Stará Dáma

PNP
Podporte scifi.sk
„Skontroluj napájanie zdrojovej jednotky!“ vrieskam po ňom do komunikátora, zatiaľ čo utekám do strojovne.
„Napájanie je v poriadku! Reštartujem systémy podpory života,“ odpovedá.
„Nie!“ rýchlo sa ho snažím zastaviť. „Ak porucha zasiahla detekčné jadro, potom sa systémy znova nenahodia!“
„Čo mám teda robiť?“
„Nič! Za chvíľu som v strojovni.“
Blbý krám, musí mať aspoň 500 rokov. Kto sa má v týchto zastaralých súčiastkach ešte vyznať? Jedno šťastie že túto babičku stále nepoháňa jadrová energia. No tak, musím sa sústrediť. Predsa to niekde v týchto manuáloch musím nájsť. Prehľadám digitálne záznamy. Mám to!
„Sergej?!“ opäť volám na svojho kolegu.
„Na príjme,“ odpovedá cez komunikátor.
„Asi som to našiel, spusti protokol RZ-457 modrá.“
„Rozumiem, spúšťam protokol RZ-457 modrá.“
Zatiaľ čo sa systémy konfigurujú, snažím sa manuálne presmerovať energiu zo štítov a pomocných motorov. Prehadzujem batériové články a prepájam diverzitné obvody do generátorov biologických hmôt. Podľa manuálu musím ďalej stláčať a prepínať desiatky a desiatky spínačov. Takáto haraburda, kto to kedy videl.
„Eykon!“ ozýva sa moje meno z komunikátora.
„Na príjme,“ odpovedám.
„Podarilo sa! Systémy na podporu života hlásia kritický stav, avšak aspoň už kyslík ďalej neuniká. Príď rýchlo sem, ten riadiaci kokpit musíš vidieť sám.“
***
„Tak, ako to vyzerá?“ vyzvedám od Sergeja, hneď ako dorazím na riadiacu palubu.
„Pozri na všetky tie kontrolky, Eykon, čert nám bol dlžný tejto lode!“ môj priateľ má pravdu. Viac chýb a porúch hádam ani hlásiť nemôže. Bliká to tu ako na sviatok svätého Julianára.
„Sme predsa najlepší mechanici v galaxii, či nie? Zvládneme to, Sergej, len sa upokoj!“
„Táto loď je prekliata, Eykon! Prekliata! Nikdy sme do nej nemali sadať! Vravel som ti, že nájsť opustenú loď len tak uprostred ničoty, je zlé znamenie! Nemali sme ju brať, Eykon, nemali!“ roztrasene sa sťažuje Sergej, zatiaľ čo si obhrýza nechty.
„Ty a tie tvoje povery!“ mávnem nad tým rukou. „Vieš, koľko kreditov nám vynesie tento veterán, až ho rozpredáme na súčiastky? No tak spamätaj sa, stačí nám dať dokopy len par systémov, preskočiť pár hyperparcelov, potom sa ani nenazdáš a sme doma!“
„Tak dobre Eykon, ale keď sa čokoľvek domrví, sadáme do nášho transportéra a padáme odtiaľto!“
„Dobre Sergej, keď sa čokoľvek domrví, zmizneme z tejto starej dámy.“
***
Letíme prázdnym vesmírom ďalšie 3 dni. Zásoby kyslíka sa nám nebezpečné míňajú. Systémy nepretržite hlásia ďalšie a ďalšie poruchy. Hyperpohon nemôžeme mať pustený dlhšie ako pár minút. Nedokážeme naraz preskočiť ani len celý parcel.
„Do riti, Eykon, už dávno sme mali byť doma. Vidíš, vravel som ti že toto nedopadne dobre.“
„Prestaň znova panikáriť Sergej, zisti radšej kde sme.“
Lokalizátor je len ďalší z nekončiaceho radu prístrojov, ktorý vypovedal službu. Sme uprostred ničoho a netušíme, ako sa odtiaľto dostať.
„Tak dobre, pôjdem do hangáru a spustím lokalizačné systémy na našom transportéri. Buď na príjme.“
