Maska snov

Uznávaný historik a kronikár Nilagh’ar sa vo svojom pátraní po dobrej priateľke vydáva za legendami opradenou elfskou kráľovnou Syviis. Žije už vraj deväťsto rokov a vidí budúcnosť. Najskôr vyzerá všetko triviálne, ale keď sa rozpadne maska snov a roztrhne opona ilúzií, pravda bude plná prekvapení. Prvá poviedka tohto autora na našom serveri.
Filmová história scifi
Ilustračné obrázky k spacenews - Maska snov Autor: LiigaKlavina
Ilustračné obrázky k spacenews - Maska snov / Zdroj Disclaimer
Uličkou prístavu kráčali dvaja elfovia sivej kože. Jeden s palicou, starší v bohatšom odeve. Druhý, jednoduchšie oblečený, mladík, jeho žiak.
“Tak čo, čo si sa dozvedel o krajine Zahean?”
“Rozkladá sa na desiatkách ostrovov, je to námorná ríša a vládne v nej elfská kráľovná Syviis z rodu Beina. Podľa legendy má deväťsto rokov a vidí budúcnosť…”
“Legendy Ťa ale nezaujímajú. Dal som Ti faktografické knižky,” prerušil ho Nilagh’ar s podráždením, “Videl si niekoho, kto sa dožil deväťsto rokov? Sú to nezmysly.”
“Prečo potom nikde v kronike nie je uvedený predchádzajúci vládca? Žiadne meno?”
“Lebo si vždy nová kráľovná zoberie meno tej starej a potom nikto nevie, kedy tá stará umrela. Tým podporujú túto hlúpu legendu.”
“No asi máte pravdu,” povedal zmierlivo Imherd.
“Tak pokračuj,” vyzval ho Nilagh’ar.
“Počas Veku vojen sa tu odohrala jedna bitka medzi bohmi a démonmi ohňa. Vraj bola vtedy na sto rokov otrávená celá krajina nejakým strašným jedom. Podľa legendy tu ostala...”
“Robíš si zo mňa srandu s tými legendami? Keby som ja písal históriu na základe legiend, tak by ma všetci vysmiali. Legendy sú pre básnikov a všelijakých pajácov, čo sa priživujú rozprávaním príbehov na kráľovských dvoroch.“
“Ale čo ak je na nich kúsok pravdy?”
“Kúsok pravdy tam samozrejme môže byť, nevznikli samé od seba. Ale ako vieš, ktorý z tých kúskov je založený na pravde a ktorý tam pridal rozprávač? Preto nemôžeme históriu rozprávať na základe legiend.”
“Máte asi zase pravdu.”
“Časom zistíš, že áno. Venujem sa histórii už roky a vždy sa mi vyplatilo spoľahnúť sa iba na fakty. Preto si moje práce mnohí vážia.”
Prišli k veľkej budove chrámového učilišťa. Pred vstupným portálom zastavili.
“Ako sme sa dohodli, keď vybavím čo potrebujem, zastavím sa tu pre teba Imherd. Nebude to trvať viac ako niekoľko dní. Majú tu dobré materiály a skriptá, veľa sa tu môžeš dozvedieť. Hlavne sa nenechaj rozptýliť miestnymi elfkami. Viem, že ich svetlá pleť ti pripadá exoticky, ale dole to majú všetky rovnaké, ver mi,” zazubil sa Nilagh’ar a priateľsky sa objali.
“Som rád, že ste ma zobrali so sebou. Teším sa tu zo všetkého.”
“Preto nepremrhaj tú šancu.”
Nilagh’ar požiadal správcu kláštora o prenájom koňa a vydal sa na hrad, kde sídlila Syviis. Bol celkom zvedavý a napätý čo sa dozvie. Nemal rád formálne stretnutia a tešil sa, keď to bude mať z krku. Vyvolávalo to v ňom žalúdočnú nevoľnosť.
* * *
Na hrade ho prijal kastelán a o dve hodiny stál v predsieni trónnej sály, kde sa mal stretnúť so Syviis. Napätie v ňom gradovalo. Dvere sa otvorili a dovnútra vošiel elf v ľahkej zbroji a letmo prešiel po ňom očami.
“Poďte, výsosť vás očakáva,” povedal stroho.
Nilagh’ar mlčky vošiel do väčšej sály, kde bolo uprostred ohnisko, po bokoch stĺporadie podopierajúce klenby. Udrel mu do nosa vzduch páchnuci dymom a zaujali ho drevené rezby, ktorými boli obložené steny po oboch stranách. Divil sa, že to tu ešte nikdy nevyhorelo. Rozhliadal sa po strážach, ktoré nenápadne stáli pri stenách a v protiľahlom konci miestnosti sedelo na vyvýšenom pódiu niekoľko starších elfov a elfiek, nepochybne radci a ministri. Kdesi hore v okne sa ozval holub a zatrepal krídlami. Nilagh’ar stále kráčal naprieč dlhou loďou a upieral svoj zrak na radu, no kráľovnú nikde nevidel. Mal pocit, že cíti šklbanie v krku ako sa snažil ísť vzpriamene a pozerať iba pred seba. Keď už takmer stál pred pódiom, ozvalo sa dunenie a trenie kameňa o kameň. Uprostred pódia vyrástol pozlátený vyrezávaný trón a na ňom sedela nepatrná postava zabalená v plášti s kapucňou na hlave. Jej nohy nedočiahli ani z trónu na zem a opierky zvierali dve dokrčené vysušené ruky s dlhými neošetrovanými nechtami. Predsa môžu byť tie povery o jej veku pravdivé, pomyslel si na okamih Nilagh’ar.
