Pád na dno (2.kapitola)

V prvej kapitole Lyla skončila v jednej jaskyni s démonom, preto je pochopiteľné, že autor k ďalšej kapitole pridal takúto noticku (slovenský preklad redakcia, pozn.): "Efficiunt Daemones, ut quae non sunt, sic tamen quasi sint, conspicienda hominibus exhibeant." - Lactantius (Démoni majú schopnosť prinútiť ľudí, aby videli veci, ktoré neexistujú, akoby existovali.)"
Podporte scifi.sk
Ilustračné obrázky k spacenews - Pád na dno. 1.kapitola
Ilustračné obrázky k spacenews - Pád na dno. 1.kapitola / Zdroj Disclaimer
Lyla ležala so zavretými očami a v strašidelnom tichu počula v diaľke kvapkanie vody. Započúvala sa do vzdialeného cinkania a predstavovala si, že leží doma v posteli. Predstavovala si mamku, ako na ňu volá: „Lyla, zase si nechala pustenú vodu?“ „Už bežím, mami!“ V mysli zastavila vodovodný kohútik a usmiala sa na mamku. Lenže do obrazu padla ďalšia kvapka- „cink!“ a rozpila ho ako kameň hodený do vody. Ležiac stále na skalnatom podloží si Lyla s hrôzou uvedomila, že má oči už dlhšiu dobu otvorené.
*
Vstala a snažila sa rozpomenúť, čo sa stalo. Búrka, jaskyňa, vyčerpávajúci beh o život. Nevedela, či spala hodiny, alebo 5 minút. Rozhliadala sa dokola s vypleštenými očami, ale videla len čierno-čiernu tmu. Upokojila sa. Začala pravidelne dýchať a zbystrila svoje zmysly na maximum. Postavila sa a načúvala. Jediný zvuk bol stále vzdialené „cink“, ktoré jej len pálčivo pripomenulo, aká je smädná. Rozumom sa jej podarilo zatlačiť paniku a strach na dno svojej mysle a sústredila sa na jedinú vec- ako prežiť. Považovala jaskyňu za ďalší test, kde sa musí zorientovať, nájsť vodu, jedlo, teplo a únik. Začala hmatom skúmať prostredie, v ktorom sa ocitla. Steny boli mokré a hladké, zem pod jej nohami bola klzká ako ľad a oceľovo chladný vzduch jej rezal pľúca. Lyla vycúvala smerom k vchodu jaskyne. Išla pomaly a dlho smerom, odkiaľ prišla. Cinkanie vody sa vzďaľovalo. Lyla dorazila k miestu, kde býval vchod jaskyne a hmatom zistila, že vchod blokujú obrovské kvádre zo spadnutého stropu. Tunel je nepriechodný. S chladnou hlavou sa vrátila späť smerom k cinkajúcej vode. Postupovala pomaly a rukou sa držala steny. Prešla snáď kilometre, no v tuneli bola stále rovná zem a kvapkanie vody znelo rovnako blízko. Spomenula si, že vchod do jaskyne bol z čierneho obsidiánu, takzvaného „sopečného skla“. Je dosť možné, že sa nachádza nad vyhasnutou, prípadne spiacou sopkou. Lyla pokračovala tunelom a miestami sa zastavovala, aby olízala vlhké steny. Išla stále ďalej a ďalej. Mala pocit, že chodí už hodiny. Začala počítať kroky. Po každom tritisícom kroku si sadla, oddýchla, olízala skromné kvapky vody z vlhkých stien a ohmatávala dôkladnejšie skalnatú podlahu. Na pätnásťtisícom kroku si unavená sadla, znovu napla všetky zmysly, ale nič necítila. Nič nepočula. Sedela vyčerpaná pri stene a zrazu jej vnútro zalial zlý pocit. Niečo nie je v poriadku. Nevedela však prísť na to, čo. Sedela a načúvala. Nič však nepočula. Nič- ani cinkanie vody.
*
Padala hlboko a dlho. Padala rovno dole, ako kameň zhodený z veže. Padala vzduchom ohromnou rýchlosťou a bolestivo, ako šíp rozrazila hladinu podzemného jazera. Našťastie bolo dosť hlboké. Našťastie? Lyla v absolútnej tme plávala inštinktívne hore. Nadýchla sa do plných pľúc a mrazivá voda ju úplne ochromila. Plávala, nevedela kam, nevidela kam. Mysľou jej brázdili predstavy, čo asi žije v hlbokom jazere tisíce metrov pod zemou a čakala, kedy ju chytí za nohu a stiahne do tmy. Plávala stále jedným smerom, mokrá, uzimená, otrasená a vystrašená, až rukou narazila o kameň čnejúci z vody. Horúčkovite sa ho chytila a dúfala, že objaví breh. Vyliezla na kameň a prerušovane dýchala. Utrnula, keď sa kameň pod ňou pohol. Zdesením jej zamrelo srdce. Ono to totiž vôbec nebol kameň. Vyškriabala sa na plutvu jazerného netvora. Vykríkla šialeným hlasom, no nepúšťala sa. Čokoľvek to bolo, bolo to obrovské. Netvor so sebou mrskal a snažil sa striasť ju rovno do svojho široko otvoreného a lačného