Výročná hostina

PNP

„Niekedy sa tie najstrašnejšie veci dejú priamo pred nami, a my si ich nevšímame. Skladajú sa z hrôz a obrazov tak absurdných, že sa slovami nedajú opísať. Nikdy som na čary a bosorácke noci neveril, nebol som poverčiví, ale presne pred dvadsiatimi rokmi sa v našej dedine stalo niečo, čo ma prinútilo pochybovať o vlastnom zdravom rozume,“ začal starý záhradník Honza Mrákoš svoje rozprávanie.

Ľudia okolo neho prikyvovali, lebo pochybnosti o Honzovom zdravom rozume bolo niečo, s čím sa vedeli stotožniť.

„Blížila sa noc všetkých svätých a už keď som sa zobudil, hovorím si, že toto nie je dobre, toto je nejaké divné, nie som poverčiví, ale už teraz nemám dobrý pocit. Vyšiel som na balkón, kukám, a vidím malú Barborku, asi sedemročnú, dva vrkoče, hlava väčšia ako zvyšok tela. Ako všetky deti. Pozrela sa mi do očí, odrazu zbledla a ušla. Prišlo mi to zvláštne, ale to nič nebolo. Pobral som sa do pivnice po tekvice, že nejaké povykrajujem, lebo to bola vtedy moja vášeň a aj mi to vynášalo, lebo ľudia sa akurát začali naháňať za všetkými tými helovínskymi serepetičkami. Mal som na ne zopár objednávok, tak som si povedal, že ich poroznášam hneď zrána, aby som mal pokoj. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že mi skoro všetky tekvice chýbajú! Hneď som vybehol na dvor a ako sa tak obzerám okolo seba, kútikom oka vidím, že mi cez záhradu uteká zástup detí priamo do lesa.

No bolo mi to dosť divné, lebo deti to boli malé a už sa pomaly zmrákalo. Okrem toho, sakra, decká, utekali do lesa aj s mojimi tekvicami! No samozrejme, že poďho za nimi!

Rýchle boli, tie malé potvory, skoro som za nimi nestačil. Až som ich nakoniec uvidel na poli za lesom, ako obstali do kruhu nášho dedinského strašiaka do maku. Tekvičiak, tak sme ho volali, lebo mu nejakí mudrlant nacapil namiesto hlavy tekvicu.

Nebolo mi všetko jedno, lebo kým sme prešli lesom, celkom sa zotmelo, a začalo sami zdať, že tekvicová hlava sa pomaličky pokyvuje zo strany na stranu úplne sama od seba.

Sledoval som, ako deti po jednom kladú tekvice na veľkú kopu, až sa odrazu strašiak do maku zachvel, nadskočil a potom sa vztýčil, svetlo fakieľ žiarilo cez diery na jeho neľudskej tváre. Ako démon temnoty vyriekol hrobovým hlasom zaklínadlo, po ktorom sa deti začali knísať, akoby im nejaké čierna moc ukradla dušu. Zdalo sa mi, akoby deti mumlali alebo skôr spievali svojimi tichými hlasmi, na čo tá beštia zaručala, vytrhla dieťaťu fakľu z rúk a vzápätí vzplanula vysoká vatra.

Od strachu som skamenel. Nevedel som, akú moc nad deťmi získal, či ich jedným slovom neprime napochodovať priamo do ohňa, ale nevládal som sa ani pohnúť.

V tej chvíli sa neživé oči strašiaka obrátili priamo na mňa. Dlhými tenkými nohami prekročil oheň aj tekvice a rozbehol sa ku mne.

Akoby do mňa udrel blesk, rozbehol som sa von z lesa, dúfajúc, že nájdem pomoc. Keď som sa konečne opovážil obzrieť, videl som, ako sa ponad stromy zablysla dlhá, ostrá čepeľ. Zamrel som. Po lese sa rozniesli detské výkriky. Nedokázal som viac zniesť svoju bezmocnosť a v bezvedomí som sa zrútil na zem.

Na druhý deň ráno som sa zobudil v lese. Rozhodol som sa, že nebudem riskovať a pôjdem rovno do dediny. Prvá vec, čo som tam uvidel, boli Barborkine vrkoče. Šibalsky mi zamávala, akoby sa nič nebolo stalo.

Takmer by som nebol býval veril, že sa mi vôbec niečo prihodilo, ale takmer všetky tekvice z mojej pivnice boli preč.“

„Niekedy sú tie najkrajšie veci v živote také jednoduché, až sú neuchopiteľné. Nedajú sa opísať slovami bez toho, aby sa nebagatelizovali či nestratili význam,” začal strašiak do maku Tekvičiak svoj narodeninový príhovor. „Ďakujem vám, že ste dnes všetci prišli, obzvlášť decká z dediny. Viem, že to nie je jednoduché, urobiť si úlohy, pozametať lístie, vyvenčiť svoje zvieratká a vôbec splniť si všetky povinnosti, čo vám zadelia rodičia. Akoby toho nebolo málo, ešte mi aj spravíte narodeninovú oslavu! Ako sa vám len odvďačím?“ Teraz už Tekvičiak otvorene smoklil, po veľkej tekvicovej gebule sa mu kotúľali slzy ako hrachy. Deti nevedeli, čo na to povedať. Začali sa ošívať, ostýchavé pohľady im zablúdili na špičky vlastných topánočiek, prestupovali z nohy na nohu a mumlali, že to je nič, že to oni radi.

„A vy si aj napriek tomu všetku nájdete čas a donesiete mi, čo mám najradšej. Tekvičky! Neviem sa dočkať, naposledy som mal pečené tekvičky minulého roku, znovu, vďaka vám! Zapáľte ohne!“

V tej chvíli fakle splápolali a Tekvičiak uvidel pod stromami mihnúť sa osamotení tieň.

„Hej, kámo!“ zavolal za ním. „Tekvičku? Chceš tekvičku? Máme dosť!“ volal a rozbehol sa pár krokov dopredu, aby nového hosťa usadil, ale ten sa rozbehol do lesa. „Hm,“ mykol Tekvičiak plecom, keď sa vracal k deťom a svojej oslave, „asi je alergik. Rozkrájame prvú tekvičku!“ vykríkol nadšene a do výšky zdvihol veľký porcovací nôž. Radostný krik detí sa ozýval až k dedine.


B.T. Niromwell
Má rada: dobrú literatúru, dobré béčka, knihy, filmy, rýpanie do začínajúcich autorov. Nemá rada: zlú literatúru, ľudí, čo používajú slovo "moc" ako príslovku

Diskusia

YaYa
Páči sa mi ten formát s rozprávačom - pri tekvici ho použilo viac ľudí. Toto je celkom uletené spracovanie témy, jediné, čo chýba, je nejaké grafické oddelenie tých dvoch častí s odlišným rozprávačom, tam ma to trošku zmiatlo na chvíľku. Tekvičiaka teda počuli len deti?
26.10.2019

Milan "Miňo" Tichý
Njn, nie vždy je všetko tak, ako sa javí na prvý pohľad :) pekné, milé a ešte aj s ponaučením? Super :)
29.10.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.