Pokľakol a sklonil tvár k zemi.
“Povstaň. Je mi cťou, že môžem na svojom dvore privítať známeho historika a odborníka na Vek vojen. Tvoju kroniku ‘Po stopách Veku vojen a všetkých súvisiacich udalostiach, ako ich zapísal historik Nilagh’ar Ouss’et’ som si rada prečítala. Dúfam, že sa zdržíš a budeme sa môcť aj v súkromí porozprávať o tomto nepochybne zaujímavom období,” prehovorila kráľovná Syviis zvučným hlasom. Akoby ani nepatril tej starene, ktorá sedela na tróne. “Neprišiel si sem ale na kus reči však. Čím ti ja alebo moji poddaní môžu poslúžiť?”
“Ďakujem za vrelé prijatie a som poctený, že sa moje dielo dostalo až do vašich rúk. Viem, že ste milovníčka kníh a zbierate všetky diela, ktoré sa dajú zohnať. Rád s vami pohovorím a taktiež by som si rád pozrel aj tunajšiu knižnicu. Ale ako sama vo svojej múdrosti vravíte, neprišiel som len na kus reči. Moja dobrá priateľka sa pred rokom vydala do vašej ríše aj s malým doprovodom. Qilde z rodu Helviate. Kožou temná rovnako ako ja. Prestali však od nej chodiť listy a zatiaľ sa nevrátila. Jej dcéry majú obavy, a preto ma požiadali o pomoc,” povedal škrobene so stiahnutým hrdlom.
“Prečo práve teba?”
“Som starý rodinný priateľ.”
“Áno, rozumiem a poteším ťa. Tá temná elfka je stále mojím hosťom. Nechám pobočníka, aby zariadil stretnutie.”
Nilagh’ar sa naozaj veľmi potešil. Nečakal taký jednoduchý priebeh.
“Prečo sa teda vôbec neozvala svojej rodine?”
“Na to neviem odpovedať. Musíš sa jej spýtať sám,” odpovedala kráľovná a oblízla si hornú peru.
“Ďakujem vaša výsosť.”
“Prijmi prosím pozvanie dnes na večeru. Uvítam tvoju spoločnosť a rozoberieme aj niektoré historické otázky. Mám na dvore viacero učencov, ktorí sa tiež potešia.”
“Bude mi cťou,” uklonil sa Nilagh’ar.
* * *
Večera sa vliekla, sluhovia nosili chod za chodom. Po štvrtom Nilagh’ar už len do každého jedla ďobol alebo sa pokochal, lebo nechcel uraziť pohostinnosť starej kráľovny. Nadievané bažanty a iné špeciality už len ovoňal a to ho tiež skoro naplo, tak bol najedený. Víno mu dobre padlo a potichu počúval vzrušenú debatu miestnych učencov, historikov, astrológov, mágov. V rohu pri krbe začal rozprávať básnik akúsi miestnu legendu o vznešenej víle, ktorá kedysi obývala tento ostrov. Presunul k nej pozornosť. Určite by sa páčila Imherdovi, ktorý tajomné legendy miluje. Báseň mala samozrejme tragický koniec. Víla sa zamilovala do mladého princa z miestneho hradu a jeho zlovoľná matka na to prišla a vílu za to potrestala. Medzidruhové kríženie predsa nie je zdravé.
“Prečo neprispeješ aj ty niečím do našej debaty? Si celý večer iba potichu?” ohlásila Syviis Nilagh’ara obklopená dvornými mudrcmi a oblízla si hornú peru.
“Ja najskôr rád počúvam veličenstvo. To neurazí a vždy sa veľa dozviem,” vysúkal rýchlo odpoveď. Neznášal takúto zbytočnú pozornosť.
“To je pravda, ale predsa len by si sa s nami mohol podeliť o svoje najnovšie poznatky. Si jeden z najuznávanejších historikov.”
“Keď na tom trváte,” zašomral skôr pre seba a presunul sa o pár stoličiek bližšie ku kráľovnej.
Debata ho začala celkom baviť a víno trochu rozviazalo jazyk a odbúralo napätie. Neskončilo sa to až tak zle ako si predstavoval. Nevyrobil žiaden trapas a zdalo sa mu, že celkom zapôsobil. Predsalen mal mnoho vecí o Veku vojen naštudovaných a bola to vždy vzrušujúca téma, pri ktorej končili rozhovory vyššej spoločnosti.
“Rád by som zašiel za Qilde veličenstvo. Nemohla aj ona prísť na večeru?”
“Momentálne je mimo hradu, príde až zajtra večer. Dúfam, že ma poctíš aj ráno pri raňajkách. Debata s tebou bola výborná.”
“Ďakujem veličenstvo. Ak sa neurazíte idem do svojej komnaty. Po ceste si rád oddýchnem.”
“Iste.”
* * *
Raňajky strávil v spoločnosti kráľovnej a snáď polovičky jej dvora. Na vlastnú úľavu sa rýchlo vytratil do hradnej knižnici, ktorá mala celkom dobrú povesť. Konečne bol mimo ruch a nepríjemné rozhovory. Mohol stráviť v pokoji celé dopoludnie a pohrabať sa v miestnych kronikách. Ale uvolnenie aj tak neprichádzalo. Bol stále ako na ihlách a nevedel sa dočkať večera a stretnutia s Qilde. Po obede sa išiel radšej prejsť po miestnych pasienkoch, ktoré hrad aj prístav obklopovali. Dúfal, že možno zahliadne vracajúci sa sprievod s Qilde, ale okrem pastierov nikoho nestretol.
