Učiteľ

Ako by to vyzeralo, keby sa vyspelé civilizácie starali o tie mladšie? Dokáže roj pikorobotov, schopný manipulovať s atómami, naozaj čokoľvek? A dá sa napraviť chyba, ktorá môže znamenať koniec celej jednej planéty?

Keď boli všetky atómy pospájané presne tak ako pred rozdelením, sformovali telo. Mierny impulz ním šklbol a Zeon sa opäť nadýchol. Takýto transport nie je nikdy príjemný, ale teraz potreboval byť na palube svojej lode čo najrýchlejšie.

Kaita - jeho loď - bola zvnútra sfarbená do slabo červena a svetlo jemne pulzovalo. Bola teda už v pohotovostnom režime. Zeon mal pocit, že sa mierne chveje - ako od vzrušenia.

Je to veru už dlhý čas, čo spolu bojovali proti nejakému Dai’monovi. A teraz sa sem blížia hneď dvaja!

Stojí to ale za to? Práve teraz mal väčšiu chuť požiadať Kaitu, aby skočila do hyperpriestoru a nechať túto planétu napospas svojmu osudu. Mal však jej obyvateľov rád. Pripomínali mu jeho vlastnú rasu z dávnej minulosti - humanoidi venujúci sa hlavne poľnohospodárstvu a obchodu. Kráľovstvá dobývajú nové územia a vedú vojny. Potrvá to určite veľa storočí, kým budú pripravení.

Všetko okolo odrazu stmavlo a objavili sa hviezdy, kam sa len pozrel. Pod jeho nohami sa vynímala obrovská planéta a napravo v diaľke žiarila hviezda tejto planetárnej sústavy. Bolo to akoby stál uprostred vesmíru.

Pred ním, v dostatočnej vzdialenosti od planéty, vyskočila z hyperpriestoru loď a začala po ňom okamžite strieľať. Kaita prudko vyrazila a uhýbala sa strelám, no paľbu zatiaľ neopätovala. Bolo počuť ako si veselo pospevuje a jej uhýbacie manévre pripomínali skôr tanec.

“Myslím, že si to dosť užíva,” ozval sa Laar nepokojne.

“Zaručene,” odpovedal Zeon s úsmevom, “akoby si ju nepoznal.”

Loď bola síce sčasti stroj, no omnoho viac by sa dala popísať ako nová inteligentná životná forma s vlastnou osobnosťou, vytvorená špeciálne na jeden účel - prepravu osôb naprieč vesmírom a ochranu jej pasažierov. Každý zo Zeonovej civilizácie mal jeden takýto úžasný produkt Kyber-biogenetiky už odmalička a boli spolu veľmi silne spätý. Samozrejme, nie tak ako s rojom - to je oveľa intímnejší vzťah.

“Chlapci, začínam mať pocit, že to skončíme bez jediného výstrelu. Zdá sa, že mu dochádza šťava,” zahlásila Kaita so smiechom.

“Má síce nejaké vylepšenia, ale celkovo je dosť slabý,” dodala ešte.

“Chcem len podotknúť, že som bezpohlavný. Oslovenie “chlapec” na mňa celkom nesedí,” povedal Laar.

“Mohla by si to teda ukončiť, prosím ťa? Mám z toho naozaj zlý pocit,” dodal.

Preleteli popri mesiaci planéty, keď odrazu vyskočila z hyperpriestoru druhá loď.

Bola oveľa väčšia a vyzerala zlovestne.

“Ajaj…, ” ozvala sa Kaita.

“Aké ajaj? Prečo ajaj?” vyhŕkol Laar nervózne.

“Má zbrane a časti, ktoré som ešte nevidela.”

Rozhostilo sa ticho.

“Nevadí, aj také sme už zažili. Počkáme, kým to párkrát použije a prispôsobíme sa,” snažil sa po chvíli upokojiť situáciu Zeon.

“Jasné, pohodka,” dodala Kaita bezstarostne. Bolo však poznať, že má rešpekt pred novým prišelcom.

Dai’mon, čo ich naháňal, vystrelil na toho väčšieho pár striel. Toho nielenže ani neškrabli, ale zdalo sa, že prešli cez neho a obďaleč trafili asteroid. Veľký vystrelil späť. Vyzeralo to ako modrý guľový blesk. Zasiahnutá loď akoby zmeravela. Zdalo sa, že má všetko vypnuté, dokonca aj ovládanie - voľne sa točila do rôznych strán ako hruška v beztiažovom stave.

“Už sa môžeme prispôsobovať?” vypľul sarkasticky Laar.

Zvyšok posádky sa nezmohol na slovo.

Dolu na povrchu planéty stál Izmir. Pozeral sa na záblesky na nebi a bolo mu zle. Zo seba samého, z toho čo spravil. Zrejme on jediný na celej planéte vedel, čo sa hore práve odohráva a prečo. Stále však veril, že Zeon ich dokáže ochrániť. Bol predsa tou najmocnejšou bytosťou akú kedy stretol, hoci sa vždy správal viac-menej obyčajne a nenápadne.

Mimovoľne si spomenul na to poobedie, keď skúšal Zeonove obranné schopnosti.

------------------------------

Izmir si pomaly zodvihol sekeru nad hlavu.

“Si si tým naozaj istý?” opýtal sa nervózne.

