Krištof 2/3

2/3
Fantastická poviedka 6. kolo 1.11.2020-31.12.2020
Zobudil ju budík. V izbe už bolo svetlo a všetok nábytok vyzeral známo a obyčajne. Nočné stretnutie s bubákmi jej pripadalo len ako zlý sen.
Keď si robila v kuchyni kávu, prišiel tam sused z vedľajšej izby.
„Dobré ráno. Všetko v pohode?“ spýtal sa, snažiac sa vyzerať normálne.
„Prečo by... nemalo... byť?“ zasekla sa, lebo aj keď sa to snažil skryť, jeho skúmavý výraz bol príliš očividný. Prešla pohľadom do umývadla, kde bol neumytý hrnček od kakaa. A späť naňho.
V mysli sa jej vynoril veľký tieň nad posteľou...
„Ehm, len tak?“ chcel to zahovoriť, ale nemohol si spomenúť na žiadnu vhodnú tému. Tak sa aspoň snažil tváriť, že je veľmi zaujatý obsahom chladničky, ale aj v tom bol neúspešný.
„Mala som nočnú moru,“ povedala pomaly, nespúšťajúc z neho pohľad, „A ty si tam bol tiež.“
„Snívalo sa ti o mne? Veď sme sa ešte poriadne ani nestretli,“ nech sa snažil byť akokoľvek vtipný, znelo to skôr nervózne.
„Nesnívalo sa mi o tebe. Ty si tam bol. Doniesol si mi kakao, lebo... a povedal si, že mi potom bude lepšie...“
Voda v kanvici začala vrieť, ale ani jeden z nich si to nevšímal.
„Ty o nich vieš?“ spýtala sa s podozrievavo prižmúrenými očami.
„O kom?“ snažil sa hrať nechápavého. Nie, stále bol neúspešný.
Mia sa však náhle strhla a rozbehla sa preč. Arnold nevedel, či ju má nasledovať alebo sa ďalej tváriť, že o ničom nevie.
Vybehol za ňou.
Našiel ju v izbe stáť pred otvorenou skriňou a prehrabovať sa vo veciach.
„Krištof? Kde si? Krištof!“
Lenže Krištof tam nebol.
„Čo sa stalo v noci?“ spýtal sa pokojne a tak, akoby presne vedel, čo sa stalo.
Otočila sa k nemu a dlho naňho bezradne pozerala, „On... on mi sľúbil, že ma nebude strašiť a že ma ochráni pred inými bubákmi. Lenže včera v noci... Zobudil ma bubák. Strašne som sa bála...“
„Čo urobil Krištof?“
„Vrhol sa naňho, lenže potom išiel ku mne a ten druhý bubák držal dvere a ja som spanikárila a kričala naňho. Ja viem, že to znie neuveriteľne, ale prosím, ver mi.“
„Verím ti,“ povedal s kamennou tvárou, „A myslím, že viem, kto bol ten druhý bubák. Sľúbiš mi, že nebudeš jančiť?“
Opatrne prikývla.
„Pod mojou posteľou býva bubák. Máme dohodu. Platíme nájom na polovicu a on straší všetkých v dome okrem mňa.“
Mia takmer dokonale ovládla tvárové svaly, aby sa ani nepohli. Takmer.
„Môžeme ísť za ním a spýtať sa ho, čo sa stalo včera v noci,“ ale potom sa rýchlo opravil: „Pôjdem za ním, ja, sám. Opýtam sa ho.“
„Nie, to je v pohode. Ja len... Je to také nezvyčajné, že o nich vieš aj ty. A že naozaj existujú,“ usmiala sa, konečne zbavená strachu z bubáka aj z nádoru na mozgu.
Vošli spolu do Arnoldovej izby, kde sa postavili blízko postele.
„Prosím, nesmej sa,“ požiadal, keď si kľakol k posteli a nervózne zakašlal, „Ehm, Leobard? Si tam? Mohol by som... na minútku...?“
Chvíľu sa nič nedialo, ale potom sa spod postele vymrštila huňatá laba a stiahla Arnolda pod posteľ.