Keď začalo slnko zapadať, na jeho komnatu zabúchal pobočník s dvoma strážami.
“Mám príkaz odviesť vás k nášmu hosťovi,” povedal zdvorilo.
“Iste, poďme,” odvetil Nilagh’ar.
Zostúpili do najnižšieho podlažia hradu a zamierili k jednej z veží. Prešli chodbou a zastavili pri kovaných dverách. Pobočník na ne ukázal rukou.
“Nech sa páči. Počkáme vonku.”
Nilagh’ar potiahol kľučku a vošiel do príjemne zariadenej komnaty s krbom, kde horel oheň. Z kresla ihneď vstala temná ženská postava. Nevidel jej do tváre, až keď sa priblížila. Bola to Qilde. Mierne zamračená s ostrými črtami a čiernymi vlasmi. Presne ako si ju pamätal.
“Nilagh’ar?” ostala zarazená.
“Rád ťa vidím,” potešil sa.
“Aj ja teba, ani si nevieš predstaviť ako. Poď sadni si,” nepatrne sa usmiala.
“Mali sme o teba strach Qilde, prečo si sa tak dlho neozvala?”
“Som tu uväznená. Musím sa odtiaľto dostať.”
“Si predsa hosťom, tak mi to povedala kráľovná.”
“Klame, väzní ma tu už dlho. Ani neviem čo je s ostatnými. Musíš mi pomôcť.”
“Ako? Sám nepremôžem stráže. Ak by sme aj ušli tak nás dostanú v prístave.”
Oheň v krbe zablčal a na tvári Qilde zatancovali tiene. Na chvíľu sa mu zazdalo, že vidí svoju matku.
“Drží ma tu silná mágia. To Syviis ju stvorila,” jej meno vypľula s opovrhnutím, “ Bola som hlúpa a padla do jej pasce.”
“Chceš aby som zavraždil Syviis?” zdesil sa Nilagh’ar.
“To nepomôže, mágia s jej smrťou nezmizne. Okrem toho žije už stáročia, kto vie, či je vôbec smrteľná. V tejto veži je niekde v nižšom poschodí magický zdroj, ktorý vytvára moje väzenie. Musíš ho zničiť, vypnúť..”
“Ako vyzerá?”
“To nepotrebuješ vedieť, ale má svoje ovládanie. Musíš nájsť svietiaci obraz, kde budú rôzne magické znaky - runy. Jedna z nich bude iná ako ostatné. Tej sa dotkni. Bude to hádam stačiť.”
“Si si tým istá?”
“Áno našla som tu v knižnici o tom knihu. Som tak rada, že si tu.”
“Ak ťa tu Syviis väzní, nechápem prečo ma sem vpustila.”
“Syviis je stará prehnaná čarodejnica a neochvejne verí vo svoje sily. Možno má nejaké postranné úmysly. Chce sa dozvedieť čo som tu na ostrove našla.”
“Čo si našla?”
“Nepoviem ti to zatiaľ, lebo by som ťa ohrozila. Musíš si dávať obrovský pozor.”
“Čo potom, keď sa to podarí?” stíšil hlas a nenápadne sledoval okom dvere. Mal nepríjemný dojem, že každú chvíľu cez ne niekto vstúpi a odhalí ich spiknutie.
“Stretneme sa tu a musíme zobrať nejaké kone.”
“Videl som tu stajne, mohlo by sa nám podariť nejaké ukradnúť,” rýchlo si vybavil horné nádvorie, kde budovu zahliadol.
“Kus od hradu som mala tábor, tam sa musíme dostať. Potom už nebude ťažké uniknúť, ver mi,” povedala presvedčivo.
“Dobre, stretneme sa,” povedal a vstal.
Qilde vstala tiež a prešla s ním ku dverám. Keď ich išiel otvoriť, rýchlo ho objala. Potom sa zase odtiahla a pozrela mu do očí. Nilagh’arom zalomcoval dávny pocit, ktorý k nej kedysi cítil... pred tým, než sa vydala.
Na chodbe ho čakalo prekvapenie. V drevených nosidlách tam sedela Syviis s malým doprovodom a strážami. Nilagh’ara ihneď napadlo, že sa všetko dozvedela a je tu, aby ho uväznila alebo rovno popravila. Vnútornosti mu zovrel strach. Syviis sa prekvapivo hbyto natiahla z nosidiel.
“Tak čo ti náš hosť povedal?”
Na chvíľu popremýšlal a zdalo sa mu to ako celá večnosť. Odtiahla sa a pohodlne sa oprela a oblízla si hornú peru. Zdala sa oveľa odpudivejšia. Stará čarodejnica. Pocity sa v ňom miešali, hnev, pretrvávajúci šok, strach z tejto podivnej elfky a novej situácie.
“Prečo ju väzníš?”
“Lebo ma okradla. Ukradla mi mocné artefakty a ukryla ich,” povedala pomaly a chladne Syviis akoby premýšľala nad každým slovom.
“Qilde? Tomu neverím?”
“Nespomenula ti nič o svojom tábore? O svojej jaskyni?”
“Nič,” povedal ihneď Nilagh’ar.
“Zavrite ho do jeho komnaty a až do jeho odchodu ho tam strážte. Dlho sa tu už nezdrží,” mávla pri tom rukou a jej sluhovia zdvihli nosidlá a odchádzali, “Som sklamaná Nilagh’ar, že chceš napomáhať takému odpornému činu.”
“Nenechám ju tu!” zakričal za ňou Nilagh’ar frustrovaný.
“Ak vyjdeš z izby, stráže ťa zabijú,” odvetila mu Syviis, “viac to opakovať nebudem.”
* * *