“Neboj sa, nič sa mi nestane,” odpovedal s úsmevom Zeon, stojaci oproti nemu v jednoduchom oblečení s plášťom.

“Ocko, už sa môžem pozrieť?” opýtalo sa asi päťročné plavovlasé dievčatko, ktoré čupelo neďaleko chrbtom ku nim a zakrývalo si rukami oči.

“Nie, povedal som ti, že sa máš ísť hrať pred dom. Ty si ale zostala pri nás, tak musíš na chvíľu zavrieť oči. Dobre? A už o tom nevyjednávaj!” odvetil Izmir, pričom sekeru opäť spustil k nohám.

“Ale ocííí...”

“Nie, Mia. Stačilo! Bude to len chvíľa.”

Mia stíchla. Izmir sa napriahol a sekol. Kúsok od Zeonovej hlavy sekera zaiskrila, akoby udrela o nejaký neviditeľný meč. Spätný náraz útočníka odhodil dobré 3 metre na zem ku stromu tak, že tam zostal sedieť opretý.

“Ocko!” zvolala Mia, ktorá potajomky nakúkala, čo sa deje. Rozbehla sa za ním a vrhla sa mu k nohám. Zeon už bol pri ňom a podával mu ruku, aby mu pomohol vstať.

Izmir mu ale ruku nepodal, pretože si ňou držal krvavý bok a stonal.

Mia sa rozplakala.

“To nič zlatko, budem v poriadku. Neboj sa.”

Druhou rukou ju pohladil po vlasoch a snažil sa usmiať.

Zeon si k nemu kľakol a odsunul mu ruku z boku, aby zhodnotil situáciu. Mal tam tržnú ranu.

“Nie je to nič vážne, ale Laar ti to radšej napraví.”

Izmir sa naňho nedôverčivo pozeral, no vtom zacítil, že sa niečo s jeho bokom deje.

Krvácanie slablo a rana sa pomaly akoby zázrakom zatvárala.

Za malú chvíľu už po nej nebolo ani stopy, zostala len krv na šatách a výraz úžasu na tvárach otca a dcéry.

O dve hodiny sedeli Zeon a Izmir v altánku na záhrade a popíjali. Bolo neskoré leto, príjemný podvečer. Chladený nápoj naozaj dobre padol. Pozorovali Miu ako sa hrá s Kaitou, ktorá zaberala 3 štvrtiny dvora. Najskôr jej na vonkajšej stene ukazovala rôzne siluety zvierat a Mia hádala, čo to je. Potom jej svietila na zem rôznofarebným svetlom - malá sa ho snažila chytiť a strašne sa pri tom smiala. Najviac ju však bavilo behať dnu a von cez zadnú stenu, lebo vyzerala ako ostatné. Dalo sa na ňu aj zaklopať, a pritom sa cez ňu dalo prejsť.

“Zdá sa, že už to pustila z hlavy,” povedal Izmir spokojne. “Ďakujem!”

Pozrel na svojho hosťa. Ten sa usmieval a sledoval Miu.

“Aj za uzdravenie,” dodal ešte.

“Za to mi ďakovať nemusíš, to bol Laar.”

“A to je kto?”

“To je…,” Zeon sa trochu pomrvil na stoličke a chvíľu rozmýšľal.

“Je to duch, ktorý mi pomáha.”

Čo mu mal povedať? Že je to roj pikorobotov, ktoré majú kolektívne vedomie a osobnosť a dokážu manipulovať s jednotlivými atómami čohokoľvek?

To by jednak nepochopil a okrem toho by mu to ani nemal hovoriť. Je to proti pravidlám učiteľov - môže len usmerňovať, nie prezrádzať technické detaily.

“Sme spolu už veľmi dlho, je mi takmer ako brat.”

A možno aj viac ako brat - zdieľajú si predsa myšlienky. Vedia o sebe úplne všetko.

“Dokáže aj niečo iné ako liečiť?” zaujímal sa ďalej Izmir.

“Takmer čokoľvek,” odpovedal tmavovlasý cudzinec.

Domáci chvíľu váhal, no potom sa opýtal: “Aj oživiť niekoho, kto už navždy odišiel?”

Zeon zvážnel a položil pohár na stôl. Zahľadel sa na svojho zverenca.

“Toto je o Ranii, však?”

“Samozrejme, Učiteľ! Ak je možné vrátiť moju ženu späť, musíš to urobiť! Ešte nebol jej čas, potrebujem ju. A Mia ešte viac…,” vyhŕkol nástojčivo.

Hneď nato sa trochu zahanbil a dodal: “Prepáč, Učiteľ. Nechcel som ti rozkazovať.”

Vzdychol si. Nie je ľahké starať sa o malé dievčatko, a pritom viesť obchody. Chodí mu síce pomáhať jeho sesternica, no tá má aj svoje povinnosti.

“Pozri, naozaj ma mrzí, čo sa jej stalo. Ale ver mi, nikto a nič ti ju už nevráti späť. Musíš sa s tým vyrovnať, hoci je to ťažké. Nejaké pokusy by to len zhoršili…”

“Pokusy? Aké pokusy? Je to teda možné alebo nie?” chytal sa slamky Izmir.