O chvíľu sa laba vystrčila znova a vtiahla pod posteľ aj Miu.
Keď otvorila oči, všimla si, že svetlo sa zmenilo. Bolo teplé, ako z ohňa.
„V pohode?“
Sťažka sa postavila, „My sme... uhm... pod posteľou?“
S vážnou tvárou prikývol a pokynul smerom k svetlu, „On je v pohode. Len sa mu nepozeraj do očí,“ upozornil ju.
Neďaleko nich stál stolík s dvomi stoličkami. A vedľa stál bubák. Vyzeral úplne inak ako Krištof, ale mal v sebe podobnú chlpatú bubákovskú esenciu.
„Dobrý deň, Leobard,“ predstavil sa bubák a opatrne k nej natiahol ruku. Mia, berúc na vedomie Arnoldovo varovanie, sa mu pozerala len na ňufák a podávanú ruku opatrne prijala.
„Nechcete si sadnúť? Urobím zatiaľ čaj,“ ponúkol ich. Arnold už sedel a rýchlo jej kývol, aby si sadla na druhú voľnú stoličku. Bol nervózny, ale snažil sa tváriť normálne. Napodobnila ho.
„Asi by ste chceli vedieť, čo sa stalo minulú noc, však?“ Leobard si povzdychol a ostal k nim otočený chrbtom.
„Chcem, aby ste vedeli, hlavne vy, slečna, že došlo k veľkému omylu a je mi to nesmierne ľúto. Nevedel som, že spolupracujete s bubákom,“ znelo to úprimne a kajúcne.
Leobard sa otočil a položil im na stôl bodkovaný tanierik s keksíkmi v tvare levov.
„Viete, je niekoľko zásad, ktorými sa my, bubáci, riadime. A jedna z nich je, že nestrašíme ľudí, s ktorými spolupracujeme. Tak, ako ja nestraším tuto Arnolda, lebo bývam pod jeho posteľou, nemôže ho strašiť ani žiadny iný bubák. Takže keby som vedel, že aj vy máte nejakú dohodu s bubákom... Ale tu prišlo k veľkému omylu.“
Čajník zapískal, Leobard stíchol. Keď položil na stôl tri bodkované šálky a kanvicu, sadol si na zem. Vďaka jeho relatívnej veľkosti sa mu však mohli pohodlne pozerať do očí, teda na ňufák.
Povzdychol si a začal trochu obšírnejšie: „Ako už isto viete, strašenie je práca ako každá iná. A aj my môžeme mať dovolenku, preto som sa pred časom rozhodol, že pôjdem navštíviť príbuzných, priateľov a tak. Veď to poznáte. A vrátil som sa len včera v noci, a aby som nevyšiel z cviku, išiel som ešte pred spaním postrašiť tuto susedu. Ona vždy tak zvláštne kričala, bola to sran...“ zarazil sa, „No, ale aby som sa vrátil k tomu, čo som... Nevedel som, že odišla. A že prišiel niekto nový. A nevedel som, že je tu ďalší bubák. Uvedomil som si to, až keď na mňa vyskočil z tej skrine. Je mi to tak ľúto...“ Zdrvene na ňu pozrel a potľapkal ju obrovskou tlapou po ruke.
„Prečo jej bubák zmizol?“ spýtal sa Arnold opatrne, keď Leobard nepokračoval, ale bolo jasné, že im nehovorí všetko.
„Ona... ona...“ nadýchol sa, akoby potreboval nabrať odvahu, aby to mohol vysloviť, „Ona povedala, že ne-“
Nemohol to vysloviť.
Ale Mia si spomenula, čo to vtedy v panike vykríkla, „Povedala som, že neverím na...“ než to však stihla dokončiť, bubák jej jedným pazúrom opatrne zakryl ústa.