Sedel vo svojej izbe niekoľko hodín a prebiehal v ňom vnútorný boj. Má prekonať svoj strach a pokúsiť sa vyslobodiť ju? Alebo odíde a proste to oznámi jej rodine, ktorá môže diplomaciou a peniazmi Qilde vykúpiť. Neveril však, že to čo mu povedala Syviis je pravda. Qilde nebola žiaden zlodej. Poznal ju celý život. Bola to jeho osudová žena, až na to, že milovala iného.
Zobral svoju palicu a opatrne otvoril dvere na svojej komnate. Na chodbe nikoho nevidel. Žiadne stráže. Bola už pokročilá hodina. Väčšina hradu bude spať. Možno to Syviis myslela iba ako zastrašenie. Opatrne zišiel na nižšie poschodie a vyšiel von na horné nádvorie. Bola tichá a pokojná noc. Prešiel popri stenách schovaný v tieni do veže, kde bola väznená Qilde. Cestou zahliadol niekoľko stráží na hradbe, no nik si ho nevšimol. Vošiel do veže a zobral jednu z pochodní. Našiel schody dole. Zišiel do suterénu a ešte o jedno poschodie nižšie. Tam to ale vyzeralo úplne ináč ako zvyšok hradu. Steny boli z malachitovo zeleného kovu a celá chodba bola snáď dvojnásobne vyššia ako on. Končila miestnosťou, ktorá pôsobila ako dóm. Na jednej zo stien bol naozaj žiariaci obraz. Vo výške jeho hlavy. Videl na ňom rôzne runy, ktoré sa presúvali a v strede žiarilo desať väčších rún. Deväť červených, jedna zelená, ktorá pripomínala tvarom strom. V tej tichosti znel každý krok ako dupanie obra. Svojou palicou sa načiahol do výšky a opatrne runu zatlačil. Tá zažiarila a zošedla až ju bolo ledva vidieť. Podarilo sa? Musí ísť okamžite hore a zistiť to.
Prišiel do chodby, kde boli dvere do cely. Tie boli otvorené a pred nimi ležali dvaja strážcovia. Obaja nehybní no na pohľad nevyzerali mŕtvi. Qilde nikde nevidel. Nazrel do otvorenej miestnosti, kde ju väznili, no bola prázdna len oheň v krbe blčal. Otočil sa a Quilde v tichosti stála kúsok od neho. Srdce mu takmer vyskočilo do krku.
“Poďme,” šepla.
* * *
V tichosti noci prechádzali spodným nádvorím a od slobody ich delila jedna brána a padací most. Zatiaľ si nikto nič nevšimol, hoci zahliadli občas prejsť stráže na hradbách a podľa svetla pochodní sedeli aj v baštách nad bránou. Kopytá koní pomaly rytmicky udierali na kamennú dlažbu akoby odrátavali sekundy deliace ich od úspechu. Tu zrazu sa pri ústí brány pohol tieň a oproti ďaľší. Nilagh’ar reflexívne zaťahal udzu a zabrzdil koňa. Qilde však pokračovala ďalej akoby si to nevšimla. Nilagh’ara zachvátila panika. Nevidela ich a rúti sa priamo k nim. Všetko je stratené, ak ju nezastaví. Pokúsil sa na ňu zasykať, no nijak nereagovala. Stále v rovnakom tempe sa blížila k bráne. Popchol koňa a rýchlejším tempom sa k nej blížil. Do jej pomalého rytmického klap klap sa pridal zvuk jeho kopýt, ktorý sa odrážal od múrov a mal pocit, že robia toľko hluku v tom tichu, že ich musia všetci počuť. Obzeral sa po hradbách a baštách, či sa niekto neotočí ich smerom. Preklínal tento nápad ísť koňmi hlavnou cestou, na ktorý ho Qilde presvedčila.
Pozerala stále vpred a rukou mu ukázala, aby pokračovali rovno do brány, kde po bokoch stáli stráže. Nilagh’ar zapochyboval o jej úmysle. Chce sa dať naschvál chytiť? Alebo je to celé nejaká pasca, ktorú na neho nachystala Syviis? Nebolo čas riešiť hypotézy, stráže ich už museli počuť a aj zbadať, boli tak blízko. Neurobili ale nič. Ďalej iba stáli a opierali sa o kopije.
Nilagh’ar tomu celému zas prestával rozumieť. Už si tu pripadal ako hlupák. Qilde pokojne previedla koňa otvorenou bránou a Nilagh’ar so zovretým srdcom ju nasledoval a… nič sa nestalo. Prešli akoby boli duchovia. Neodvážil sa vydať ani najmenšiu hlásku. Keď boli za padacím mostom, mal pocit, že začul rozhovor stráží.
“Mal som taký nepríjemný pocit, akoby nás pred chvíľou niekto sledoval. Fuj, až mi husia koža nabehla.”
“Ja som mal tiež čudný pocit. Dnes je divná noc, už nech skončí služba.”
Prvé čo Nilagh’ara napadlo je, že to je celé nejaké divadlo, ktoré naňho naozaj narafičili. Nie je možné prejsť okolo dvoch normálnych elfov, ktorí nie sú ani hluchí ani slepí a nebyť povšimnutí. Keď už boli dosť ďaleko od hradu a presvedčili sa, že ich nikto neprenasleduje, prešli do ľahkého poklusu a Nilagh’ar sa zaradil po boku Qilde.
“Nachystali ste na mňa so Syviis celé toto divadlo?” opýtal sa narovinu.