„Počkaj Eykon! Vezmi si aspoň zbraň.“
Dám na Sergejovu radu a beriem si so sebou blaster 63ku. Nastavím si na náramkovom holograme navigáciu do hangáru a vydám sa k nášmu transportéru.
Keď prechádzam jednou z dolných palúb, niečo zvláštne si všimnem. Na stene sú červené škvrny, tiahnuce sa uličkou. Krv? Možno. Rozhodnem sa to preveriť.
Stopa ma vedie až na ošetrovňu, kde sa mi naskytá desivý pohľad. Na ošetrovacom lôžku leží kostra vo vojenskej uniforme. Musí tu hniť už celé stáročia, neostalo z nej žiadne mäso ani tkanivo. Zvláštne ale je, že krv na stenách vyzerá ako čerstvá.
„Eykon!“ vystraší ma Sergej z komunikátora.
„Do pekla, čo je?“
„Niečo som našiel, musíš sem ihneď prísť! Ihneď, Eykon!“ kričí roztraseným hlasom.
„Kde si? Tak kde si? Haló? Počuješ ma? Sergej?!“
Cez komunikátor počuť už iba šum. Snažím sa nastaviť na lokalizátore cestu do riadiacej paluby. Neúspešne, prístroj zlyhal. Čo sa to dopekla deje? Tu už nič na tejto blbej lodi nefunguje? Toto už snáď ani nemôže byť horšie. Osvetlenie náhle zhasne po celej palube. Niekto si tu zo mňa asi robí dobrý deň. Tak fajn, Eykon, len pokoj. Duchovia predsa neexistujú. Zapínam baterku na svojom blasteri.
Zrazu čosi počujem. Nie, to predsa nemohli byť kroky. So Sergejom sme predsa na tejto lodi už skoro týždeň len sami dvaja. Pomaly vychádzam z ošetrovne a idem za zdrojom neznámeho zvuku. Zbraň mám nabitú a pripravený na akciu. Nič nevidím, nič nenachádzam.
Z ničoho nič zacítim na chrbte mrazivý vánok. Otočím sa. Som predsa na uzavretej palube, odkiaľ ten vánok? Zomrieš, započujem hlas, ktorý mi zašepká do ucha. To nie je predsa možné, musím mať halucinácie. Rýchlo sa vydám naspäť rovnakou cestou, akou som prišiel. Cestu si predsa ešte ako tak pamätám.
***
Do paroma, musím tu blúdiť už celé hodiny. Celá loď je v úplnej tme. Nič tu nefunguje. Môj jediný zdroj svetla je malá baterka na zbrani. Začínam panikáriť, srdce mi ide vyskočiť z hrude. Pevne zovieram svoj blaster.
Ty tu dnes ZOMRIEŠ, opäť ten hlas! Celého ma zavalí pot. Nie, nechcem tu dnes skapať. Behám hore dole po chodbách, mám pocit že blúdim v kruhoch. Som čoraz nervóznejší. Znova započujem ako čosi v diaľke zavŕzga. Tie kroky!
„TAK UKÁŽ SA?!“ vrieskam do tmy. Nikto neodpovedám.
BUM! Zrazu čosi za mnou tvrdo dopadne na kovovú dlážku, akoby to zoskočilo z rebríka. Otočím sa a pálim. Padá to k zemi. Idem sa pozrieť. Sergej! NIE! Doparoma! Čo som to spravil?!
BUM! Toto už nebol Sergej. Pálim do tmy.
„Čo si zač? ČO CHCEŠ?!“
***
„Loi-Chi, pozri sa! Len sa pozri na tú loď!“ raduje sa jeden z dôstojníkov.
„Vidím Sayko, máme šťastie! Vyzerá byť úplne opustená!“ reaguje druhý, zatiaľ čo sa prechádza po riadiacej palube.
„Len sa na to pozri,“ pokračuje zatiaľ čo spúšťa diagnózu systémov na riadiacej doske, „všetky systémy vyzerajú byť funkčné a úplne v poriadku! Len si predstav koľko kreditov za ňu dostaneme! Len si to predstav!“

Tomáš Staviteľ

Tomáš Staviteľ
Nakoniec som na začiatku. Bez zmyslu. Tak dal som si meno. A napísal svet.