hrtanu. Držala sa ako kliešť a za žiadnu cenu sa plutvy nepúšťala. Po pár minútach zrazu netvor náhle ustal v pohybe. Lyla si pomaly vydýchla, ale tu sa netvor znovu celou silou a naposledy vymrštil a ona sa už nevládala udržať. Odhodilo ju vzduchom, kde s čľupotom spadla do plytkej vody a oškrela si bok o drobné kamenie. Dno. Breh! Plaziac sa čo najrýchlejšie vypálila z vody na skalnatú pláž a v tme šplhala čo najďalej od jazera. Schovala sa za skalu a pozorne načúvala. Sedela tam snáď hodiny, nevediac, čo si počať. Svoj meč stratila už dávno, nejedla nič od toho osudného dňa, kedy vbehla do jaskyne, aby sa zachránila pred smrtiacou búrkou. Bola jej zima. Nevedela, nerozmýšľala. Len sa triasla za skalou a načúvala. Nevedela, že netvor mal tri hlavy a nevedela, že jazero, do ktorého spadla, bolo vlastne širokou a hlbokou podzemnou riekou.
*
Lyla sa v temnote chúlila za skalou, premočená a na smrť vystrašená, objímala si rukami ramená a lapajúc po dychu sípavo plakala. Bolo jej jedno kto je, zahodila by všetky svoje schopnosti, len keby sa mohla dostať preč. Preč, do teplej postele, k rodine, ku kvapkajúcemu kohútiku, pečeným koláčom a úsmevom, vrúcnemu objatiu a vône škorice vo vzduchu. Namiesto toho je sama, v temnotách na hranici pekiel, tisíc míľ pod povrchom zeme a v tme na ňu číha okrem jaskynného netvora démon so žltými očami. Chcela sa skryť, neexistovať, rozplynúť sa, klesla na samé dno nie len jaskyne, ale aj samej seba. Nakoniec prišla o všetko a zostal len strach. Číra substancia, ten kryštalický akostný strach, pred ktorým niet úniku, ani bezpečia. Ostáva len chúlenie sa v klbku za temnou skalou. Modlenie sa, nech ju neobjaví a v momente, keď uverí, že hrozby prešli a bude v bezpečí, že všetko bude v poriadku, presne v tom momente ju polapí. Pretože nič neživí strach tak dobre ako nádej. Stačí malé zrnko nádeje, o ktorú urputne bojujeme a ktorá nám je následne s potešením nepriateľa odňatá. Nádej dáva strachu korenistú príchuť, aj keď negarantuje úspech- dokonca je úplným opakom úspechu- prichádza v najnepravdepodobnejších situáciách a človek sa k nej upne ako smädný ku kvapke vody. Tak sa cítila Lyla. Už nebola bojovníčka, bola len človek, malá dievčinka s malou dušičkou, plačúca a schovávajúca sa za skalou.
A tak ju našiel démon smrti. Žlté oči mu priam žiarili, keď videl svoju obeť na úplnom dne, zvíjajúcu sa a prosiacu, žobroniacu o smrť a vykúpenie. Bleskovo ku nej skočil a vytiahol ju za nohu do vzduchu. Lyla sa s vreskotom hádzala, nič nevidela, nič nepočula a nič necítila, len šialené zdesenie, ktoré ju privádzalo do zúfalstva. Odhodilo ju do kúta. Lyla ležala a cítila pravý uhol dvoch spájajúcich sa stien jaskyne. Bola vyčerpaná. Doudieraná. A predsa zmobilizovala všetky svoje sily. Snažila sa potlačiť tie prívalové vlny strachu a zdesenia. Dýchala sípavo, prerývane, priam hystericky. Obzerala sa okolo seba, akoby niečo v čiernej temnote mohla uvidieť. Triasla sa na celom tele. Pod prstami nahmatávala skaly a zrazu cítila, ako jej niečo mrazivé prešlo po prste. Niečo živé a slizké. Inštinktívne to ihneď pripučila ako švába bez najmenšieho zaváhania. Na jej obrovské prekvapenie sa ten malý slizký tvor rozsvietil a Lyla uvidela svietiacu bodku v temnote. Takmer pripučila luminiscenčnú mušku. Bolo to tak nečakané, že Lyla na chvíľu zabudla na celé svoje muky, aj na temnotu, v ktorej sa ocitla. Muška sa chvíľu plazila po zemi, potom zablikala a zhasla. Lyle ale ten pohľad neschádzal z mysle a tá malá svetelná bodka pre ňu zrazu znamenala celý svet. Svet, v ktorom ešte je svetlo a nádej. Celou svojou mysľou sa sústredila na malé blikotavé svetielko jaskynnej mušky, ktoré si vryla do pamäte a upokojila sa. Sedela, myslela na svetielko a cítila, ako jej do údov začína prúdiť energia. Ten malý bod jej osvetlil dušu a dodal jej nádej. Tú štipku nádeje, ku ktorej upla celú svoju myseľ a ktorá pridala jej strachu presne tú príchuť vzácneho korenia, na ktorú démon čakal. Priblížil sa k nej nenápadne zozadu a začal s útokom.
*