“Čo máš na mysli?”
“Ako je ináč možné, keď sme robili rozruch kopytami po celom nádvorí, prešli okolo stráží pri bráne a nikto si nič nevšimol. Čo to má celé znamenať? Zdá sa mi, že ste to celé na mňa nahrali.”
“Máš teda veľmi nízku mienku o mne,” odvetila dotknuto.
“Herecký výkon podávaš teda dobrý. Čo to má byť?” schytil ju za ruku a zastavil koňa.
“Pusť ma!” vytrhla sa.
“Tak mi odpovedz!”
Zachytil vo svojom hlase odtieň zúfalstva, ktorý chcel ukryť, a nahneval sa ešte viac na seba aj na ňu.
“Naučila som sa pár trikov po ceste.”
“Ako sa zneviditeľniť, alebo čo?” opýtal sa so sarkazmom.
“Dá sa to aj tak nazvať.”
Nemal viac čo dodať. Nevedel o čo tu ide a tak išli ticho vedľa seba ďalej.
“Chýbala som ti?” prerušila ticho.
Otázka ho prekvapila. Bývala vždy rezervovaná a večne mierne zamračená, hoci občas naznačila svoje pocity. Ale aj to len veľmi nejasne a v skrytých narážkach. Nevedel aká bola v súkromí, v intímnych chvíľach s manželom… to zabolelo.
“Áno, chýbala si mi. Myslel som na teba stále.”
* * *
Pomaly svitalo. Qilde zastavila na dne neveľkej rokliny a pozrela sa na Nilagh’ara a potom na útes, ktorý bol pred nimi. Zahľadel sa naň aj on. Bol obrastený machom a zakrpatenými stromčekmi. Potom si ale všimol pravidelného obrysu, ktorý sa vynáral spod zeleného príkrovu. Boli to ohromné vráta, snaď štyrikrát vyššie ako dospelý elf. Iba nepatrne boli do skaly vtlačené. Prešiel k ním bližšie a rukou odtrhol trs machu, ktorý na nich rástol. Pod ním bol naozaj kov. So záujmom pozrel na Qilde.
“Ako si vedela, že to tu je?”
Namiesto odpovede sa k nemu priblížila ešte viac a chytila ho za ruku. Zavrela oči a pritlačila svoje pery na jeho. Pocítil vlhký dotyk a bozk jej opätoval. Prvýkrát v živote. S ňou. Srdce sa mu rozbúšilo. Zavrel aj on oči, aby si tento moment vychutnal a vryl do pamäti. Plnil sa mu snáď sen? Budú teraz žiť spolu, ako si to vždy predstavoval a ako vždy po tom túžil? Jeho úvahy preťala odpoveď.
“Qilde tu bola,” povedala potichu.
“Čo?” začudoval sa a otvoril oči.
Stál tam sám. Qilde nikde nebola. Bolo ticho a len neďaleko zurčala voda v plytkom potoku. Mal pocit, že sa mu roztočí hlava a tak si sadol na zem. Ešte stále sa nechápavo obzeral. Postavil sa a prešiel k tajomným vrátam v útese. Boli vzduchotesne zavreté. Nemohla tadiaľ prejsť. Opäť nechápal čo sa to okolo neho deje. Skúsil na dvere zatlačiť, ale nič sa nestalo. Otočil sa teda k ním chrbtom a zbadal neveľkú postavu sediacu na koni hore nad roklinou, ktorá hľadela jeho smerom.
“Qilde?” zakričal.
Skôr zo zúflastva, než rozumu. Vedel, že to nemôže byť ona. Ako by to tak rýchlo stihla? Začal sa driapať do kopca hore roklinou. Pokĺzol sa a pritlačil sa bruchom na zem. Celý špinavý s hlinou za nechtami a pachuťou prachu v ústach sa dostal hore. Pri koni pokojne stále nejaká elfka, nie moc stará, skoro v jeho veku. Akoby naňho čakala. Zastavil sa a nemo na ňu pozeral. Bola v jednoduchom cestovnom odeve a mala na sebe insignie Zaheanu.
“Moje očakávania si splnil,” povedala známym hlasom.
“Veličenstvo? Syviss?”
Čo sa snáď pomiatol, alebo má halucinácie? Ako môže byť táto žena tá stará čarodejnica, čo sa nechala nosiť na nosidlách?
“Niečo sa Ti nezdá?”
“Váš zovňajšok..”
“Vidíš, som žijúca legenda. Na hrade si od taverníka zober mešec zlata. Platím za odvedenú službu a zmizni z môjho kráľovstva. Ak ťa moje stráže uvidia o tri dni, majú rozkaz ťa uväzniť a zaručujem ti, že budeš popravený. Teraz už naozaj.”
“Akú službu? Videli ste kam zmizla Quilde? Niekde sa mi stratila.”
“Nebola to žiadna Quilde. Quilde sa tu zastavila pred rokom aj s malým doprovodom. Nakúpila zásoby, prespala pár nocí, pozrela si knižnicu a išla po svojom. Klamala som ti. Neviem kde je. To čo si vypustil bola vec, ktorej teraz neporozumieš. Deisenin qunnessaa, - Snová víla. Bohyňa masiek a pani ilúzií. Ten pojem určite poznáš. Si sčítaný a poznáš Vek vojen. Toto miesto som hľadala a ona mi ho odmietala prezradiť, ale teba sem doviedla… výmenou za slobodu. Inej cesty nebolo. Kôň ťa čaká, choď. To čo som ti povedala, ti nik neuverí, tak si to hovor kde chceš a komu chceš. A viem, že si zvedavý čo je vnútri. Sú tam sily. Našťastie spútané, ktoré sa nemôžu len tak dostať von. Qilde to hľadala tiež však?”