Zeon sa naňho uprene pozeral. Po chvíli sklonil zrak a povedal: “Nikomu sa to nepodarilo. Vrátili síce život, ale nebolo to ako predtým. Akonáhle totiž životná energia opustí telo, je pre ňu veľmi ťažké splynúť s ním znova. Čím dlhšie sú odlúčení, tým horšie. A keď sa aj podarí ju vrátiť, osoba sa správa ako živá mŕtvola - nekomunikuje, neprejavuje záujem o nič, treba ju kŕmiť a starať sa o všetky jej potreby. Naozaj to nestojí za to a momentálne máme zakázané skúšať takýto návrat.”

Zúfalec v svetlých plátených nohaviciach zostal zamyslený.

“Životná energia…,” mrmlal si popod nos. Odrazu však nahlas: “Po smrti teda stále nejako žijeme? Lebo niektorí hovoria, že život po smrti je len rozprávka pre deti.”

“Životná energia určite existuje. To, že ju ešte nedokážete pochopiť alebo dokázať neznamená, že nie je. Znamená to iba toľko, že vaši bádatelia ešte nie sú na takej úrovni, aby to zvládli.”

Odmlčal sa, lebo zazrel Miu ako ku nim beží a už z diaľky kričí: ”Ocko! Ocko! Však si to môžem nechať? Prosíííííím! Kaita povedala, že môžem.”

“Čo nechať, zlato?” opýtal sa zmätene.

Dcérka k nemu vystrela ruku a otvorila dlaň, v ktorej sa zaleskla malá čierna guľôčka. V mieste dotyku s kožou žiarila svelomodrým svetlom.

“Určite je to niečo vzácne, vráť to prosím ťa.”

Mia sa zamračila a už-už by sa rozplakala, no Zeon zasiahol:

“Kľudne si to vezmi, mám ich veľa.”

Dievčatko sa opäť rozžiarilo a otočilo sa, že sa ide ďalej hrať.

“Čo povieš Mia?” zastavil ju otec.

“Ďakujem!” predniesla spevavo a odbehla preč.

“Nie je to niečo nebezpečné?” zaujímal sa ešte otec.

“Nie, neboj sa. Je v tom síce ohromne veľa sily z jadrovej fúzie, ale má veľmi odolný obal. To by musela po tom buchnúť kameňom veľkým ako váš dom,” zasmial sa Učiteľ.

“Kedysi sa to používalo ako zdroj energie. Teraz ich mám len pre prípad núdze,” dodal.

Chvíľu sedeli potichu. Izmir premýšľal o všetkom, čo sa v ten deň odohralo a čo sa dozvedel. Jeho hosť bol veľmi záhadný, ale aj mocný. Vôbec sa v ňom nevyznal, no mal pocit, že mu môže dôverovať. Ľudia v dedine si o ňom všeličo rozprávali. Vraj starý Ganrim si ho pamätá ešte z čias, keď bol dieťa. Tvrdí, že vtedy Zeon tiež bol v ich kráľovstve, hoci v inej dedine. Ale Ganrim je už veľmi starý, ktovie či si ho s niekym nesplietol.

“Prečo si si vybral práve mňa?” spýtal sa, “nie som ani kráľ, ani bádateľ. Som len obyčajný obchodník.”

Cudzinec si odpil a pokrútil hlavou.

“Nie si obyčajný, si veľmi šikovný obchodník,” odpovedal, keď prehltol.

“Je veľmi dôležité vybudovať obchodné vzťahy s Girmóniou.”

“S nimi? Ani náhodou! Tie svine mi zabili ženu!” rozhorčil sa Izmir.

“To boli lúpežné bandy, čo žijú pri hraniciach. Vieš dobre, že girmónsky kráľ sa ich snaží dostať pod kontrolu, ale nie je to jednoduché.”

“Keby sa snažil viac, Rania by tu teraz s nami sedela. Nie! Prepáč, ale s nimi obchodovať nebudem,” odsekol odhodlane a zahľadel sa na Miu.

Zeon naňho sklamane pozeral. Dá to ešte veľa práce, presvedčiť tohto tvrdohlavca, no malo by to stáť za to. Podľa jeho výpočtov má veľký potenciál založiť dlhotrvajúce obchodné impérium, ktoré posilní vzťahy medzi týmito kráľovstvami. A to potrebujú ako soľ, keďže majú medzi sebou najviac konfliktov na celej planéte. Najťažšie na tomto celom je presviedčať mladé civilizácie, že spoluprácou zájdu ďalej ako neustálym bojovaním. Unavovalo ho to, lebo to vždy trvá najdlhšie.

“Učíš aj iných?” Ozval sa opäť zverenec.

“Samozrejme. Váš kráľ je už príliš starý, ten si nenechá odo mňa radiť. No stretávam sa s jeho synom a vedieme dlhé rozhovory. Raz z neho bude dobrý panovník.”

“Mám aj jedného bádateľa v Girmónii a zopár ďalších v iných častiach tohto sveta, o ktorých si ani nepočul.”

Izmir naňho s úžasom pozeral a uznanlivo prikyvoval hlavou.

“A prečo to vlastne robíš, čo z toho máš? Niekto by mohol povedať, že sleduješ nejaké svoje skryté záujmy,” nadhodil bez okolkov.

Zeon sa usmial. Je bystrý a priamočiary, nenechá sa len tak hocikým oklamať.

“Obaja vieme, že ak by si mal pochybnosti o mojich úmysloch, tak by sme sa teraz spolu nerozprávali.”

Izmir sa tiež usmial jedným kútikom úst.