John Emerald

John Emerald

Diskusia

Marek Páperíčko Brenišin
Minule som nehodnotil, dnes budem rýpať o niečo viac, pretože:
1) Čítal som veľa "prvých kapitol", tu to ale autor dotiahol aj na druhú, takže si zaslúži body aspoň za snahu.
2) Autor nepíše vyslovene zle. Má cit pre vytvorenie atmosféry, dokáže do textu vniesť potrebnú lyriku, ktorú treba ešte vybrúsiť, ale to sa časom poddá.
Takže - formálne členenie textu! Odseky absolútne nesledujú logické úseky v texte, preto, hoci budem pôsobiť ako slovenčinár na základnej škole, ešte raz zdôrazňujem; odsek je logická časť textu, ucelená myšlienka. Môže to byť aj jedna veta a každá priama reč prisúdená jednej postave je v samostatnom odseku. Nabudúce, až uvidím takýto text od tohto autora, budem dávať sfleku jednotku, lebo garantujem, že ak čitateľ uvidí niečo také, ihneď knihu zahodí.
21.01.2017

Marek Páperíčko Brenišin
[pokr.]. Iste, občas sa v texte vyskytnú veľké odseky, mohol by som menovať Šlechtu, Hlávku a Vybíralovú a ďalších, ale vždy je to logicky odôvodnené.
Navyše, nie celkom šťastné a dotiahnuté prirovnania. "Vzduch jej rezal pľúca" by mohlo byť radšej "vzduch ju rezal/pálil v pľúcach". Rovnako by som rád vedel, ako hlavná postava cítila pravý uhol? Nehovoriac o tom, že vo fantasy použitie moderného termínu bez patričného odôvodnenia (pozitívnym príkladom je svet Warhammer 40K) pôsobí veľmi rušivo.
Dal som 2, ale to len preto, aby sa autor poučil a my sme si mohli jeho texty patrične vychutnať. Bez formálnej stránky by som dal pokojne 7-8.
21.01.2017

jurinko
Nesedelo mi tam viacero veci. Ako prvy mi do oci udrel vodovodny kohutik - vo svete demonov, mecov a magie uz maju vodovodnu siet? Nie, ze by to nebolo mozne, ja dlhodobo hovorim, ze vo fantasy sa kludne moze spojit magia so spalovacim motorom, ale ak to v tom pribehu ma byt, tak to musi byt vysvetlene. Takto, iba ako epizodna informacia, to posobilo rusivo. Dalsia vec boli opisy boja, ktory sa odohraval v uplnej tme - ako vedela, ze si ju chce netvor striast do papule, ked nevedela, ze ma tri hlavy, ani ze jazero je vlastne rieka? (to by inac zistila pomerne jednoducho, ak by zacitila prudenie, takze to bola dalsia cudna vec) No a na zaver: Je to uplne nezmyselne (dokonca nezmyselnejsie, nez prolog) odseknuta cast textu, ktora sa neda uspesne hodnotit. Posli sem nieco poriadne a ucelene, inak to nema zmysel. Po prologu to kvalitativne islo dole, ale aj tak nehodnotim. Nemam poriadne co.
31.01.2017

Marek Páperíčko Brenišin
@Jurinko: Tu pri opise boja v tme malo nastúpiť majstrovstvo autora. Ak by zamenil slová "vedela, že si ju chce striasť do papule" za "tušila, že si ju chce striasť do papule", prípadne dotiahla logické nedostatky, mohlo to byť super.
Pretože, dá sa napísať aj scéna v tme a dá sa sugestívne niečo podsunúť čitateľovi, treba to ale správne dávkovať.
Vystihol si to veľmi dobre.
04.02.2017
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.