Nilagh’ar počúval ako v tranze. Taký príval informácii nečakal a zrovnával si to všetko v hlave. Preto len tupo prikývol.
“Možno ju to stálo život. Ak o mne už nebudeš počuť, vieš kde leží môj hrob,” rozosmiala sa.
“Viem.” odvetil stroho.
“Choď! A modli sa k bohyni, ktorú si dnes stretol, aby ťa nikdy nenašla. Ak ťa nepotrebuje, zabíja na počkanie smrťou akú si nevieš ani predstaviť. Donúti ťa vydriapať si oči, bodnúť nôž do krku, alebo budeš mať proste pocit, že horíš a umrieš od bolesti.”
Zvažoval čo by sa stalo, keby ju teraz napadol. Použil svoju palicu. Ako rýchlo by dokázala zareagovať? Je vôbec elfka? Nie, príliš mnoho dnes videl, aby si trúfol. Otočil sa a prešiel k paseke, kde zanechali s Quilde kone. Plný hnevu z vlastnej hlúposti, hnevu na túto prehnanú elfku a hnevu ak si predstaví, že sa má vrátiť naprázdno.
* * *
Syviis stála na skalnej rímse asi dve siahy nad zemou a ohmatávala skalu a odtŕhala mach a trsy trávy, ktoré na nej rástli. Našla veľkú kovovú platňu s úchytom. Opatrne ho potiahla, aby nestratila rovnováhu, a platňa sa vyklopila. Postavila sa na ňu. Bola dosť masívna na to, aby ju udržala a nazrela dnu. Vo vnútri bola obria železná páka a červený vystupujúci kruh. Celou silou sa zavesila na páku a pootočila ju z horizontálnej do vertikálnej polohy. Dúfala, že to bude fungovať, no nič sa nedialo. Až po chvíli počula slabé dunenie a vrčanie. Spev vtákov prerušilo rytmické bubnovanie reťaze. Červený kruh sa rozžiaril a Syviis naň vložila ruku a zatlačila. Veľké železné vráta sa pomaly s hrmotom začali odsúvať do strán. Zliezla dole a pomalými krokmi sa blížila ku vchodu. Boli to temné ústa hory, ktoré práve otvorila. Vo vnútri nebolo nič vidieť. Pokračovala ďalej a prešla oblúkom vrát. Dovnútra prúdilo len slnečné svetlo. Podlaha bola perfektne rovná a vyleštená ako najlepší mramor. Postúpila opäť o niekoľko krokov a jej oči si privykali na šero, ktoré tu vládlo. Napätá, pripravená okamžite spustiť obrannú sekvenciu, ktorú jej poskytovali rôzne amulety, ak by sa Víla rozhodla si to s ňou vybaviť.
Z ničoho nič sa naraz rozžiarili desiatky svetiel na strope a po bokoch, na stenách. Trhlo ňou a takmer stratila dych. Prekliala sa, lebo už dávno mala spustiť obranu. Našťastie ale nebola treba. Celý ten obrovský priestor pred ňou bol prázdny. Len holé biele steny, biely strop, biela lesklá podlaha a prázdnota.
“Nič?!” vykríkla sama pre seba a steny jej odpovedali ozvenou.
Posledne keď podobné miesto navštívila, našla tam mocné artefakty a mnoho vecí, ktorým ani sama nerozumela. Prešla po obvode miestnosti a hľadala akékoľvek náznaky panelov, dverí, či úchytov. Potom zastala uprostred a pozorne sa rozhliadala, či nezistí nejaké nenápadné nezrovnalosti. Priestor bol veľký ako dóm. Čo ak to je iba ilúzia tej prekliatej Víly? A čo ak to je naozaj prázdne? Celé by to bolo k ničomu. Vráti sa neskôr.
* * *
Keď Syviis odišla, Snová Víla ju ešte chvíľu sledovala a pochválila samú seba za to, že uchránila obsah jaskyne pred svojou dlhoročnou väzniteľkou pomocou ilúzie, ktorú stvorila. Dnešný deň ju bavil. Kúpiť si slobodu hrou na stratenú lásku a potom oklamať túto doternú čarodejnicu, ktorá si myslela, že ju dobehne, keď jej nastrčí toho utrápeného temného elfa.
Premiestnila sa do útrob jaskyne. Musí uzavrieť dvere a vypnúť vonkajšie otváranie, aby sa sem tá elfka už nedostala. Potom musí nájsť veliteľské centrum a zistiť ako je na tom zvyšná infraštruktúra. Snáď sa jej podarí časom dostať preč z tejto zapadlej planéty.
* * *
Jak Nilagh’ar opúšťal hrad, všimol si pri bráne na šibeniciach dve visiace postavy. Na krkoch mali tabuľky, ktoré prezrádzali ich zločin. “Nechal som utiecť väzňa”. Syviis bola dôkladná do posledného detailu. Nenechala ani stopu po svojom pláne, hoci mala obetovať aj vlastnú stráž.
V prístave vyzdvihol Imherda z kláštorného učilišťa.
“Mrzí ma, že ste pani Qilde nenašli,” privítal ho Imherd, keď videl, že je sám.
“Nebola tu, bola to falošná stopa. Dozvedel si sa aspoň ty niečo?” zaklamal Nilagh’ar.
“Celkom hej. Určite to bolo prospešné pre moje štúdium. A čo kráľovná Syviis? Aká je?”
“Hmm.. možno bude niečo z legiend pravdivé.”