“Ale dobre, poviem ti príbeh. Pred mnohými státisícročiami sa jedna rasa na vzdialenej planéte zdokonalila natoľko, že bola schopná ovládať všetko okolo seba a cestovať k ďalekým hviezdam. Boli jedni z prvích. Zistili, že existuje veľa svetov a rôznych civilizácií, no všetky sú ešte príliš mladé, či primitívne, aby s nimi mohli komunikovať ako rovný s rovným. Rozhodli sa teda, že im budú pomáhať. Zadefinovali tri cieľové podmienky, určujúce dostatočnú úroveň vyspelosti a začali ich učiť a usmerňovať, aby sa rýchlejšie dostali k tomuto stavu. Tak vznikli prví učitelia. Akonáhle rasa spĺňa ciele, učitelia ich oficiálne skontaktujú, vysvetlia im situáciu, odovzdajú znalosti a ponúknu možnosť učiť ďalších. Vždy sa nájde viacero ochotných a nadšených jednotlivcov, a tak máme z každej civilizácie novú generáciu učiteľov. Je to poslanie.”

Hostiteľ síce veľa nerozumel - aj preto mu to Zeon vlastne povedal - no podstatu pochopil a veľmi ho to zaujalo.

“Takže keď splníme tie 3 podmienky, budem ako ty?” vyzvedal.

Hosť sa zasmial: “Mrzí ma to priateľu, ale ty osobne sa toho nedožiješ. Je to dlhodobý proces, vo vašom prípade takmer 3 tisícročia. Ja sa to snažím skrátiť na niekoľko storočí. A áno, potom budete vedieť to čo ja.”

Izmirovi padla sánka a oči vyzerali, že za chvíľu vypadnú.

“A aké sú tie podmienky?”

Zeon pokrútil hlavou: “To ti nemôžem povedať, určite nie všetky. Pre teba je dôležitá len táto: Miera konfliktnosti rasy musí byť minimálna, vnútorne aj voči iným. Spolupráca a súdržnosť musia byť základnými piliermi spoločnosti.”

Izmir sa zamračil a zapozeral sa opäť na Miu.

“Ja osobne mám najradšej tú druhú - úspešné zvládnutie umelej inteligencie,” poznamenal Laar. Izmir ho však nepočul, kedže to spôsobili signály vyslané niekoľkými pikorobotmi z Laarovho roja priamo v Zeonovom mozgu.

“Viem, že u nás to bolo veľmi ťažké a takmer to prinieslo koniec civilizácie. Aj tak mám niekedy pocit, že sa to hodnotilo dosť benevolentne,” zasmial sa, “ja som na tom relatívne dobre, ale taká Kaita? No pozri na ňu!”

Loď sa nemotorne otáčala raz do jednej, raz do druhej strany akoby sa snažila nájsť Miu. Tá stála za ňou a nádherne sa smiala.

“Nie je problém, že tu je? Ak ju uvidí príliš veľa obyvateľov, mohlo by ich to ovplyvniť.”

“Teraz tomu nerozumejú a každá ďalšia generácia bude zmienkam o lietajúcich strojoch a bytostiach z iných svetov veriť čoraz menej. Nakoniec sa z toho stanú mýty a legendy. Tak je to všade.”

------------------------------

“Mohla by si aspoň vystreliť?” spýtal sa Laar znepokojene, no naliehavo. Veľký agresor stál bez pohnutia vo vzduchoprázdne oproti Kaite a prešlo už pár nekonečných sekúnd.

"Videl si, aké účinné boli strely toho menšieho Dai’mona? My NEmáme lepšie zbrane… Nie, nie. Pekne si počkáme na další krok.“

“To nemyslíš vážne?! Veď nás odstrelí, kedy bude chcieť!” zvýšil hlas Laar.

“Prosím ťa, upokoj sa. Toto nikomu nepomôže. Kaita vie, čo robí,” vložil sa do toho Zeon.

Laar už nepovedal ani slovo a čas plynul neuveriteľne pomaly. Nervozitu bolo takmer vidieť.

Veľký protivník nerobil nič a to bolo na celej situácii najdesivejšie. Dohadujú sa spolu? Alebo si to len vychutnáva? Loď mal zvonku dosť členitú, viacero hranatých výčnelkov a ostrých hrotov. Nebola v tom žiadna symetria ani elegancia, iba čistá účelnosť s cieľom zastrašiť a zneškodniť nepriateľa. Hrozivo sa vynímala v priestore ako monument skazy.

Menší Dai’mon sa odrazu akoby prebral z omráčenia - napravil sa a začal páliť po ochrancoch. Čo bolo horšie, ten veľký začal strieľať zároveň s ním. Kaita vyrazila a zatiaľ úspešne sa uhýbala strelám. Mala však čo robiť.

“Je to možné? V celom vesmíre sú zjavne iba dvaja Dai’moni, čo sa dokážu dohodnúť, a my natrafíme práve na nich?!” Zvolala upachtene.

“Nemyslím, že ten malý mal na výber,” zamýšľal sa Zeon.

Laar mlčal. Radšej.

Dostali pár zásahov od menšieho, no zatiaľ bez závažnejšieho poškodenia. Loď skúšala všetky manévre a finty, ktoré poznala. Pár krát sa podarilo vystreliť aj jej a trafila malého. Ten ledva stíhal zvyšným dvom účastníkom naháňačky.