Diskusia

B.T. Niromwell
Trochu ukecaný začiatok, ale veľmi sa mi páčila myšlienka a záver a som úplne v pohode s tým, že neviem, čo vlastne... I keď ma to trochu svrbí...
24.10.2020

Monika Kandriková
Bála som sa. Proti poverčivosti som odolná, ale kto nie je, ten po prečítaní tejto poviedky možno bude. :D :D Dobre mu tak - Dnes zomrieeš. :D :D A je mi jedno, že sa nevysvetlilo, či je to loď, kto si uspokojuje svoje chúťky, alebo či to je duch, alebo či je to nejaká neznáma mimozemská entita. :D :D Alebo iba obyčajné pandemonium. :D
25.10.2020

HB
Iiii, do kelu, už som si myslel že som prečítal a obodoval všetky poviedky, ale táto jedna mi ešte chýbala!
Opäť vyzdvihnem atmosféru, je to dobre napísané scifi, do ktorého by som ja nikdy nešiel, lebo takto by som ho určite nenapísal. Nepáčila sa mi občas trochu neprirodzená priama reč, z tej mám vždy paranoju a pýtam sa sám seba, či by takto moje postavy hovorili, keby boli reálne postavy.
To a aj niektoré ďalšie somarinky sú ale len drobnosti ktoré by odstránil ten už toľkokrátv komentároch omieľaný betaread, preto si myslím, že táto poviedka je na pomery PnP vysoko nadpriemerná.
25.10.2020

Tomáš Staviteľ
Veľká vďaka za spätnú väzbu, hodnotenie ma prekvapilo a nadmieru potešilo. Toto je moja prvá výzva, ktorej sa na scifi.sk účastním. Musím povedať že mi tento PNP šprint dal riadne zabrať, mal som čo robiť aby som dobehol v stanovenom čase. Mať tak ešte 10-15 min. naviac, aby som to stihol po sebe aspoň poriadne prečítať, upravil by som pár chybičiek, ktoré mi neskutočne režú oči.
Niromwell, nedá mi nesúhlasiť s tým začiatkom. Keď som ho písal, vôbec som netušil kam sa to bude uberať. S Eykonom a Sergejom som si to proste nejako prežil s nimi a asi chvíľu trvalo, kým som prišiel na to čo sa vlastne deje :D
HB ďakujem za poznámku, tá priama reč je môj neuveriteľný zlozvyk, ktorý aplikujem vždy keď dôjde na nejakú.... ako to napísať aby som bol eticky korektný... "jednoduchšiu" postavu :) ale úplne rozumiem čo tým myslíš, musím si na to dávať pozor.
Ešte raz vďaka všetkým za reakcie a veľmi milé a prekvapivé hodnotenie :) see u next round
25.10.2020

Magda Medvecká
Veľký obsah a celkom to plynulo, páčilo sa :) Asi nemám moc čo dodať k tomu, čo už bolo povedané - pomalší začiatok, kostrbatá priama reč a pár drobností (napr. započuť nie je spisovné slovo). Trochu mi vadí, že presne nevieme, čo to spôsobilo, ale oveľa menej ako v prechádzajúcej poviedke (Nepriechodná izba), celkom to sedí k tomu "vesmírnemu hororu" a netreba to konkretizovať. Čo sa mi ale páčilo najviac - ten cyklický koniec a začiatok! To ja veľmi môžem :)
04.11.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.