Matej Pecháč

Matej Pecháč

Diskusia

Inferio
Páčilo sa mi to. Klasických fantasy poviedok s elfami a stredovekým prostredím, ktoré sú dobre napísané, je ako šafránu. Väčšinou mi to pripadá, že sa do tohto prostredia uchyľujú násťroční začínajúci spisovatelia a často to vyzerá ako lacná vykrádačka. Táto poviedka je však dobre napísaná, ľahko sa čítala a až na niekoľko drobností mi prišla pekne zvládnutá. Po celý čas som bol rozhodnutý, že dám 8 bodov, ale koniec to trochu pokazil. Viac by som uvítal nejaké stupňovanie deja, ktoré vyvrcholí konfliktom, alebo niečo podobné. Snová Víla mi tiež pripadá príliš mocná na to, aby potrebovala pomoc od Nilagh’ara, mohla napríklad oklamať stráž. Ale inak celkom fajn.
19.11.2016

Marek Páperíčko Brenišin
V zásade súhlasím s Inferiovym komentárom, atmosféra bola pekná, miestami som sa dokázal vžiť do príbehu a mal som pocit, že na tej oslave sedím. Trochu ti ale ušla idea tej Snovej Víly, súhlasím, že hoci je všemocná, pôsobí dosť bezzubo, čo sa trochu bije navzájom.
Vadili mi ale aj formálne nedostatky (radca - vzor hrdina, takže správny tvar je "radcovia", nie "radci", kráľovná - vzor gazdiná; kráľovnej, nie kráľovny), ale najviac mi asi rezalo oči písanie veľkého T v slove ako ty, tebe. Tu platí, že veľké písmeno pri osobnom zámene singuláru je len v liste, alebo ak to prebije v príbehu negatívny efekt použitia takéhoto prostriedku (napr. rozhovor s nejakým bohom a p.).
Nakoniec som preto udelil 7 bodov, ale je to dobrá sedmička. :-) Píš ďalej.
22.11.2016

Matej Pecháč
Diky za konštruktívne názory a prečítanie, som potešený a priznám sa, že som ani nepočítal s takým úspechom (to manželka ma nahovorila, nech to uverejním) :)
Za gramatiku sa ospravedlňujem, čítali to po mne aj ďalší dvaja ľudia, ale vždy niečo unikne.
Čo sa týka sveta, ten som celkom dlho vymýšľal, síce pôsobí na prvý pohľad triviálne, ale snažil som sa pridať niečo, s čím som sa zatiaľ u nikoho nestretol a nechcem to zatiaľ prezrádzať. Plánujem samozrejme vyťažiť z toho a mám rozpísaných viacero takýchto krátkych príbehov.
Som rád, že ste si všimli rozpor okolo Snovej víly, ktorý tam je zanesený zámerne. Snažil som sa dať na konci vodítko, ktoré by ho vysvetlilo, no zrejme nebolo dostatočné, prípadne vôbec nebolo jasné. Verím, že v ďaľších príbehoch to bude lepšie.
30.11.2016

Inferio
Manželku sa oplatí počúvať, aj mňa tá moja dokopala k uverejneniu prvej poviedky :D No priznám, že nejaké vodítko som nepostrehol. To je problém pri každej poviedke (aspoň u mňa), že nikdy neviem, koľko toho odhaliť. Ak je toho málo, tak pointu čitateľ nepochopí, ak veľa, príde text o napätie. Preto pred uverejnením najskôr poviedku číta zopár "betatesterov", keďže autor sa na ňu nedokáže pozerať nezaujato.
01.12.2016