“No paráda!” zvolala odrazu Kaita veselo.

“Prosím?” vybuchol Laar, keďže už rekordne dlho bol potichu. Navyše, jej reakcia vôbec nekorešpondovala so stavom situácie.

“Prišli informácie od jedného z našich bratov, ktorý s týmto Mega-Dai'monom nedávno bojoval v susednej galaxii. Nevidíte to?”

“Aha, áno. Už to máme,” odpovedal roj o čosi pokojnejšie.

Zeon ho po pár sekundách vyzval: “Skúsiš to?”

“Jasné, to by nemal byť problém. Začnem s tým vylepšením štítu a ak sa bude dať, tak aj delo s temnou energiou.”

Z lode zrazu zmizlo pár predmetov. Stratili sa aj nejaké asteroidy, popri ktorých leteli, ale to si nikto nevšimol. Laarove pikoroboty to všetko, a ešte pár častí lode, ktoré teraz neboli životne dôležité, rozložili na atómy. Z nich skladali nové podľa plánov, ktoré im prišli.

“To šteklí!” rozosmiala sa Kaita, “je to fakt divné, keď sa vo mne takto hrabeš.”

“Už si si mohla zvyknúť. Na štít potrebujem jeden prvok, čo tu nikde v okolí nemáme. Poslal som mojich niekoľkých na planétu. Snáď sa stihnú vrátiť včas. Delo je hotové.”

“Tak ho poďme vyskúšať,” povedal jediný humanoid z tejto trojice vzrušene. V hlase sa mu opäť objavila nádej.

Loď vystrelila. Veľký stihol predviesť elegantný uhýbací manéver, no ten menší už išiel z posledného. Strela ho trafila a vybuchol.

Izmir zazrel na oblohe veľký záblesk, ale nebol si istý, čo sa stalo. S napätím čakal, či uvidí ďalšie - či boj ešte pokračuje. Našťastie to vyzeralo, že áno.

Pevne zovrel v ruke predmet, čo mu Zeon dal tesne predtým ako odišiel na svoju loď a rukou si utrel pár horúcich sĺz. Je to už pár týždňov a bolesť je stále rovnako veľká. Ten deň sa mu neúnavne odohráva pred očami, akoby to bolo včera.

------------------------------

“Zachráň ju!” kričal zúfalo s bezvládnym telom svojej dcéry v náručí.

“Ty… ten tvoj duch to dokáže! Prosím! Nemôžem prísť aj o ňu!”

Zeon práve dorazil z druhej strany planéty. Vyrazil len čo sa dozvedel, že na Izmirovu dedinu zaútočili banditi.

Rany sa dievčatku zahojili a o chvíľu jej hrudníček začal pravidelne nadskakovať. Nešťastný otec sa nechápavo pozrel na Učiteľa.

“Radšej ju polož na zem, Laar sa jej snaží znovu naštartovať srdce.”

Trvalo to pár minút. Zeon iba potichu sledoval. Nevedel, čo povedať Izmirovi, ktorý chodil sem a tam, chytal sa za hlavu a niečo si hovoril sám pre seba.

Potom si kľakol k dcérke, chytil ju za ruku a dohováral jej, aby sa mu vrátila.

Čas sa vliekol a nádej sa vytrácala.

“Je mi to ľúto, ale musím skončiť,” povedal Laar zničene, “už nie je žiadna šanca, že telo bude znova pracovať.”

Zeon si vzdychol, pristúpil k Izmirovi a s rukou na jeho pleci mu oznámil hroznú správu.

Ten sa zohol a tuho objal svoju dcéru. Plakal tak úprimne a zúfalo, že aj Zeonovi vybehlo pár sĺz.

“Nie!” povedal odrazu desivo pokojne Izmir.

“Nie, nie, nie, nie!” zdvihol sa a pozrel na Zeona.

“Toto nie je koniec. Vráť mi ju! Ešte nie je preč veľmi dlho, ešte to pôjde. No tak! Prosím!”

Učiteľ zosmutnel a pokrútil hlavou: “Nemôžem...”

“Teraz sa vyser na nejaké zákazy! Ak je to možné, tak to musíš skúsiť.”

“Ale tu vôbec nejde o zákaz, ale o dôsledok. Ak sa to aj podarí, nebude to tvoja Mia. Nechápeš? Nechaj ju ísť, už je jej lepšie so svojou mamou.”

“Chcem to risknúť. Teraz sa to podarí, uvidíš.”

Zeonovi trhalo srdce, že mu nemôže pomôcť. Urobil by pre neho a pre Miu hocičo, ale toto by neprinieslo nikomu nič dobré. Chvíľu sa pohrával s myšlienkou, či to predsa neskúsiť, no potom prevážil zdravý rozum.

Znova smutne pokrútil hlavou: “Naozaj ma to veľmi mrzí, Izmir. Nemôžem a nebudem to robiť.”

Zúfalec naňho hľadel s otvorenými ústami.

“Bude lepšie, ak pôjdem. Úprimnú sústrasť!” otočil sa a kráčal preč.

“Toto mi nemôžeš spraviť…” zašepkal najskôr ako v tranze pozostalý. Postupne sa preberal a zvyšoval hlas: “Myslel som, že ti na nás aspoň trochu záleží. Sme pre teba len ďalšie figúrky v hre?! Mia ťa mala rada! Počuješ? Zbožňovala ťa a ty si ju nechal odísť! Nechal si ju zomrieť! Keby si prišiel skôr…, keby si ju skúsil vrátiť… Zeon! My dvaja sme skončili, počuješ?”

