívalo. Teraz máme vo vesmírne družice, bezdrôtové komunikátory, všade svietia hologramy a transportéry lietajú na jadrový pohon. Goodguy ovládnutie sveta nezastavil. Sú tu, Arlovsky! Sú tu! Vo vláde, v médiách, vo fabrikách, všade. Žijú medzi nami a kŕmia našu závislosť na ich technológiách. Získavajú si nad nami moc bez toho, aby sme si to vôbec uvedomili. Ich dezinformátori zahladzujú všetky dôkazy o ich existencii a šíria vtipy o ľuďoch, ktorí vidia pravdu. O ľuďoch ako ja, čo prekukli tú sieť lží. Tak otvor už oči, Arlo!“
Keď Jiri dohovorí, stojí už zoči voči Arlovi. Ten je nehybný ako ľadová socha a svojim vražedným pohľadom prebodáva mladého Jirdebena. On mu pohľad opätuje. Stoja tam a hrajú psychologickú hru, kto uhne ako prvý. Zrazu prichádza pravý hák a Jirdebena zrazí k zemi.
„Tak po prvé, mladý, takto už so mnou rozprávať nikdy nebudeš. Po druhé, strč si tie svoje konšpiračné nezmysly do riti. Keby som bol vedel, že celý tvoj geniálny plán stojí na tom, že banda nesmrteľných debilov tu chce spraviť technologickú revolúciu, ktorou nás zotročia, nemárnil by som svoj čas touto farmou.“
Jiri sa zdvihne na nohy, vypľuje krv a s chladným pokojom odpovie: „Nie sú nesmrteľní.“
Arlovsky zakrúti hlavou a otočí sa na odchod.
„Meral si celú tú dlhú cestu, len aby si teraz odišiel? Ak si taký istý svojou pravdou, prečo nepočkáš, kým nájdem tie veci?“ zastavuje ho Jirdeben.
„Načo ti vlastne sú? Fakt sme sa tu obaja trepali len kvôli hromade starých somarín?“
„Buď ti tu môžem vysvetliť ďalšiu blbú bláznivú teóriu, alebo si zapáliš cigaru a chvíľu ešte počkáš.“
Arlovsky neodpovedá. Pár sekúnd váhal, no potom si opäť sadol na chladničku a vytiahol z tabatierky ďalšiu cigaru. Jirdeben sa dáva opäť do práce.
„Čo tie zrkadlá?“ pýta sa Arlo po tichu.
„Čo?“
„Tie zrkadlá, doparoma,“ teraz už hlasnejšie, „Goodguy nemal nikde v dome zrkadlá ani fotografie. Ani ten náš ich nemal, overil som si to.“
Jiri sa zasmeje. Ešte pred chvíľou bol terčom partnerovho útoku o blbostiach a konšpiračných teóriách. Teraz požaduje ďalšie bláznivé vysvetlenia.
„Tebe to nedá, všakže? Zvedavosť je akosi silnejšia než ego, čo?“
„Chceš dostať ďalšiu ranu?“ precedí Arlo cez zuby.
Jirdeben len zakrúti hlavou: „Aj tak som na to zatiaľ neprišiel. Možno je to nejaká ich slabosť, možno sa tak ukáže ich pravá tvár, možno ich tak vôbec nevidieť, neviem.“
„Jasne, že nevieš. Ďalšia debilita. Na čo som sa vôbec pýtal?“
Keď Jiri otvorí v poradí asi tisícu krabicu, rozžiaria sa mu oči a konečne si vydýchne. Vyberá z nej vesmírnu loď veľkú asi ako mikrovlnka. Pripomína veľmi kvalitnú detskú hračku, alebo skôr cenný zberateľský predmet. Celá je z kovu a do detailov prepracovaná. Kvôli jej nečakane extrémnej hmotnosti ju má Jirdeben problém udržať. Opatrne ju položí na zem.
Začne sa hrabať vo vrecku a po chvíli si z kabáta vyťahuje striebornú retiazku, na ktorej visí malý záhadný predmet v tvare teseraktu. Je na ňom štítok s číselným označením, aký sa používa na evidenciu dôkazov.
„Si zo mňa robíš srandu. To si ukradol?“ čuduje sa Arlovsky, keď zbadá, čo jeho partner drží v ruke.
„Neukradol, vydali mi to na šesťdesiat hodín zo skladu.“
„To nie je možné, takéto potvrdenie ti môže podpísať len detektív pracujúci na prípade, a keďže ty si stále v zácviku, jediný, kto by mohol...“ Arlovsky sa náhle zasekne a pohrozí svojmu partnerovi zdvihnutým ukazovákom: „Ty si sfalšoval môj podpis!“
Jiri ho ignoruje. Priloží priehľadný šperk k vesmírnej lodi. Nič sa nedeje, načo prichádza sklamanie. Mladý vyšetrovateľ začne premýšľať: Jasne, že to nefunguje. Čo si si dopekla myslel? Že sa ten šuter rozžiari a ty odletíš na tejto hračke do inej galaxie?
Skloní hlavu, ustúpi pár krokov a zmieri sa s prehrou. Zrazu si však všimne, že predmet v jeho ruke začal blikať. Jiri si najprv myslí, že je to len odraz svetla. Keď si ho ale začne premeriavať, zisťuje, že biele svetlo vychádza priamo z teseraktu.
„Nevedel som, že je v tom baterka,“ diví sa Arlovsky.
„Nie je,“ vyvedie ho z omylu udivený Jiri. Žiadna žiarovka, ani batéria. Vychádza priamo z vnútra malého priehľadného predmetu, akoby sa v ňom z ničoho nič zrodila hviezda. Jiri sa začne prechádzať po miestnosti a zistí, že svetlo sa zosilňuje a následne slabne, podľa toho, kde práve stojí. Najjasnejšie svieti pri ďalšej zo škatúľ. Otvorí ju a prehrabe sa starým novinovým papierom, v ktorom je uložený záhadný predmet.