„Áno, presne to. A to je najzávažnejšia vec, ktorú môžete bubákovi povedať. Keď poviete, že ne-, že ne to, tak bubák musí zmiznúť a už sa vám nikdy neukázať. Deje sa to najmä pri deťoch, keď už vyrastú a uveria rodičom, ktorí tvrdia, že bubáci to, ne to, no... viete, čo myslím,“ zničene si usrkol z horúceho čaju, než mohol pokračovať, „Je to ako zaklínadlo. Bubák zmizne a už sa nemôže nikdy objaviť.“
Mia chvíľu jeho vysvetlenie vstrebávala, kým zo seba pohrebným hlasom dostala: „Ja som... zabila... Krištofa?“
Bubák aj Arnold na ňu zdesene pozreli.
„Nie, to nie. Až tak tragické to nie je. Len ste si tými slovami okolo seba vybudovali niečo ako múr, cez ktorý sa k vám už žiadny bubák nemôže priblížiť.“
„No dobre. Ale ako to, že sa teraz môžem rozprávať s vami?“
„Lebo ste za mnou bola privedená. Lebo ste sa chceli stretnúť s bubákom.“
„Takže ešte je možnosť, ako sa znova stretnúť s Krištofom?“
„Áno, áno,“ prikyvoval Leobard, ale aj tak to znelo smutne.
„Ale veď to je skvelé!“ Mia od radosti vyskočila a vrhla sa k nemu, aby ho objala. Bubák sa strhol, ale neodtiahol sa. Opatrne položil šálku na stôl, nechal sa objať, ale vzápätí ju jemne odstrčil.
„Lenže sa môže stať, že on sa už nebude chcieť stretnúť s vami. Viete, tá veta je najhoršia veta, akú môžete bubákovi povedať. Ešte aj to, že je málo strašidelný sa dá prepáčiť, deti sa vyvíjajú, prestávajú sa určitých vecí báť, to je prirodzené. Ale touto vetou dávate najavo, že sa úplne vzdávate všetkých vzťahov s ním. Ako keby naozaj nikdy ne-, ne to. A je to o to horšie, ak ste s ním spolupracovali.“
„Och...“ Mia si zničene sadla späť na svoje miesto. Nesústredene si odpila z čaju, len aby niečo robila s rukami.
Chvíľu bolo ticho.
Potom si Arnold nervózne odkašlal, „No a teraz... kde by sme ho našli?“
„Koho?“
„No, toho jej bubáka. Krištofa.“
„Chceš sa s ním predsa stretnúť, nie?“ otočil sa na ňu, „A je zjavné, že on nepríde za tebou, takže ty musíš ísť za ním. A ospravedlniť sa mu.“
„Ale ja neviem, kde ho hľadať! Neviem, odkiaľ prišiel, ani kde býval predtým, než sa nasťahoval ku mne, ani kde...“ frustrovane rozhodila rukami, až skoro prevrhla tanierik s keksíkmi, ale Leobard ju potichu prerušil, „Ak je z toho taký nešťastný, ako by som bol ja, tak sa najskôr zo všetkého išiel opiť.“
„Opiť?“
„Áno.“
„A kam?“
„No kam, do baru.“
„Bubáci majú bar?“
„Samozrejme. Máme všelijaké veci. Rovnako ako vy, ľudia.“
„No tak na čo čakáme?“ Mia sa rázne postavila, pripravená na odchod, „Kde nájdeme ten bar?“
„Je to bubácky bar. Nemôžu tam ísť ľudia,“ povedal Leobard, akoby to bola najlogickejšia vec na svete.
„Ale no tááák!“ okríkla ho Mia, takže im to nakoniec povedal, aj keď celý čas dávať ostentatívne najavo, že je to ten najhorší nápad, aký kedy počul.
Prvý diel:

Magda Medvecká

Magda Medvecká

Diskusia

Tomáš Staviteľ
Zábavné čítanie, rovnako ako prvý diel :) opäť si mi pomohla zabiť nudu pred spaním, teším sa na záver.
14.11.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.