Učiteľ sa z posledných síl dostal za najbližšiu zákrutu. Pri nejakom dome sa zviezol na zem a odhodil pretvárku silného muža, ktorú mal posledných pár minút. Horko sa rozplakal. Už je to hádam aj pár storočí, čo naposledy takto uvoľnil emócie.

Izmir stále hľadel smerom, ktorým odišiel a premýšľal. V očiach sa mu okrem smútku a hnevu zjavilo aj niečo iné. Niečo veľmi temné.

------------------------------

Na prílišnú radosť zo zostrelenia jednej lode veľa času nemali, keďže zostávajúceho protivníka to vyburcovalo k ešte väčšej aktivite. Kaita mala čo robiť, jedna strela ich doslova lízla.

“Chlapci, NAOZAJ by sa nám už zišiel ten vylepšený štít!”

“Chcem len podotknúť, že som bezpohlavný. Oslovenie “chlapec” na mňa celkom nesedí,” povedal Laar, “a štít bude hotový o pár minút, rýchlejšie to nejde.”

Jedna strela z nového dela zasiahla Dai’mona a trochu ho poškodila. To ho rozzúrilo ešte viac.

Pálil so všetkým, čo mal a zrýchľoval ako keby bol doteraz len na prechádzke. Kaita zrazu prudko zabrzdila a klesla nižšie, takže protivník presvišťal ponad nich. Strieľal však všetkými smermi a dobre vykrýval príchodzie strely, takže jej to veľmi nepomohlo. Práve naopak - tým, že boli tak blízko, nestihla uhnúť a jedna strela ju trafila. Síce iba povrchovo, no oslabilo ju to. Samozrejme, ani netrvalo dlho, kým zastal a otočil sa. Bol to len zlomok sekundy, veľký náskok tým nezískali. Vystrelil svoj omračovací guľový blesk. Plavidlo ochrancov nemalo šancu, dostalo plný zásah a začalo sa nekontrolovateľne vznášať v priestore.

“Štít nebude včas,” oznámil Laar smutne.

“Musíte ísť, chalani!”

“Ani náhodou, nenecháme ťa v tom. Laar, neopováž sa!”

“Mám vás rada…”

“Nie, nie, nieee!”

Rozhovor, čo sa odohral v ich mysliach v priebehu posledných ani nie 2 sekúnd bol náhle prerušený, kedže zo Zeona zostali len atómy. Laarove pikoroboty ich odnášali von z lode do vzduchoprázdna. Dorazila strela, zasiahla ich celoživotnú spoločníčku a tá vo veľkej explózii navždy odišla. Obaja cítili jej strach, ale aj vyrovnanosť. Potom už len silnú bolesť a náhle ohlušujúce prázdno. S takouto veľkou stratou sa budú veľmi ťažko vyrovnávať.

Roj zamieril na jediné miesto kam mohol, ak mali ešte zachrániť blízku planétu - na Dai’monovu loď.

------------------------------

Zmätený z druhého veľkého záblesku, očakával Izmir najhoršie. Teraz už jasne videl, aký bol hlúpy a naivný. Ovládaný svojim hnevom a túžbou po pomste.

“Dlho sme sa nevideli, priateľu. Ako ti je?” spomínal si, ako ho Učiteľ oslovil pred pár hodinami.

“Čo tu chceš? Hovoril som ti, že my dvaja sme skončili,” odvrkol zamračený.

Cudzinec zosmutnel a zľahka prikývol hlavou. Vytiahol niečo z plášťa a podával mu to.

“Len som ti chcel dať toto. Myslel som, že by sa ti to páčilo.”

“Nič od teba nechcem, vypadni!”

Zeon položil malú žltú kocku na zem a zrazu sa pri nich zjavila Mia. S niečim sa hrala a dospelých si nevšímala.

Izmirovi padla sánka. Nezmohol sa na slovo a ledva sa vedel nadýchnuť.

“Nie je skutočná, sú to len spomienky. Stačí, keď si pomyslíš na niečo, čo ste spolu zažili. Sústreď sa na tú chvíľu.”

Spoločník bol natoľko zaskočený, že pár sekúnd len nechápavo pozeral raz na Učiteľa, raz na svoju dcérku. Natiahol ruku a chcel sa jej dotknúť, no zmizla.

“Sústreď sa na spomienku,” zopakoval Zeon trpezlivo.

Izmir zavrel oči a keď ich znova otvoril, videl Miu, ako sa čľapká v jazere, smeje sa a volá naňho: “poď do vodičky ocko! Je mokrá!”

Nevedomky sa zasmial a so smiechom mu vyhŕklo aj pár sĺz. Ruku si položil na ústa a neveriacky pokrútil hlavou. Je to akoby tam znova bol, dokonca zacítil pach rybaciny a kvapky vody, keď sa ho snažila ofŕkať.

“Toto je neskutočné. Ďakujem, ja…,” vtom sa zháčil, keď si na niečo spomenul a zhrozil sa. Obomi dlaňami sa chytil za hlavu.

“Ja… ja…,” zmätene koktal, “ja som ne… nevedel som… nemal…”

“Upokoj sa, prosím ťa. Čo sa deje?”

