O mužovi, čo pozná cestu
Jedna z poviedok na počkanie z workshopu na Comics salóne. Oproti pôvodnej verzii, ktorú som si priniesla domov napísanú ceruzkou na papieri, je upravená len štylisticky, príbeh ostal rovnaký.
V dedine ho ľudia poza chrbát prezývali Cestovateľ, lebo takmer nikdy nevychádzal z domu. Aj ona sama ho tak niekedy nazývala, hoci to od nej nebolo príliš pekné.
Keď ho vtedy na cintoríne zazrela, tmavú siluetu oproti zapadajúcemu slnku, myslela si, že k nej pomedzi hroby kráča samotná smrť.
Strhla sa, no neušla. Nehybne stála na mieste, až kým sa k nej vychudnutá, vysoká postava v dlhom baloňáku nepriblížila dosť na to, aby sa premenila na podivného suseda sprava.
Obaja čosi zamrmlali na pozdrav, ani sa im pritom poriadne nestretli pohľady.
„Poznali ste ho dobre?“ kývol k čerstvo zakopanému hrobu, ešte bez pomníka, no zato pokrytému hŕbou kytíc a vencov s tmavými stuhami.
Nečakala, že ju osloví. Nikdy to nerobieval, hoci po celý jej život býval len za plotom. A tak si až po chvíli si uvedomila, že to sa pýta jej.
„B-bol to...“ zakoktala, no slová sa jej zasekli v hrdle a namiesto nich zo seba dostala len vzlyk.
„Mali by ste ísť domov, je chladno.“ Z hlasu mu bolo cítiť skôr náhlivosť než starosť o jej zdravie.
Len pokrútila hlavou.
Filipova rodina dávno odišla, vrátili sa niekam do svetla, najedli sa, zaspomínali, zvesili čierne plátno zo zrkadla v spálni, možno sa prvý raz za posledných pár dní nesmelo usmiali.
To ona nedokázala. Nechcela ho tam len tak nechať. Samého. Na zime
Aspoň sa mohla rozlúčiť sa tak, aby o tom nevedeli. Aby sa nik nemohol dovtípiť, aký jej bol blízky. Ak sa to, čo k nemu cítila, nedozvie on sám, nech to nevie ani nik iný.
„Niečo ste mu nestihli povedať,“ prečítal jej sused z myšlienok. „Ale na to teraz už nie je čas. Nesmiete ho zdržiavať, musí ísť.“
Nerozumela, čo jej hovorí, ale nepohla sa.
Cestovateľ si sťažka vzdychol.
O krok od nej odstúpil, pevne zavrel oči, viečkami sa oddelil od sveta, akoby nechcel, aby ho čokoľvek zvonku rušilo zo sústredenia. Zhlboka vydýchol a zároveň s tým sa zachveli aj listy na stromoch, to však mohla byť len náhoda, obyčajný vánok so zmyslom pre dramatickosť.
Pravou rukou chmatol do vzduchu, ľavou ju chytil za zápästie a jemne jej viedol prsty, až kým do čohosi nenarazili.
Bola to dlaň, ľudská dlaň. Jasne ju cítila, ibaže telo, ku ktorému patrila, nebolo vidieť.
S otázkou v očiach pozrela na Cestovateľa a on prikývol.
Chytila Filipovu ruku a pevne stisla. Opätoval zovretie. Aspoň na chvíľku, takú nesmierne dôležitú, hoci oproti večnosti prikrátku. A potom sa im dlane od seba oddelili. Už navždy.
„Viac sa urobiť nedá,“ prehovoril Cestovateľ. „Teraz už naozaj musíme ísť. Má pred sebou dlhú cestu. Odprevadím ho, aspoň na kúsku. Aby nezablúdil.“ Otočil sa na odchod.
„Robíte to pre mnohých?“ zastavila ho ešte, ledva zadržiavajúc slzy.
„Pre koľkých sa dá,“ odvetil. „Málokto pozná cestu.“
A odkráčali. Jedného vidieť nemohla, tak sa pozerala aspoň za tým druhým, až kým sa nezmenil naspať na siluetu, na tmavý mátožný obrys a nerozplynul sa v hustnúcej tme, akoby tam ani nikdy nebol.
Telom jej otriasal plač, v duši mala šialený zmätok. Netušila, kam sa pobrať, ako ďalej žiť. Len jedno vedela naisto. Že jej podivuhodnému susedovi prezývka naozaj pristane.
YaYa
Má rovnako rada bosorky na metlách aj vesmírne lode. Pre scifi.sk najmä recenzuje knižky, na streamoch filozofuje o Fantastickej poviedke a organizuje Poviedky na počkanie.
Diskusia
Marek Páperíčko Brenišin
Solídna práca. Predpokladám, že vznikala ako PnP, ale námet je dobre spracovaný. Občas ma trošku vyrušila štylistika (Nikdy to nerobieval, hoci po celý jej život býval len za plotom. A tak si až po chvíli si uvedomila, že to sa pýta jej.) Celkovo ale výborný štýl písania :-) Dal som 8.
03.12.2019
Solídna práca. Predpokladám, že vznikala ako PnP, ale námet je dobre spracovaný. Občas ma trošku vyrušila štylistika (Nikdy to nerobieval, hoci po celý jej život býval len za plotom. A tak si až po chvíli si uvedomila, že to sa pýta jej.) Celkovo ale výborný štýl písania :-) Dal som 8.
03.12.2019