Matej Pecháč
"To je problém pri každej poviedke (aspoň u mňa), že nikdy neviem, koľko toho odhaliť." ..no presne v tomto sme na tom rovnako. Ak by som v tom mojom svete písal všetko iba z pohľadu tých obyvateľov, tak by sa vytratila šanca čitateľa pochopiť čo sa asi stalo. Keďže časom sa reálne udalosti, ktoré sa tam odohrali, prekrútili a pozmenili, pretože im vôbec nerozumeli.
Vodítko som zakomponoval (aspoň som si to myslel :D) do záverečnej úvahy samotnej Víly, kde som naschvál nahromadil pojmy ako "veliteľské centrum", "infraštruktúra", "zapadlá planéta", čo má naznačiť, že nie je tým, za čo ju majú a z toho vyplýa, že nie je všemocná.
02.12.2016

jurinko
Bez precitania diskusie: Dost zle. Sklonovanie, ciarky (priserne, casto to menilo vyznam vety), neohrabane vetne spojenia, neuveritelne a kostrbate vyjadrovanie, opakovanie slov, nelogicke dialogy aj konanie postav, nespisovne vyrazy, to vsetko bolo kulisou k uplne absentujucej literarnosti tohto pribehu. Porusenost dejoveho obluka (co ta linka s mimozemskym povodom Vily?), nevysvetlenost zakladnych stavebnych prvkov diela, a podobne lapsusy, boli symptomami jedinej veci - autor nevie pisat. Rada je preto uz priam az klasicka: Vela citat, vsimat si veci, skusat pochopit, preco je toto napisane takto a toto zas inak, rozmyslat o tom, preco sa ti toto paci viac, ako tamto, a az potom sa snazit napisat nieco vlastne, najlepsie co najkratsie (ale zmysluplne!). Dovtedy to budu iba prazdne pokusy. Dal som 2
31.12.2016

jurinko
Po precitani diskusie: Ach, jaj! Matej, nepocuvaj chalanov, nepises dobre a nepokracuj v tejto urovni. Potrebujes sa vyrazne zlepsit, nech si chalani myslia cokolvek. "Voditkom" nech tebe bude, ze nie su schopni "odhalit" ani takmer vyslovne uvedene naznaky, ktore si tam dal. Nerozmyslaj nad dalsimi pribehmi a nad celym tymto svetom, lebo to bude iba a iba zle. Vrat sa k prapodstate pisania, totiz k citaniu. Iba ak budes vediet citat (s porozumenim, ziada sa mi dodat), mozes nieco skusit napisat. Tymto neprerazis nikde, to mi ver, pretoze to nema kvalitu. Ak uz mas manzelku (a nepotreboval si na to suhlas sudu ;-) ), tak asi nebudes -nastrocny, ale presne tak to na mna posobilo: Ako to, co spominal Inferio, totiz akoby to pisal nastrocny zacinajuci spisovatel. ...
31.12.2016

jurinko
[pokr.] Ze takto presne pomenoval nieco, co potom sam nevidel, ked mu to pristalo priamo pred nosom, momentalne povazujem za jednu z nevysvetlitelnych zahad sveta. Toto totiz nebol ten "safran", ale presne rovnaka hlusina, aku pise vacsina nadsenych, ale (zatial, dufajme) neschopnych zacinajucich wannabe spisovatelov.
31.12.2016

Inferio
Teraz som sa dobre pobavil, Jurinko :D Ako píšeš, je to záhada, ale aj napriek tomu sa mi poviedka páčila. Možno som predtým čítal "elfské" poviedky zo samotného dna a preto mi táto pripadá napísaná lepšie, neviem. Nejdem sa hádať :) Zrovna minule som žasol nad rovnakou vecou u tohtoročnej Ceny fantázie, pretože si neviem vysvetliť ako je možné, že poviedka môže mať u jedného porotcu napr. 2 body a u druhého 10.
02.01.2017

jurinko
Hodnotenie uplne kazdeho je navysost subjektivne, takze to bude tym - proste niekomu poviedka sadne, inemu nie, niekto ma vysoke naroky, iny trebars hlada vzdy a vsade to dobre. Plus faktory typu momentalna nalada, ci mozno prave aj poradie, v ktorom dany clovek cital diela, ktore porovnava s tym aktualne hodnotenym, a je to uz uplne nepredvidatelne. Existuju modely bodovania, ktore tuto subjektivitu aspon ciastocne eliminuju, a potom zas modely, ktore to vobec neriesia. Ale to by bolo na dlhsiu a samostatnu debatu ;-)
02.01.2017

Alexandra.x
Napriek tomu, že Jurinko ťa riadne zotrel, mne sa pacil opis a atmosfera prostredia, aj dej nebol špatny. Suhlasim, ze tam boli nejake chyby a mimozemsky povod vily bol prekvapujuci, ale skor sposobom päsť na oko. Celkovo ma to ale zaujalo, bola som zvedava, ako to dopadne, a o to v pribehu ma ist.
28.04.2019
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.