Zem sa odrazu na pár sekúnd zatriasla.

“Toto nebolo zemetrasenie,” podotkol Laar, “ale nejaký silný výbuch.”

“Sopka?” spýtal sa Zeon.

“Nemyslím si.”

“Pozrite, čo vidím ja,” pridala sa do rozhovoru Kaita z obežnej dráhy.

Sledovali obrovskú plochu severozápadnej časti planéty. Hoci bolo nebo pokryté oblakmi, bolo jasne vidno, ako zničené je to územie.

“Energetická stopa je z jadrovej fúzie.”

Zeon sa zhrozene pozrel na Izmira. Už mu bolo všetko jasné.

“Ako si mohol?”

Zúfalec uhýbal jeho pohľadu. Mia už dávno zmizla aj s celým jazerom.

“Budem hádať: predal si im to ako neznámy obchodník z ďalekej krajiny. Povedal si im, že to môžu použiť napríklad ako zbraň proti susedom, len to musia najskôr otvoriť. Správne?”

Ticho hovorilo samo za seba.

“Povedz mi, uspokojilo to tvoj hnev? Je tvoj žiaľ teraz menší?”

“Nie. Myslel som, že to pomôže, ale… Ja… Nerozmýšľal som… Zaslúžili si to.”

“V celom vesmíre neexistuje bytosť, ktorej by pomsta pomohla. Pozri sa sem…,” pred nimi sa zjavila veľká guľa - planéta, na ktorej stáli tak, ako ju práve videla Kaita. Učiteľ ukázal na zdevastované územie.

“Tretina Girmónie je zničená - nielen banditi, ale aj nevinní muži, ženy a deti,” na posledné slovo dal významný dôraz.

Izmir si zhrozene zakryl rukami tvár.

“Horšie je, že výbuch fúzneho zdroja, hoci malého, môže upútať pozornosť nejakého Dai’mona v okolí.”

Zverenec sa naňho nechápavo pozrel, no na slovo sa nezmohol.

“Tak, ako sa v každej rase nájde pár nových učiteľov, vyskytnú sa aj jedinci, ktorí sú opití svojou mocou a rozhodnú sa ju využiť na ničenie a zotročovanie iných svetov. Sú krutí a veľmi sebeckí, každý bojuje sám za seba.”

“Mám zlé správy,” ohlásila sa loď, “zdá sa, že na návštevu prídu dvaja.”

Zeon prekvapene odfúkol a poškrabal sa na hlave.

“Blížia sa sem hneď dvaja a ja som si nie istý, či na nich budeme stačiť. Povedz mi ale, prečo by som to mal robiť. Prečo riskovať naše životy, keď sa ničíte sami?”

Izmir ešte chvíľu zamyslene hľadel potichu do zeme, akoby ho ani nepočúval. Potom sa strhol, pristúpil k Učiteľovi a obomi rukami ho chytil za ramená: “Nie, prosím ťa! Bola to hlúposť, no iba moja. Na mňa sa vykašli, ale zachráň ostatných. Ja… Ja napravím svoju chybu. Urobím všetko tak, ako si chcel,” povedal odovzdane no odhodlane. Bolo jasné, že to myslí vážne.

Zeon naňho chvíľu hľadel. Vzdychol si a uzavrel: “Je to aj moja chyba. Nemal som ti hovoriť načo tá gulička je. Musím už ísť. Maj sa!”

A zmizol.

------------------------------

Loď Dai'mona mala našťastie trochu poškodený štít, takže prešli len s jemným zaiskrením.

Laar vedel, že musí Zeona znovu zhmotniť čo najrýchlejšie, keď sa dostanú na palubu. Protivníkov roj naňho bude určite hneď útočiť a on potrebuje byť pri plnej sile, a tiež nestratiť ani jeden atóm zo svojho spoločníka.

Posledná stena a ocitli sa v hlavnej miestnosti. Poskladať telo netrvalo ani sekundu, no takmer to nezvládol, lebo podľa očakávania sa stal terčom útoku. Ešte Zeonovi v ruke vyskladal rýchlo tyč z najpevnejších materiálov, aké našiel v okolí a už sa venoval nepriateľovi. Iskry a malé blesky sa metali po miestnosti.

Učiteľ mal aj spomienky svojho roja, takže mal pocit, že leteli vesmírom spolu. Na jeho prekvapenie pred ním teraz stála krásna žena s holou hlavou, oblečená v priliehavom odeve. V ruke sa jej objavila tyč s ostrými hrotmi a okamžite zaútočila.

Zeon už dávno nebojoval, zato protivníčka zjavne trénovala často. Pár krát ju síce trafil, no ona ho porezala na stehne.

“U mňa o nič lepšie,” ozval sa Laar, “sú vylepšení a v presile. Fakt neviem, ako ich poraziť.”

“Ale vieš,” odpovedal mu jeho parťák, na konci so silami.

“Si si tým istý?”

“Urob to.”

Učiteľ sa poobzeral okolo a odovzdane zavrel oči.

Pikoroboty spustili reťazovú reakciu s okolitými časticami a tá sa šírila nekontrolovateľne ďalej v zlomkoch sekundy. Loď vybuchla aj so všetkými na palube. Nikto nestihol ujsť.