Vyzerá ako čierna kocka, nie väčšia než melón. Po všetkých stranách má vyryté ornamenty, ktoré pripomínajú hviezdnu mapu. Jiri si hneď spomenie na predmet v podkroví, ktorý Malkiri opisoval. Keď ju začne bližšie skúmať, všimne si, že priamo stredom ide súvislá ryha deliaca kocku napoly, akoby sa skladala z dvoch rovnakých častí. Chytí ju rukami a skúsi tie časti od seba odtiahnuť. Nejde to. Potom skúsi jednu z nich otočiť. Chce to väčšiu silu, no nakoniec sa mu to podarí a otáča ju o 90 stupňov. Predmet sa v strede otvorí a ukáže svoje vnútro. Nachádza sa v ňom prázdny priestor, presne v tvare teseraktu. Vzrušený Jiri nestráca čas, odtrhne od šperku retiazku a vloží ho do kocky. Potom ju zatvorí a naspäť zatočí.
Ornamenty na kocke sa ihneď rozžiaria do modra a celá začne vibrovať, až ju Jiri neudrží v rukách. Keď ju pustí, kocka nepadá k zemi, ale vznáša sa vo vzduchu. Roztrasie sa tak silno, až sa pohľad na ňu rozostrí a zrazu pripomína len modrastú machuľu.
Z útrob malého stodolového smetiska sa začnú ozývať čudesné zvuky. Cez škáry na niektorých krabiciach vychádza rôznofarebné žiarenie. Vesmírne plavidlo, ktoré Jiri pred chvíľou vybral, zapne svoj minipohon a z jeho turbovzdúchadiel vyšľahnú fialové plamene. Dvíha sa nad zem a rotuje v priestore. Celá stodola sa roztrasie. Jirdeben znervóznie a radšej sa od všetkého vzdiali naspäť k Arlovi. Ten je mŕtvolne stuhnutý a na nič sa nezmôže. V ďalšej sekunde sa loď zväčší na päťdesiatnásobok svojej pôvodnej veľkosti a prerazí steny aj strechu na stodole. Dvom detektívom začnú biť srdcia ako o závod a majú čo robiť, aby utiekli pred všade padajúcimi kusmi dreva. Keď sa konečne spamätajú, zistia, že sa teraz už obrovské plavidlo vznáša nad ich hlavami. Obaja na to vyvaľujú oči so sánkami až po zem. Prejde viac ako minúta, kým jeden z nich je vôbec schopný nejako zareagovať:
„Vitaj vo svete bláznov.“
***
„Vtedy som mu povedal: Vitaj vo svete bláznov. Prepáčte, vždy sa začnem smiať, keď si spomeniem na Arlovskeho výraz, keď uvidel vznášať sa tú loď. Ach, Arlo, nech ti je zem ľahká.“ Starý Jiri J. Jirdeben si pripáli ďalšiu cigaru, hodí do seba štamperlík kvalitnej pálenice a na chvíľu sa odmlčí. Na tvári sa mu objaví smutný výraz, možno kvôli spomienkam na starého priateľa, možno kvôli nostalgii z dávnej minulosti.
„Pán Jirdeben, čo tie fotografie?“ preberie mladý zelenáč Jiriho zo zamyslenia.
„Prosím?“ požiada ho o zopakovanie otázky.
„Tie chýbajúce fotografie a zrkadlá, viete, vyriešili ste to?“
„Prepáč, Jiri,“ ospravedlní nováčika detektív Petrov, „Tuto Samren je na oddelení len necelý mesiac. Nechápem, čo ich na tej akadémii vlastne učia.“ Pri týchto slovách sa všetci pri stole zasmejú. Teda, až na Samrena. Ten sa medzi staršími kolegami cíti zahanbene, zjavne sa práve spýtal hlúpu otázku. Je mu ešte o to trápnejšie, že sa ju spýtal riaditeľa OAAZ – Oddelenia Anomálnych a Anomalytických Záležitostí.
„Všetci sme raz začínali, Peete,“ zastane sa Jiri zelenáča, „ešte si pamätám aj teba ako mladého bažanta.“
Potom sa prihovorí nováčikovi: „Počuj mladý, akože sa to vlastne voláš celým menom?“
„Samren. Samuel S. Samren.“
Jirdeben sa pousmeje a začne vysvetľovať, ako skúsený učiteľ mladému školákovi: „Tak ti to teda vysvetlím, Samuel S. Samren. Andelojcov odhalíš tak, že im ukážeš ich vlastný odraz, teda, ak nerátam ich špecifický prízvuk. Začnú totižto šialene panikáriť, celí sa trasú a potia sa, akoby pohľad na seba samých bola ta najdesivejšia vec vo vesmíre. Doteraz tomu celkom nerozumieme, ale podľa teórie jedného môjho dobrého priateľa, psychoanalytika Cleronda Clarcka, za to môže ich podvedomý obraz seba samého. Ja tým blbostiam okolo ega, sebauvedomia, reflexie a tak ďalej veľmi nerozumiem. To by ti porozprávali iní.“
„Pán Jirdeben, ale ak už vtedy boli medzi nami tak dlhý čas...“
„Daj už pokoj, bažant,“ zastaví Samuela v pýtaní sa jeho partner. „Prišli sme sa tu dnes s Jirim rozlúčiť, nie ho unudiť k smrti hlúpymi otázkami.“
„Len ho nechaj pýtať sa, Peete.“ Jiri J. Jirdeben sa nakloní k Petrovovi bližšie. „Jedno ti poviem, nikdy nepodceňuj čerstvú krv na oddelení...“

Tomáš Staviteľ

Tomáš Staviteľ
Nakoniec som na začiatku. Bez zmyslu. Tak dal som si meno. A napísal svet.

Diskusia

Goran
No výborné, nie, skvostné! Chcel som Ti dať "devinku", ale ten koniec mi tak sadol, že si zaslúžiš plný počet bodov! Jediná chybička... ktorá tam ale bola preto, aby si s tým mohol vyrukovať až neskôr, ako s odhalením a neplietlo sa Ti to do príbehu: nemyslím si, že by sa skôr nezaoberali nenájdeným srdcom... Ak ešte trošičku "vypiluješ" gramatiku (je tam málinko chybičiek, ale predsa) a ešte učešeš štylistiku - ide Ti dobre, ale sem-tam nájdem nejakú neohrabanosť, bude to DOKONALÉ. Dámy a páni, tu na stránkach scifi sk. sa nám zrodil veľmi dobrý žánrový autor, ktorý by, podľa mňa, onedlho mohol smelo publikovať aj v printových médiách. Vo výberoch a zborníkoch by Tvoje práce (aj tá minulá, súťažná - Fantastická poviedka - bola na mimoriadnej úrovni) mohli smelo zaujímať svoje miesto. Nech Ti nenaprší do nosa :) - píš a usiluj sa ďalej; ale u mňa, a verím, že nielen u mňa, budeš mať vždy spokojného čitateľa, ktorý si Tvoje poviedky prečíta rád a s chuťou. Nie preto, aby som ich ohodnotil, aby som sa poučil z Tvojich prípadných chýb a dostal si spätnú väzbu, ale proste pre čitateľský pôžitok.
Mám veľmi rád sci-fi, mám veľmi rád detektívnu literatúru, a tu si to skĺbil tak dobrým spôsobom, že tomu nešlo odolať. Azda invazívne príbehy nie sú nejako objavné, ale spôsob, akým si to podal, atmosféra paranoje, príťažlivé prostredie bližšie nešpecifikovanej bízkej budúcnosti, zaujímavé reálie (čitateľ sa len môže dohadovať, keď má hodina 100 minút a pod.), výborná uvoľnená forma nenúteného rozhovoru kolegov v krčme a koniec, ktorým sa akoby uzavrie cyklus (Tvoje špecifikum), to je jasná výhra. Akurát ešte jedno vytknem, na to by som zabudol: zas do textu pretláčaš, a podľa mňa úplne zbytočne, také alúzie, vnútorné "vtípky" atď. Narážka na dvojicu slávnych vyšetrovateľov z FBI je ešte na mieste a vyvolá v čitateľovi milý úsmev, ale čo tam robil jeden menovec slávneho viktoriánskeho autora, to ostáva mimo mňa...
01.02.2021