V galaxii ďaleko odtiaľ, na domovskej planéte Zeona dorazili jeho posledné spomienky - zostanú uchované v kolektívnej pamäti tejto vyspelej civilizácie. Na Pamätníku hrdinov sa rozhorelo ďalšie svetlo, aby navždy pripomínalo obyvateľom Zeme sebaobetu ich brata.


Matej Grula

Diskusia

B.T. Niromwell
Na tejto poviedke je v prvom rade super, že sa netreba veľmi venovať jazykovej stránke, ale diskusia sa môže reálne rozvinúť okolo poviedky. Som veľmi zvedavá, čo na ňu povedia ostatní, ale skôr, ako poviem, čo si o nej myslím ja, predsa len pár poznámok k slovenčine: sem tam ti chýbajú čiarky, daj pozor na opakovanie slova „to“ a pozri si, ako sa píše priama reč ()uvádzacie vety vždy začínajú malým písmenom). Na začiatku tiež používaš spojovník namiesto pomlčky. Párkrát, ako aj všetky slová s -krát, sa píšu spolu.
Polopatistické výroky typu “Jeho hosť bol veľmi záhadný, ale aj mocný“ či „vyzerala zlovestne“ sú zlo. Atmosféru neopisuj prídavnými menami, čitateľ nechce mať nakázané, aký má mať z čoho dojem. Je mocný? Dokáž to! A aj si to dokázal. Je záhadný? Ó, to si dokázal veľakrát. Takže celé "hosť bol veľmi záhadný, ale aj mocný" je úplne zbytočné povedať.
23.03.2019

B.T. Niromwell
Občas mám pocit, že sa v texte obajvia slová, ktoré majp situáciu akosi zhustiť, ale veľmi tam nepasujú. Výsledkom sú napríklad neprirodzené rozhovory, ktoré ale vychádzajú zo zvláštne poňatého vzťahu hlavných hrdinov. Najprv sa Zeon a Izmir rozprávajú normálne, potom zrazu začne Izmir po každej vete oslovovať Zeona učiteľ, z čoho predpokladám, že majú dôverný vzťah, ale o chvíľku už Zeona nazývaš cudzincom a Izmir sa do neho začne navážať otázkami o skrytých úmysloch, akoby mu zrazu po neviemakom dlhom čase trklo, že aha, mám tu tajomného, neznámeho, neuveriteľne mocného chlapa, čo mi hovorí, čo a ako mám robiť. Najlepšie je, že si potom Zeon pomyslí, aký je to bystrý chlapec.
23.03.2019

B.T. Niromwell
. Ale možno len v rámci rozsahu poviedky nie je veľa miesta na budovanie ich vzťahu, a tak vidíme len tie najdôležitejšie momenty. To je trochu škoda, bolo by zaujímavé sledovať, ako sa stretli, prečo mu vlastne Izmir dôveruje a čo je to vlastne za civilizáciu, niečo ako stredovek, tipujem, ale neviem.
Inak, hlavný konflikt (jeden z dvoch) prečo mu nepovedal o tom, čo je Laar, ale neokúňal mu povedať, že vie oživovať telá. Ak už tisícročia učí iné národnosti, tak by mal vedieť, že to nie je dobrý nápad. Poviedka hneď zo začiatku vyvoláva strašne veľa otázok. Ja neviem, či je to tým, že je víkend, ale príde mi to celé veľmi zložito napísané, skoro všetko je v inotajoch, ktoré si človek počas čítania musí všetky odkladať do nejakej komôrky vzadu v mozgu a čakať, kedy nejaký z nich odkryješ, a pomedzi to polovicu z nich zabudne.
23.03.2019

B.T. Niromwell
Príklad: „Viem, že u nás to bolo veľmi ťažké a takmer to prinieslo koniec civilizácie.“ Kto? Čo? Čej civilizácie? Rozpráva sa s Laarom či s Izmirom? Podľa mňa sa v tej vete skrýva celý iný príbeh o páde civilizácie, ktorý vieš len ty, lenže ja ako čitateľ neviem, či je tá informácie podstatná, ukladám do chlievika k ďalším a snažím sa zatvoriť dvere a potom ich rýchlo znovu otvoriť, aby som k tejto informácii natisla ďalšiu, znovu nedopovedanú: „Nie je problém, že tu je? Ak ju uvidí príliš veľa obyvateľov, mohlo by ich to ovplyvniť“ o tom, že Mia by tam s nimi asi nemala byť, aj keď netuším, že prečo, zase je to nedovysvetlené a ja som v polke poviedky a čakám na rozuzlenie asi x ďalších tajomstiev.
23.03.2019

B.T. Niromwell
A to ani nehovorím, že popritom ťaháš paralelne dve dejové linky, aby toho nebolo málo na sústredenie. Alebo že človek je spočiatku úplne mimo z toho, kto-čo je Laar a prečo je v Zeonovej osobnej lodi. Pravda, toto sa potom vysvetlí a musím priznať, že je to neuveriteľne cool. Celá trojica Zeon-bioloď-duch Laar je absolútne skvelý námet, určite by som to rada videla v ďalšej poviedke. Za to určite body hore. Aby som zhrnula slabšie miesta – zmätočnosť, moralizovanie a zmes štýlov, občas tam hodíš nejaké slová, čo by mali byť veľmi dramatické alebo archaické a nie veľmi to sedí. Anyway, prešli dva roky, rada by som si prečítala od teba aj niečo novšie.
23.03.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.