BocianSara
Skvelá poviedka, v pozitívach by som sa zhodla s Goranom! Veľmi ma bavia kriminálne prípady, v ktorých nehádame vraha ale motív. Páčilo sa mi členenie poviedky a opakovanie rozprávania historiek vyšetrovateľov pri pive, pretože ľudská zvedavosť sa nikdy nezmení :)Tiež si podľa mňa príjemným nenúteným spôsobom postupne pridával originálne scifi prvky v akurátnom množstve. Ja som sa nad zjavením Lewisa Carrolla vôbec nepozastavovala. Rovnako, ako je on známy Alicou plnou bizarností, môže byť on ako autor zahrnutý do textov úplne náhodne :D Pre mňa zdôraznil detail, že predošlý kapitán bol "stará škola", hoci to už je len moja domnienka :) Veľmi som si túto poviedku užila a teším sa na ďalšie! :)
01.02.2021

HB
Vynikajúce. Prečítal som to už včera, ale nevedel som sformulovať komentár. Azda teda spomeniem asi len to, že si za tú krátku dobu, čo tu si, a čo sa poznáme spravil obrovský pokrok ako autor a momentálne už vieš vystavať skvelé príbehy, s dobrými postavami a premyslenými pointami. Znie to možno ako banalita, ale nevie to každý, kto sem prispieva a tak celkovo je to veľká vec! A ako ťa poznám, to je pre teba najväčšia radosť a motivácia do ďalšieho písania. Drž sa a veľa píš O:)
03.02.2021

Tomáš Staviteľ
Vďaka všetkým za spätnú väzbu :). Vôbec som nečakal, že by táto poviedka mohla mať takéto dobré hodnotenia, čiže ostávam milo prekvapený :) :) :)
Goran, myslím, že si dosť presne vystihol nedostatky :) a ten Carrol Lewis bol cez čiaru, priznávam :D. Prehodiť meno a priezvisko (a odstrániť jedno l) asi nie je dostatočná "kamufláž" :D. Ja na vymýšľanie mien veľmi nie som, veď aj moje posledné 2 poviedky mali protagonistu bez mena :D. Tvoj komentár každopádne potešil, avšak ostávam nohami na zemi, určite ma čaká ešte dlhá cesta, kým začnem uvažovať o nejakom "vážnejšom" publikovaní :).
HB, aj vaše hodnotenia tuto na scifi.sk mi k tomu značne pomáhajú. Našiel som si pod dvomi poviedkami komentáre, že mám zapracovať na priamej reči (jeden od teba), a z toho vlastne vznikla celá táto poviedka, ktorej forma mala byť postavená aj na tom, že je vyrozprávaná priamou rečou :). Každý "kopanec" beriem ako výzvu do budúcna, tak mi je možno aj trošku ľúto, že som ich tu tentokrát veľa nenašiel :D :) :).
Ešte raz vďaka za hodnotenia, veľmi oceňujem, že ste si našli čas.
11.02.2021

HB
Mňa teraz normálne trochu škrie, že keby ju hodíš do FP a nie nesúťažne, tak to asi aj vyhráš :( :D
Nevadí, dáš ďalšiu, ešte lepšiu!
11.02.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.